znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 288/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   0   Tp   202/2006   z 13.   marca   2007 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 40/07 z 10. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 doručená sťažnosť A. K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   202/2006 z 13. marca 2007 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 40/07 z 10. apríla 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 202/2006 z 13. marca 2007 bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá, pričom okresný súd zároveň rozhodol o tom, že neprijíma jeho písomný sľub ani peňažnú záruku. Sťažovateľ poukázal   na   to,   že   okresný   súd „odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že   som   dôvodne podozrivý   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov   a ich   držania   a obchodovania   s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) ods. 2 písm. c) Tr. zák. č. 300/2005 Z. z., čo preukazujú dôkazy, ktoré boli doposiaľ nazhromaždené. K uvedenému by som chcel ja, A. K. uviesť, že dňa 13. 03. 2007 som bol vypočutý sudcom okresného súdu v Banskej Bystrici a to od 9. 30 hod. do 10.00 hod. Po mojom výsluchu sudca nevyniesol žiadne rozhodnutie v mojej prítomnosti ani prítomnosti môjho obhajcu, pričom v písomne vyhotovenom rozhodnutí sudca uvádza, že   rozhodol   takto   dňa   13.   03.   2007.   Pri   porovnávaní   zápisnice   o mojom   výsluchu kde sú moje   a obhajcove   prednesy,   tiež   prednes   prokurátora   s dôvodmi   napadnutého uznesenia je zjavné, že som nebol oboznámený s dôkazmi, ktoré podľa sudcu pre prípravné konanie   odôvodňujú   existenciu   trvania   mojej   väzby“.   Sťažovateľ   uviedol,   že proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť z 23. marca 2007, v ktorej okrem iného žiadal, aby bol k danej veci vypočutý. Podľa   jeho vyjadrenia o sťažnosti   rozhodol   krajský súd na verejnom zasadnutí 10. apríla 2007, avšak bez jeho prítomnosti, a to tak, že ju zamietol.

V uvedenom   postupe   a rozhodnutiach   okresného   súdu   a krajského   súdu   vidí sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa   domnieva,   že   postupom   krajského   súdu,   ktorý   ho   aj   napriek   jeho   žiadosti   k veci nevypočul,   došlo   k porušeniu   zásady   kontradiktórnosti   konania.   Taktiež   vyslovil   názor, že uvedeným postupom a rozhodnutiami bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, pričom   v tejto   súvislosti   argumentoval   aj   rozhodnutiami   štrasburských   orgánov (napr. rozhodnutie z 30. júna 1959 vo veci Szwabowicz c. Švédsko).

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 202/2006 z 13. marca 2007 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 40/07 z 10. apríla 2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo podľa čl. 37 ods. 3 listiny a právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a prikázal   mu, aby ho bezodkladne prepustil z väzby na slobodu a zaviazal ho zaplatiť mu trovy konania. Sťažovateľ   zároveň   žiadal   ústavný   súd,   aby   do   vydania   nálezu   rozhodol   o dočasnom opatrení a aby okresnému súdu prikázal bezodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 37 ods.   3   listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 202/2006   z 13.   marca   2007,   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   zistil,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   namietanému   uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 40/07 z 10. apríla 2007 tak, že ju podľa § 193 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Z uvedeného vyplýva, že námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   v podobe   podanej   sťažnosti   proti rozhodnutiu   a postupu   okresného   súdu   bola   predmetom   rozhodovania   krajského   súdu. V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení z 10. apríla 2007.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   uznesenia   okresného   súdu,   pretože preskúmanie tohto rozhodnutia a postupu na základe podanej sťažnosti patrilo do právomoci krajského   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06).

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 40/07 z 10. apríla 2007.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podstatou sťažovateľovej námietky vo vzťahu k uzneseniu a postupu krajského súdu je tvrdenie, že aj napriek žiadosti o vypočutie krajský súd o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu   rozhodol   na   verejnom   zasadnutí   bez   jeho   prítomnosti.   Tým podľa   názoru sťažovateľa   porušil   jeho   základné   právo   na   rovnosť   v konaní,   zásadu   kontradiktórnosti konania, ako aj právo na spravodlivý súdny proces.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   25/05,   I. ÚS 74/05, II. ÚS 98/06).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   (a   teda aj k základnému právu podľa čl. 37 ods. 3 listiny), ktorým sa v rámci doterajšej činnosti zaoberal v súvislosti s civilným procesom, vyslovil, že zásada rovnosti strán sa v procese prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok   a rovnakého   procesného postavenia subjektov,   o ktorých   právach   a povinnostiach   rozhoduje   občianskoprávny   súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   v sebe   obsahuje zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane (III. ÚS 313/05). Táto zásada vyjadrujúca právo na spravodlivý proces, nutnosť rovnakých pravidiel hry alebo tiež princíp rovnosti zbraní pre všetkých účastníkov súdneho konania je ďalej rozvedená v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov,   ale   predovšetkým   v Občianskom   súdnom   poriadku   a v Trestnom   poriadku (obdobne IV. ÚS 35/02).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v rámci   svojej   rozhodovacej činnosti okrem iného konštatoval, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju   záležitosť   za   podmienok,   ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné   na   to,   aby   ich   návrh   uspel,   ale   i zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rovnosť medzi obvineným   a   prokurátorom   v trestnom   konaní   je   relatívna   vzhľadom   na   rozdiel   v ich procesnom   a najmä   faktickom   postavení,   ktorý   vyplýva   z ich   rozdielnych   funkcií a možností   (napr.   za   prokurátorom   stojí   štátny   aparát   a donucovacia   štátna   moc). Ich rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53, III. ÚS 186/02).

Obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala verejne a v jeho prítomnosti, ako aj právo na to, aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom.

Vo   vzťahu   k základnému   právu   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom ústavný súd uvádza, že v rámci trestného procesu za odňatie možnosti konať pred súdom je potrebné chápať postup súdu, ktorý by tej - ktorej procesnej strane znemožnil realizáciu tých   procesných   práv,   ktoré   jej   Trestný   poriadok   priznáva   (napr.   obvinený   má   právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, právo odoprieť vypovedať, právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky, právo   zvoliť   si   obhajcu,   právo   v   konaní   pred   súdom   vypočúvať   svedkov,   ktorých sám navrhol   alebo   ktorých   s   jeho   súhlasom   navrhol   obhajca   a podobne; poškodený má napr. právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich   doplnenie,   predkladať dôkazy,   nazerať do   spisov   a preštudovať ich,   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom a podobne). Pritom však nie je rozhodujúce, či bola procesnej strane odňatá možnosť konať pred súdom postupom či už súdu prvého stupňa alebo súdu druhého stupňa. Dôležité je, aby priznané práva súd rešpektoval a zabezpečil ich reálne uplatnenie.

Vo   všeobecnosti   je   potrebné   konštatovať,   že   účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania   je zabezpečiť   tomuto   účastníkovi, aby mohol   byť   prítomný   pri   prerokovaní   svojej   veci   pred   príslušným   orgánom,   ktorý má právomoc o nej rozhodnúť.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv uznesením krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým sa nevyhovelo jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a ktorým sa súčasne rozhodlo o neprijatí   jeho   písomného   sľubu   ani   peňažnej   záruky.   Sťažovateľom   označené   články ústavy,   listiny   a dohovoru   však   zakotvujú práva   všeobecnej   povahy, o porušení ktorých sa dá uvažovať v prípade trestného konania, v rámci ktorého sa rozhoduje vo veci samej o trestnom obvinení konkrétnej osoby. V prípade, ak ide o námietky týkajúce sa trestného procesu   a   bezprostredne   súvisiace   s osobnou   slobodou   jednotlivca,   teda   o námietky vyžadujúce   preskúmanie   zákonnosti   väzby   (v   prípadoch   vzatia   do   väzby,   návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, žiadosti o prepustenie z väzby a pod.), tieto skutočnosti možno skúmať z hľadiska špeciálnych ustanovení, ktorými sú čl. 17 ústavy alebo čl. 5 dohovoru, nie však čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   rámci ktorej konštatoval, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť osobám zatknutým alebo inak   pozbaveným   osobnej   slobody   právo   iniciovať   konanie,   predmetom   ktorého je preskúmanie   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   slobody   pozbavené.   O zákonnosti takéhoto   opatrenia   musí   rozhodovať   súdny   orgán,   t.   j.   orgán   spĺňajúci   podmienku nezávislosti   a nestrannosti.   Samotné   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby) musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Assenov a iní c. Bulharsko, rozsudok ESĽP z 19. októbra 2000   vo   veci   Wloch   c.   Poľsko).   Tieto   záruky   nemusia   byť   vždy   nevyhnutne   rovnaké ako procesné garancie vyplývajúce z čl.   6 ods.   1   dohovoru   týkajúceho   sa   rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo   väzbe   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 84/06).

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   je   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh na konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03 a III. ÚS 199/05).

Ústavný   súd   vo   viacerých   prípadoch   poukázal   na   svoju   judikatúru,   v ktorej už vyslovil, že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06).

Podľa názoru ústavného súdu o možnom porušení základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré garantuje rovnosť účastníkov konania, ako aj základného práva na to, aby sa vec prerokovala verejne bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka konania a aby sa účastník konania mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa rozhoduje spravidla v prípadoch, ak sťažovateľ uvedené práva namieta v rámci konania vo veci samej, teda v prípadoch trestného procesu vo vzťahu k trestnému obvineniu sťažovateľa (obdobne napr. III. ÚS 126/05). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie zásady kontradiktórnosti konania a práva osobne či ústne vyjadriť sa k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, jeho námietky by ústavný súd mohol skúmať,   ale   len   z   hľadiska   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   ktoré sú vo vzťahu   k základným   právam   zakotveným   v čl. 47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v pomere špeciality (III. ÚS 386/06).

S prihliadnutím   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   a   na   skutočnosť, že sťažovateľ   je   zastúpený   právnym   zástupcom,   od   ktorého   sa   očakáva   podanie kvalifikovanej sťažnosti, ako aj vzhľadom na to, že v tejto sťažnosti sťažovateľ nenamietal porušenie relevantných práv postupom a rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že nezistil   príčinnú   súvislosť medzi uvedeným postupom   a rozhodnutím   tohto orgánu verejnej moci a namietaným porušením základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.   2   ústavy, základného práva   podľa   čl.   37   ods.   3   listiny   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol na predbežnom prerokovaní pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími požiadavkami, ktoré sťažovateľ nastolil, sa už zo zrejmých dôvodov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007