znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 287/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Ondrejom   Vajsom,Advokátska kancelária, Komenského 3, Veľký Krtíš, pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 100/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 15 Co 100/2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnej pozícii odporcovúčastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“)o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Akouvádzajú   sťažovatelia   v jednej   z príloh   sťažnosti   (v   sťažnosti   na   prieťahy   v konaníadresovanej predsedovi krajského súdu z 15. októbra 2014, pozn.), „Okresný súd vo Veľkom Krtíši rozhodol dňa 05.10.2012, pričom navrhovateľka dňa 19.10.2012 podala odvolanie na Krajský súd v Banskej Bystrici. Na výzvu súdu odporcovia 2/ a 3/ (sťažovatelia; pozn.) dňa 02. 11. 2012 podali súdu vyjadrenie k podanému odvolaniu navrhovateľky.“.

3. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú: „Sťažovatelia 1/ a 2/ týmto podaním namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie právnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods.2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa   čl.6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní, vedenom pod sp. zn. 15Co/100/2013. V tomto odvolacom   konaní   zákonný   sudca   porušiteľa   v   období   od   prijatia   odvolacieho   spisu z Okresného   súdu   vo   Veľkom   Krtíši   a   to   dňa   27.3.2013   a   odvolací   súd   rozhodol   až 12.11.2014 po dobu viac ako 19 mesiacov. Túto doložku odvolacieho konania považujú sťažovatelia 1/ a 2/ za neprimerane dlhú čím sa neprimerane predĺžilo uplatňovanie ich práv na súde.

Podľa názoru sťažovateľov 1/ a 2/ tento postup odvolacieho súdu v právnej veci mal za   následok   bezdôvodné   prieťahy,   ktoré   nemajú   žiadne   podstatné   dôvody.   Nečinnosť odvolacieho   súdu   po   dobu   19   mesiacov   možno   považovať   za   bezdôvodné   prieťahy a nemožno ich ospravedlniť zvýšenou zaťaženosťou odvolacieho súdu, najmä keď konanie prvostupňového súdu trvalo necelých 16 mesiacov pri vykonaní rozsiahleho dokazovania. Rýchlosť, účinnosť a výsledok každého súdneho konania by mala smerovať k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   a   sú   podmieňované   charakterom   a   právnou   a   faktickou zložitosťou   prejednávanej   veci,   ďalej   správaním   účastníka   súdneho   konania,   ako   aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Sťažovatelia 1/ a 2/ vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujú celkovú dĺžku odvolacieho konania pred Krajským súdom   v   Banskej   Bystrici   do   dňa   podania   odvolania   až   do   jeho   rozhodnutia   za neprimeranú,   pričom   tieto   prieťahy   nemožno   považovať   za   dôsledok   vyvolaný   právnou alebo faktickou zložitosťou veci.“

4. Z príloh predložených sťažovateľmi vyplýva, že sťažovatelia 15. októbra 2014podali predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní vedenom nakrajskom súde. Predseda krajského súdu reagoval na podanú sťažnosť listom č. Spr 1861/14z 24.   októbra   2014,   v ktorom   sťažovateľom   oznámil   výsledky   prešetrenia   ich   sťažnosti,pričom sťažnosť považoval za dôvodnú. V závere listu predseda krajského súdu uviedol, ževo „veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 15Co/100/2013 bude venovaná zo strany orgánov riadenia a správy súdu zvýšená pozornosť z hľadiska jej vybavenia v lehote, ktorú vo svojom vyjadrení uviedla JUDr. Klaudia Kosková (sudkyňa, ktorej bola vec pridelená, pozn.), teda aby vec bola skončená do konca roka 2014“.

5. Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   taktorozhodol:

„Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co /100//2013 porušil právo   sťažovateľov   1/ ⬛⬛⬛⬛ a   2/ ⬛⬛⬛⬛,   aby   sa   ich   právna   vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   zaručených   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľom 1/ ⬛⬛⬛⬛ a 2/ ⬛⬛⬛⬛ Ústavný súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4000 Eur, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov 1/a 2/advokátovi JUDr. Ondrejovi Vajsovi... trovy právneho zastupovania vo výške 296,44 Eur/2 úkony po 139,83 Eur, 2x náhrada hotových výdavkov vo výške 8,39 Eur/ všetko do 15 dní od doručenia nálezu.“

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základného práva naprerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   naprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 100/2013. Sťažovatelia odôvodňujú svojusťažnosť nečinnosťou krajského súdu v danej veci trvajúcou viac ako 19 mesiacov.

12. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   naprerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   naprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktoromuž všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy(podobne napr. II. ÚS 184/06, II. ÚS 315/2014).

13. Tak ako to uviedli aj samotní sťažovatelia v sťažnosti, rovnako aj zo zisteníústavného súdu dožiadaním na okresnom súde vyplýva, že v predmetnej veci sťažovateľovbol   12.   novembra   2014   vydaný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.15 Co 100/2013.

Uvedené rozhodnutie bolo vydané krátko po prešetrení sťažnosti sťažovateľov naprieťahy v konaní pred krajským súdom predsedom krajského súdu (list č. Spr 1861/14z 24. októbra 2014) podľa ustanovení § 62 až § 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 757/2004 Z. z.“).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v predmetnej veci využili právny prostriedoknápravy, ktorý im priznáva právny poriadok Slovenskej republiky, a to sťažnosť predsedovisúdu podľa § 62 až § 68 zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý im poskytol účinnú ochranu ichpráva priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže už v krátkomčase   po   jeho   uplatnení   sťažovateľmi   bola   náprava   aj   reálne   dosiahnutá   a rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 15 Co 100/2013 z 12. novembra 2014, ktorým bolo rozhodnutéo podanom odvolaní, bola právna neistota sťažovateľov odstránená.

14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádzak porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty (II. ÚS 26/95), v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánuverejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávapreventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   dozákladných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 215/07, III. ÚS 316/2010, II. ÚS 315/2014, III. ÚS 19/2014).

15. Vzhľadom na vydanie rozsudku krajského súdu (12. novembra 2014) ešte predpodaním sťažnosti ústavnému súdu (28. januára 2015) už nemôže dochádzať k porušovaniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnostisťažovateľov,   ústavný   súd   ju   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   jej   zjavnúneopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľovnerozhodoval.

P o u č e n i e :   Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožnopodať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizáciezriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmaťuž prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 10. júna 2015