znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 289/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   F.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Č.,   ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 C 57/2005 z 27. októbra 2005 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 27/2006 z 28. apríla 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2006 doručená sťažnosť A. F., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Čadca   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4   C   57/2005   z 27.   októbra   2005   a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 27/2006 z 28. apríla 2006. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   návrhom   podaným   24.   marca   2005 okresnému súdu sa domáhal rozvodu manželstva, pričom okresný súd po posúdení veci bez jej   prejednania   uznesením   sp.   zn.   4   C   57/2005   z 27.   októbra   2005   konanie   zastavil a rozhodol aj o trovách konania. Súd mal za to, že vzhľadom k totožnosti veci, totožnosti účastníkov   konania   a totožnosti   predmetu   sporu   ide   o prekážku   res   iudicata,   teda neodstrániteľnú prekážku postupu konania a podľa ustanovenia § 103 a § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konanie zastavil.

Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 27/2006 z 28. apríla 2006 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd bez verejného prerokovania veci vlastnou interpretáciou   jeho   skutkových   tvrdení   konanie   zastavil,   hoci   pre   takýto   postup   nebol zákonný dôvod. Vo svojej sťažnosti uviedol: „Nezhody, konflikty a hádky, ktoré vznikajú, nemožno ich ináč definovať, ani po právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia, ktorým bol návrh o rozvod zamietnutý. Podľa sťažovateľa sú spôsobilé spoločne s predchádzajúcou narušenosťou vzťahov odôvodniť, takú ich vážnu rozvrátenosť, ktorá je dôvodom rozvodu. Súd však svojím postupom odoprel sťažovateľovi možnosť, aby bolo o tomto rozhodované. Krajský   súd   v predchádzajúcom   konaní   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   súdu o zamietnutí návrhu na rozvod manželstva i v dôsledku krátkosti trvania narušenia vzťahov medzi manželmi, preto už len rozdielnosť dĺžky pretrvávajúcich a stupňujúcich sa nezhôd je bez ďalšieho novou okolnosťou, na ktorú súd pri predchádzajúcom rozhodnutí neprihliadal. Súd nemôže vyvodzovať závery z toho, že návrh je založený na rovnakých skutkových okolnostiach, bez toho aby vec bola riadne prejednaná. Zároveň účinkami interpretácie ustanovenia § 159 ods. 3 OSP Okresným súdom v Čadci a jeho rozhodnutím a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, bolo zabránené sťažovateľovi, aby bol jeho návrh posudzovaný meritórne.   Takýmto   postupom   bolo   odoprené   sťažovateľovi   právo   na   súdnu   ochranu a porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľ preto nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu   a krajského súdu v predmetných   uzneseniach   a   v petite   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie   jeho   základných   práv   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   zrušil   napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a zaviazal okresný súd, aby vec znova prejednal a   rozhodol.   Sťažovateľ   zároveň   žiada   o   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V zmysle   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, III. ÚS 21/06).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 57/2005 z 27. októbra 2005 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 27/2006 z 28. apríla 2006 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že jeho návrh na rozvod nebol meritórne prejednaný a konanie bolo zastavené s poukázaním   na   právoplatné   rozhodnutie   v   predchádzajúcom   konaní   okresného   súdu sp. zn. 9 C 345/2002, s ktorým je namietané konanie totožné (s prihliadnutím na účastníkov konania   a   predmet   sporu   –   návrh   na   rozvod   manželstva),   pričom   novou   skutočnosťou v namietanom   konaní   mali   byť   pretrvávajúce   a prehlbujúce   sa   konflikty   medzi sťažovateľom a odporkyňou (manželkou).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   č.   k.   Rvp   999/06-7   z 2.   augusta   2006   bol ústavnému súdu 10. augusta 2006 predložený spis okresného súdu sp. zn. 4 C 57/2005 a súvisiaci spis sp. zn. 9 C 345/2002.

Ústavný   súd   na   základe   preštudovania   uvedených   spisov   zistil,   že   v konaní okresného   súdu   o návrhu   na   rozvod   manželstva   (podaného   sťažovateľom) sp. zn. 9 C 345/2002,   ktoré   predchádzalo   namietanému   konaniu   okresného   súdu sp. zn. 4 C 57/2005 (v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 27/2006 z 28. apríla 2006), rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 345/2002-39 z 15. januára 2004 tak, že návrh sťažovateľa na rozvod manželstva zamietol v celom rozsahu.

Okresný   súd   v odôvodnení   predmetného   rozsudku   uviedol,   že: „Pri   skúmaní vážnosti rozvratu manželstva súd berie do úvahy najmä vzájomný vzťah medzi manželmi a doterajšie spolužitie ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratov medzi manželmi. Najmä pri rozvode starých manželstiev prihliada súd na citové vzťahy, ktoré sa medzi nimi vytvorili, počet detí, ktoré spolu vychovali a taktiež na zásadu vzájomnej pomoci v starobe a chorobe. Z výpovedí účastníkov vyplýva, že určité nezhody medzi nimi existujú, súd však má za to, že vzhľadom na ich vek, zdravotný stav a dĺžku manželstva, tieto nezhody nie sú dôvodom pre rozvod manželstva. Účastníci v dobrom spolu žili od roku 1961 až do roku 1999, teda 38 rokov. Ako manželia spoločne hospodárili a vychovali 8 detí. K narušeniu manželstva došlo v dôsledku toho, že navrhovateľ si našiel známosť, ktorá pretrváva už asi 8 rokov. Odporca túto skutočnosť poprel s tým, že daný vzťah ukončil. U navrhovateľa ide o ľahkomyseľný pomer   k manželstvu,   ktorým   vzťahy   medzi   manželmi   neboli   tak   vážne   rozvrátené,   aby manželstvo   nemohlo   plniť   svoj   spoločenský   účel.   Odporkyňa   má   naďalej   vytvorený k navrhovateľovi citový vzťah. Snaží sa s ním dobre vychádzať a po toľkých rokoch, ktoré spolu strávili, s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasí. Súd pri rozhodovaní prihliadal najmä na to, že toto manželstvo trvá 43 rokov, 38 rokov dobre fungovalo. Účastníci sa mali navzájom radi, vychovali spolu 8 detí. Nebolo by ani jednému z účastníkov na prospech vzhľadom   na   ich   starobu   ako   aj   zdravotný   stav   každého   z nich,   aby   súd   manželstvo rozviedol, pretože najmä v starobe a chorobe sú manželia odkázaní na vzájomnú pomoc. Na základe   všetkých   týchto   skutočností   súd   návrh   navrhovateľa   na   rozvod   manželstva zamietol.“

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom poukázal   najmä   na   pretrvávajúce   nezhody   medzi   ním   a manželkou   a skutočnosť,   že manželstvo   je   dobrovoľným   zväzkom,   preto   je   v rozpore   s dobrými   mravmi   nútiť „... niekoho zotrvať v ňom proti jeho vôli...“.

Krajský súd na pojednávaní 16. decembra 2004 rozsudkom č. k. 5 Co 218/2004-51 potvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu.   V odôvodnení   rozhodnutia   sa   stotožnil s právnym názorom okresného súdu a zdôraznil, že: „V súčasnej dobe sú už manželia starší, obidvaja   majú zdravotné problémy.   Navrhovateľ trpí   na cukrovku   a vysoký krvný tlak, odporkyňa ischemickou chorobou srdca, má kolísavý krvný tlak, je diabetická. Odporkyňa sa snaží vychádzať s navrhovateľom a nezhody medzi ňou a navrhovateľom začali, keď si našiel   navrhovateľ   priateľku.   Toto   tvrdenie   odporkyne   navrhovateľ   nepoprel,   veď   na pojednávaní uviedol, že priateľku, ktorú mal už nemá, lebo s ňou skoncoval. V dôsledku tejto okolnosti medzi manželmi začali konflikty, čo vyústilo do toho, že v poslednom období manželia v spoločnej domácnosti nežijú.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   i keď   vzťahy   medzi   manželmi   sa   v poslednom   období čiastočne narušili, doba odlúčeného spolužitia, vzhľadom na dĺžku trvania manželstva nie je dlhá,   v tomto   smere   je   potrebné   sa   plne   stotožniť   s názorom   prvostupňového   súdu,   že vzhľadom   na   zdravotný   stav   manželov   sú   oprávnení   v starobe   a chorobe   navzájom   si pomáhať a riešenie, aké zvolil navrhovateľ, keď opustil spoločnú domácnosť, je v rozpore s ustanoveniami Zákona o rodine, podľa ktorého sú manželia povinní žiť spolu a vzájomne si pomáhať v tomto veku. Manželstvo účastníkov trvajúce vyše 40 rokov je v takej fáze, keď má zo svojich spoločenských funkcií plniť ako prvoradú funkciu ekonomickú. Odporkyňa, pokiaľ jej to zdravotný stav umožňoval, bola oporou navrhovateľovi, keď tento ekonomicky zabezpečoval   rodinu. Keď   je   v súčasnej   dobe   odkázaná   tak   isto   ako   i navrhovateľ   po zdravotnej stránke na vzájomnú pomoc a mali by si byť najbližšími osobami pri vzájomnej pomoci, bolo by v rozpore so zásadami uvedenými v č. l. VII Zákona o rodine, manželstvo účastníkov rozviesť.“ Konanie sp. zn. 9 C 345/2002 bolo právoplatne skončené 7. februára 2005.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 24. marca 2005 ďalší návrh na začatie konania vo veci rozvodu manželstva (konanie sp. zn. 4 C 57/2005). Ako novú skutočnosť uviedol naďalej pretrvávajúce nezhody a hádky vyplývajúce z jeho nepriaznivého zdravotného stavu a formálnosť   manželského   zväzku.   Odporkyňa   sa   na   výzvu   súdu   vyjadrila   k návrhu sťažovateľa stanoviskom z 5. októbra 2005, v ktorom uviedla, že nesúhlasí s návrhom na rozvod najmä z toho dôvodu, že vzhľadom na dlhotrvajúce manželstvo, počet vychovaných detí, nepriaznivý zdravotný stav a vek by rozvod nebol ani jednému z účastníkov konania na prospech, pretože najmä v starobe a chorobe sú manželia odkázaní na vzájomnú pomoc.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C 57/2005-28 z 27. októbra 2005 konanie zastavil. V odôvodnení uznesenia uviedol, že: „... súd posúdil vec spisová značka 9C/345/2002, kde návrh na rozvod manželstva totožných účastníkov konania bol podaný dňa 05. 06. 2002 a podľa názoru súdu z rovnakých skutkových dôvodov ako návrh vo veci spisová značka 4C/57/2005 – podaný dňa 24. 03. 2005. Rozsudok Okresného súdu v Čadci č. konania 9C/345/2002-39   zo   dňa   15.   01.   2004,   ktorým   Okresný   súd   v Čadci   zamietol   návrh navrhovateľa   na   rozvod   manželstva   s odporkyňou,   nadobudol   právoplatnosť   dňa 07. 02. 2005. Dňom právoplatnosti tvorí prekážku res iudicata pre konanie o totožnej veci. Následne 24. 03. 2005 podal navrhovateľ nový návrh na rozvod manželstva, ktorý je vedený pred Okresným súdom v Čadci pod spisovou značkou 4C/57/2005 a z už uvedených dôvodov súd   posúdil   tento   návrh   ako   totožnú   vec,   pretože   ide   o návrh   týkajúci   sa   rovnakých účastníkov konania ako v rozsúdenej veci a z rovnakých rozhodujúcich skutkových dôvodov ako bolo rozhodnuté vo veci 9C/345/2002.

Súd   mal   za   to,   že   vzhľadom   k totožnosti   veci,   totožnosti   účastníkov   konania a totožnosti   predmetu sporu   ide o prekážku res   iudicata,   teda   neodstrániteľnú prekážku postupu konania súdu a podľa § 103 a § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p. konanie zastavil. Teoreticky   prichádza   do   úvahy   možnosť   podať   v prípade   zamietnutia   návrhu   na rozvod   manželstva   nový   návrh   na   rozvod   manželstva,   nemôže   však   ísť   o totožnú   vec s totožným predmetom konania, s totožnými skutkovými tvrdeniami. Súd by mohol konať o novom návrhu na rozvod manželstva, keby netvrdil prekážku res iudicata, teda keby bol založený na iných rozhodujúcich skutkových tvrdeniach, než je rozsúdená vec.“

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol, že rozdielnosť dĺžky pretrvávajúcich a stupňujúcich sa nezhôd je podľa jeho názoru novou okolnosťou oproti predchádzajúcemu návrhu na rozvod manželstva, pričom vec nebola ani riadne prejednaná pred súdom.

Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 27/2006-35 z 28. apríla 2006 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu, pričom v odôvodnení uviedol, že: „Nemožno prisvedčiť názoru navrhovateľa,   že   závery   okresného   súdu   boli   predčasné   z dôvodu,   že   vec   riadne neprejednal.

Novému prejednaniu návrhu na rozvod manželstva by v danom prípade mohlo dôjsť iba vtedy,   ak by v novom návrhu boli uvedené okolnosti, ku ktorým došlo po skončení predchádzajúceho konania, a ktoré by sami o sebe, alebo spolu s okolnosťami, ktoré už boli predtým, spôsobili rozvrat manželstva navrhovateľa a odporkyne. Keďže v tomto konaní o taký prípad nešlo, okresný súd správne konanie zastavil.“

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že postup okresného súdu a krajského súdu v namietanom konaní považuje za nesprávny a arbitrárny, pretože stupňujúce sa nezhody v manželstve sú podľa jeho názoru takou novou okolnosťou, ktorá odôvodňuje meritórne prejednanie veci sp. zn. 4 C 57/2005.

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

V zmysle   ustanovenia   §   103   OSP   súd   prihliada   kedykoľvek   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať, pričom k neodstrániteľným nedostatkom konania možno zaradiť aj prekážku res iudicata (veci už raz rozhodnutej podľa ustanovenia § 159 ods. 3 OSP, podľa ktorého len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova).

V konkrétnych okolnostiach danej veci okresný súd už v predchádzajúcom konaní sp. zn.   9 C 345/2002 ustálil,   že ani   pretrvávajúce   manželské   nezhody   a rozpory   nie sú dôvodom pre rozvod manželstva, ktoré napĺňalo svoje funkcie viac ako 38 rokov. Súdy zároveň zdôraznili aj tú skutočnosť, že v manželstve, ktoré bolo funkčné takmer 40 rokov, vystupujú v posudzovanej fáze do popredia najmä ekonomická funkcia,   ako aj morálna a citová opora najmä v súvislosti s pokročilým vekom a obvykle zhoršujúcim sa zdravotným stavom partnerov.

Sťažovateľ podal ďalší návrh na rozvod manželstva 24. marca 2005, t. j. 1,5 mesiaca po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu č.   k.   9   C   345/2002-39   z 15. januára   2004   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   218/2004-51   zo   16. decembra 2004, ktorým nebolo manželstvo rozvedené.

Pretrvávajúce   partnerské   rozpory,   ktoré   sťažovateľ   v novom   návrhu   na   rozvod manželstva uviedol ako hlavný argument, súdy posúdili ako okolnosť, ktorá bola podrobená dôkladnej analýze a zhodnotená v predchádzajúcom konaní sp. zn. 9 C 345/2002, pričom aj s prihliadnutím   na   ďalšie   vykonané   dokazovanie   v tomto   konaní   nebola   posúdená   ako dostatočný   dôvod   pre   rozvod   manželstva,   ktoré   bolo   funkčné   takmer   40   rokov.   Aj   keď sťažovateľ   uvedený   stav   neakceptuje   a zastáva   iný   názor   (čo   z jeho   ústavnej   sťažnosti jednoznačne vyplýva), neznamená to súčasne aj porušenie jeho ústavných práv.

K argumentu sťažovateľa, že okresný súd bez verejného prerokovania veci vlastnou interpretáciou   jeho   skutkových   tvrdení   konanie   zastavil,   hoci   pre   takýto   postup   nebol zákonný dôvod, čím došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd uvádza, že podľa ustanovenia § 114 OSP súd v rámci prípravy pojednávania okrem iného aj   skúma,   či   sú   splnené   podmienky   konania   v zmysle   ustanovenia   §   103   OSP   (teda   aj prekážku   res   iudicata   podľa   ustanovenia   §   159   ods.   3   OSP).   Z uvedeného   vyplýva,   že okresný súd nebol povinný pred zastavením konania nariadiť pojednávanie, pretože riešenie otázky, či ide o res iudicata, nevyžaduje verejné prejednanie veci v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd na základe predloženého spisu dospel k záveru, že okresný súd správne posúdil   skutkový   a právny   stav   uvedenej   veci,   a tým,   že   konanie   sp.   zn.   4   C   57/2005 uznesením zastavil, nepostupoval ústavne nesúladným spôsobom, ktorým by bol porušil označené   ústavné   práva   sťažovateľa.   Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia sp. zn. 6 Co 27/2006   z 28.   apríla   2006   analyzoval   zo   skutkového   a právneho   hľadiska napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a takisto   sa   vysporiadal   aj   s   argumentáciou sťažovateľa   uvedenej   v odvolaní   proti   uzneseniu   o zastavení   konania,   pričom   zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie je možné akceptovať právne názory sťažovateľa. Ústavný súd preto pri preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 C 57/2005 z 27. októbra 2005, ako aj uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 6   Co   27/2006   z 28.   apríla   2006 nezistil   žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné vysloviť porušenie namietaných ústavných práv sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   namietanými   základnými   právami   sťažovateľa   a postupom   okresného   súdu a krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver o porušení ním namietaných základných práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym   názorom   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, III. ÚS 21/06), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 OSP ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006