SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 287/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom,Advokátska kancelária, Komenského 3, Veľký Krtíš, pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 100/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 15 Co 100/2013.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnej pozícii odporcovúčastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“)o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Akouvádzajú sťažovatelia v jednej z príloh sťažnosti (v sťažnosti na prieťahy v konaníadresovanej predsedovi krajského súdu z 15. októbra 2014, pozn.), „Okresný súd vo Veľkom Krtíši rozhodol dňa 05.10.2012, pričom navrhovateľka dňa 19.10.2012 podala odvolanie na Krajský súd v Banskej Bystrici. Na výzvu súdu odporcovia 2/ a 3/ (sťažovatelia; pozn.) dňa 02. 11. 2012 podali súdu vyjadrenie k podanému odvolaniu navrhovateľky.“.
3. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú: „Sťažovatelia 1/ a 2/ týmto podaním namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie právnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods.2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní, vedenom pod sp. zn. 15Co/100/2013. V tomto odvolacom konaní zákonný sudca porušiteľa v období od prijatia odvolacieho spisu z Okresného súdu vo Veľkom Krtíši a to dňa 27.3.2013 a odvolací súd rozhodol až 12.11.2014 po dobu viac ako 19 mesiacov. Túto doložku odvolacieho konania považujú sťažovatelia 1/ a 2/ za neprimerane dlhú čím sa neprimerane predĺžilo uplatňovanie ich práv na súde.
Podľa názoru sťažovateľov 1/ a 2/ tento postup odvolacieho súdu v právnej veci mal za následok bezdôvodné prieťahy, ktoré nemajú žiadne podstatné dôvody. Nečinnosť odvolacieho súdu po dobu 19 mesiacov možno považovať za bezdôvodné prieťahy a nemožno ich ospravedlniť zvýšenou zaťaženosťou odvolacieho súdu, najmä keď konanie prvostupňového súdu trvalo necelých 16 mesiacov pri vykonaní rozsiahleho dokazovania. Rýchlosť, účinnosť a výsledok každého súdneho konania by mala smerovať k odstráneniu právnej neistoty účastníkov a sú podmieňované charakterom a právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníka súdneho konania, ako aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Sťažovatelia 1/ a 2/ vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujú celkovú dĺžku odvolacieho konania pred Krajským súdom v Banskej Bystrici do dňa podania odvolania až do jeho rozhodnutia za neprimeranú, pričom tieto prieťahy nemožno považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou veci.“
4. Z príloh predložených sťažovateľmi vyplýva, že sťažovatelia 15. októbra 2014podali predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní vedenom nakrajskom súde. Predseda krajského súdu reagoval na podanú sťažnosť listom č. Spr 1861/14z 24. októbra 2014, v ktorom sťažovateľom oznámil výsledky prešetrenia ich sťažnosti,pričom sťažnosť považoval za dôvodnú. V závere listu predseda krajského súdu uviedol, ževo „veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 15Co/100/2013 bude venovaná zo strany orgánov riadenia a správy súdu zvýšená pozornosť z hľadiska jej vybavenia v lehote, ktorú vo svojom vyjadrení uviedla JUDr. Klaudia Kosková (sudkyňa, ktorej bola vec pridelená, pozn.), teda aby vec bola skončená do konca roka 2014“.
5. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co /100//2013 porušil právo sťažovateľov 1/ ⬛⬛⬛⬛ a 2/ ⬛⬛⬛⬛, aby sa ich právna vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľom 1/ ⬛⬛⬛⬛ a 2/ ⬛⬛⬛⬛ Ústavný súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4000 Eur, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov 1/a 2/advokátovi JUDr. Ondrejovi Vajsovi... trovy právneho zastupovania vo výške 296,44 Eur/2 úkony po 139,83 Eur, 2x náhrada hotových výdavkov vo výške 8,39 Eur/ všetko do 15 dní od doručenia nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
11. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 100/2013. Sťažovatelia odôvodňujú svojusťažnosť nečinnosťou krajského súdu v danej veci trvajúcou viac ako 19 mesiacov.
12. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktoromuž všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy(podobne napr. II. ÚS 184/06, II. ÚS 315/2014).
13. Tak ako to uviedli aj samotní sťažovatelia v sťažnosti, rovnako aj zo zisteníústavného súdu dožiadaním na okresnom súde vyplýva, že v predmetnej veci sťažovateľovbol 12. novembra 2014 vydaný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.15 Co 100/2013.
Uvedené rozhodnutie bolo vydané krátko po prešetrení sťažnosti sťažovateľov naprieťahy v konaní pred krajským súdom predsedom krajského súdu (list č. Spr 1861/14z 24. októbra 2014) podľa ustanovení § 62 až § 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 757/2004 Z. z.“).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v predmetnej veci využili právny prostriedoknápravy, ktorý im priznáva právny poriadok Slovenskej republiky, a to sťažnosť predsedovisúdu podľa § 62 až § 68 zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý im poskytol účinnú ochranu ichpráva priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže už v krátkomčase po jeho uplatnení sťažovateľmi bola náprava aj reálne dosiahnutá a rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 15 Co 100/2013 z 12. novembra 2014, ktorým bolo rozhodnutéo podanom odvolaní, bola právna neistota sťažovateľov odstránená.
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádzak porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty (II. ÚS 26/95), v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánuverejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohrávapreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu dozákladných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 215/07, III. ÚS 316/2010, II. ÚS 315/2014, III. ÚS 19/2014).
15. Vzhľadom na vydanie rozsudku krajského súdu (12. novembra 2014) ešte predpodaním sťažnosti ústavnému súdu (28. januára 2015) už nemôže dochádzať k porušovaniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnostisťažovateľov, ústavný súd ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľovnerozhodoval.
P o u č e n i e : Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožnopodať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizáciezriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmaťuž prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 10. júna 2015