znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 289/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   Ž.,   zastúpenej   Mgr.   R.   K.,   pre namietané porušenie jej   základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k. 8 Co/159/2010 221 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co/159/2010-221 z 27. januára 2011.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom doručeným   Okresnému   súdu   Martin   28.   augusta   2007   a   postúpeným   Okresnému   súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 26. mája 2009 domáhala proti Slovenskej republike –   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej   republiky   zaplatenia   sumy 2 108 117,70 Sk (69 976,69 €) s príslušenstvom ako náhrady škody (z titulu ušlého zisku za možný   prenájom   nehnuteľností)   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   Správy katastra   M.   (ďalej   len   „správa   katastra“)   v katastrálnom   konaní   pri   zápise   práv k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka bola od 25. januára 2005 vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č.   4224   v katastrálnom   území   M..   Zmluvou   o predaji   časti   podniku   z 1.   mája   2005 sťažovateľka predala nehnuteľnosti spoločnosti S., s. r. o., Ž. (ďalej len „spoločnosť S.“), avšak   zápis   zmeny   vlastníckeho   práva   bol   správou   katastra   vykonaný   (resp.   vklad   bol povolený) až 28. mája 2008.

V období od 2. januára 2006 do 28. mája 2008 správa katastra bez akéhokoľvek relevantného   právneho   titulu   ponechala   ako   vlastníka   nehnuteľností   zapísanú   inú spoločnosť – S., s. r. o., M. (ďalej len „spoločnosť S.“), ktorá od nájomníkov predmetných nehnuteľností   poberala   nájomné,   čím   sa   bezdôvodne   obohatila   na   úkor   sťažovateľky. Skutočnosť, že spoločnosť S. je bez akéhokoľvek majetku, viedla sťažovateľku k podaniu predmetného návrhu.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/84/2009-187 zo 6. apríla 2010 návrh sťažovateľky zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„... súd má za to, že navrhovateľovi... škoda nevznikla, jediným subjektom, ktorému mohla uvedeným postupom Správy katastra M. vzniknúť škoda je spoločnosť S., s. r. o., ktorá sa však domáhala náhrady škody v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 4 C/99/2008...   Pokiaľ   spoločnosť   S.,   s.   r.   o.   ako   nevlastník   prevádzaných   nehnuteľností poberala od nájomcov nájomné, na strane tejto spoločnosti vzniklo bezdôvodné obohatenie a v takom prípade je potrebné postupovať podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Na   základe   uvedeného,   keďže   súd   nemal   za   preukázané   splnenie   základných podmienok   pre   vznik   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi zisteným porušením práva a majetkovou škodou, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Podľa názoru súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom Správy katastra M. a vzniknutou peňažnou škodou, ušlým ziskom (nájomným), ktoré mal utrpieť navrhovateľ.“

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka ďalej uviedla:«Ako   vyplýva   z   opísaného   skutkového   stavu,   sťažovateľke   ako   vlastníkovi predmetných   nehnuteľností   bola   upretá   v   čase   od   2.   1.   2006   do   28.   5.   2008   riadna evidencia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a tým sťažovateľka nemohla vystupovať voči tretím   osobám   ako   oprávnená   osoba   k   nehnuteľnosti.   Z   tohto   dôvodu   sťažovateľka neobdržala od svojich nájomníkov úžitky veci - nájomné...

Sťažovateľka   dáva   Ústavnému   súdu   SR   do   pozornosti   nasledovné   ustanovenia občianskeho zákonníka:

§ 133 ods. 2 OZ - „Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo   vkladom do katastra nehnuteľností podľa   osobitných   predpisov,   ak   osobitný zákon neustanovuje inak.“

§ 123 OZ - „Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“

Z uvedených ustanovení občianskeho zákonníka je zrejmé, že spol. M., s. r. o. bola v zmysle platných právnych predpisov upravujúcich obsah vlastníckeho práva vlastníkom až do   28.   5.   2008,   t.   j.   do   povolenia   vkladu   vlastníckeho   práva   jej   právnemu   nástupcovi Správou katastra a teda spol. M., s. r. o. až do 28. 5. 2008 ako vlastník veci bola oprávnená predmetné nehnuteľnosti držať, užívať, požívať ich plody a nakladať s nimi. Krajský súd Žilina   v   napadnutom   rozsudku   odoprel   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.   právo   na   nájomné z predmetných nehnuteľností počas jej vlastníckeho práva a v zmysle odôvodnenia svojho rozhodnutia   tak   ústavne   nekonformným   spôsobom   zasiahol   do   sťažovateľkinho   práva vlastniť majetok vrátane všetkých jeho súčastí a oprávnení vlastníka, celkom zjavne odoprel súdnu ochranu sťažovateľkinmu vlastníckemu právu a poprel rovnosť oprávnení nositeľov vlastníckeho práva   pred   zákonom.   Z   týchto dôvodov   sťažovateľka podala túto   sťažnosť a z týchto   dôvodov má za   to,   že zo strany   KS   Žilina   bola porušená Ústava SR   ako   aj Dohovor.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/159/2010 a jeho rozhodnutím z 27. januára 2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/159/2010 z 27. januára 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť obchodnej spoločnosti M., s. r. o. sumu vo výške 3.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho zastúpenia   na   účet   advokáta   Mgr.   K.   R...   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a práva   na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co/159/2010-221 z 27. januára 2011.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí právo vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a nakladať s ňou. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Súčasťou   obsahu základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré presne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07, III.   ÚS   217/05).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (v   rámci   koncepcie materiálneho právneho štátu).

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08). Spôsobenie   zbytočných   prieťahov   v konaní   súdom   môže   založiť   porušenie základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 80/01). K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku   zbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (III. ÚS 49/04). Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 24/03).

Z uvedených   hľadísk   a princípov   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   prerokovaní predmetnej   sťažnosti.   Pokiaľ   ide   o namietané   prieťahy   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, k odstráneniu právnej neistoty došlo nastolením právoplatnosti rozhodnutia 23. marca 2011, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. mája 2011.

Keďže krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového   súdu   obsiahnutými   v jeho   rozsudku,   napadnutým   rozhodnutím   tento rozsudok potvrdil, pričom na doplnenie uviedol:

„... v prejednávanej veci nebolo predmetom konania zaplatenie nájomného, ktorého by sa mohol domáhať vlastník veci, ale náhrada škody spočívajúca v ušlom nájomnom. Pri takto vymedzenom predmete konania aktívne legitimovaným subjektom mohla a mala byť spoločnosť S., s. r. o., pretože tejto spoločnosti v dôsledku nečinnosti Správy katastra M.   vznikla   škoda vo   výške nájomného,   ktoré   by   inak   za iných   okolností   mohla z titulu prenájmu   nebytových   priestorov   poberať.   V prípade   ak   sa   uplatňuje   náhrada   škody spočívajúca   v ušlom   nájomnom,   tak   ako   tomu   bolo   v danom   prípade,   zo   žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva, že oprávneným subjektom by mohol byť jedine vlastník nehnuteľnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.   Namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je dostatočne   odôvodnené   na základe   jeho vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I.   ÚS   21/98,   III. ÚS   209/04).   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   práv   hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré označené práva nepochybne patria (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011