znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 287/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   apríla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. R., T.M., F. M., F. M. a J. M., zastúpených advokátkou JUDr.   Lýdiou   Farbakyovou,   Advokátska   kancelária,   Floriánova   12,   Prešov,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 14 C/280/2011-42 z 22. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co/116/2013-85 z 9. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. R., T.M., F. M., F. M. a J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2013 doručená S. R., T.M., F. M., F. M. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C/280/2011-42 z 22. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co/116/2013-85 z 9. októbra 2013.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:«... V právnej veci žalobcov v 1. až 5. rade proti žalovaným A. K. a spol. o určenie okruhu   dedičov,   Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   116/2013 zo dňa 09. 10. 2013   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   14   C/280/2011 zo dňa 22. 03. 2013, ktorým Okresný súd Prešov zamietol žalobu žalobcov v 1. až 5 rade zo dňa 12. 12. 2011 voči žalovaným v 1. až 5. rade, ktorou sa domáhali, aby súd určil, že žalobcovia v 1. až 5. rade sú dedičmi zo zákona po poručiteľke F. K., rod. M... a zároveň sú účastníkmi   dedičského   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   v   Prešove pod sp. zn. 26D/12/2010,   prejednávaného   súdnym   komisárom   JUDr.   Jánom   Marušinom pod sp. zn. Dnot 49/2012.

Voči   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   3   Co/116/2013 zo dňa 09. 10. 2013,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   24.   10.   2013   ako   súdu odvolacieho, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Prešove ako súdu I. stupňa, podali   žalobcovia   v   1.   až   5.   rade   dovolanie   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky dňa 20. 11. 2013 prostredníctvom Okresného súdu v Prešove...

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   ako   žalobcovia   sa   žalobou   podanou   na   súd dňa 08. 12. 2011   domáhali,   aby   súd   rozhodol,   že   sú   dedičmi   zo   zákona   po   poručiteľke neb. F. K., rod. M... a zároveň sú účastníkmi dedičského konania vedeného na Okresnom súde   Prešov   pod sp. zn.   26 D/12/2010   prejednávanej   súdnym   komisárom   JUDr.   Jánom Marušinom pod sp. zn. Dnot 49/2010.

Žalobcovia poukazovali na to, že dedičstvo po poručiteľke F. K. rod. M., ktorá bola sestrou   ich   otca   J.   M.   bolo   prejednané   bývalým   Štátnym   notárstvom   v   Prešove pod s. zn. D 1483/1988,   pričom   účastníčkami   tohto   konania   boli   jej,   v   tom   čase   žijúce sestry, a to B. M. a M. D. rod. M.   a účastníkmi konania neboli žalobcovia ako právni nástupcovia brata nebohej poručiteľky J. M., B. M. a M. D., rod. M. prichádzali do úvahy ako dedičky v III. dedičskej skupine v zmysle § 475 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. 12. 1988. Žalobcovia žiadali, aby súd vykonal šetrenie okruhu dedičov po nebohej B. M., nakoľko B. M.   je dedičkou po nebohej F. K., rod. M. pretože bez vykonaného šetrenia je okruh dedičov po nebohej F. K., rod. M. nejasný.

Konajúci   súd   I.   stupňa   žalobu   žalobcov   rozsudkom   sp.   zn.   14   C/280/2011 dňa 22. 03. 2013 zamietol. V odôvodnení uviedol, že z uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoD/1/2011   zo   dňa   24.08.2011   vyplýva,   že   v   konaní   o   dodatočnom   prejednaní dedičstva   podľa   ust.   §   175x   O.   s.   p.   nemožno   meniť   výsledky   pôvodného   dedičského konania, týka sa to tak majetku, dlhov ako aj okruhu účastníkov konania a dedičských práv. Účastníkmi konania pri dodatočnom prejednaní dedičstva sú len tí dedičia, ktorí nimi boli v pôvodnom konaní, prípadne ich právni nástupcovia (Zo súdnej praxe 82/2007). Odvolací súd ďalej konštatoval, že v dodatočnom prejednaní dedičstva po nebohej F. K.   mali byť opätovne dedičmi tí, ktorí boli dedičmi v základnom konaní t. j. M. D., rod. M.   a B. M.   resp. ich právni nástupcovia resp. vzhľadom na to, že tieto už zomreli, sú dedičmi ich právni nástupcovia.   Odvolací   súd   v citovanom   zrušujúcom   uznesení   vyslovil,   že   súd   I.   stupňa v ďalšom   konaní   má   opätovne   prejedať   novoobjavený   majetok   po   nebohej   poručiteľke s dedičmi   vyplývajúcimi   zo základného   dedičského   konania   pod   s.   zn.   1483/1988   resp. následne právnymi nástupcami po nebohej M. D. a neb. B. M..

Okresný   súd   v   Prešove   ako   súd   I.   stupňa   uzavrel,   poukazujúc   na   ust.   §   475 Občianskeho   zákonníka   účinného   k   18.   09.   1988   a   §   873   Občianskeho   zákonníka (prechodné a záverečné ustanovenie k úprave účinnej od 01. 01. 1992), podľa ktorého pri dedení sa použije právo platné v deň smrti poručiteľa, že v čase smrti poručiteľky (F. K. 18. 09. 1988) neexistoval právny predpis, ktorý by umožňoval v III. dedičskej skupine dediť aj   deťom súrodencov   poručiteľa   tak,   ako   to je v   súčasnosti   na základe   právnej úpravy prijatej súčinnosťou od 1. 1. 1992, kedy podľa tohto znenia bol zakomponovaný do § 475 aj ods. 2, ktorý hovorí o tom, že ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. V predmetnom konaní bol súd toho názoru, že poručiteľka zomrela 18. 09. 1988, kedy už nežil brat J. M. (otec žalobcov - sťažovateľov) a kedy táto právna úprava ešte neplatila, pričom na základe tejto právnej úpravy mohli dediť iba žijúci súrodenci.

Krajský   súd   v   Prešove,   ako   súd   odvolací,   rozsudkom   č.   k.   3   Co/116/2013 zo dňa 09. 10.   2013   rozsudok   okresného   súdu   ako   správny   potvrdil.   Odvolací   súd v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   na   strane   4   uviedol,   že   z   pripojeného   spisu bývalého Štátneho notárstva v Prešove sp. zn. D 1483/88 v pôvodnom dedičskom konaní po poručiteľke F. K., rod. M.   zomrelej... bez zanechania závetu boli k dedeniu povolané sestry   poručiteľky B. M.  ,   nar.  ...   a M. D.,   rod.   M.   nar.  ...   a to   podľa   § 475   zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu smrti poručiteľky t. j.... ako dedičky v III. zákonnej skupine. V čase prejednávania novoobjaveného majetku po poručiteľke F. K., rod. M. (konanie vedené pred OS Prešov s. zn. 26 D 12/2010) dedičia, ktorí boli účastníkmi konania v   pôvodnom   konaní   vedenom   pred   Štátnym   notárstvom   v   Prešove   č.   k.   D   1483/88,   sú nebohí, a preto dedičmi sú len právni nástupcovia po poručiteľke B. M. a M. D. rod. M.. Ďalej   súd   uviedol,   že   niet   pochýb   o   tom,   že   právnym   nástupcom   po   nebohej   B. M.  , zomrelej...   je   žalovaná   v   1.   rade   A.   K.,   rod.   M.,   keďže   uvedená   skutočnosť   vyplýva z obsahu   pripojeného   dedičského   spisu   Okresného   súdu   Prešov   č. k. D 891/01, Dnot 128/2001 a právnymi nástupcami po M. D., rod. M. sú žalovaní v 2., 3., 4. a 5. rade. Ďalej súd k odvolacím námietkam žalobcov skonštatoval, že súdy v predmetnom konaní nijako nemohli preskúmavať správnosť okruhu dedičov po poručiteľke B. M., zomrelej..., pretože z pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Prešov č. k. D 891/01 vyplýva, že B. M. zomrela bez zanechania závetu ako slobodná a bezdetná, pričom v uvedenom spise je ako po poručiteľke uvedená ako jediná dedička spolužijúca osoba - žalovaná v 1. rade. Uznesením Okresného súdu Prešov z 26. 06. 2001 č. k. D 891/2001 - 9 bolo dedičské konania zastavené pre nemajetnosť poručiteľky (§ 175h ods. 1 O. s. p.)...“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo sťažovateľov... garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co/9/2013 zo dňa 09. 10. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 14 C/280/2011 zo dňa 22. 03. 2013 bolo porušené

a zruší rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co/9/2013 zo dňa 09. 10. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 14 C/280/2011 zo dňa 22. 03. 2013 a zaviaže Krajský súd v Prešove k náhrade trov konania vo výške 330,74 € k rukám právnej zástupkyne   JUDr.   Lýdie   Farbakyovej,   advokátky   so   sídlom   Floriánova   č.   12, 080 01 Prešov.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/280/2011-42 z 22. marca 2013, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní a rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co/116/2013-85 z 9. októbra 2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstata   námietok   sťažovateľov   vychádza   z   ich   tvrdení   o   tom,   že   napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s napadnutým rozhodnutím okresného súdu nesprávne ustálilo okruh dedičov v dedičskom konaní. Sťažovatelia ochranu svojich práv uplatnili aj prostredníctvom podaného dovolania z 20. novembra 2013 adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prostredníctvom okresného súdu, o ktorom nebolo v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   svoje   námietky   uplatnili   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musela   byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie sťažovatelia namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o   dovolaní   budú   mať sťažovatelia   k   dispozícii   už   iba   možnosť   podať   sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014