znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 287/2012-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., G., zastúpeného spoločnosťou S. a spol.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   Mgr.   P.   S.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozhodnutím   odvolacieho   disciplinárneho   súdu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. JUDr. M. G., PhD., G. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „disciplinárny súd“) sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   na   disciplinárnom   súde   sa   proti   nemu   vedie disciplinárne konanie na tom skutkovom základe, že najneskôr pred 8. septembrom 2009 ako sudca a predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a zároveň ako člen Sudcovskej rady pri najvyššom súde bez overenia náležitej právnej úpravy   požiadal   Úrad   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou   (ďalej   len   „úrad“) o preverenie pracovných podmienok sudcov a pracovníkov najvyššieho súdu, a to aj napriek tomu, že tento úrad nie je na preverenie uvedených skutočností vecne príslušným, čo podľa názoru predsedu najvyššieho súdu v podstatnej miere ovplyvnilo vážnosť funkcie sudcu a predsedu   senátu,   a tým   aj   odbornú   povesť   a vážnosť   najvyššieho   súdu.   Tento   skutok predseda najvyššieho súdu kvalifikoval ako zavinené nesplnenie povinnosti sudcu podľa § 30   ods.   7   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a prísediacich   a   o   zmene a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch a prísediacich“), čím sťažovateľ mal spáchať závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, za čo mu navrhol uložiť disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich, a teda preloženie na súd nižšieho stupňa. Neskoršou modifikáciou návrhu predseda najvyššieho súdu navrhol zmeniť disciplinárne opatrenie na odvolanie z funkcie sudcu [§ 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich].

K návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   sa   sťažovateľ   vyjadril   podaním zo 14. februára   2010   s tým,   že   namietal   jeho   neopodstatnenosť   a nezákonnosť   a žiadal o oslobodenie spod disciplinárneho návrhu, respektíve zastavenie predmetného konania. V   podaní   z 3.   marca   2011   sťažovateľ   vyslovil   pochybnosti   o tom,   či   senát 1 Ds v zložení JUDr. J. (predsedníčka senátu), JUDr. K. a JUDr. K. (členky senátu), hoci v čase napadnutia tejto veci mal senát iné zloženie, je oprávnený bez prijatého rozvrhu práce disciplinárneho súdu na rok 2011 vykonať úkony ako zákonný senát, respektíve jeho predsedníčka   a členovia   ako   zákonní   sudcovia.   Sťažovateľ   uviedol,   že   o týchto   jeho pochybnostiach   disciplinárny   súd   nerozhodol   a ani na pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo 4. marca 2011, sa nimi nezaoberal.

Sťažovateľ   uviedol,   že   3.   mája 2011   opätovne   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči predsedníčke   senátu   disciplinárneho   súdu   JUDr.   J.   z dôvodu,   že   nerozhodla   o jeho námietkach týkajúcich sa zloženia senátu 1 Ds, ako aj z dôvodu, že podľa neho existovali dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti k účastníkom konania.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   o tejto   námietke   zaujatosti   rozhodol   prvostupňový disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. 1 Ds 3/2011 z 13. júla 2011 tak, že JUDr. J. nevylúčil z prerokovania a rozhodnutia tejto disciplinárnej veci.

Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu podal 1. augusta 2011 odvolanie, v ktorom   zároveň   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   predsedníčke   odvolacieho disciplinárneho súdu 1 Dso JUDr. U. O tejto námietke rozhodol odvolací disciplinárny súd 2   Dso   rozhodnutím   sp.   zn.   Dn   6/2011   z 31.   októbra   2011   tak,   že   JUDr.   U.   nevylúčil z vykonávania úkonov na disciplinárnom odvolacom súde v sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn. 1 Dso 4/2011.

Predtým,   ako   sťažovateľ   pristúpil   k námietkam   voči   rozhodnutiu   odvolacieho disciplinárneho súdu (2 Dso) sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011, vo svojej sťažnosti upriamil pozornosť na svoje pochybnosti o tom, „či vôbec orgán konajúci v disciplinárnom konaní so sťažovateľom a označený ako Najvyšší súd Slovenskej republiky – Disciplinárny súd Slovenskej republiky spĺňa atribúty súdu“. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval právnymi predpismi   prijatými na medzinárodnej úrovni, z ktorých podľa jeho vyjadrení okrem   iného   vyplýva,   že   rozhodnutia   v disciplinárnych   veciach   musia   podliehať nezávislému prieskumu, resp. že takéto konania musia byť vedené nezávislým orgánom s možnosťou odvolania sa na súd. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ vyslovil názor, že „na   základe   nielen   zverenia   niektorých   oprávnení   uvedených   zákonodarcom v ustanoveniach § 119 zák. č. 385/2000 Z. z. ale aj ďalších vnútorných opatrení vykonaných na Najvyššom súde došlo týmto postupom zákonodarcu k vytrhnutiu disciplinárnych senátov z bežnej   štruktúry   Najvyššieho   súdu   a preneseniu   týchto   disciplinárnych   senátov   do subsystému Súdnej rady“. Okrem toho sťažovateľ poukázal na kreovanie disciplinárneho súdu a vyslovil pochybnosti o tom, či „disciplinárny súd po stránke personálnej napĺňa materiálne atribúty súdu“, a dodal, že na disciplinárnom súde nie je vždy dodržaný zámer zákonodarcu,   a teda   aby   aspoň   predseda   disciplinárneho   senátu   bol   funkčným   sudcom najvyššieho   súdu.   Okrem   iného   sťažovateľ   vo   vzťahu   k uvedenému   upriamil   svoju pozornosť aj na to, že v prípade disciplinárneho súdu chýba na jeho čele orgán riadenia a správy súdu, ktorým je predseda a podpredseda, a v tejto súvislosti dodal, že nie je jasné, komu v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   je   možné   podať   sťažnosť na sudcu   disciplinárneho   súdu.   Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľ   dospel k záveru, že uňho vznikajú pochybnosti, či senáty disciplinárneho súdu sú z personálneho hľadiska začlenené do štruktúry najvyššieho súdu.

V sťažnosti   sťažovateľ   zaujal   svoj   názor   aj k rozvrhu   práce   disciplinárneho   súdu a uviedol, že „zákonodarca nenaplnil ústavné zmeny a rozporne využil oprávnenie článku 141a ods. 4 písm. g) ústavy a zveril Súdnej rade právomoc, ktorá patrí prostredníctvom tvorby rozvrhu práce iba predsedovi súdu (v danom prípade predsedovi Najvyššieho súdu), a to   určovanie   počtu   a zloženia   disciplinárnych   senátov,   spôsobu   prideľovania   vecí a zastupovania“. Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   vyslovil   pochybnosti   o tom,   či disciplinárny   súd „po   stránke   správnej   a riadiacej   činnosti   napĺňa   atribúty   súdu,   a to svojím začlenením k Najvyššiemu súdu“.

Aj v otázke ochrany práv sudcov disciplinárnych senátov prostredníctvom orgánov sudcovskej   samosprávy   vyslovil   sťažovateľ   pochybnosti   o tom,   či   disciplinárny   súd z personálnej stránky spĺňa atribúty súdu, a to svojím začlenením k najvyššiemu súdu. Sťažovateľ súčasne poukázal na to, že z rozvrhu práce disciplinárneho súdu na rok 2011 nevyplýva, aby veci boli sudcom prideľované na základe náhodného výberu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol,   že   v bode   V   odvolania,   ktoré   podal   proti rozhodnutiu   prvostupňového   disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   Dn   3/2011   z 13.   júla   2011, vzniesol aj námietku zaujatosti voči všetkým sudcom disciplinárneho súdu rozhodujúcim v jeho   veci,   ktorí   ako   sudcovia   najvyššieho   súdu   boli „neprimerane   a pravidelne“ odmeňovaní jeho predsedom, teda osobou, ktorá podala návrh na disciplinárne konanie. Tým podľa názoru sťažovateľa boli medzi predsedom najvyššieho súdu a odmeňovanými sudcami   vytvorené   väzby   a silné   puto   závislosti,   ktoré   sa   mohli   prejaviť   aj   lojálnym postojom   týchto   sudcov   k predsedovi   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   súčasne uviedol,   že z namietaného rozhodnutia mu nie je známe, ako sa odvolací disciplinárny súd s týmito námietkami vysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa odvolací disciplinárny súd neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by vyvrátili sťažovateľove pochybnosti o objektívnej nestrannosti vo veci konajúcich sudcov. Sťažovateľ sa domnieva, že odvolací disciplinárny súd jeho námietky   uvedené   v bode   V   odvolania   prehliadol,   a preto   jeho   rozhodnutie   sp.   zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 považuje za svojvoľné.

K namietanému   rozhodnutiu   sťažovateľ   zároveň   uviedol,   a to   citujúc   ustanovenie § 3 ods. 9 zákona o súdoch (o odlišnom stanovisku a výsledku hlasovania senátu uvedením pomeru hlasov), že po preštudovaní jeho obsahu nenašiel informáciu o výsledku hlasovania senátu uvedením pomeru hlasov. Tvrdil, že táto informácia mala preňho význam, pretože takýmto   spôsobom   by   bolo   možné   zistiť,   ako   hlasoval   JUDr.   K.   –   člen   odvolacieho disciplinárneho   senátu,   o ktorom   sa   domnieval,   že   práve   on   mohol   byť „neprimerane a pravidelne“ odmeňovaný predsedom najvyššieho súdu. Tým podľa jeho názoru odvolací disciplinárny súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   v bode   IV   odvolania   z 1.   augusta   2011 vzniesol aj námietku zaujatosti voči predsedníčke odvolacieho disciplinárneho senátu JUDr. U. K tomuto sťažovateľ uviedol, že aj napriek disciplinárnemu konaniu, na ktoré upozornil, bol Sudcovskou radou pri najvyššom súde zvolený za člena výberovej komisie v súvislosti s výberovým konaním na dve miesta sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu. Podľa udania sťažovateľa práve jeho kvalifikovanosť a odbornosť ako člena výberovej komisie spochybnila JUDr. U. a v tejto súvislosti „spolupracovala s predsedom Najvyššieho súdu v úmysle   vylúčiť   sťažovateľa   ako   sudcu   Najvyššieho   súdu   z výberového   konania...“. Sťažovateľ uviedol, že na základe toho bol odvolaný z člena výberovej komisie. Tým podľa názoru sťažovateľa existujú dôvodné pochybnosti o tom, že JUDr. U. bude spôsobilá v jeho disciplinárnej veci objektívne a nestranne rozhodnúť.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdil,   že   rozhodnutie   odvolacieho   disciplinárneho   súdu sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 považuje za nedostatočne odôvodnené aj preto, že konajúci   senát   sa   v ňom   nevysporiadal   s jeho   odkazom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 257/2011.

Sťažovateľ súčasne žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   disciplinárneho   súdu.   Svoj   návrh v tomto kontexte sťažovateľ odôvodnil aj takto:

„... napadnuté rozhodnutie je postihnuté toľkými ústavnými vadami ako aj zákonnými nedostatkami, že následné konanie na jeho základe by spôsobilo reťazenie neústavných rozhodnutí disciplinárnych senátov. Ďalšie konanie voči sťažovateľovi za týchto podmienok predstavuje   pre   sťažovateľa   z   tohto   dôvodu   väčšiu   ujmu   než   aká   môže   pri   odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľom navrhované rozhodnutie o odklade vykonateľnosti nie je ani v rozpore dôležitým verejným záujmom. Naopak verejný záujem podľa sťažovateľov odôvodňuje vydanie navrhovaného dočasného opatrenia.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné práva Ing. JUDr. M. G. PhD. podľa článku 6 Dohovoru, článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy boli Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - odvolací disciplinárny súd sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011, porušené.

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   -   odvolací   disciplinárny   súd sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 sa zrušuje a ukladá sa mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia,   ktoré   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   a   to   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu   sťažnosti   je   zjavné,   že   sťažovateľ   namietal   rozhodnutie   odvolacieho disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   Dn   6/2011   z 31.   októbra   2011,   ktorým   bolo   rozhodnuté o nevylúčení   JUDr.   U.   z vykonávania   úkonov   disciplinárneho   konania   v sťažovateľovej veci.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie o tom, že odvolací disciplinárny súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho zásadnými argumentmi uvedenými v bodoch IV   a   V   (námietka   vznesená   voči   JUDr.   U.   z dôvodu   pochybností   o jej   nestrannosti a námietka vznesená vo všeobecnosti voči sudcom najvyššieho súdu rozhodujúcim v jeho disciplinárnej veci, ktorí boli podľa jeho názoru „neprimerane a pravidelne“ odmeňovaní predsedom najvyššieho súdu) jeho odvolania proti rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn. Ds 3/2011 z 13. júla 2011. Okrem toho sa podľa názoru sťažovateľa odvolací disciplinárny súd nevysporiadal s jeho odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/2011. Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   z rozhodnutia   odvolacieho   disciplinárneho   súdu   sp.   zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 nie je známy výsledok hlasovania senátu, a to uvedením pomeru hlasov, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.   Sťažovateľ   taktiež   vyjadril   svoje   pochybnosti   o začlenení   disciplinárneho   súdu k najvyššiemu súdu z viacerých hľadísk.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   voči   sťažovateľovi sa na disciplinárnom   súde   pod   sp.   zn.   1   Ds   1/2010   vedie   disciplinárne   konanie,   a to na základe návrhu predsedu najvyššieho súdu pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, za čo mu bolo navrhnuté   disciplinárne   opatrenie   podľa   §   117   ods.   5   písm.   a)   zákona   o sudcoch a prísediacich   (preloženie   na   súd   nižšieho   stupňa),   ktoré   bolo   neskôr   modifikované na disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods.   5 písm. c)   zákona o sudcoch   a prísediacich (odvolanie z funkcie sudcu).

V rámci disciplinárneho konania sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. J. – predsedníčke prvostupňového disciplinárneho senátu 1 Ds. O tejto námietke rozhodol prvostupňový disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011, ktorým menovanú nevylúčil z vykonávania úkonov disciplinárneho konania v sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn. 1 Ds 1/2010.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   2.   augusta   2011   odvolanie,   ktoré koncipoval do bodov I – VI.

V bode   I,   II,   III   a VI   tohto   odvolania   uviedol   svoje   argumenty   a pochybnosti o objektívnej   nestrannosti   JUDr.   J.,   ako   aj   námietky   o   nedostatočnej   odôvodnenosti rozhodnutia   disciplinárneho   súdu   z 13.   júla   2011   a žiadal,   aby   o tejto   námietke   bolo rozhodnuté zákonným spôsobom.

V bode IV tohto odvolania sťažovateľ uviedol, že v prípade, ak by odvolanie bolo pridelené odvolaciemu disciplinárnemu senátu 1 Dso, namieta jeho predsedníčku JUDr. U. Predmetnú námietku sťažovateľ zdôvodnil takto: «Dňa 30. apríla 2010 mi bol doručený pokynový   lístok   predsedu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   adresovaný   JUDr.   M.   ako predsedovi   Sudcovskej   rady   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   „zariadil potrebné“ v termíne „ihneď“ s pripojeným listom JUDr. J. U., sudkyne Krajského súdu v Trnave...   zo   dňa   27.   4.   2010...   V   uvedenom   liste   menovaná   sudkyňa   Krajského   súdu v Trnave   vyslovila   nasledovný   názor: „že   pokiaľ   má   uchádzač   o voľné   miesto   sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spĺňať podmienky „že nie je proti nemu vedené disciplinárne konanie“ mal by takúto podmienku spĺňať aj každý člen výberovej komisie. Podľa mojich vedomostí JUDr. Ing. M. G., túto podmienku nespĺňa, keďže je proti nemu vedené disciplinárne konanie, ktoré doposiaľ nie je ukončené“.» Sťažovateľ ďalej dodal, že po týchto zisteniach vo svojom stanovisku z 30. apríla 2010 vyslovil na adresu JUDr. U. – uchádzačky   o   funkciu   sudcu   najvyššieho   súdu,   kritické   vyjadrenia,   v rámci   ktorých napríklad uviedol, že JUDr. U. v tomto prípade nerešpektovala zásadu prezumpcie neviny a podľa neho spolupracovala s predsedom najvyššieho súdu, pokiaľ ide o jeho odvolanie z výberovej komisie. Sťažovateľ vyslovil názor, a to s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   257/2011,   že   tieto   skutočnosti   sú   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu z prerokovania a rozhodovania tejto disciplinárnej veci.

V bode V odvolania sťažovateľ vzniesol všeobecnú námietku zaujatosti voči všetkým sudcom   najvyššieho   súdu   činným   v jeho   disciplinárnej   veci,   ktorí   boli „neprimerane a pravidelne“ odmeňovaní zo strany predsedu najvyššieho súdu. Tým sa podľa jeho názoru mohlo vytvoriť silné puto prejavujúce sa aj v lojálnosti odmeňovaných sudcov k predsedovi najvyššieho súdu.

O námietke   zaujatosti   uvedenej   v bode   IV   sťažovateľovho   odvolania   rozhodol odvolací disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 tak, že JUDr. U. nevylúčil z vykonávania úkonov odvolacieho disciplinárneho konania vo veci sp. zn. 1 Dso 4/2011.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odvolací   disciplinárny   súd   uviedol   podstatné okolnosti   prípadu,   a teda   z akého   dôvodu   a na   akom   skutkovom   základe   sa   voči sťažovateľovi   vedie   disciplinárne   konanie,   poukázal   na   podstatu   prvostupňového rozhodnutia z 13. júla 2011 a na argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu. Odvolací disciplinárny súd ďalej konštatoval, že v bode IV tohto odvolania sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. U., pričom v tejto súvislosti podrobne predstavil argumenty sťažovateľa a ďalej konštatoval:

«Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ostatné body odvolania disciplinárne stíhaného sudcu (body I., II., III. a V.) tu súd nerozoberá, lebo sa tohto rozhodovania netýkajú. Predsedníčka   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   1   Dso   JUDr.   J.   U.   vo   svojom vyjadrení z 5. septembra 2011 k vznesenej námietke zaujatosti sudcom a predsedom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ing. JUDr. M. G., PhD. uviedla, že vo veci sa necíti byť   subjektívne   zaujatá.   K   disciplinárne stíhanému   sudcovi nemá žiaden vzťah a nie je žiadnym spôsobom zainteresovaná na výsledku prejednávanej disciplinárnej veci, napriek tomu,   že   skutočnosti,   ktoré   menovaný   sudca   uvádza,   sa   stali.   Pre   úplné   objasnenie skutočností   priložila   jej   list   adresovaný   JUDr.   Š.   H.,   predsedovi   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2010. V ňom žiadala o výmenu člena výberovej komisie Ing. JUDr. M. G., PhD., pretože podľa nej menovaný nespĺňal podmienku, že sa proti nemu nevedie disciplinárne konanie, čo jej bolo Sudcovskou radou pri Najvyššom súde Slovenskej republiky vyhovené a za člena výberovej komisie namiesto neho bol menovaný JUDr. I. R. Napriek   týmto   skutočnostiam   záverom   uviedla,   že   sa   voči   nemu   necíti   byť   subjektívne zaujatá.   Pripustila však,   že sudca Ing.   JUDr.   M.   G.,   PhD.   je jej kolegom v správnom kolégiu   a   môže   subjektívne   pociťovať   nedôveru   a   nepriateľský   vzťah   voči   jej   osobe a navonok by sa mohlo javiť, že by nemusela byť nestranná. Nemá preto námietky proti jej vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania v disciplinárnej veci vedenej proti Ing. JUDr. M. G., PhD...

Predsedníčka odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. sa písomne vyjadrila, že sa necíti byť zaujatá a takéto jej vyjadrenie nevyvoláva žiadne pochybnosti, a teda jej subjektívna zaujatosť je vylúčená.

Pokiaľ   ide   o   otázku   objektívnej   zaujatosti,   rozhodujúci   senát   k   tomu   uvádza,   že žiadnym   spôsobom   nebolo   preukázané   „značné   vzájomné   prepojenie“   (okrem   možno kolegiálneho,   žiadne   iné,   napr.   priateľské   alebo   nepriateľské),   medzi   JUDr.   J.   U. a disciplinárne stíhaným sudcom Ing. JUDr. M. G., PhD. Vyjadrenie JUDr. J. U. pred výberovým konaním na adresu Ing. JUDr. M. G., PhD. bolo len vyjadrením jej názoru a ona tým nijakým spôsobom nespochybnila uznávanú zásadu prezumpcie neviny. Bolo totiž na rozhodnutí   predsedu   Sudcovskej   rady   pri   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   aby namiesto Ing. JUDr. M. G., PhD. navrhol do výberovej komisie iného sudcu, hoci údajne aj na podnet predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. H. Že nakoniec došlo k odvolaniu Ing. JUDr. M. G., PhD. a na miesto neho k vymenovaniu iného sudcu, JUDr. I. R., súd nemá za preukázané, že by to JUDr. J. U. ovplyvnila a naopak je názoru, že to ovplyvniť ani nemohla. Súd pri riešení otázky objektívnej zaujatosti nevidí právny problém ani   v   tom,   že   predsedníčka   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   1   Dso   JUDr.   J.   U. a disciplinárne stíhaný sudca Ing. JUDr. M. G., PhD. patria do jedného kolégia, a síce správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Už vyššie uviedol, že žiadnym spôsobom nebolo preukázané ich značné vzájomné prepojenie, nanajvýš možno kolegiálne. Túto skutočnosť nakoniec disciplinárne stíhaný sudca ani nevytkol.

Na   podklade   uvedeného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací disciplinárny súd dospel k záveru, že subjektívna ani objektívna zaujatosť predsedníčky odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. J. U. voči disciplinárne stíhanému sudcovi Ing. JUDr. M. G., PhD. nebola žiadnym spôsobom preukázaná a o jej zaujatosti neexistuje žiadna rozumná pochybnosť. V posudzovanom prípade nebola prekročená určitá miera, odôvodňujúca   následok   straty   nestrannosti   disciplinárneho   súdu   v očiach   verejnosti, disciplinárne stíhaného súdu alebo existenciu legitímneho dôvodu na vznik pochybností o nestrannosti predsedníčky senátu.»

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci,   ako   aj   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   súdu.   Okrem   toho   je   potrebné   vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Podľa   §   119   ods.   1   a 2   zákona   o sudcoch   a prísediacich   v znení   účinnom do 31. decembra 2011 disciplinárnu zodpovednosť zisťuje a disciplinárne opatrenia ukladá disciplinárny súd. Najvyšší súd je na účely disciplinárneho konania disciplinárnym súdom; disciplinárne konanie vo veci predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho súdu vykonáva ústavný súd.

Podľa   §   119   ods.   9   zákona   o sudcoch   a prísediacich   v znení   účinnom do 31. decembra   2011   disciplinárny   súd   rozhoduje   v   disciplinárnych   senátoch,   ktorých počet určuje súdna rada. Predsedov disciplinárnych senátov volí a odvoláva súdna rada. Súdna rada ku koncu kalendárneho roka určí rozvrh práce na nasledujúci kalendárny rok, v ktorom   určí   zloženie   disciplinárnych   senátov,   určí   spôsob   prideľovania   vecí,   ako   aj spôsob vzájomného zastupovania sudcov disciplinárneho súdu.

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ vzniesol voči JUDr. U. námietku zaujatosti „pro   futuro“,   to   znamená   pre   prípad,   ak   by   jeho   odvolanie   (z   1.   augusta   2011)   proti prvostupňovému rozhodnutiu disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 bolo pridelené odvolaciemu senátu 1 Dso, ktorého predsedníčkou je namietaná sudkyňa.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 4/2012 z 31. mája 2012 okrem iného vyplýva, že v čase, keď sťažovateľ uvedenú námietku vzniesol, bola už JUDr. U. predsedníčkou senátu 1 Dso, čo potvrdzuje aj priložená zápisnica z 58. zasadnutia Súdnej rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „súdna   rada“)   z 8.   marca   2011,   ktoré   sa   konalo v Snine. Dvadsiatym bodom programu tohto zasadnutia bol rozvrh práce disciplinárneho súdu na rok 2011, ktorý súdna rada určila uznesením č. 1155, a súčasne určila zloženie disciplinárnych   senátov,   spôsob   prideľovania   veci   a spôsob   vzájomného   zastupovania sudcov disciplinárneho súdu.

Z uvedeného rozvrhu práce na rok 2011 účinného od 8. marca 2011 je zrejmé, že JUDr. U. je predsedníčkou disciplinárneho odvolacieho senátu 1 Dso, ktorý má rozhodnúť o sťažovateľovom odvolaní z 1. augusta 2011. Práve z dôvodu sťažnosti podanej ústavnému súdu bolo rozhodnutím tohto senátu sp. zn. 1 Dso 4/2011 z 12. marca 2012 predmetné konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na ústavnom súde.

Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa, považoval za   významné   ustáliť,   z akého   pohľadu   je   potrebné   namietané   rozhodnutie   odvolacieho disciplinárneho súdu podrobiť konkrétnej ústavnej kontrole. V tomto smere podľa názoru ústavného   súdu   zohráva   svoj   význam   podanie,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   predostrel námietku   zaujatosti.   Týmto   podaním   bolo   odvolanie   (z   1.   augusta   2011)   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   Dn   3/2011   z 13.   júla   2011. Z obsahu   predmetného   odvolania   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľ   svoje   argumenty, námietky a tvrdenia predstavil v bodoch označených I až VI.

V   konkrétnom   IV   bode   odvolania   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči predsedníčke odvolacieho disciplinárneho senátu 1 Dso JUDr. U. Práve námietka uvedená v tomto bode sťažovateľovho podania (odvolania) bola predmetom konania odvolacieho disciplinárneho senátu 2 Dso, ktorý svoj právny názor vyjadril v namietanom rozhodnutí sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011. Predmetom tohto konania nebola žiadna z ďalších sťažovateľových   námietok,   ktoré   vyplynuli   z ostatných   bodov   jeho   odvolania.   Totožný názor   k nastolenej   problematike   napokon   zaujal   aj   odvolací   disciplinárny   súd 2 Dso v napadnutom   rozhodnutí,   keď   v rámci odôvodnenia   konštatoval, že ostatné body sťažovateľovho odvolania nerozoberá, pretože sa netýkajú tohto konania.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   ústavnú   konformnosť namietaného   rozhodnutia   mohol   skúmať   len   pri   určení   a vymedzení   hraníc   predmetu konania,   v rámci   ktorého   odvolací   disciplinárny   súd   prijal   označené   rozhodnutie. Predmetom konania bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti JUDr. U., a nie rozhodovanie o opravnom   prostriedku   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   keď   vo   veci   konajúci nadriadený   súd   je   povinný   dať   odpovede   na   podstatné   a zásadné   argumenty   účastníka konania   tvoriace   obsah   jeho   odvolania.   Predmetom   tohto   konania   pritom   nebolo   ani rozhodovanie o iných námietkach sťažovateľa, ktoré vyplynuli z jeho odvolania.

Tieto zistenia boli pre ústavný súd určujúce z pohľadu uplatnenia jeho právomoci pri ústavnej konfrontácii medzi námietkami sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím.

Keďže   predmetom   konania   odvolacieho   disciplinárneho   súdu   2   Dso   bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti voči JUDr. U., ústavný súd skúmal, či tento súd pri rozhodovaní zohľadnil zodpovedajúcu právnu úpravu a na vec sa vzťahujúcu štrasburskú judikatúru   a či   výsledok   jeho   rozhodovacej   činnosti   dáva   dostatočne   odôvodnený a presvedčivý záver o právnom názore vyjadrenom vo výroku tohto rozhodnutia.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať, a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 188/2011).

Nestrannosť   treba   skúmať   z dvoch   hľadísk,   a to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípad,   a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade   treba   zistiť,   či   sú poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v danom   smere. V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu   predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 1. októbra 1982).

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   sa   obava   z nedostatku   nestrannosti   zakladala na objektívnych,   konkrétnych   a dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska   preto   nezáleží   ani   na   tom,   že   sudca   sa   k návrhu   na   jeho   vylúčenie   vyjadril v zmysle,   že sa   vnútorne   necíti   byť   zaujatý.   Rozhodujúce   nie   je   jeho   stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 158/08, III. ÚS 257/2011).

Podľa názoru ústavného súdu odvolací disciplinárny súd zodpovedne a presvedčivo preskúmal   subjektívnu   a objektívnu   stránku,   ktorú   je   potrebné   zohľadniť   pri   skúmaní nestrannosti   vo   veci   konajúceho   sudcu.   Pokiaľ   ide   o subjektívne   hľadisko   nestrannosti JUDr. U., podľa záverov odvolacieho disciplinárneho súdu sa táto vyjadrila, že v danej veci sa necíti byť zaujatá, pričom v tomto smere neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by preukázali opak. Pokiaľ ide o posúdenie jej nestrannosti z hľadiska objektívneho, odvolací disciplinárny   súd   sa   touto   otázkou   veľmi   podrobne   zaoberal   a cez   popis   skutočností, týkajúcich   sa   nezistenia „značného   vzájomného   prepojenia“ medzi   sťažovateľom a dotknutou sudkyňou, a popis udalostí, z ktorých sťažovateľ vyvodil, že v prípade JUDr. U. existujú   dôvodné   pochybnosti   o jej   objektívnej   nestrannosti, dospel   k záveru,   že   o jej nestrannosti v danom prípade neexistuje žiadna rozumná pochybnosť.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   vylúčenie   sudcu   z prerokovania   a rozhodovania konkrétnej veci (v tomto prípade disciplinárnej) sa zakladá len na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nepredpojatosť reálne a objektívne pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu. Na to, aby sudca bol vylúčený z prerokovávania a rozhodovania určitej veci, nestačia pocity účastníka či sudcu o tom, či možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti, ale musí byť zistený konkrétny dôvod, z ktorého vyplýva, že tá pochybnosť o sudcovskej nepredpojatosti je objektívne opodstatnená [(je daná) I. ÚS 130/2010].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že odvolací   disciplinárny   súd svoje rozhodnutie o nevylúčení JUDr. U. z vykonávania úkonov disciplinárneho konania proti sťažovateľovi dostatočným spôsobom odôvodnil a predstavil akceptovateľné dôvody, ktoré svedčia pre záver o tom, že zo subjektívneho a objektívneho hľadiska neboli zistené žiadne   okolnosti,   ktoré   by   spochybnili   nestrannosť   a nepredpojatosť   vo   veci   konajúcej sudkyne.

Sťažovateľ zároveň namietal, že odvolací disciplinárny súd sa nevysporiadal s jeho argumentmi, ktoré predstavil vo svetle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/2011. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   sťažovateľovo   tvrdenie   v tomto   kontexte   javí   ako irelevantné. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd totiž takisto ako odvolací disciplinárny súd posudzoval subjektívne a objektívne hľadisko nestrannosti konkrétneho sudcu v súlade so svojou a štrasburskou judikatúrou a svoje zistenia a závery predstavil z tejto perspektívy. Podľa   názoru   ústavného   súdu   v okolnostiach   namietaného   prípadu   nebol   daný   totožný skutkový   základ ako   vo   veci   vedenej   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   257/2011 a okrem   toho   odvolací   disciplinárny   súd   posudzoval   nestrannosť   dotknutej   sudkyne z pohľadu všeobecne uznávaných pravidiel aplikačnej praxe, a preto ústavný súd námietky sťažovateľa o tom, že odvolací disciplinárny súd neposudzoval ním nastolené námietky aj pri zohľadnení právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 257/2011, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 je potrebné považovať za riadne odôvodnené a nevykazujúce žiadne prejavy svojvôle. Skutočnosť, že tento súd sa nezaoberal všetkými tými námietkami sťažovateľa nastolenými v jeho odvolaní z 1. augusta 2011, o ktorých bol presvedčený, že ich bolo potrebné zohľadniť, nemôže v okolnostiach daného prípadu znamenať porušenie zásad spravodlivého procesu predovšetkým z toho dôvodu, že nesúviseli s predmetom tohto konania, v rámci ktorého išlo o rozhodovanie o námietke zaujatosti voči JUDr. U. Sťažovateľ súčasne namietal, že k porušeniu zásad spravodlivého procesu v danom prípade došlo aj z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu neobsahuje v zmysle § 3 ods. 9 zákona o súdoch údaj o výsledku hlasovania uvedením pomeru hlasov.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd dáva do pozornosti znenie § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich (v znení účinnom do 31. decembra 2011), podľa ktorého na disciplinárne konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Týmto osobitným predpisom sa rozumie Trestný poriadok.

K uvedenej problematike zaujalo svoj názor aj trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu v stanovisku sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011, z ktorého vyplýva:

„Trestný poriadok je z hľadiska pravidiel rozhodovania senátu hlasovaním vo vzťahu k zákonu č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch) osobitným predpisom (lex specialis), lebo zákon o súdoch v dotknutej otázke nerozlišuje druh konania pred súdom (konanie podľa Trestného poriadku, resp. Občianskeho súdneho poriadku).

Keďže Trestný poriadok ustanovuje, že hlasovanie senátu vrátane obsahu porady a zápisnice o hlasovaní je tajné (§ 170 ods. 1, 2 a 7 a § 61 ods. 3 Trestného poriadku), ustanovenie § 3 ods. 9 zákona o súdoch (v znení zákona č. 33/2011 Z. z.), ktoré výsledok hlasovania odtajňuje a personifikuje, sa v trestnom konaní nepoužije.“

Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z predmetného stanoviska vychádzal aj odvolací senát disciplinárneho súdu 2 Dso, keď vo svojom rozhodnutí sp. zn. Dn 6/2011 z 31.   októbra   2011   rešpektujúc   §   150   ods.   2   zákona   o sudcoch   a prísediacich   (v   znení účinnom do 31. decembra 2011) neuviedol údaj o výsledku hlasovania uvedením pomeru hlasov.

Navyše,   podľa   názoru   ústavného súdu   neuvedenie   tohto údaju podľa   § 3 ods.   9 zákona   o súdoch   v   rozhodnutí   všeobecného   súdu   nemôže   mať   samo   osebe   pri odôvodnenosti a ústavnej konformnosti takéhoto rozhodnutia za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

Z tohto pohľadu je potrebné aj uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   ide   o tie   argumenty   sťažovateľa,   resp.   o vyslovenie   jeho   pochybností vo vzťahu k postaveniu a začleneniu disciplinárneho súdu k najvyššiemu súdu, tieto ústavný súd vyhodnotil ako jeho úvahy a právne názory nesúvisiace priamo s predmetom konania. Ak teda sťažovateľ prezentuje svoje výhrady proti legislatívnej úprave, ústavný súd ich nemôže   v konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   skúmať.   Tieto   môžu   byť   predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti (čl. 125 ústavy), avšak len na návrh osoby na to oprávnenej (§ 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   v nej   nastolenými,   ako   aj   jeho   návrhom   na   vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012