znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 288/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Márie Novosadovej, bytom Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. D. V., Advokátska kancelária, S., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 339/03 z 27. januára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Márie Novosadovej   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2004 doručená   sťažnosť   (z   2.   augusta   2004)   Márie   Novosadovej,   bytom   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   D.   V.,   Advokátska   kancelária,   S.,   pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 23 Co 339/03 z 27. januára 2004 (ďalej len „rozsudok z 27. januára 2004“ alebo „rozhodnutie z 27. januára 2004“).

Zo sťažovateľkinej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že 19. mája 2000 podal Váhostav, a. s. (ďalej len „žalobca“), proti nej na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) žalobu o vypratanie bytu č. 5 nachádzajúceho sa v Ž. (ďalej aj „byt č. 5“). Sťažovateľka v byte č. 5 začala bývať spolu s jej druhom – H. K. približne 10 rokov pred jeho smrťou (zomrel v roku 2000) a býva v ňom doteraz. V minulosti sťažovateľka spolu so svojím manželom a synom bývala v byte č. 6 nachádzajúcom sa v Ž. Sťažovateľka pre surové správanie svojho manžela k nej a jej synovi opustila spoločnú domácnosť, v ktorej s ním v byte č. 6 v Ž. bývala, a súčasne podala návrh na rozvod. Sťažovateľkin manžel neskôr po jej odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti 21. januára 1991 zomrel.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 10/01 z 9. apríla 2003 (ďalej aj „rozsudok z 9. apríla 2003“) zaviazal sťažovateľku predmetný byt vypratať a odovzdať ho vyprataný žalobcovi   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   ako   aj   zaplatiť   žalobcovi   jeho   trovy konania. Sťažovateľka 25. augusta 2003 podala proti rozsudku z 9. apríla 2003 odvolanie. Krajský   súd   rozsudkom   z 27.   januára   2004   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu a súčasne v ňom sťažovateľku zaviazal uhradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Dňa 16. marca 2004 podala sťažovateľka proti rozsudku z 27. januára 2004 dovolanie. Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   50/2004 z 28. apríla   2004   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   a zároveň   v ňom   žalobcovi   trovy dovolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 30. júna 2004.

Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6 dohovoru   a poukazuje   na   podľa   nej   pochybenie   okresného   súdu   aj   krajského   súdu v predmetnej   veci   spočívajúce „v nesprávnom   právnom   posúdení   skutočnosti,   že sťažovateľka mala v čase smrti svojho druha, vlastný byt“. Súdy mali podľa nej vychádzať z ustanovenia § 175 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) platného ku dňu smrti manžela (zomrel 21. januára 1991) sťažovateľky. V čase smrti manžela byt č. 6 už nebol   v spoločnom   užívaní   manželov,   pretože   sťažovateľka   asi   pol   roka   pred   smrťou manžela opustila spoločnú domácnosť (§ 175 ods. 3 OZ).

Krajský súd podľa sťažovateľky nesprávne vychádzal z ustanovenia § 703 ods. 1 OZ a nezaoberal   sa   ani   rozdielom   medzi   opustením   domácnosti   a odsťahovaním   sa. Svedeckými výpoveďami bolo v predmetnom konaní zistené už na súde prvého stupňa, že sťažovateľka s druhom H. K. spoločne bývala v byte č. 5, spoločne s ním hospodárila a bola výživou na neho odkázaná. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca sám v liste z 20. mája 2002   uviedol,   že   sťažovateľka   užívala   byt   č.   5,   no   na   druhej   strane   namietal,   že sťažovateľke právo spoločného užívania bytu s druhom H. K. jej nevzniklo.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 50/2004 z 28. apríla 2004, ktorým bolo odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   z 27.   januára   2004,   boli   podľa sťažovateľky ňou vyčerpané „všetky možnosti vyriešenia sporu pred podaním sťažnosti na Ústavný   súd.“ Podľa   sťažovateľky   bolo   nesporne   zistené   prostredníctvom   svedeckých výpovedí, že cca 10 rokov žila s druhom H. K., s ktorým spolu hospodárili, v spoločnej domácnosti. Táto skutočnosť bola potvrdená aj listom žalobcu z 20. mája 2004, v ktorom sťažovateľku   vyzval   na   úhradu   nájomného   za   užívanie   predmetného   bytu.   Trvalým opustením domácnosti podľa nej priamo zo zákona zaniklo právo spoločného užívania bytu manželmi k bytu č. 6 v Ž., a preto oprávnenými užívateľmi tohto bytu boli podľa nej iba jej manžel a syn.

Nájomníčkou bytu č. 5 v Ž. sa podľa nej stala zo zákona podľa § 706 ods. 1 OZ. Podľa   názoru   sťažovateľky   skutočnosť,   že   žalobca   ju   odmietol   ako   „užívateľku   bytu“ zapísať do evidenčného listu, hoci o to jej druh H. K. požiadal, jej nemôže „odňať, či porušiť“ jej základné práva.

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu uviedla aj „vážnu výhradu voči zmene zápisu“ jej výpovede, aj výpovedí svedkov, avšak   krajský   súd   sa   podľa   nej   touto   jej   námietkou „ani   nezaoberal“.   Upustením od písomných   zápisov   priebehu   pojednávania   na   súde   sa   podľa   sťažovateľky   podstatne narušila   zásada   rovnakého   postavenia   účastníkov   konania   pred   súdom   a objektívnosť rozhodovania súdmi sa stala ťažšie preukázateľná. Rozhodnutie z 27. januára 2004 je podľa nej   nepresvedčivé   a neobjektívne   a taktiež   považuje   za   preukázané,   že   krajský   súd   a aj okresný súd nesprávne posúdili skutkový stav v predmetnej veci.

V ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   poukázala na   judikatúru   ústavného súdu týkajúcu sa práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako krajský súd, tak aj okresný súd podľa   sťažovateľky   porušili   jej   základné   právo   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6 dohovoru, keď nerešpektovali zákon, podľa ktorého mali rozhodovať, ako aj sťažovateľkine „právo   na   byt“. Krajský   súd,   ktorého   rozsudok   z 27.   januára   2004   je „nepresvedčivý a nespravodlivý“,   sa   podľa   nej   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   meritom   veci,   stotožnil s rozsudkom prvostupňového súdu a potvrdil ho.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že takýto postup súdov na ňu psychicky aj fyzicky veľmi zle   vplýva   a požiadala   ústavný   súd   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   požiadala,   aby   ústavný   súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom z 27. januára 2004 porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 dohovoru, ďalej aby ústavný súd zrušil   rozsudok   z 27.   januára   2004   a vrátil   predmetnú   vec   na   ďalšie   konanie,   zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní ľudských práv a slobôd, odložil vykonateľnosť rozsudku   z 27.   januára   2004,   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a zaviazal krajský súd uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   sťažovateľky   v konaní   pred   ústavným   súdom   smeruje   proti   rozsudku z 27. januára 2004, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 10/01 z 9. apríla 2003.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z obsahu samotnej sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov, ako aj v súlade so   svojimi   zisteniami   považoval   ústavný   súd   za   preukázané,   že   napadnutý   rozsudok z 27. januára 2004 nadobudol právoplatnosť 2. marca 2004.

Sťažnosť sťažovateľky z 2. augusta 2004 bola ústavnému súdu doručená 6. augusta 2004,   teda   po   uplynutí   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. V danej situácii nepovažoval ústavný súd (s ohľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) za právne významný pre okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde okamih doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 50/2004 z 28. apríla 2004 sťažovateľke, pretože táto svojou sťažnosťou pred ústavným   súdom   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v uvedenej   veci   nenamietala.   Svojou sťažnosťou napadla priamo rozsudok krajského súdu z 27. januára 2004.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004