znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 288/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   R.   B.,   Č.,   zastúpeného   JUDr.   M.   B.,   Ž.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/191/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. R. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2011 doručená sťažnosť MUDr. R. B., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/191/2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Krajský súd Žilina - odporca v 2. rade uznesením pod č. k. 5 Co 191/2009-679 rozsudok súdu prvého   stupňa   č.   k.   6   C 359/01   zo   dňa 4.   3.   2009   potvrdil,   pokiaľ   ide o žalobcov v 1.-3. rade, pričom však tento rozsudok napriek potvrdzujúcej časti výroku rozsudku v 1.odst. pokiaľ ide o mňa, navrhovateľa, zaviazal žalovaného na zaplatenie inej sumy, ako je uvedené vo výroku rozsudku prvostupňového súdu, pričom si dovoľujem tvrdiť, že týmto rozsudkom bolo porušené moje právo na spravodlivý súdny proces, zabezpečené článkom 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd. Vo výroku tohto rozsudku je uvedené, že „rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými odporcu zaviazal   povinnosťou   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   3   797,70   €   navrhovateľovi   2   sumu 643,50 €, navrhovateľovi 3 sumu 1 223,70 € s 19,5% úrokom z omeškania od 2. 1. 1996 do zaplatenia a vo zvyšnej časti, v ktorej súd návrh navrhovateľov 1,2,3 zamietol, potvrdzuje.“ Následne Krajský súd Žilina uznesením pod č. k. 8 Co 191/2009-831 zo dňa 22. 10. 2010 vydal opravné uznesenie, ktorým rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 8 Co 191/2009-679 zo dňa 15. 12. 2009 vo výroku 1. opravuje tak, že správne má znieť „rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 1 sumu 643,50 € navrhovateľovi 2 sumu 643,50 €, navrhovateľovi 3 sumu 1 223,70 € s 19,5% úrokom z omeškania od 2. 1. 1996 do zaplatenia a vo zvyšnej časti, v ktorej súd návrh navrhovateľov 1,2,3 zamietol, potvrdzuje.“; ďalej sa horeuvedený rozsudok krajského súdu v odôvodnení na str. 8. ods. 1., 2. riadok opravuje tak, že správne má znieť: „a rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1 sumu 643,50 €. " V poučení tohto uznesenia odporcu je uvedené, že voči nemu nie je prípustné odvolanie napriek tomu, že z ust. § 164 Obč. súd. por. nepochybne vyplýva, že je možné   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   na   čas,   kým   opravné   uznesenie   nadobudne právoplatnosť a zo žiadneho iného ustanovenia Obč. súd. por. nevyplýva, že pri vyhlásení opravného   uznesenia   odvolacím   súdom,   ktorým   sa   opravuje   výrok   a   aj   odôvodnenie právoplatného   rozsudku,   by   nebolo   prípustné   odvolanie   a   navyše   ním   opravil   výrok rozsudku, ktorý bol exekučným titulom i jeho odôvodnenie po jeho právoplatnosti, hoci nešlo o zrejmú nesprávnosť...

Ja, ako sťažovateľ navrhujem, aby ústavný súd vo výrokovej časti svojho nálezu určil, že bolo porušené moje právo, ktoré mi je priznané § 6 Obč. súd. por., čl. 46 ods. 1., čl. 47 ods. 3. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie spolu vo výške 47 790,85 € od odporcu tak, aby mi toto primerané zadosťučinenie vyplatili v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu...»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 8 Co/191/2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd opravným uznesením č. k. 8 Co/191/2009-831 z 22. októbra 2010   zmenil   výrokovú   časť   a   odôvodnenie   rozsudku   č.   k.   8   Co/191/2009-679 z 15. decembra 2009, pričom podľa názoru sťažovateľa nešlo o chybu v písaní a ani o inú zrejmú nesprávnosť.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo MUDr. R. B., Č. priznané čl. 46 ods. 1., čl. 47 ods. 3. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline, pod sp. zn. č. k. 8 Co 191/2009, na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, bolo porušené.

MUDr. R. B. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 47 790,85 € (slovom: štyridsaťsedemtisícsedemstodeväťdesiat   EUR,   osemdesiatpäť   centov),   ktoré   je   odporca Krajský súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi MUDr. R. B. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Odporca Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia MUDr. R. B. na účet právnej zástupkyne JUDr. M. B., a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   krajský   súd, zastúpený jeho predsedom, listom z 25. marca 2011 sp. zn. Spr 158/2010, kde sa uvádza:«... V prejednávanej veci navrhovateľa MUDr. R. B., a spol., proti odporcovi S., spol. s r. o., so sídlom Ž., rozhodol Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací rozsudkom č. k. 8 Co/191/2009-679   zo   dňa   15.   12.   2009   v   spojení   s   opravným   uznesením   č.   k. 8 Co/l91/2009-831 zo dňa 22. 10. 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/359/2001-568 zo dňa 04. 03. 2009 vo výrokoch, ktorými odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť   navrhovateľovi   1/   sumu   643,50   eur,   navrhovateľovi   21   sumu   643,50   eur navrhovateľovi 3/ sumu 1.223,70 eur s 19,5 % úrokom z omeškania od 02. 01. 1996 do zaplatenia a vo zvyšnej časti, v ktorej súd návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ zamietol potvrdil. Vo výrokoch, ktorým zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 4/ sumu 643,50 eur, navrhovateľovi 9/ sumu 643,50 eur, s 19,5 % úrokom z omeškania od 02. 01. 1996 do zaplatenia,   ktorým   návrh   navrhovateľov   5/,   10/   a   11/   v   celom   rozsahu   zamietol   a   vo výrokoch o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd tiež pripustil späťvzatíe návrhu navrhovateľmi 6/, 7/ a 8/, rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľov 6/, 7/ a 8/ zamietol zrušil a konanie zastavil.

V súvislosti s uvádzanou skutočnosťou je potrebné uviesť nasledovné: Rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dňa 04. 03. 2009 č. k. 6 C/359/2001-568 bol odporca okrem iného zaviazaný k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 643,50 eur. Okresný súd výrok svojho rozsudku formuloval nasledovne: „... Odporca je povinný zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   3.797,70   eur,   a   to   navrhovateľovi   1/   sumu   643,50   eur, navrhovateľovi 2/ sumu 643,50 eur atď.“ Už z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku zo dňa 15. 12. 2009 nemohol potvrdiť výrok okresného súdu,   ktorým   bol   odporca   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   1/   sumu   3.797,70   eur. Pri vyhlasovaní   výroku   1/   potvrdzujúceho   rozsudku   došlo   k   zrejmej   nesprávnosti,   keď odvolací súd omylom potvrdil rozsudok okresného súdu v znení: „... Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 3.797,70 eur, navrhovateľovi 2/ sumu 643,50 eur. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľovi 1/   bolo   priznaných   len   643,50   eur.   Suma   3.797,70   eur   sa   dostala   do   výrokovej   časti potvrdzujúceho   rozsudku   odvolacieho   súdu   omylom   a   vyplývala   z   formulácie   výroku rozsudku okresného súdu. Uvedenú skutočnosť odvolací súd napravil vydaním opravného uznesenia zo dňa 22. 10. 2010 sp. zn. 8 Co/191/2009. Tiež je táto skutočnosť podrobne vysvetlená v dôvodoch rozsudku sp. zn. 8 Co/188/2010 zo dňa 27. 01. 2011. Odvolací súd má   za   to,   že   došlo   k zrejmej   nesprávnosti,   ktorá   vyplýva   z   porovnania   výroku preskúmavaného rozsudku, a tiež aj z iných súvislostí, ktoré nad všetku pochybnosť musia byť účastníkom známe, pretože rozsudok okresného súdu im bol doručený. Pokiaľ odvolateľ na základe tejto skutočnosti zakladá svoju pomerne rozsiahlu ústavnú sťažnosť, odvolací súd má za to, že je nedôvodná. Pochybenie, ku ktorému došlo, bolo odstránené vydaním opravného uznesenia, ktoré bolo tiež účastníkom riadne doručené. K jeho vydaniu nemohlo dôjsť   skôr   preto,   lebo   medzičasom   došlo   zo   strany   navrhovateľov   k   podaniu   námietky zaujatosti   voči   senátu   odvolacieho   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   odvolací   súd   o   vydaní opravného uznesenia rozhodol až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o námietke zaujatosti. Všetky tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu spisu...

Čo sa týka ďalej vytýkanej chronológie postupu odvolacieho súdu od vyhlásenia potvrdzujúceho rozsudku zo dňa 15. 12. 2009 odvolací súd si nie je vedomý toho, že by svojím postupom akýmkoľvek spôsobom porušil právo navrhovateľa na súdnu ochranu, resp.   spravodlivý   proces.   Ak   aj   okrajovo   opätovne   podotkol   (str.   5   ods.   4   ústavnej sťažnosti), že odporca nebol oprávneným držiteľom za celé žalované obdobie (odvolací súd ho nepovažoval za oprávneného držiteľa za obdobie od 13. 04. 1995 do 02. 01. 1996), odvolací súd v tomto smere poukazuje na dôvody svojich rozhodnutí, a tiež na závery, ktoré vyplývajú   z   predchádzajúceho   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici.   Ak   aj sťažovateľ   argumentuje   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR,   odvolací   súd   sa   k   uvedenej otázke tiež vyjadril v dôvodoch svojho rozhodnutia. Bol toho názoru, že z navrhovateľom uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ním uvádzané skutočnosti nevyplývajú. Práve naopak. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/115/1995, na ktoré sa poukazuje v ústavnej sťažnosti, sa netýka prejednávanej veci. Ide o konanie o určenie vlastníctva, v ktorom bola posudzovaná otázka oprávnenej držby so zreteľom pre plynutie vydržacej lehoty   právnemu   predchodcovi   odporcu.   Závery,   na   ktoré   poukazuje   sťažovateľ,   nie   sú v tomto   rozhodnutí   výslovne   uvedené,   majú   z   nich   však   vyplývať.   Odvolací   súd   však poukazuje na konštatovanie uvádzané v citovanom rozhodnutí, podľa ktorého „dátumom uzavretia   kúpnej   zmluvy   o   prevode   nehnuteľností   dňa   28.   12.   1992,   ktorou   spornú nehnuteľnosť nadobudla spoločnosť S., spol. s r. o., došlo „k jej oprávnenému dôvodu uchopenia sa držby, od ktorého dátumu mohla plynúť eventuálne ďalšia vydržacia lehota“. Z týchto dôvodov považujem sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.»

Vyjadrenie všeobecného súdu bolo doručené zástupkyni sťažovateľa 30. mája 2011, ktorá na vyjadrenie nereagovala.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 164 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“) súd kedykoľvek aj bez návrhu   opraví   v   rozsudku   chyby   v   písaní   a   počítaní,   ako   aj   iné   zrejmé   nesprávnosti. O oprave   vydá   opravné   uznesenie,   ktoré   doručí   účastníkom.   Pritom   môže   odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Zo spisu   ústavný súd zistil, že podaním doručeným   krajskému súdu   15. februára 2010   odporca   požiadal   krajský   súd   o   opravu   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 8 Co/191/2009 679 z 15. decembra 2009. Krajský súd rozhodol opravným uznesením č. k. 8 Co/191/2009-831   z   22.   októbra   2010.   Opravné   uznesenie   bolo   právnej   zástupkyni sťažovateľa doručené 25. novembra 2010. Výrok opravného uznesenia znie:

«rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co/191/2009-679 zo dňa 15. 12. 2009 vo výroku 1/ sa opravuje tak, že správne má znieť:

„... rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 643,50 €, navrhovateľovi 2/ sumu 643,50 €, navrhovateľovi 3/ sumu 1.223,70 €, s 19,5% úrokom z omeškania od 2. 1. 1996 do zaplatenia a vo zvyšnej častí, v ktorej súd návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ zamietol potvrdzuje...“

ďalej sa hore uvedený rozsudok krajského súdu v odôvodnení na strane 8 odsek 1 druhý riadok opravuje tak, že správne má znieť:

„... a rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1/sumu 643,50 €...“»

V odôvodnení opravného uznesenia krajského súdu sa uvádza: «... Rozsudkom č. k. 6 C/359/2001-568 zo dňa 4. 3. 2009 Okresný súd v Martine (v poradí tretím) zaviazal „odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.797,70 €, a to navrhovateľovi 1/sumu 643,50 €, navrhovateľovi 2/sumu 643,50 €, navrhovateľovi 3/ sumu 1.223,70 €, navrhovateľovi 4/ sumu 643,50 €, navrhovateľovi 9/sumu 643,50 €, a to s 19,5% úrokom z omeškania od 2. 1. 1996 do zaplatenia do troch dní od právoplatností rozsudku.   Návrh   navrhovateľov   5/   až   8/   a   navrhovateľov   10/   a   11/   v   celom   rozsahu zamietol. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol. Navrhovateľov 1/ až 11/zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 76,46 % účelne   vynaložených   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   na   účet   JUDr.   Ľ.   B. Navrhovateľov 1/ až 11/ zaviazal ďalej k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť štátu trovy konania vo výške 23,28 € do troch dni od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu v Martine. Odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť štátu trovy konania vo výške 3,11 € do troch dni od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu v Martine.

Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   č.   k.   8   Co/l91/2009-679   zo   dňa   15.   12.   2009 rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 6 C/359/2001-568 zo dňa 4. 3. 2009 vo vzťahu k navrhovateľom 1/, 21, 3/ potvrdil v znení: „... rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými   odporcu   zaviazal   k   povinnosti   zaplatiť   navrhovateľovi   1/   sumu   3.797,70,   €, navrhovateľovi 2/   sumu 643,50   €   navrhovateľovi 3/ sumu   1.223,70   €   s 19,5%   úrokom z omeškania   od   2.   1.   1996   do   zaplatenia   a   vo   zvyšnej   časti,   v   ktorej   súd   návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ zamietol potvrdzuje.

Podaním   doručeným   krajskému   súdu   dňa   15.   2.   2010   požiadal   odporca prostredníctvom   svojej   splnomocnenej   zástupkyne   o   vydanie   opravného   uznesenia,   čo odôvodnil tým, že preskúmavaným rozsudkom bol odporca zaviazaný voči navrhovateľovi 1/ k povinnosti na zaplatenie sumy 643,50 €, nie 3.970,70 €.

Z   vyššie   uvedeného,   z   toho   ako   bol   preskúmavaný   rozsudok   okresného   súdu vyhlásený   a   písomne   vyhotovený   vyplýva,   že   odporca   bol   zaviazaný   k zaplateniu   sumy 643,50 €, nie sumy 3.797,70 €, tak ako to uviedol odvolací súd vo výrokovej časti svojho potvrdzujúceho rozsudku.

Podľa ust. § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ak tento   zákon   neustanovuje   inak,   pre   konanie   na   odvolacom   súde   platia   primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa ust. § 164 súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Podľa   tohto   ustanovenia   je   súd   oprávnený   opraviť   v   rozsudku   kedykoľvek   i   bez návrhu chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Ide o chyby technického rázu, ktoré nemajú podstatnejší význam, a ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej   či   mechanickej   činnosti   osoby,   za   účasti   ktorej   došlo   k   vyhláseniu   alebo vyhotoveniu   rozsudku,   a   ktoré   sú   každému   zrejmé;   zrejmosť   takej   nesprávností   vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, pripadne aj z iných súvislosti. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd dospel k záveru, že sa pri vyhlasovaní výroku 1/ dopustil zrejmej nesprávnosti, a preto pri aplikácii hore citovaných zákonných ustanovení rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto opravného uznesenia.»

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou   v   odôvodnení   jeho sťažnosti   bolo presvedčenie, že krajský súd porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   opravným   uznesením   č.   k. 8 Co/191/2009-831 z 22. októbra 2010 zmenil výrokovú časť a odôvodnenie rozsudku č. k. 8 Co/191/2009-679 z 15. decembra 2009, pričom podľa názoru sťažovateľa nešlo o chybu v písaní a ani o inú zrejmú nesprávnosť. Z návrhu samotného nevyplýva, že by sťažovateľ mal nárok na sumu uvedenú v pôvodnom rozhodnutí, ktoré bolo opravené.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ktoré   sa   stali   základom   pre   ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené, a to pokiaľ ide o rozsudok č. k. 8 Co/191/2009-679 z 15. decembra 2009 a aj opravné uznesenie č. k. 8 Co/191/2009-831 z 22. októbra 2010. Krajský súd opravným uznesením opravil chybnú sumu, ktorá sa dostala do   výrokovej   časti   potvrdzujúceho   rozsudku   odvolacieho   súdu   omylom.   Išlo   o   opravu zrejmej   nesprávnosti.   Týmto   opravným   uznesením   krajský   súd   neporušil   namietané základné   práva   sťažovateľa.   Opravné   uznesenie   obsahuje   odôvodnenie,   kde   je   táto skutočnosť (oprava zrejmej nesprávnosti) podrobne vysvetlená a zdôvodnená. Pokiaľ ide o vyhodnotenie oprávnenej držby odporcu krajským súdom, v tomto smere je táto otázka náležite zdôvodnená v napadnutom rozsudku krajského súdu.

Rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co/191/2009-679 z 15. decembra 2009 v spojení s opravným uznesením č. k. 8 Co/191/2009-831 z 22. októbra 2010 nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku a opravného uznesenia riadne a ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   otázkami,   ktoré   pre   jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nie je právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, I. ÚS 3/97). Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nezdôvodnil, akým postupom orgánu verejnej moci malo byť porušené jeho základné právo zaručené čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd je viazaný petitom návrhu podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011