znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 289/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   P.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   A.   B.,   K.,   pre namietané porušenie jej   základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Obvodného   pozemkového   úradu   v T.   sp. zn. 2008/00017-Ďu z 31. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010 doručená sťažnosť A. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v T. (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn. 2008/00017-Ďu z 31. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„... napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol, že ja žalobkyňa a môj brat J. P... nespĺňame podmienky uvedené v §-e 2 ods. 2 písm. e) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov.   Ďalej   žalovaný rozhodol, že mne žalobkyni ako aj môjmu bratovi J. P. nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom vedených v PKN. Vl. č. 46, p. č. 1, 2, 7/1, 594, 610, 611/1, 611/4, 613/2, 614, 615, 986, 987, 988, 989, 990, 991, 992, 1418 a PKN. Vl. č. 82 p. č. 264, 265, 266 v katastrálnom   území   M.   Ďalej   žalovaný   rozhodol,   že   sa   za   pozemky   vyššie   uvedené neprevedú do nášho vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa nám neposkytne finančná náhrada podľa §-u 6 ods. 2 zákona. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi stručne a poukázal len na to, že ja a môj brat nespĺňame podmienky uvedené v §-e 3 zákona na vrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. 1 Sp 18/2008 zo dňa 4. 9. 2009 potvrdil rozhodnutie   žalovaného   zo   dňa   31.   7.   2008   č.   2008/00017-Ďu.   Proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu som podala odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 29. 4. 2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 1 Sp 18/2008-33. Tak odvolací   súd   (Najvyšší   súd   SR)   ako   aj   prvostupňový   súd   (Krajský   súd   v   Košiciach) poukazujú na to, že Dr. F. P. ako pôvodný pozemnoknižný vlastník, po ktorom si uplatňujem reštitučný nárok, nebol súrodencom nášho otca P. P., ale jeho bratrancom. Dr. F. P. bol manželom   G.   P.,   ktorá   bola   sestrou   nášho   otca.   Podľa   názoru   žalovaného   som nepreukázala príbuzenský vzťah v zmysle §-u 2 ods. 2 písm. e) zákona č. 503/2003 Z. Z. S   názorom   žalovaného   nesúhlasím   a   takisto   považujem   za   nesprávny   názor správneho súdu prvého stupňa ako aj názor odvolacieho súdu.

Poukazujem na to, že spĺňam všetky zákonné podmienky na navrátenie nehnuteľnosti.... Som   toho   názoru,   že   takým   postupom   žalovaného   boli   porušené   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky garantované ústavné práva vlastniť majetok a preto touto sťažnosťou sa   domáham,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nálezom   vyslovil,   že   rozhodnutím žalovaného   bolo   poručené   moje   ústavné   právo   vlastniť   majetok   a   navrhujem   zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 2008/00017-Ďu zo dňa 31. 7. 2008.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Nenavrátením vlastníctva k pozemkom vedených v PKN. Vl. č. 46, p. č. 1, 2, 7/1, 594, 610, 611/1, 611/4, 613/2, 614, 615, 986, 987, 987, 988, 989, 990, 991, 992, 1418 a PKN.   Vl.   č.   82   p.   č.   264,   265,   266   v   katastrálnom   území   M.   bolo   porušené   právo žalobkyne vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje sa rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu T. č. 2008/00017-Ďu zo dňa 31. 7. 2008.

Žalovaný je povinný znášať všetky trovy konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd, ktorý je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, v prvom rade považoval za potrebné určiť, čoho sa sťažovateľka domáha, pretože hoci je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ňou navrhnutý petit nebol relevantný na rozhodnutie ústavného súdu, pretože jednoznačne neoznačila porušovateľa svojho základného práva, ktoré ani bližšie nekonkretizovala označením príslušného odseku.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy   rozhodnutím   pozemkového úradu   sp.   zn. 2008/00017-Ďu   z 31.   júla 2008, ktorý podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (v znení neskorších   predpisov)   rozhodoval   o   jej   návrhu,   ktorým   si   uplatňovala   svoje   reštitučné nároky.

Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označeným rozhodnutím pozemkového úradu (ako aj s následnými rozhodnutiami všeobecných súdov) avšak bez akýchkoľvek spojitostí s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných práv a slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (Občiansky súdny poriadok – ďalej aj „OSP“).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci..., pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,   ale aj   ústavnosť.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

To znamená, že ústavný súd môže zásadne preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktorými sa rozhodlo o zákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu verejnej správy (piata časť Občianskeho súdneho poriadku). Preto v okolnostiach daného prípadu by do úvahy prichádzalo iba preskúmanie rozhodnutia správneho súdu, ktorý by rozhodol vo veci v poslednom stupni, avšak len v prípade, ak by sťažovateľka namietala porušenie niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti napádanému rozhodnutiu pozemkového úradu využila opravný prostriedok a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o ňom rozhodol rozsudkom č. k. 1 Sp/18/2008-33 zo   4.   septembra   2009,   pričom   toto   rozhodnutie   ako   vecne   správne   a   vydané   v   súlade so zákonom potvrdil (§ 250q ods. 2 OSP). Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka   aj   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozsudkom sp. zn. 8 Sžo/463/2009 z 29. apríla 2010 tak, že ho potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený konať a rozhodovať v tejto veci, pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy v zmysle svojej právomoci vyplývajúcej z čl. 142 ods. 1 ústavy, čím poskytli aj ochranu základnému právu sťažovateľky, ktorého porušenie namietala.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi; neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie   základného   práva.   Je   v   právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (podobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 302/09).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010