znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 289/05-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2006 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Ing. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 49/03, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 49/03   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota p r i k a z u j e,   aby   v konaní   sp.   zn. RA 2 C 49/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Rimavská   Sobota j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia Ing. J. B. vo výške 5 310 Sk (slovom päťtisíctristodesať slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. B., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   B.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 49/03.

Žalobným návrhom z 11. februára 2003 sa sťažovateľ domáhal na Okresnom súde Revúca náhrady škody na zdraví. V rámci reorganizácie súdov k 1. januáru 2005 jeho vec bola   delimitovaná   na   okresný   súd.   Podľa   sťažovateľa   okresné   súdy   od   podania   žaloby k dátumu podania sťažnosti ústavnému súdu nerealizovali v jeho veci žiaden úkon okrem oznámenia okresného súdu z 22. februára 2005 o predpokladanom termíne pojednávania v roku 2006.

Podľa   sťažovateľa   z vyššie   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   konanie   na okresnom súde je poznačené prieťahmi ako celok.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom v konaní sp. zn. RA 2 C 49/03, prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. RA 2 C 49/03 konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40   000   Sk   a náhradu   trov   právneho   zastúpenia vo výške 5 310 Sk.

Uplatňovanú   výšku   primeraného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňuje   vysokou mierou   neistoty.   Táto   je   spôsobená   jeho   zdravotným   stavom,   psychickou   záťažou, priebehom konania, najmä tým, že jeho vecou sa okresný súd dosiaľ nezaoberal a podľa jeho oznámenia pojednávanie sa uskutoční až v roku 2006.

Ústavný   súd   12.   októbra   2005   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 49/03, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 289/05.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   listom   doručeným   ústavnému   súdu   4.   januára   2006.   Konštatovala,   že   ide o právnu vec, ktorá bola prevzatá ako nevybavená zo zaniknutého Okresného súdu Revúca. Poukázala na to, že tento súd od podania žaloby 13. februára 2003 neurobil žiadne úkony a vo   veci   sa   začalo   konať   až   po   1.   januári   2005.   Potvrdila   existenciu   prieťahov v predmetnom konaní, pričom však argumentovala veľkým počtom nevybavených spisov prevzatých zo zaniknutého okresného súdu, ktoré sa   snažia vybavovať priebežne podľa poradia ich nápadu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. RA 2 C 49/03 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom   konania   vo   veci   sťažovateľa   ako   žalobcu   (na   základe   jeho   návrhu z 13. februára 2003) je náhrada škody na zdraví voči M. P., T. (ďalej len „žalovaný“). K poškodeniu   zdravia   sťažovateľa   (kompresívna   zlomenina   II.   driekového   stavca, pomliaždenie chrbtice, pomliaždenie ľavého predlaktia) došlo pri dopravnej nehode 2. mája 2001 v popoludňajších hodinách v T., keď v dôsledku nepozornosti žalovaného, ktorý počas jazdy nedal znamenie o zmene smeru jazdy, jeho motorové vozidlo narazilo do motorového vozidla, ktoré viedol sťažovateľ.

Žalovaný   bol   v trestnom   konaní   odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu   Revúca sp. zn. 2 T 200/01 z 3. júna 2002, avšak sťažovateľa s jeho nárokom na náhradu škody tento súd odkázal na občianskoprávne konanie.

Až   takmer po dvoch   rokoch   úplnej nečinnosti   (23 mesiacov) okresný   súd žiadal pripojiť   trestný   spis   bývalého   Okresného   súdu   Revúca   sp.   zn.   2   T   200/01.   Listom zo 16. februára   2005   oznámil   účastníkom,   že   v ich   právnej   veci   predpokladaný   termín pojednávania bude v roku 2006.

Okresným súdom 28. septembra 2005 zaslaný žalobný návrh s výzvou na vyjadrenie žalovaný   neprevzal,   preto   mu   boli   uvedené   písomnosti   doručované   prostredníctvom Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   v T.,   ktoré   okresný   súd   požiadal   o súčinnosť listom z 3. januára 2006. Táto žiadosť bola ostatným úkonom okresného súdu v uvedenej právnej veci. Predmetná vec tak do dnešného dňa nie je okresným súdom rozhodnutá.

Keďže sťažovateľ sa v dôsledku vyššie uvedených skutočností dlhodobo ocitá v stave právnej neistoty, listom z 1. júla 2004 podal predsedovi bývalého Okresného súdu Revúca sťažnosť na prieťahy v predmetnom súdnom konaní, ďalšiu sťažnosť už okresnému súdu v súčasnosti konajúcemu vo veci zaslal 14. apríla 2005. Podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní sťažovateľ pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu vyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   okolností   prípadu   konštatuje,   že   spor   o náhradu škody spôsobenej na zdraví a za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s úrazom možno   považovať   za   zložitý   skôr   skutkovo   ako   právne,   kladúci   predovšetkým   značné nároky   na   dokazovanie   vedúce   k objektívnemu   zisťovaniu   skutkového   stavu   veci. V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   ale   zistil,   že   okresný   súd   prakticky   počas   celého doterajšieho   trvania   súdneho   konania   (3   roky)   vo   veci   nevykonal   meritórny   úkon (pojednávanie, dokazovanie). Pretože okresný súd bol takmer po celú dobu doterajšieho súdneho   konania nečinný bez toho,   aby   tu   existovala   zákonná   prekážka,   zložitosť   veci (predmet, skutková a právna povaha sporu) nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnom prípade sťažovateľ ničím neprispel k predĺženiu súdneho konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Na   základe doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod sp. zn.   RA   2   C   49/03   ústavný   súd   konštatuje,   že   s právom   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaným v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je zlučiteľný taký postup okresného   súdu,   ktorého   výsledkom   je,   že   až   po   dva   a pol   roku   od   začatia   konania (od 13. februára 2003 do 28. septembra 2005) súd pristupuje k výzve žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe, predložil dôkazy na svoje tvrdenia, teda k výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01).

Ústavný súd preto v okolnostiach prípadu nemohol prijať argument okresného súdu o veľkom   počte   nevybavených   vecí,   ktoré   prevzal   z bývalého   Okresného   súdu   Revúca, okrem   iných   aj   nevybavenú   vec   sťažovateľa.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol (I. ÚS   28/01,   I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03,   I.   ÚS   145/03),   že   nedostatočné   personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   v občianskom   súdnom   konaní sp. zn. RA 2 C   49/03   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   by   viedol   k odstráneniu   právnej neistoty sťažovateľa, keď z doterajšej trojročnej dĺžky súdneho konania zbytočné prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou súdu tvorili 31 mesiacov.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 49/03 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk. Poukazuje pritom na vysokú mieru právnej neistoty spôsobenú jeho zdravotným stavom, psychickou záťažou v súvislosti s tým, že jeho vecou sa okresný súd dosiaľ nezaoberal.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   však   nemožno   účinne   odstrániť   len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   označených   práv (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov v konaní a predmet sporu) ústavný súd preto   uznal za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 30 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi vo výške 5 310 Sk (za dva úkony + 2 x 150 Sk režijný paušál).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Právny zástupca vykonal úkony právneho zastúpenia v prospech sťažovateľa v roku 2005. Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch) postupoval ústavný súd   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho zastúpenia   sťažovateľa podľa   ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej 2 501 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. za dva úkony spolu 5 002   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   priznaní   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového základu   podľa   § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk, spolu 300 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2006