SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 288/2015-57
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika a zo sudkýň Jany Baricovej a IvettyMacejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Advokátskakancelária, Vojenská 14, Košice, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.5 Co 82/2013 z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na ochranu vlastníckeho práva podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo naspravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna2013 p o r u š e n é b o l o.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,60 €(slovom päťstotridsaťtri eur a šesťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciachp o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ivana Husára, Advokátskakancelária, Vojenská 14, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 82/2013z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavenížalovanej účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 16 C 250/2011 o určenie vecí patriacich do podielového spoluvlastníctva.Žalobca sa v označenom konaní domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej, ktorábola v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučný vlastník nehnuteľnosti (bytunachádzajúceho sa na ⬛⬛⬛⬛ v Košiciach), určenia, že predmetný byt vrátanepodielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku patrído podielového spoluvlastníctva účastníkov v podiele 1/2.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra 2012 žalobe vyhovela určil, že predmetný byt patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanejsťažovateľky v podiele 1/2.
Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že okresný súd:„Vychádzal z toho, že účastníci konania sa bližšie poznali a od roku 2004 žili spolu ako druh a družka. Dňa 23.7.2004 uzavrela iba sama sťažovateľka kúpnu zmluvu na sporný byt na základe ktorej bola ako jediná zapísaná ako výlučná vlastníčka uvedeného bytu v KN. V konaní bolo nesporné, že žalobca sa finančne podieľal na úhrade kúpnej ceny a bol ručiteľom úveru, ktorý sťažovateľka čerpala na kúpu uvedeného bytu. K podaniu žalobného návrhu došlo následne potom, čo sa účastníci konania rozišli a sťažovateľka sa od žalobcu odsťahovala. Na základe uvedených skutkových zistení súd prvého stupňa dospel k záveru, že bolo vôľou účastníkov konania založiť podielové spoluvlastníctvo k spornému bytu. Zároveň na podklade uvedeného skutkového zistenia následne súd prvého stupňa bez akéhokoľvek bližšieho právneho zdôvodnenia vychádzal z toho, že účastníci konania sa stali podielovými spoluvlastníkmi sporného bytu aj keď kúpnu zmluvu uzavrela iba sťažovateľka a iba ona bola zapísaná v príslušnom KN zapísaná ako výlučná vlastnícka sporného bytu a neexistovala žiadna písomná zmluva o podielovom spoluvlastníctve ani dohoda o tom, že sťažovateľka v budúcnosti prevedie nejaký podiel k spornej nehnuteľnosti na žalobcu. Následne sa súd prvého stupňa zaoberal už iba otázkou výšky spoluvlastníckeho podielu žalobcu k spornému bytu kde aplikoval právny názor, že k určeniu výšky spoluvlastníckeho podielu dochádza najčastejšie dohodou spoluvlastníkov....“
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra 2012 podalisťažovateľka aj žalobca odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.5 Co 82/2013 z 13. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza:„Z pohľadu právneho posúdenia Krajský súd k námietkam sťažovateľky uviedol iba stručne to, že podľa jeho názoru zmluvu o spoluvlastníctve možno uzatvoriť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže pre ňu zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, ohľadom výšky spoluvlastníckeho podielu.“Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna2013 dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Sťažovateľka uviedla, že označené uznesenienajvyššieho súdu jej bolo doručené 13. januára 2015.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Základným dôvodom podania tejto Ústavnej sťažnosti je najmä tá skutočnosť, že KS Košice vykonal aplikáciu ust. § 46 ods. 2 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že poprel význam, účel a základné princípy platiace pre vznik podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a vniesol tak závažný prvok nepredvídateľnosti a právnej neistoty do oblasti nadobúdania podielového spoluvlastníctva pre akýkoľvek subjekt práva... V zmysle predmetného ustanovenia Občianskeho zákonníka je nesporné, že zmluvné prevody nehnuteľností musia mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu čo následne povinne skúma aj príslušný katastrálny úrad pri rozhodovaní o návrhoch na povolenie vkladu.
Neexistuje absolútne žiadny dôvod a ani žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu ktorý by uvedené pravidlo potrebnosti písomnej zmluvy vylučoval pre nadobúdanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.
... Aj keď to nie je v odôvodnení napádaného rozsudku KS Košice výslovne uvedené vychádzal tak KS Košice (ale aj súd prvého stupňa) pri právnom posúdení veci nepochybne z rozsudku NS č. R 16/1983 v zmysle ktorého pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov. Táto dohoda nemusí byť písomná. Nie je potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov pred dokončením stavby. Z obsahu dohody musí však byť zrejmé, že účastníci chceli založiť podielové spoluvlastníctvo k stavbe napríklad tým, že veľkosť podielov bude závisieť od miery akou sa jednotliví účastníci dohody pričinili na postavení stavby. Ak podiely spoluvlastníkov neboli dohodnuté inak, sú rovnaké (ust. §137 ods. 2 OZ).
To, že právny názor úplne najpodstatnejší pre správne posúdenie prejednávaného prípadu vychádza z uvedeného rozhodnutia vyplýva z odôvodnenia rozsudku OS Košice II ako aj z odôvodnenia napádaného rozsudku KS Košice.
V nami prejednávanom prípade však nešlo o takýto spôsob nadobudnutia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Účastníci konania spoločnou činnosťou nepostavili byt ktorý je predmetom konania a teda v našom prípade nešlo o nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu na základe výstavby - teda nešlo o originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva na základe inej právnej skutočnosti. Z uvedeného dôvodu preto ani nebolo možné v súlade s platným právom prejednávaný prípad posudzovať podľa vyššie uvedeného právneho názoru vyplývajúceho z rozhodnutia NS č. R 16/1983. Napriek tejto skutočnosti Krajský súd Košice aplikoval na zistený skutkový stav uvedený právny názor čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu celej veci a k popretiu významu a účelu ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
... Povedané inými slovami napádané rozhodnutie Krajského súdu vychádza z právneho názoru, že neplatí zásada povinnej písomnej zmluvy pre derivatívne nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade zmluvného prevodu nakoľko postačuje ohľadom tejto veci aj ústna dohoda.
Takisto je potrebné uviesť, že napadaný rozsudok Krajského súdu ma nespochybniteľne povahu deklaratórneho rozhodnutia. Teda iba potvrdzuje (deklaruje) už existujúce hmotné práva a povinnosti. Povedané inými slovami spoluvlastnícke právo účastníkov konania k spornému bytu tu podľa názoru súdov existovalo od počiatku (od okamihu uzavretia a následného zavkladovania kúpnej zmluvy do KN ) a uvedenú okolnosť Krajský súd Košice v rozsudku iba deklaroval... Aj z tohto pohľadu je napádané rozhodnutie KS Košice ústavne neudržateľné nakoľko je jasné, že platné právo (ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vyžaduje pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti zmluvou písomnú formu a preto ak takáto písomná zmluva neexistovala (čo nebolo ani sporné) nemohli súdy deklarovať opak a určiť žalobcu za podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti....
Vzhľadom na vyššie uvedené je preto podľa názoru sťažovateľky nesporné, že napádané rozhodnutie KS Košice je Ústavnoprávne neudržateľné nakoľko odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a súčasne aj článku 20 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu, že:
a) Krajský súd založil svoje rozhodnutie na takom výklade ustanovenia § 46 ods. 2 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého neplatí zásada povinnej písomnej zmluvy pre derívatívne nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade zmluvného prevodu nakoľko postačuje ohľadom tejto veci aj ústna dohoda čím poprel význam a účel uvedených ustanovení.
b) Napádané rozhodnutie Krajského súdu sa odchýlilo od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v identických veciach bez toho aby Krajský súd akýmkoľvek spôsobom vysvetlil prečo v prejednávanom prípade postupoval v rozpore so zaužívanou praxou v dôsledku čoho Krajský súdu Košice nekonal v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a z uvedeného dôvodu porušil v konečnom dôsledku aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
c) Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu je arbitrárne, nakoľko súd neskúmal a nedával ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľky uvedené počas konania (potrebnosť existencie písomnej zmluvy pre nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti derivatívnym spôsobom), pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani jednoznačne zrozumiteľne neuviedol, prečo tak neurobil, čo tiež znamená, že súd jasne a zrozumiteľne neodôvodnil svoje rozhodnutie (viď vyššie judikatúra k bodu 2.2.)
v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a súčasne aj k porušeniu práva sťažovateľky na vlastnenie majetku (nakoľko prišla o 1/2 spoluvlastníckeho práva k svojmu bytu) garantovaného článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Identické dôvody a závery platia aj pre napádané uznesenie NS SR nakoľko ani NS SR nezjednal v uvedenom prípade nápravu a to napriek skutočnosti, že jednou zo základných úloh NS SR v podmienkach právneho poriadku SR je nepochybne zabezpečovanie jednotného výkladu práva zo strany súdov nižšieho stupňa. Aj z uvedeného dôvodu právny názor NS prezentovaný v odôvodnení napadaného uznesenia NS o tom, že NS SR nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, pred ústavným právom na spravodlivý súdny proces je ústavnoprávne neudržateľný. Len z takýchto formálnych dôvodov nemožno uprednostniť taký výklad práva v dôsledku ktorého sa ponechá v platnosti rozhodnutie ktoré je zjavne neústavné a porušujúce právo na spravodlivý proces ako aj princíp právnej istoty.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľky
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo sťažovateľky na vlastnenie majetku garantované v článku 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 13.06.2013, č. k. 5 Co/82/2013-193 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.12.2014, č. konania 3 Cdo 384/2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.12.2014, č. konania 3 Cdo 384/2013 a rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 13.6.2013, č. k. 4 Cob 83/2009-806 (správne má byť č. k. 5 Co/82/2013-193, pozn.) sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 355,73 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
5. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 288/2015-18 z 10. júna 2015 prijal sťažnosťsťažovateľky na ďalšie konanie.
6. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadrilpredseda krajského súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 24. júla 2015 uviedol:«Na posúdenie otázky vzniku podielového spoluvlastníctva k veci (aj nehnuteľnej veci, teda aj bytu) je rozhodujúca dohoda medzi nimi (účastníkmi), obsahom ktorej je založenie spoluvlastníckych vzťahov.
Na uzavretie takejto dohody sa vzťahujú všeobecné ustanovenia § 34 a nasl. OZ o právnych úkonoch. Zákon na jej uzavretie „nepredpisuje“ žiadnu konkrétnu formu, preto môže byť dohoda uskutočnená buď výslovne (za použitia slov) tak, že sa slová prednesú ústne (ústna forma) alebo sa zaznamenajú písomne (písomná forma) alebo tiež iným než výslovným spôsobom (konkludentne), ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť (viď § 35 ods. 1 OZ).
Či už je takýto právny úkon urobený v tej alebo onej forme, na jeho platnosť sa vyžaduje splnenie požiadaviek určitosti a zrozumiteľnosti ustanovených zákonom (viď § 37 OZ). Z obsahového hľadiska musí byť z dohody zrejmé, že účastníci tohto právneho úkonu sa aj s prihliadnutím na ďalšie okolnosti vopred dohodli (teda skôr než došlo ku kúpe bytu) na založení podielového spoluvlastníctva k bytu. Ak sa však účastníci dohodli na uvedenej podstate tohto úkonu, teda na tom, že žalobca je podielový spoluvlastník (k) bytu, prípadná absencia ostatných dojednaní, ktoré sa spravidla vyskytujú v dohodách a vzniku podielového spoluvlastníctva k bytu (napr. o výške spoluvlastníckeho podielu, či o spoločnom užívaní bytu) nemá za následok neplatnosť predmetnej dohody (viď R-NS ČR 22 Cdo 1174/2001).
Aj v ďalšom rozhodnutí NS ČR z 27.8.2003 sp. zn. 22 Cdo 1456/2003 sa konštatuje, že pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k veci (aj nehnuteľnej) je rozhodujúca dohoda uzatvorená medzi účastníkmi o založení spoluvlastníckych vzťahov, ktorá nemusí byť písomná.
Podľa nášho názoru rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti. Pre objektívne posúdenie ústavnej sťažnosti odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 16 C 250/2011.»
V závere podania krajský súd oznámil, že súhlasí s rozhodnutím bez nariadeniapojednávania.
7. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval aj predsedníčku najvyššieho súdu, aby savyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie.
Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podanímzo 16. júla 2015, doručeným ústavnému súdu 27. júla 2015, v ktorom poukázala nazákonom ustanovené podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejaj „OSP“)pokiaľideo namietanúnepreskúmateľnosť rozhodnutia nižšieho súdu, a v tomto smere poukázala tiež narelevantnú judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu.
Predsedníčka najvyššieho súdu v závere podania uviedla, že súhlasí s upustenímod ústneho pojednávania.
8. Ústavnému súdu boli 24. augusta 2015 v predmetnej veci doručené vyjadreniasťažovateľky, ktoré predložila osobitnými podaniami k vyjadreniu krajského súdua k vyjadreniu najvyššieho súdu.Uvedenými vyjadreniami sťažovateľka opätovnepoukázala na svoje doterajšie tvrdenia a v závere predložila vyčíslenie trov konania.Sťažovateľka uviedla, že súhlasí s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadeniapojednávania.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospelk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
13. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavnéhozákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
15. Podľa § 46 Občianskeho zákonníka(1) Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy,pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.
(2) Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhua k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavyúčastníkov na tej istej listine.
16. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúťkúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo nazáklade iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa prevádza nehnuteľná vec nazáklade zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľaosobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených základnýchpráv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014.
Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, ktorý podľa jej názorunedal odpovede na relevantné námietky sťažovateľky uvedené počas konania,predovšetkým
- ústavne nesúladným spôsobom interpretoval ustanovenia § 46 ods. 2 a § 132 ods. 1Občianskeho zákonníka, nezaoberal sa zákonnou požiadavkou obligatórnej písomnej formyzmlúv týkajúcich sa prevodu nehnuteľností,
- svoj právny názor o vzniku a platnosti ústnej dohody medzi účastníkmi o vznikupodielového spoluvlastníctva k bytu založil na judikatúre, ktorá sa týkala vznikupodielového spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťouviacerých osôb, čo však nekorešponduje so skutkovým a právnym stavom v danej veci;krajský súd sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach.Porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sťažovateľkavidí v tom, že najvyšší súd v predmetnom uznesení o dovolaní neodstránil pochybeniasúdov nižšieho stupňa a nevykonal nápravu, ale namietaným uznesením odmietol dovolanieako procesne neprípustné.
22. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd preskúmal namietanéuzneseniekrajskéhosúdua najvyššiehosúduv spojenís týmtorozhodnutiampredchádzajúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra 2012.
23. Okresný súd uvedeným rozsudkom rozhodol, že predmetný byt vrátane podieluna spoločných častiach a zariadeniach domu patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcua sťažovateľky v podiele 1/2, a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku v podstatnom uviedol:„Dňa 23.7.2004 bola uzavretá kúpna zmluva, podľa ktorej žalovaná nadobudla do výlučného vlastníctva byt
...
Vykonaným dokazovaním súd má za preukázané a medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že predmetná nehnuteľnosť... bola nadobudnutá na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.7.2004 za cenu 1.000.000,-Sk, teda ešte pred uzavretím manželstva účastníkov konania. Časť kúpnej ceny poskytol žalobca a to vo výške 400.000,-Sk, o čom svedčí výpis zo žalobcovho účtu... v čase keď sa vykonávali prípravy na kúpu bytu. Ďalšiu časť kúpnej ceny zložila žalovaná vo výške 200.000,-Sk a na zvyšnú časť kúpnej ceny žalovaná zobrala hypotekárny úver vo výške 400.000,-Sk. Žalobca v zmluve o hypotekárnom úvere vystupuje v postavení spoludlžníka.
Žalobca odvodzuje svoje spoluvlastnícke právo k predmetnému bytu od dohody účastníkov konania. Zo správania žalobcu je zrejmé, že jeho úmyslom bolo nadobudnutie spoluvlastníctva k bytu čo dokazuje samotný jeho vklad na kúpu bytu vo výške 400.000,-Sk, organizovanie rekonštrukčných prác, objednanie, montáž a zaplatenie výmeny plastových okien bytu v hodnote 34.924,-Sk, pričom sa od žalovanej nikdy nedomáhal vrátenia takto poskytnutých finančných prostriedkov. Ani žalovaná sa nepokúšala o prípadné vrátenie vkladu, a ďalších investícií, čo nasvedčuje existencii dohody o spoluvlastníctve. V prípade, ak by žalobcovi nesvedčilo spoluvlastnícke právo k bytu, ktoré naopak preukázal aj finančným vkladom pri nadobudnutí nehnuteľnosti či zhodnotením nehnuteľnosti nie v nepatrnej výške, vzniklo by mu právo na vrátenie vkladu, či na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Obč. zák., čo však žalobca nikdy netvrdil ani nežiadal a správal sa k nehnuteľnosti ako k aj jemu patriacej. Pritom preukázanie daru finančných prostriedkov v prospech žalovanej od žalobcu nebolo preukázané. Konanie účastníkov konania nepochybne svedčí o ich úmysle založiť podielové spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti.
O tom, že ide o spoluvlastníctvo svedčia aj svedecké výpovede svedkov...“
Po uvedení stručného obsahu výpovedí svedkov okresný súd uviedol:„Ďalej sa súd zaoberal otázkou, v akom rozsahu sú účastníci spoluvlastníkmi predmetného bytu. Vychádzal z toho, že k určeniu výšky spoluvlastníckeho podielu dochádza najčastejšie dohodou spoluvlastníkov. Takáto dohoda môže byť súčasťou zmluvy, na základe ktorej pri prevode vlastníctva vzniká podielové spoluvlastníctvo. Zmluvu o spoluvlastníctve však možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu. Preto môže byť platne uzavretá ústne i konkludentne a nie je potrebné, aby sa jej účastníci vopred dohodli aj o číselnom vyjadrení spoluvlastníckych podielov.
Keďže niet dostatočne presvedčivého dôkazu o obsahu dohody o výške spoluvlastníckych podielov, platí podľa ustanovenia § 137 ods. 2 Obč. zák. právna domnienka, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké.
S poukazom na vyššie uvedené súd žalobe vyhovel a určil, že predmetná nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva oboch účastníkov konania a to rovným dielom.“
24. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra2012 a k predmetu v podstatnom uviedol:
„Súd (okresný súd, pozn.) použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací dôvod nie je daný a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. K dôvodom uvedeným v rozsudku je treba poznamenať a odvolací súd zdôrazňuje, že zmluvu o spoluvlastníctve možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, ohľadne určenia výšky spoluvlastníckeho podielu k predmetnému bytu, lebo nepochybne zistil, že po získaní peňazí z predaja bytu na Humenskej ulici žalobca mal dávať asi 400 000,- Sk a svedkyňa, t.j... - matka žalovanej, mala uviesť v konaní a aj uviedla, že oni dali, t.j. starí rodičia žalovanej 200 000,-Sk, avšak si nepamätala presný dátum a peniaze mali slúžiť ešte na kúpu bytu na Humenskej ulici, túto svedeckú výpoveď nemohol súd akceptovať a ako tendenčnú ju tak aj vyhodnotil. Svedok ⬛⬛⬛⬛ tiež vypovedal, že byt na predal o zníženú hodnotu za milión Sk, jednania ohľadom kúpnej ceny so žalovanou nerobil, kúpna zmluva znela na meno žalovanej, ale žalobca mu to vysvetľoval tak, že má vo výhľade nájomný byt a nemohol by tento kúpiť, lebo by mu nebol pridelený iný nájomný byt v čase, keď sa uzatvárala kúpno-predajná zmluva, účastníci konania ešte neboli manželia, ale sa chceli brať a práve zháňali byt. Toto v podstate potvrdil, t.j. že ide o spoločný byt aj svedok... Z uvedeného je zrejmé, že ak neboli ponúknuté iné dôkazy a súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy podľa § 132 O. s. p., už nebolo možné vzhľadom na vykonávanie odvolacieho konania bez opakovania dôkazov zisťovať iný, resp. doteraz nezistený skutkový stav vo veci.
Naopak doteraz zistený skutkový stav má oporu vo vykonaných dôkazoch a iné skutočnosti neboli zistené z obsahu spisu....
Odvolacie dôvody tak žalobcu, čo do výroku o náhrade trov konania aj čo do veci samej v odvolaní žalovanej nie sú opodstatnené a nie sú relevantné, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“
25. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014,ktorým odmietol dovolanie proti uvedenému rozsudku krajského súdu, uviedol:
„Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovanou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie [odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok], uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.
... So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania, lebo nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nie je vada konania uvedená v § 237 O.s.p.
... Dovolateľka tiež tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (a tiež ním potvrdený prvostupňový rozsudok) spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vtom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/201L 4 Cdo 68/201, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ustanovení § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nevyplýva z § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalovanej o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalovanej ako procesné neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).“
26. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
27. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecnýmsúdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu lenv prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01). Ústavný súd považuje za protiústavnéaj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej aleboaj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
28. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejdo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jehoveci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platnáa účinná právna norma (II. ÚS 250/2011).
29. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgánverejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelupredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorejnebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahyorgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkachprávneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkovéhozákladu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkýchdostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie,ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlades procesnými predpismi (I. ÚS 211/2012).
30. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní ajvšeobecné súdy rozhodujúce v predmetnej veci, a preto bolo úlohou ústavného súduposúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiskaakceptovateľná a udržateľná.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013
31. Z citovaného rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa stotožnil s odôvodnenímokresného súdu, ktorý poukázal na finančný vklad žalobcu pri nadobúdaní nehnuteľnosti, nazhodnocovaní nehnuteľnosti a na to, že konanie účastníkov, ako aj závery vyplývajúcez výpovedí svedkov mali svedčiť o úmysle založiť podielové spoluvlastníctvok nehnuteľnosti. Nad rámec argumentácie okresného súdu zdôraznil, že podľa právnehonázoru krajského súdu je možné uzavrieť dohodu o spoluvlastníctve aj samostatne, preduzatvorením zmluvy o prevode nehnuteľnosti.
32. Krajský súd však neuviedol žiadne relevantné ustanovenia právnych predpisov,ktoré by umožňovali vznik podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti takýmtospôsobom, t. j. ústnou dohodou pred uzatvorením zmluvy o prevode nehnuteľnosti a bezzápisu podielového spoluvlastníctva do katastra nehnuteľností. Odkaz na § 132 ods. 1Občianskeho zákonníka, ktorý všeobecne definuje možnosti nadobúdania vlastníckehopráva k veciam, prípadne na § 137 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje pojem„podiel“, na ktoré je navyše poukázané len v rozsudku okresného súdu, nie je v tomtoprípade dostatočný vzhľadom na skutočnosť, že predmetom prevodu bola v danom prípadenehnuteľnosťbyt, na nadobudnutie vlastníctva ktorého sa vzťahujú osobitné podmienky[§ 46, § 133 ods. 2, § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných právk nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov]. Právna úpravaSlovenskej republiky jednoznačne upravuje podmienky prevodu vlastníckeho právak bytom, pričom krajský súd sa s podmienkami prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostizmluvou v kontexte okolností danej veci vôbec nezaoberal.
Pokiaľ krajský súd vo svojom vyjadrení z 24. augusta 2015 poukazuje na judikatúru,ústavný súd k tejto argumentácii uvádza, že označené súdne rozhodnutia nepredstavujúustálenú judikatúru týkajúcu sa nadobúdania spoluvlastníckeho podielu k bytu zmluvou.Uvedené rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sa síce týkajú určenia vlastníckehopráva k nehnuteľnosti, rozsudok sp. zn. 22 Cdo 1174/2001 z 5. novembra 2002 sa týkanávrhu na určenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vzniknutej výstavbou akovlastníctva k novo vzniknutej veci (t. j. originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho právak nehnuteľnosti) a druhé označené uznesenie sp. zn. 22 Cdo 1456/2003 z 27. augusta 2003sa vzťahuje na nadobúdanie podielového spoluvlastníctva k hnuteľným veciam a vymáhaniepeňažných prostriedkov investovaných do nehnuteľnosti. Vzťahujú sa teda na odlišnýskutkový a právny stav, ako to je v prerokúvanej veci.
V predmetnej veci na rozdiel od označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českejrepubliky sp. zn. 22 Cdo 1174/2001 z 5. novembra 2002 nejde o situáciu tzv. originárnehonadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale naopak, o derivatívny spôsobnadobudnutia vlastníckeho práva jeho prevodom od predchádzajúceho vlastníka.
33. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, vzhľadom na preukázané skutkovéokolnosti veci sa javí ako extrémne nelogický záver krajského súdu o úmysle žalobcu staťsa spoluvlastníkom nehnuteľnosti, keď aj samotný žalobca súhlasil s tým, aby sa napriekjeho finančným investíciám výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti stala sťažovateľka, čopotvrdila aj výpoveď svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorú krajský súd sám uvádza (na s. 7rozsudku krajského súdu sa uvádza, že svedok vypovedal, že„kúpna zmluva znela na meno žalovanej, ale žalobca mu to vysvetľoval tak, že má vo výhľade nájomný byt a nemohol by tento kúpiť, lebo by mu nebol pridelený iný nájomný byt v čase, keď sa uzatvárala kúpno- predajná zmluva...“).
34. Akceptovanie výkladu krajského súdu by v konečnom dôsledku znamenalo, žektokoľvek, kto poskytol tretej osobe peňažné prostriedky (či už darom, pôžičkou, aleboúverom), aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevodom, by sa mohol súdnoucestou úspešne domáhať vydania rozhodnutia o jeho spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnostilen z tohto titulu. Takýto výklad nielenže nenachádza oporu v právnom poriadku Slovenskejrepubliky, ale prieči sa zmyslu a účelu striktnej právnej úpravy nadobúdania vlastníckehopráva k nehnuteľnostiam, bytom derivatívnym spôsobom, písomnou zmluvou, za zákonomustanovených podmienok a vkladom do katastra nehnuteľností.
Poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie nehnuteľnosti,prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je zásadne považované za investíciu docudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné vymáhanie poskytnutýchprostriedkov ako bezdôvodného obohatenia, zásadne však samo osebe nepredstavuje právnytitul na nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.
35. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,pretože krajský súd nezohľadnil všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu,z namietaného rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, akými právnymi predpismi sa súdpri rozhodovaní v merite veci riadil, a vzhľadom na to nie je možné ani zistiť úvahu súdu priaplikácii zisteného skutkového stavu na relevantnú právnu úpravu.
Krajský súd neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného právaupraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy najmä z toho dôvodu, že interpretoval príslušnéustanovenia Občianskeho zákonníka o nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,k bytu, natoľko extrémne, že svojím rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva uvedeného v čl. 6 ods. 1dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013
36. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavyústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky(m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu boloporušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či z tohtoporušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľky vlastniť a pokojne užívaťmajetok (I. ÚS 640/2014).
37. Pri tomto skúmaní ústavný súd, vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavneneakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu,dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.V dôsledku potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľke bola odňatá časť jejmajetku, ktorá patrila do jej výlučného vlastníctva. Predmet svojho majetku taktosťažovateľka nemohla pokojne užívať, keďže podľa ústavne neakceptovateľného záverukrajského súdu mala predmetný byt nadobudnúť zmluvou platnej len v časti. Vychádzajúcz týchto záverov, ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013z 13. júna 2013 (bod 1 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014
38. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnostinávrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, čisplnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhodujeo merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebeobsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanieo ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnenépodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomocinajvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnostidovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušeníoznačených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).
39. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlades procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.II. ÚS 182/2010, III. ÚS 25/2011). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súduv sťažovateľkinom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípades Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa§ 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľkino dovolanieodmietol pre neprípustnosť (III. ÚS 539/2011).
40. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať dopostupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).
41. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdudostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodneniauznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnuochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľkyv časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súduo dovolaní nevyhovel (bod 4 výroku).
III.
42. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví,že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie(čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšiekonanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danomprípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen označenéuznesenie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe budekrajský súd v súlade s § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názoromústavného súdu vysloveným v tomto náleze (bod 2 výroku).
43. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeo úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovanímsťažovateľky ústavným súdom ustanoveným advokátom. Ústavný súd pri rozhodovanío priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške533,60 € s DPH za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podaniez 2. februára 2015, podanie z 24. augusta 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej službyv roku 2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €. Ústavný súd priznalsťažovateľke trovy konania v celkovej sume 444,66 € plus DPH, t. j. celkom 533,60 €.Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkyrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015