znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 288/05-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   októbra   2005 predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   2/2005 zo 14. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2005 doručená sťažnosť A. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Cdo 2/2005 zo 14. marca 2005.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   najvyšší   súd   predmetným   uznesením odmietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   15   Co   57/04   z 19.   mája   2004   z dôvodu,   že   ho   považoval   za   oneskorene podané. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že doručením rozsudku odvolacieho súdu obom účastníkom konania nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť a jednomesačná lehota   na   plynutie   dovolania   začala   plynúť   24.   júna   2004,   keď   napadnutý   rozsudok nadobudol právoplatnosť. Koniec jednomesačnej lehoty pripadol na sobotu 24. júla 2004 a posledným dňom na podanie dovolania bol pondelok 26. júla 2004.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   aj   keď   najvyšší   súd   vzal   do   úvahy   domnienku doručenia, „... nemôžeme zodpovedne konštatovať, že oznámenie zásielok tak, ako je to uvádzané bolo adresátovi aj skutočne oznamované, pretože záznamy pošty sú jednostranné a adresát nemá možnosť si tento postup overiť, preto sa (sťažovateľka, pozn.) domnieva, že za deň právoplatnosti doručenia rozsudku Krajského súdu sa má považovať deň 29. 6. 2004, kedy bola táto zásielka doručená druhému z účastníkov konania vedenom vo veci“.

Sťažovateľka preto nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu v predmetnom uznesení a v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 3 Cdo 2/2005 zo 14. marca 2005, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a uložil mu, aby vec znova prejednal.   Sťažovateľka   zároveň   žiada   o   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 2/2005 zo 14. marca 2005, ktorého   fotokópiu   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   na   základe   výzvy   ústavného   súdu z 9. júna   2005   predložila   7.   júla   2005   ako   prílohu,   zistil,   že   najvyšší   súd   uvedeným uznesením ako dovolací súd zamietol dovolanie sťažovateľky ako oneskorene podané.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   predmetného   uznesenia   uviedol,   že   krajský   súd   ako odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   57/04   z 19.   mája   2004   rozhodol   o vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   medzi   sťažovateľkou   ako   žalobkyňou a odporcom.

Sťažovateľka   napadla   tento   rozsudok   dovolaním,   ktoré   vyhotovila   26.   júla   2004 a podala osobne 28. júla 2004 na súde prvého stupňa. Najvyšší súd pri posudzovaní lehoty na   podanie   dovolania   vychádzal   z ustanovenia   §   240   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho poriadku,   podľa   ktorého   účastník   môže   podať   dovolanie   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť, lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde. Najvyšší súd vzal zároveň na zreteľ ustanovenie § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje,   doručovateľ   ho   vhodným   spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť znovu   v deň   a hodinu   uvedenú   v oznámení.   Ak   zostane   i nový   pokus   o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným   spôsobom   upovedomí.   Ak   si   adresát   zásielku   do   troch   dní   od   uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň   tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení   nedozvedel.   Najvyšší   súd   vzal zároveň   do   úvahy   aj   ustanovenie   §   57   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo   k skutočnosti   určujúcej   začiatok   lehoty,   a ak   ho   v mesiaci   niet,   posledným   dňom mesiaca, ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke aj odporcovi doručovaný prostredníctvom pošty.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   prevzala   rozsudok   21.   júna   2004.   Odporcovi vykonala   pošta   prvý   neúspešný   pokus   o doručenie   18.   júna   2004   a druhý   (rovnako neúspešný) pokus 21. júna 2004, keď bola zásielka uložená na pošte a odporca bol o tomto postupe vyrozumený, pričom odporca prevzal zásielku osobne 29. júna 2004.

Na základe uvedených skutočností z posudzovaného spisu vyplynulo, že v danom prípade sa uplatnila tzv. fikcia doručenia – „... do vlastných rúk žalovaného určená zásielka obsahujúca rozsudok odvolacieho súdu bola po druhom neúspešnom pokuse o doručenie uložená v pondelok 21. júna 2004 na pošte, žalovaný si zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihol a preto sa posledný deň tejto lehoty (štvrtok 24. júna 2004) považuje za deň doručenia“. V zmysle citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšší súd usúdil, že jednomesačná lehota zákonom vymedzená na podanie dovolania začala plynúť 24.   júna   2004.   Keďže   koniec   jednomesačnej   lehoty   pripadol   na   sobotu   24.   júla   2004, posledným dňom lehoty bol pondelok 26. júla 2004 ako najbližší nasledujúci pracovný deň. «Pokiaľ žalobkyňa.... podala tento opravný prostriedok na súde prvého stupňa „osobne“ 28. júla 2004, podala ho oneskorene.» Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k   záveru,   že   by   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 2/2005 zo 14. marca 2005 boli porušené základné práva sťažovateľky, ktorých porušenie vo svojej sťažnosti namieta, pričom uznesenie najvyššieho súdu nie je možné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   zároveň   pri   preskúmaní uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 2/2005 zo 14. marca 2005 nezistil žiadne skutočnosti ani príčinnú súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o namietanom porušení sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Sťažovateľka   navyše   vo   svojej   sťažnosti   nespochybnila   okolnosť,   že   odporca   sa v čase   doručovania   rozsudku   krajského   súdu   zdržiaval   v mieste   doručenia.   Všeobecná formulácia,   ktorú   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že „...   postup   pošty   pri doručovaní zásielok je spochybniteľný...“, bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by mali za následok možnosť vyslovenia domnienky o neúčinnosti doručenia rozsudku podľa postupu uvedeného v ustanovení § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, nepostačuje na to, aby v konkrétnych okolnostiach danej veci bolo možné usúdiť, že došlo k zásahu do sťažovateľkou   označeného   základného práva,   ktorého   porušenie   namieta.   O svojvôli   pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala aj na prieťahy v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18 C 253/97, ktorými bolo podľa jej názoru porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že v petite svojej sťažnosti už porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nenamietala,   ústavný   súd   to považoval   za   súčasť   právnej   argumentácie   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005