znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 287/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp. zn.   6 C 159/2006 z 12. februára   2009   a Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   6   Co   103/2009   zo 16. júna   2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 159/2006 z 12. februára 2009 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 103/2009 zo 16. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 24. novembra 2005 domáhal náhrady škody voči Okresnému súdu Nitra z dôvodu vydania nezákonného uznesenia sp. zn. 25 C 157/1998, ktorým tento v zmysle § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konanie vo veci zastavil. Prvostupňový súd jeho návrh zamietol s odôvodnením, že namietané uznesenie Okresného súdu Nitra nebolo žiadnym spôsobom pre nezákonnosť zrušené, a teda navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pretože neboli splnené zákonné podmienky   na   priznanie   náhrady   škody.   Žiadnemu   účastníkovi   nebolo   priznané   právo na náhradu trov konania.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Co 103/2009 zo 16. júna 2009 tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, keďže dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V časti náhrady trov konania odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že nepriznal odporcovi náhradu trov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Samotné konštatovania OS a KS, ktorým zamietli môj žalobný návrh na náhradu škody   s   príslušenstvom   s   odôvodnením,   že   neexistuje   zrušujúce   rozhodnutie   uznesenia OS NR č. k. 25 C 157/98-490 zo dňa 4. júna 2003 je v hore uvedených skutočnostiach právne   irelevantné, nakoľko   vtedajší   platný   právny   stav   ani   neumožňoval   preskúmanie a zrušenie   tohoto   rozhodnutia,   o   čom   svedčí   uvedený   dôkaz   č.   5   -   uznesenie   KS č. k. 8 Co 194/03-496 zo dňa 30. septembra 2003, a teda názor KS vo svojom uznesení zo dňa 16. júna 2009, že súdy pri svojej rozhodovacej činností postupujú podľa právnych noriem,   zákonov,   vyhlášok   platných   a   účinných   v   čase   rozhodovania   je   síce   pravdou, súčasne v odôvodnení uznesenia KS zo dňa 16. júna 2009 absentuje skutočnosť, že okrem uvedených právnych noriem, súdy sú povinné rozhodovať aj v súlade s platnou ústavou a na skutočnosť, že došlo k porušeniu ústavnosti som predsa poukazoval už v odvolaní proti uzneseniu OS NR zo dňa 4. júna 2003 a tiež v konaní na OS a KS vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím OS NR a túto právne relevantnú skutočnosť, že v čase 4. júna 2003 bolo ust. § 43 ods. 1 O. s. p. v rozpore s ústavou (o čom svedčí novelizácia tohoto ust. 1. 1. 2006) som tiež poukazoval v konaní o náhradu škody pred OS a KS. Som toho názoru, že všeobecné súdy Slovenskej republike pri svojej rozhodovacej činnosti   ak   majú   za   to,   alebo   ich   účastník   konania   upozorní,   že   platná   právna   norma je v rozpore s ústavou, majú možnosť dožiadať sa o výklad, resp. obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky o usmernenie, či názor ohľadom ústavnosti.

Zdôrazňujem   tú   skutočnosť,   že všeobecné   súdy (OS,   KS)   v uvedených konaniach neskúmali   ústavnosť   tohoto   môjho   nároku   podľa   ústavy   (čl.46   ods.   3),   ktorý   sa   dostal do konfliktu s právnou normou nižšej sily, a to O. s. p. a túto skutočnosť OS a KS správne právne nevyhodnotili, a bez ohľadu na túto relevantnú skutočnosť, vo svojom rozhodovaní striktne dodržiavali len O. s. p., t. j. to, že v mojej súdenej veci o náhradu škody veci nebolo vydané   zrušujúce   rozhodnutie   uznesenia   OS   NR   zo   dňa   4.   júna   2003   a   tým   absentuje základná podmienka vzniku nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia. Ak   by   uvedené   súdy   (OS   a   KS)   vo   svojom   rozhodovaní   sa   riadili   aj   ústavou, jednoznačne by museli konštatovať, že boli porušené moje ústavné práva na súdnu ochranu, keďže v čase 4. júna 2003 bolo ust. § 43 ods. 1 O. s. p. v kolízii s normou vyššej právnej sily a tou je ústava, museli by vyhovieť môjmu žalobnému návrhu v celom rozsahu.

Mám za to, že v danej súdenej veci vedenej na OS a KS uvedené súdy sa mali riadiť ústavou, a tým naplniť moje ústavné práva Garantované mi v čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Za uvedený stav nesie plnú zodpovednosť výhradne Slovenská republika, a preto je absolútne   spravodlivé, aby   dôsledky   tohoto   protiústavného   stavu,   ktorého   dôsledkom je to, že mi Slovenská republika spôsobila majetkovú ujmu - škodu, ktorej som sa domáhal v konaní   na   OS   a   následne   na   KS   a   nakoniec   nedomohol,   v   dôsledku   ich   rozhodnutí sa musím domáhať tejto škody v konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhanie sa svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   zákonom   stanoveným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby jeho vec bola   spravodlivo a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeného   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   základných   právach   a   ľudských slobodách v znení protokolu č. 11 postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C/159/2006 a následne na Krajskom súde v Nitre vo vecí vedenej pod sp. zn. 6 Co/103/2009 bolo porušené.

2. Ing. J. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000.- Eur, ktoré mu je Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

3. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky je povinná uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70 Eur na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. S., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb sú upravené v ustanoveniach   § 20   a   § 49   až §   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zamietnutím jeho návrhu na náhradu škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   okresným   súdom   a potvrdením   tohto   rozsudku odvolacím súdom došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

1.   Ústavný   súd   ohľadom   sťažovateľom   namietaného   postupu   a rozhodnutia okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   159/2006   konštatuje,   že   pre   nedostatok   právomoci   nie   je príslušný   na   rozhodnutie   o tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa.   Článok   127   ods.   1   ústavy zakotvuje zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane základných   práv   a slobôd,   iba ak o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   V danom   prípade o rozsudku   okresného   súdu   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   a z tohto   dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   namietajúcej   porušenie sťažovateľom   označených   základných   práv   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 103/2009 v prvom rade skúmal jej opodstatnenosť, t. j. či uvedeným rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu uvedených základných práv.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení krajský súd uviedol:

„Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v predmetnej veci rozhodnutie, ktorého nezákonnosť   navrhovateľ uvádzal,   nebolo   zrušené príslušným   orgánom,   toto   je   naďalej právoplatné,   zaväzujúce   účastníkov   konania   a   teda   nebola   naplnená   prvá   podmienka a základný predpoklad podľa   ustanovenia   §   4   ods.   1   citovaného   zákona.   Odvolací   súd sa s týmto jeho posúdením plne stotožnil. Odvolací súd len poznamenáva, že podmienkou priznania nároku je skutočnosť,   že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zrušil alebo zmenil.   Tým   sa   zabezpečuje,   že   otázku,   či   je   právoplatné   rozhodnutie   nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody, kvalifikovaný orgán. Otázku nezákonnosti   rozhodnutia   nemožno   riešiť   ako   predbežnú   otázku   bez   toho,   aby   toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. V predmetnej veci však   rozhodnutie   súdu,   z   ktorého   navrhovateľ   vyvodzuje   nezákonnosť,   odvolacím,   ani dovolacím súdom zrušené nebolo, z čoho vyplýva absencia základnej podmienky vzniku nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia.

Súdy pri svojej rozhodovacej činnosti postupujú podľa právnych noriem, zákonov, vyhlášok, platných a účinných v čase rozhodovania. V predmetnej veci súd prvého stupňa v pôvodnom   konaní   rozhodoval   podľa   vtedy   platných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku. Následná novelizácia právneho predpisu, podľa ktorého rozhodoval v pôvodnom konaní   súd   prvého   stupňa,   nezakladá   nárok   navrhovateľa   na   náhradu   škody   z   titulu nezákonného rozhodnutia.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci skutkovo i právne správne posúdil vec, použil správne   právne   ustanovenia   právnych   predpisov,   ktoré   aplikoval   správnym   výkladom a vyvodil   z   nich   správny   právny   záver.   Svoje   rozhodnutie   i   podrobne   a   vyčerpávajúco zdôvodnil.   Vzhľadom   k   tomu   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v zmysle ustanovenia   §   219   ods.   2   OSP   obmedzuje   iba   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.“

Podľa   § 1   ods. 1   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán   štátnej   organizácie   (ďalej   len   „štátny   orgán“).   Štát   zodpovedá   taktiež   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Zo zákonnej úpravy teda vyplýva, že v prípade tohto druhu zodpovednosti za škodu protiprávnym   úkonom,   resp.   škodovou   udalosťou   je   nezákonné   rozhodnutie   vydané v rozpore s právnym poriadkom. Konkrétne rozhodnutie sa však považuje za nezákonné pre účel vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu až vtedy, keď ho zruší alebo zmení pre jeho nezákonnosť na to oprávnený orgán. Môže to byť všeobecný súd, ústavný súd, ale aj iný orgán verejnej moci.

Po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu ústavný súd konštatuje, že tento rozhodol v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho rozhodovania   a ústavný   súd   nezistil medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ uvádzal vo svojej sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne   závery   a zákonnosť   postupu   krajského   súdu   alebo by sa   inak javili   ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné, preto návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v tomto   prípade   rozhodol   krajský   súd   ústavne konformným   spôsobom   a sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009