znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 288/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obce   Č.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   M.   H.,   B., pre namietané   porušenie   základného   práva   na   súkromie   podľa   čl.   16   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S/78/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť obce Č., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, základného práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S/78/2009.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 2. júla 2009 sťažovateľka (ako žalobkyňa v 1. rade) spolu s ďalšími žalobcami (spolu aj „žalobcovia“) podali krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Trnave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z 3. júna 2009, ktorým tento   rozhodol   o využívaní   územia   na   pozemku   parc. č.   482/37,   o rozlohe   186 378   m2, v k. ú.   Č.,   obec   Č., „Ťažba   štrkopieskov   –   rozšírenie   ťažobnej   plochy“,   tak,   ako   to   je zakreslené v situačnom výkrese č. 002 tvoriacom neoddeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia. Žalobcovia   v žalobe   tvrdili,   že   krajský   stavebný   úrad   s nimi   nekonal   ako   s účastníkmi konania, hoci s nimi ako s účastníkmi konať mal, a preto žiadali, aby krajský súd uvedené rozhodnutie krajského stavebného úradu zrušil, aby odložil jeho vykonateľnosť a aby uložil krajskému stavebnému úradu doručiť uvedené rozhodnutie žalobcom.

Krajský súd listom z 19. októbra 2009 oznámil (v sťažnosti nie je konkrétne uvedené, komu, pozn.), že žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu nevyhovuje.

Uznesením   č.   k.   14   S/78/2009-158   z 28.   januára   2010   krajský   súd   konanie o uvedenej žalobe zastavil, pričom vo vzťahu k sťažovateľke uviedol: „... v prípade žalobcu v 1. rade ide o správny orgán – vecne a miestne príslušný stavebný úrad prvého stupňa, ktorému   bola   v zmysle   §   50   Správneho   poriadku   žalovaným   ako   správnym   orgánom oprávneným   rozhodnúť   o odvolaní   odňatá   pre   nečinnosť   právomoc   vo   veci   rozhodnúť. Prechodom právomoci sa inštančne nadriadený správny orgán sa žalovaný stal správnym orgánom príslušným vo veci rozhodnúť v prvom stupni... Vzhľadom na vyššie uvedené je žaloba podaná žalobcom v 1. rade žalobou podanou neoprávnenou osobou, a preto súd konanie voči žalobcovi v 1. rade zastavil pre nedostatok podmienok konania...“

Na   základe   odvolania   žalobcov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Sžo 117/2010 z 21. októbra 2010 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo odôvodnil tým, že na zastavenie konania neboli splnené podmienky, čím bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   postavenie   účastníka   územného   konania sťažovateľke vyplýva «z ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., keď v dôsledku atrakcie podľa § 50 zákona č. 71/1967 Zb. prestala byť stavebným úradom príslušným na územné konanie v predmetnej veci“, a teda „sú splnené podmienky na postup podľa § 250b ods.   2   O.   s.   p.“;   pokiaľ   ide   o ostatných   žalobcov,   „povinnosťou   krajského   súdu   bude v ďalšom konaní zistiť, či... sa s nimi ako s účastníkmi územného konania malo konať.».

Sťažovateľka   uviedla,   že   rozhodnutie   krajského   stavebného   úradu   jej   síce   bolo doručené, avšak zmätočným spôsobom a s vyznačeným dátumom právoplatnosti 3. júna 2009, pričom už z tohto vyznačenia vyplýva, že krajský stavebný úrad s ňou nekonal ako s účastníčkou správneho konania.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   spis   vrátane   uznesenia   najvyššieho   súdu   bol krajskému súdu doručený 2. novembra 2010. Podľa jej názoru, ku dňu vyhotovenia tejto sťažnosti (26. marca 2012) krajský súd „nepostupoval v zmysle uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu a nevydal rozhodnutie podľa § 250b ods. 2 OSP“, čo znamená, že doba jeho nečinnosti tak predstavuje viac ako 16 mesiacov. V širšom chápaní sťažovateľka vníma prieťahy už od podania žaloby krajskému súdu, čo je viac ako 32 mesiacov. Rozhodnutím najvyššieho súdu sa súdne konanie dostalo fakticky na začiatok. Týmto rozhodnutím „bola vyriešená nielen otázka prípustnosti žaloby..., ale tiež otázka správnosti tvrdenia podľa § 250b ods. 2 OSP“, no napriek tomu krajský súd nepostupoval vo veci v súlade s právnym názorom   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľka   podala   aj   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorý v liste sp. zn. Spr. 679/11 z 20. októbra 2011 uznal, že táto je dôvodná, avšak zároveň uviedol, že za súčasného stavu, keď je krajský súd nedostatočne personálne obsadený sudcami, nemôže vyvodiť žiadne opatrenia, ktorými by sa konanie urýchlilo a pokračovalo sa v ňom bez prieťahov.

Na   rozhodnutie   krajského   stavebného   úradu,   ktoré   je   územným   rozhodnutím, nadväzovalo   povoľovacie   konanie   –   v danom   prípade   konanie   o povolení   zmeny   č.   1 povoleného dobývania ložiska nevyhradeného nerastu (štrkopieskov) – a v súčasnosti už „stavebník“ disponuje   aj   povolením   na   jeho   ťažbu.   Začaté   práce   podľa   povolenia je náročné, ak nie nemožné prerušiť či obmedziť z dôvodu, že územné rozhodnutie stratilo právoplatnosť,   resp.   ak   sa   ukáže,   že   právoplatnosť   nikdy   nenadobudlo.   V súčasnosti poskytnutá súdna ochrana bude mať zrejme pre sťažovateľku iluzórnu povahu.

Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom konaní pred krajským súdom dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zbytočnými prieťahmi a nerešpektovaním právneho   názoru   najvyššieho   súdu   krajský   súd   porušil   aj   základné   právo   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Tým,   že   krajský   súd   sťažovateľke   ako   opomenutej   účastníčke konania znemožnil reálny prístup k správnemu konaniu, porušil aj jej základné právo na inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Kvôli odňatiu možnosti uplatniť práva účastníka   v územnom   (správnom)   konaní   a v dôsledku   nečinnosti   krajského   súdu   bolo porušené aj právo sťažovateľky na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a právo na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka ako právnická osoba odvodzuje „od primárneho nositeľa tohto práva, ktorým je ten-ktorý obyvateľ obce“.

V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že „v dôsledku nečinnosti“ krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S/78/2009 boli porušené jej základné práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, aby krajskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 25 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (vrátane práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote)   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a práva   na súkromie podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S/78/2009.

Podstata   námietok   sťažovateľky   je   založená   na tvrdení,   že   v dôsledku   nečinnosti krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo ešte 2. júla 2009, no najmä v období po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 117/2010 z 21. októbra 2010 [ktorým zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 14 S/78/2009-158 z 28. januára 2010 o zastavení konania o žalobe   sťažovateľky   (aj ďalších   žalobcov)   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu, že so sťažovateľkou sa nekonalo ako s účastníčkou správneho konania] dochádza   k zbytočným   prieťahom,   ako   aj   k   tomu,   že   súdna   ochrana   má   v jej prípade iluzórnu povahu. Ak by sa so sťažovateľkou od začiatku konalo ako s účastníčkou správneho konania, mohla sa ochrany svojich práv (resp. práv jej obyvateľov) domáhať už v územnom konaní, čo je však v čase, keď správne konanie prešlo do inej fázy (povolenie ťažby)   oveľa   náročnejšie.   Krajský   súd   sa   neriadil   právnym   názorom   najvyššieho   súdu a doteraz nerozhodol v zmysle § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,   aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali rôzne úkony   bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní   súdom   môže   založiť   porušenie   základného   práva   účastníka   súdneho   konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 80/01). K porušeniu tohto základného práva zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   by   však   mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (III. ÚS 49/04).

Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Ústavný súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že judikatúra ústavného súdu v zhode s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva považuje za primeranú dobu súdneho konania v rozsahu dvoch až troch rokov na jednom stupni podľa zložitosti veci.

Podľa   §   250b   ods.   2   OSP   ak žalobu   podá   niekto,   kto   tvrdí,   že   mu   rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie   o   žalobe.   Ak   sa   v   rámci   správneho   konania   po   vykonaní   pokynu   súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa   §   250b   ods.   3   OSP   súd   postupuje   podľa   odseku   2,   len   ak   od   vydania rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

V súvislosti   s nastolenou   problematikou   ústavný   súd   poukazuje   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 100/2009 z 13. júla 2010, v ktorom vyslovil, že správny súd uloží správnemu orgánu doručiť jeho rozhodnutie žalobcovi, ktorý tvrdí, že rozhodnutie správneho orgánu mu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, len   v prekluzívnej   trojročnej   lehote,   ktorej   začiatok   sa   viaže na deň   vydania   správneho rozhodnutia.

Ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 14 S/78/2009-311 z 26. apríla 2012 uložil   krajskému   stavebnému   úradu   povinnosť   doručiť   sťažovateľke   jeho   rozhodnutie č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z 3. júna 2009, a to v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorú nadobudlo 2. mája 2012. Na tento účel krajský súd 10. mája 2012 zaslal spisový materiál krajskému stavebnému úradu.

Ako vyplýva z uvedeného, rozhodnutie správneho orgánu, ktorého doručenia podľa § 250b ods. 2 OSP sa sťažovateľka ako opomenutá účastníčka správneho konania domáhala, bolo vydané 3. júna 2009. V prekluzívnej trojročnej lehote bola krajskému súdu doručená žaloba sťažovateľky (2. júla 2009) a krajský súd o nej aj rozhodol (26. apríla 2012), pričom správnemu orgánu uložil povinnosť doručiť predmetné rozhodnutie sťažovateľke.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že celková dĺžka konania   pred   všeobecnými   súdmi   –   takmer   tri   roky,   z ktorej   sa   vec   sedem   mesiacov nachádzala na najvyššom súde, sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, resp. v súvislosti s odopretím spravodlivosti sťažovateľke vysloviť   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 S/78/2009. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské   práva   možno   dobu   rozhodovania   krajského   súdu   s prihliadnutím   na   konkrétne okolnosti tohto prípadu považovať za primeranú. Po splnení označenej povinnosti uloženej správnemu   orgánu   krajským   súdom   bude   mať   sťažovateľka   možnosť   zasiahnuť do príslušného   správneho   konania   a domáhať   sa   aj   ochrany   svojich   práv.   Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k označeným právam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd hodnotí aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka (ako právnická osoba) namietala porušenie práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a podľa čl. čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ktoré odvodzovala od primárnych nositeľov týchto práv – obyvateľov obce. Sama sťažovateľka v sťažnosti   uviedla,   že   je   jej   známa   judikatúra   ústavného   súdu,   z ktorej   vyplýva,   že právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby   (II.   ÚS   80/09),   resp.   že   právnická   osoba   nie   je   subjektom   označených   práv (III. ÚS 100/08). V súlade s citovanou judikatúrou ústavný súd v tejto časti konštatuje svoju nepríslušnosť, pretože o základných právach, ktorých porušenie sťažovateľka v tejto časti namieta, rozhodujú orgány verejnej moci (v danom prípade správne orgány), a proti týmto rozhodnutiam možno podať opravný prostriedok na všeobecnom súde, čo aj sťažovateľka vykonala. Platí teda zásada subsidiarity v činnosti orgánov verejnej moci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012