znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 289/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. S. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. Er   961/2001   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 CoE 203/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. S. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2007 doručená   sťažnosť   Mgr.   S.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. A. B., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 961/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 203/2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Dňa 6. 3. 2001 bolo doručením návrhu na   vykonanie   exekúcie   exekútorovi   JUDr.   P.   G.   so   sídlom   v P.   (ďalej   len   „exekútor“) začaté exekučné konanie vo veci oprávneného Ing. I. R. (ďalej len „oprávnený“) proti povinnej Mgr. S. M. (ďalej len „sťažovateľka“). Začatiu exekučného konania predchádzala výzva od oprávneného, aby mu sťažovateľka odpredala svoj spoluvlastnícky podiel na chate v ich podielovom   spoluvlastníctve,   inak   je   odhodlaný   oprávnený   kúpiť   od   veriteľa sťažovateľky R. G. jeho pohľadávku, aby tak nútene dosiahol od sťažovateľky nadobudnutie jej   spoluvlastníckeho podielu   na ich spoločnej   chate   proti   jej vôli.   Keďže   sťažovateľka odpredať oprávnenému svoj spoluvlastnícky podiel nehodlala, odkúpil tento pohľadávku voči   sťažovateľke   priznanú   právoplatným   rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   V č. k. 16 C 387/99-24 (ďalej len „rozsudok“) a domáhal sa výkonu rozhodnutia predajom jej spoluvlastníckeho podielu.

Napriek tomu, že sťažovateľka bola nezavinene v tiesnivej finančnej situácii, plnila pôvodnému veriteľovi R. G. v splátkach, nakoľko rozsudkom jej bolo povolené splácanie dlhu v splátkach. Dňa 30. 5. 2001 vydal súdny exekútor upovedomenie o exekúcii predajom nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľky, ktoré doručil inter alia aj sťažovateľke. Súčasne bol   na   podiel   sťažovateľky   na   spoločnej   nehnuteľnosti   v podielovom   spoluvlastníctve sťažovateľky a oprávneného uvalený zákaz prevodu a zaťaženia v prospech oprávneného. Sťažovateľka   podala   dňa   25.   6.   2001   v zákonnej   lehote   námietky   proti   exekúcii aj s prílohami. Následne až dňa 29. 6. 2005 bola sťažovateľka vypočutá zákonným sudcom. Pojednávanie o námietkach sťažovateľky sa uskutočnilo až 24. marca 2006 a súd rozhodol o námietkach   27.   marca   2006.   Exekútor   vydal   dňa   31.   3.   2006   exekučný   príkaz na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti a predajom spoluvlastníckeho podielu   na nehnuteľnosti.   Dňa   13.   4.   2006 požiadala sťažovateľka súd o zastavenie exekúcie a súčasne o jej odklad. Dňa 11. 8. 2006 súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   sťažovateľky   na zastavenie   i odklad   exekúcie. Proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie podala sťažovateľka v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom   nebolo   do   dnešného   dňa   rozhodnuté,   ani   nebol súdom vykonaný žiadny relevantný úkon“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že predmetné konanie vedené   okresným   súdom   pod sp. zn. Er   961/2001 a krajským súdom pod sp. zn. 1 CoE 203/2006 vzhľadom   na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec. Uvedené konanie prebieha od roku 2001 a dosiaľ nie je právoplatne skončené, čo len prehlbuje jej právnu neistotu. Správanie sťažovateľky v tomto konaní nemožno hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. Er 961/2001 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 203/2006 porušili jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a aby zaviazal okresný súd uhradiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000   Sk   a krajský   súd   v   sume   40   000   Sk,   ako aj   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 7 424 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 961/2001 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 203/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľka   namietala   postup   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Er 961/2001   najmä   pri   rozhodovaní   o námietke   proti   exekúcii,   ktorá   mala   byť   podaná 25. júna   2001,   proti   upovedomeniu   súdneho   exekútora,   ktorý   30.   mája   2001   vydal upovedomenie o exekúcii. Okresný súd o námietke rozhodol 27. marca 2006.

V tomto   postupe   okresného   súdu   vidí   sťažovateľka   porušenie   svojho   základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   viackrát   rozhodol,   že   uplatnenie námietky porušenia základných práv a slobôd postupom orgánu verejnej moci je časovo ohraničené.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu (I. ÚS 38/98).

Sťažovateľka   namietala   postup   okresného   súdu   pri   vybavovaní   jej   sťažnosti z 25. júna 2001, o ktorej okresný súd rozhodol 27. marca 2006, pričom sťažnosť ústavnému súdu   podala   až   21.   júna   2007,   teda   po   uplynutí   takmer   15   mesiacov   od   rozhodnutia okresného súdu.

Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 CoE 203/06-105, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie exekúcie, je zrejmé, že toto uznesenie bolo vydané 31. mája 2007. Z uvedeného vyplýva, že konanie,   v   ktorom   malo   podľa   sťažovateľky   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo skončené pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V nadväznosti na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   t.   j.   21.   júna   2007,   už   bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka nachádzala pred skončením príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného   základného   práva už nedochádzalo, nakoľko už zostávalo iba doručiť rozhodnutie odvolacieho súdu a tento úkon nie je meritórnym úkonom.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej   moci   (v tomto   prípade   všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza   k porušovaniu   označeného   základného   práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru,   to,   že   musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu,   a to ako   účinný   prostriedok   na to,   aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv, a v prípade,   že už   k   zásahu   došlo,   aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi.   V   prípade,   že   sťažovateľovi   už   bolo   doručené   rozhodnutie   daného   štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007