znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 288/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2 S 83/2007-32 z 11. júla 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo/202/2008 z 26. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. I. H., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k. 2 S 83/2007-32 z 11. júla 2008 a uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   1 Sžo/202/2008   z 26.   mája   2009   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka Ing. I. H. ako odvolateľka podala dňa 07. 08. 2008 odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 83/2007-32 zo dňa 11. 07. 2008, ktorým Krajský   súd   v   Bratislave   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   zastavil,   a   to   s odôvodnením, že služobné   hodnotenia   štátneho   zamestnanca   nepodliehajú   súdnemu   prieskumu.   Podľa názoru   Krajského   súdu   v   Bratislave   má   služobné   hodnotenie   štátneho   zamestnanca deklaratórny charakter, keďže samo o sebe nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenia alebo povinnosti zamestnanca a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach služobného pomeru, teda nejde o rozhodnutie, ktoré by spĺňalo podmienky vymedzené v § 244 ods. 3 O. s. p. a preto ani nie je daný predpoklad na samostatné preskúmanie tohto rozhodnutia v správnom súdnictve. Sťažovateľka Ing. I. H. sa ako žalobkyňa predmetným návrhom zo dňa 29.   03.   2007   domáhala   v   tomto   prvostupňovom   konaní   voči   žalovanému   Ministerstvu zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   preskúmania   zákonnosti   služobných   hodnotení štátneho   zamestnanca   a   vydania   rozhodnutia   o   tom,   že   rozhodnutie   Ministerstva zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   označené   ako   „Záver   služobného   hodnotenia“ zo dňa 29. 01. 2007 spolu s „Formulárom služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“ za   hodnotené   obdobie   od   01.   07.   2005   do   30.   06.   2006   a   rozhodnutie   Ministerstva zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky,   označené   ako   „Záver   služobného   hodnotenia“ zo dňa 29. 01. 2007 spolu s „Formulárom služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“ za   hodnotené   obdobie   od   01.   07.   2006   do   31.   12.   2006   sa   zrušuje   a   vec   sa vracia žalovanému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o vyššie uvedenom odvolaní sťažovateľky rozhodol   tak,   že   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   potvrdil   a   zároveň žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odvolanie podľa názoru odvolacieho   súdu   nie   je   dôvodné.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   predmetnom rozhodnutí stotožnil s názorom prvostupňového súdu v danej veci, že služobné hodnotenie štátneho zamestnanca konštatované v „Závere služobného hodnotenia“ a vo „Formulári služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“ nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenie alebo povinnosti štátneho zamestnanca a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach jeho   služobného   pomeru.   Z   tohto   dôvodu   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nemohli   byť práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   žalobkyne   predmetným   rozhodnutím žalovaného Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky priamo dotknuté.»

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   porušuje jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sžo/202/2008 z 26. mája 2009 potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 2 S 83/2007-32 z 11. júla 2008, ktorým krajský súd konanie zastavil.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu   č. k.   2   S   83/2007-32   z 11.   júla   2008   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžo/202/2008   z 26.   mája   2009,   aby   zrušil uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžo/202/2008 z 26. mája 2009 a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   § 244   ods.   3 prvej   vety   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“) rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia   vydané   nimi   v   správnom konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú   oprávnenia a povinnosti   fyzických   alebo právnických   osôb   alebo ktorými môžu   byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

1.   Sťažovateľka   namietla   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   uznesením krajského súdu č. k. 2 S 83/2007-32 z 11. júla 2008.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   upravuje aj postup všeobecných súdov v správnom súdnictve, proti rozhodnutiu súdu v prvom stupni je prípustný opravný prostriedok.

Sťažovateľka túto zákonnú možnosť využila a podala odvolanie na najvyššom súde, ktorý vo veci konal a rozhodol.

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup všeobecných súdov, pokiaľ vo veci koná iný súd.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   všeobecných   súdov,   ktorá je zavŕšená najvyšším súdom (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný súd musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadniť platnú právnu úpravu v oblasti rozdelenia právomoci, a to sa týka aj správneho súdnictva.

V tejto   časti,   keďže   uznesenie   krajského   súdu   bol   v rámci   odvolania   oprávnený preskúmať najvyšší súd, ústavný súd rozhodol, že sťažnosť odmieta pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka namieta aj rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o potvrdení uznesenia krajského súdu č. k. 2 S 83/2007-32 z 11. júla 2008. Uzneseniu najvyššieho súdu vyčíta, že tým, že potvrdilo rozhodnutie krajského súdu a nerozhodlo o merite odvolania, t. j.   o námietke   služobného   hodnotenia   sťažovateľky „došlo   k odmietnutiu   práva (denegatio iustitiae)“,   a tým   aj   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o námietku porušenia označených základných práv uznesením najvyššieho súdu,   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práva, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu úpravu   v oblasti   rozdelenia   právomocí,   a teda   zohľadniť   aj   založenie   právomoci všeobecných súdov vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo/202/2008 z 26. mája 2009 sa uvádza:

«Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu zistil, že žalobkyňa vykonávala u žalovaného   štátnu   službu   vo   funkcii   hlavného   radcu.   Žalovaný   vykonal   služobné hodnotenie žalobkyne za obdobie od 1. 7. 2005 do 30. 6. 2006 a výsledné jej hodnotenie uviedol   v   „Závere   služobného   hodnotenia“   zo   dňa   29.   1.   2007   a   súčasne   vykonal jej služobné   hodnotenie   za   obdobie   od   1.   7.   2006   do   31.   12.   2006   a   tiež   jej   výsledné hodnotenie uviedol v „Závere služobného hodnotenia“ zo dňa 29. 1. 2007 tak, že dosahuje čiastočne uspokojivé výsledky. Žalobkyňa proti uvedeným služobným hodnoteniam podala sťažnosť podľa § 50 zákona o štátnej službe. Žalovaný doručil žalobkyni dňa 22. 7. 2007 Oznámenie o vybavení sťažnosti č. 3/Sťšz/2007-VEDU zo dňa 22. 3. 2007, podľa ktorého vyhodnotil sťažnosť proti vydanému služobnému hodnoteniu ako neopodstatnenú... Súd   prvého   stupňa   v   danej   veci   správne   zameral   svoju   pozornosť,   či   „Záver služobného   hodnotenia“   spolu   s   „Formulárom   služobného   hodnotenia   štátneho zamestnanca“   spĺňa   zákonné   podmienky   preskúmateľné   súdom   podľa   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   služobné   hodnotenie   štátneho   zamestnanca konštatované v „Závere služobného hodnotenia“ a vo „Formulári služobného hodnotenia štátneho   zamestnanca“   nezakladá,   nemení   ani   nezrušuje   oprávnenie   alebo   povinnosti štátneho zamestnanca a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach jeho služobného pomeru.

Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že vo „Formulári služobného hodnotenia štátneho zamestnanca" žalovaný ako zamestnávateľ uvádza len skutkové zistenia týkajúce sa   plnenia   služobných   úloh   žalobkyne   na   základe   hodnotených   hľadísk   a   v   „Závere služobného hodnotenia" konštatuje výsledné hodnotenie žalobkyne slovným vyjadrením a Číselným označením.

Z   uvedených   dôvodov   „Záver   služobného   hodnotenia“   a   „Formulár   služobného hodnotenia   štátneho   zamestnanca“   nespĺňajú   zákonné   podmienky   rozhodnutia   v   zmysle § 244 ods. 3 O. s. p., z ktorých dôvodov nepodliehajú súdnemu prieskumu podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku žalobkyne, že podľa § 244 ods. 3 O. s. p. je takýmto rozhodnutím aj služobné hodnotenie štátneho zamestnanca, keďže v závislosti od služobného hodnotenia sa menia aj oprávnenia štátneho zamestnanca napr.   vo vzťahu k platu alebo v súvislosti s možnosťou zvýšenia diplomatickej   hodnosti   podľa   smernice   žalovaného,   pretože   „Formulár“   a   „Záver služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“ samo o sebe nezakladajú, nemenia alebo nezrušujú oprávnenia a povinnosti žalobkyne a ani nimi nemohli byť jej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súd zákonnosť postupu a záver služobného   hodnotenia   štátneho   zamestnanca   posudzuje   postupom   analógia   legis ustanoveným v právnej norme § 245 ods. 1 O. s. p.

Podľa § 245 ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu   posúdi   súd   i   zákonnosť   prv   urobeného   správneho   rozhodnutia,   o   ktoré sa preskúmavané   rozhodnutie   opiera,   ak   bolo   preň   prv   urobené   rozhodnutie   záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.»

Výklad   predložený   najvyšším   súdom   možno   podradiť   pod   citované   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   vyvodené   závery   nie   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce zároveň za následok porušenie označených základných práv sťažovateľky.

Najvyšší   súd   podal   jediný   možný   výklad,   prečo   považuje   služobné   hodnotenie obsiahnuté   vo   formulári   služobného   hodnotenia   štátneho   zamestnanca   za   postup, ktorý predchádza   rozhodnutiu   o služobnom   pomere   a nezakladá   oprávnenia   alebo povinnosti tak, ako to má na mysli ustanovenie § 244 ods. 3 OSP.

Len také rozhodnutia, ktoré obsahujú oprávnenia alebo povinnosti podľa citovanej právnej úpravy, zakladajú vecnú príslušnosť správneho súdu na ich posúdenie.

Ústavný súd je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo/202/2008 z 26. mája 2009 nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti.   Nie   je   zrejmé,   aby   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   porušil   namietané základné   práva   sťažovateľky.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nemá   zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (II. ÚS   218/02,   resp.   I. ÚS   3/97),   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009