znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 288/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   Rudolfa Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   J. R.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Tatianou   Polkovou, Advokátska   kancelária,   Gaštanová   3077/17,   Žilina,   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 315/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 315/2009   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   315/2009 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. R. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky JUDr. Tatiany Polkovej, Advokátska kancelária, Gaštanová 3077/17, Žilina.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 288/2014-10 z 24. apríla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 315/2009.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3279/2014 doručeným ústavnému súdu 30. júna 2014, v ktorom ku skutkovej a právnej zložitosti sporu uviedla:

„...   K   veci   samej   si   dovolím   poukázať   na   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   H. H., v ktorom poukázala na to, že sa jedná o sudcovskú diskriminačnú žalobu, pričom ona sama si ako sudkyňa podala obdobnú diskriminačnú žalobu s tým, že až do nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 16/2011 - 18 zo dňa 18. 9. 2013, zverejneného v marci 2014 nebola jednoznačne ustálená otázka zaujatosti zákonného sudcu, ktorý si sám podal antidiskriminačnú žalobu. Existovali odlišné rozhodnutia a názory senátov Krajského súdu   v   Bratislave   i   Najvyššieho   súdu   SR,   pričom   až v   predmetnom   náleze   sp.   zn.: II. ÚS 16/2011-18   Ústavný   súd   SR   vyslovil,   že   sudcovia,   ktorí   si   diskriminačnú   žalobu podali, sú z rozhodovania pre ich vzťah k veci vylúčení, aktuálne sa preto na tunajšom súde rozhoduje   o   prerozdelení   diskriminačných   sudcovských   žalôb   zmenou   rozvrhu   práce a pridelenie vecí sudcom, ktorí si diskriminačné žaloby nepodali. H. H., aby nerozhodla vo veci ako nezákonná sudkyňa a neporušila tým základné ústavné právo navrhovateľov, čakala na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR, ktorý rozhodol s konečnou platnosťou nálezom sp. zn.: II. ÚS 16/2011-18, a preto vzniknuté prieťahy v konaní nie sú subjektívneho charakteru.

K veci samej uvádzam, že sa jedná o vec po skutkovej i právnej stránke zložitú. Na celkovú   dĺžku   súdneho   konania   malo   o.   i.   vplyv   i   to,   že   na   strane   navrhovateľov vystupuje vysoký počet - spolu 24 účastníkov,   ktorí v priebehu konania realizujú svoje procesné práva a podávajú procesné návrhy, zároveň v dôsledku zmien ich adries vznikajú problémy s doručovaním písomností zo strany súdu.

V   prípade,   ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dospeje   k   záveru,   že   právo sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo   porušené,   dovoľujem si požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   vyššie   uvedené   objektívne   dôvody   a   sťažovateľovi aby uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.

Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky...“

Súčasťou vyjadrenia bola chronológia procesných úkonov okresného súdu, z ktorej okrem iného vyplýva:

„... K samotnému priebehu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C/315/2009 uvádzam vykonané procesné úkony súdu a účastníkov konania, a to od doručenia návrhu na začatie konania na tunajší súd dňa 20. 11. 2009. Žalobným návrhom zo dňa 11. 11. 2009 sa navrhovateľ spolu s ďalšími 23 žalobcami voči odporcovi označenému ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Dňa 25. 7. 2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci. Dňa   30.   8.   2011   daný   pokyn   vyššieho   súdneho   úradníka   na   vyrubenie   súdneho poplatku   za   návrh   navrhovateľom,   ktorý   poplatok   bol   kanceláriou   vyrubený   výzvou zo dňa 19. 9. 2011.

Dňa 30. 9. 2011 na súd doručené podanie navrhovateľa v 3. rade, dňa 4. 10. 2011 navrhovateľa   v   10.   rade,   dňa   4.   10.   2011   navrhovateľa   v   9.   rade   -   sťažovateľa, dňa 5. 10. 2011 navrhovateľa v 13. rade, dňa 6. 10. 2011 navrhovateľa v 5. rade, ktorými podaniami sa vyjadrili k výzve na úhradu súdneho poplatku a požiadali súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Dňa   4.   10.   2011   navrhovateľka   v   15.   rade   oznámila   súdu   zmenu   adresy, dňa 3. 11. 2011 navrhovateľka v 23. rade oznámila súdu zmenu svojej adresy.

Dňa 10. 10. 2011 na súd doručené podanie navrhovateľa 6. v rade, dňa 10. 10. 2011 navrhovateľa   v   4.   rade,   dňa   12.   10.   2011   navrhovateľa   v   1.   rade,   dňa   13.   10.   2011 navrhovateľa v 11. a 14. rade, dňa 19. 10. 2011 navrhovateľa v 19. rade, dňa 24. 10. 2011 navrhovateľa   v 8.   rade,   dňa   25.   10.   2011   navrhovateľa   v 18.   rade,   dňa 26.   10.   2011 navrhovateľa   v 22.   rade,   dňa   26.   10.   2011   navrhovateľa   v 20.   rade,   dňa 3.   11.   2011 navrhovateľa   v   21.   rade,   dňa   4.   11.   2013   navrhovateľky   v   23.   rade,   dňa   7.   11.   2011 navrhovateľa   v   24.   rade,   ktorými   podaniami   sa   vyjadrili   k   výzve   na   úhradu   súdneho poplatku a požiadali súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Dňa 13. 10. 2011 doručené späťvzatie návrhu navrhovateľkou v 6. rade. Dňa   14.   8.   2012   daný   pokyn   vyššieho   súdneho   úradníka   na   preposlanie   výzvy na úhradu súdneho poplatku navrhovateľke v 15. rade na novú adresu.

Dňa 10. 12. 2012 na súd doručené podanie sťažovateľa - návrh na zmenu petitu žaloby, oznámenie o zaplatení súdneho poplatku, žiadosť o vylúčenie veci zo spoločného konania, späťvzatie žiadosti o oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Dňa 21. 3. 2013 súd navrhovateľov, ktorí požiadali súd o oslobodenie od súdnych poplatkov vyzval na zdokladovanie ich majetkových pomerov.

Dňa 22. 4. 2013 do spisu doručené podanie navrhovateľa v 9. rade - sťažovateľa

-urgencia.

Dňa 21. 5. 2013 doručené vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov navrhovateľa v 24. rade.

Dňa 23. 5. 2013 doručené vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov navrhovateľa v 20. rade.

Dňa 23. 5. 2013 doručené vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov navrhovateľa v 18. rade.

Dňa 24. 5. 2013 doručené vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov navrhovateľa v 9. rade.

Dňa 30. 5. 2013 daný pokyn sudkyne na ďalší postup vo veci. Dňa   25.   9.   2013   úradný   záznam   súdnej   tajomníčky,   výzva   na   úhradu   súdneho poplatku za návrh zasielaná navrhovateľke v 23. rade na novo oznámenú adresu jej pobytu. Dňa 4. 11. 2013 doručené podanie navrhovateľky v 23. rade, ktorým sa vyjadrila k výzve na úhradu súdneho poplatku a požiadala súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku...“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 315/2009 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané, pričom vec do rozhodnutia senátu ústavného súdu nie je skončená.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konania o   diskriminačnej   žalobe   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov a v zásade   ich   nemožno   považovať   za   právne   ani   skutkovo   zložité.   Okresný   súd vo vyjadrení k sťažnosti síce uviedol, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor, s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje, pretože v konaní vystupuje 24 žalobcov, avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej   náročnosti prerokovávanej veci.   Ústavný súd poukazuje aj na to, že v danom prípade ide   čiastočne o právne zložitú vec vzhľadom   na to,   že judikatúra všeobecných súdov vo veciach sudcovských diskriminačných žalôb nie je ešte ustálená.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania viac ako 4 a pol roka na okresnom súde je už samo osebe neprimerané.

Okresný   súd   vykonal   síce   množstvo   procesných   úkonov,   ako   to   vyplýva z predloženého   prehľadu,   a   ústavný   súd   nezistil   väčšie   obdobia   jeho   úplnej   nečinnosti, ale napriek   tomu   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   dĺžka   predmetného   konania je neprimeraná.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02)   a   jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal a dĺžka konania je spôsobená objektívnymi dôvodmi.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 18 C 315/2009, došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 315/2009, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 3 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   315/2009   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci považoval   priznanie   sumy   500   €   sťažovateľovi   za   primerané   finančné   zadosťučinenie podľa §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde.   Pri   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   zobral ústavný súd   do   úvahy aj to,   že v   konaní vystupuje 24   žalobcov a judikatúra všeobecných súdov vo veciach sudcovských diskriminačných žalôb nie je ešte ustálená.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa trovy konania vyčíslila sumou 275,96 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014