znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 287/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   P.,   E. R.,   P.,   Ľ.   V.,   B.,   Ľ.   K.,   B.,   a   J.   V.,   P., zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím   Obvodného   pozemkového   úradu   v Lučenci   č.   L/2005/00385   z 27.   januára 2005, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 Sp 7/2005-17 z 28. apríla 2005 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Sžo   KS/94/2005 z 13. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V., E. R., Ľ. V., Ľ. K. a J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2007 doručená   sťažnosť   M.   V.,   P.,   E. R.,   P.,   Ľ.   V.,   B.,   Ľ.   K.,   B.,   a   J.   V.,   P.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Lučenci (ďalej len „pozemkový úrad“) č. L/2005/00385 z 27. januára 2005, rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   23   Sp   7/2005-17 z 28. apríla 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo KS/94/2005 z 13. decembra 2006.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli: «...   podaním   zo   16.   decembra   2004 si sťažovatelia uplatnili na Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemok (...) s poukazom na § 5 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z. Ich reštitučnému nároku nebolo vyhovené, lebo uvedený pozemkový úrad, okrem iného bol toho názoru, že v danom našom prípade sa nejedná o reštitučný titul, ale o prechod vlastníctva na čsl. štát do správy Š. V. podľa § 4 ods. 3 vl. nar. č. 15/1959 Zb. a § 9 ods. 1 Vyhl. č. 88/1959 Ú. v.

Sťažovatelia sa odvolaním proti uvedenému rozhodnutiu Obvodného pozemkového úradu   v Lučenci   domáhali   na   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   preskúmania   jeho zákonnosti.   V odvolaní   uviedli   všetky   skutočnosti,   ktoré   považovali   za   relevantné pre navrátenie vlastníckeho práva a vydanie pozemkov.

Pozemkový   úrad   v citovanom   rozhodnutí   (ďalej   len   „rozhodnutie“)   rozhodol, že sťažovatelia   nespĺňajú   podmienky   uvedené   v   §   3   zák.   č.   503/2003   Z.   z.   o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 503/2003 Z. z.“) z dôvodu, že pozemok neprešiel na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 23 Sp7/2005-17 z 28. apríla 2005 potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu č. L/2005/00385 z 27. 1. 2005 a našou argumentáciou sa vôbec nezaoberal,   čo sťažovatelia považujú za postup vymykajúci sa zákonnosti. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že porušil zákonom stanovený postup hodnotenia dôkazov ustanovený § 132 OSP tým, že nevyhodnotil tvrdenia   podložené   autentickými   listinnými   dôkazmi,   z ktorých   je   zrejmé,   že   vlastníctvo k predmetným   pozemkom   existuje   a aj   dôvody   jeho   vydania.   Týmto   postupom   porušil aj právo, aby daná vec bola spravodlivo prejednaná podľa článku 6 Dohovoru.

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku   vôbec   nezaoberal,   nevyhodnotil charakter   rozhodnutia   Finančného   odboru   rady   Okresného   národného   výboru   v P. z 15.   októbra   1959,   nevysporiadal   sa   s tým,   či   bolo   toto   rozhodnutie   vydané   s vtedy platnými   právnymi   predpismi   (písm.   „n“   zák.   č.   503/2003   Z.   z.)   prípadne,   či   nedošlo k „vyvlastneniu“ bez vyplatenia náhrady (písm. „m“ zák. č. 503/2003 Z. z.). Krajský súd, rovnako   ako   obvodný   pozemkový   úrad   sa   našou   argumentáciou   sťažovateľov   vôbec nezaoberal, čo títo považujú za postup vymykajúci sa zákonnosti.»

Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   namietané   rozhodnutie   pozemkového   úradu, rozsudok krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu porušuje ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto práv vidia v tom, že ich návrhu na navrátenie vlastníctva k pozemkom nebolo vyhovené.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1.) Konaním Obvodného pozemkového úradu v Lučenci, jeho rozhodnutím číslo: L/2005/00385   z 27.1.2005,   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   na   navrátenie vlastníckeho   práva   k predmetným   pozemkom,   na   ich   vydanie   a na   jeho   súdnu   ochranu zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a bolo tiež porušené právo, aby   ich   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Postup žalovaného nekorešpondoval, nemal úmysel vrátiť pozemky podľa zákona 503/2003 Z. z., nepomohol,   jeho odpovede   sú   rozporné,   zavádzajúce.   Hľadal   len dôvody,   ako   pozemky nevydať.

2.)   Konaním   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   v ktorom   vyniesol   rozsudok   pod sp. zn. 23 Sp 7/2005-17 zo dňa 28. apríla 2005, bolo porušené základné právo sťažovateľov na navrátenie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom, na ich vydanie a na jeho súdnu ochranu   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a bolo   tiež porušené   právo,   aby   ich   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru.

3.) Konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom vyniesol rozsudok pod sp.   zn.   4   Sž-o-KS/94/2005   z 13.   12.   2006,   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov na navrátenie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom, na ich vydanie a na jeho súdnu ochranu   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   čl.   46   ústavy   SR   a bolo   tiež   porušené právo, aby ich záležitosť bola spravodlivo prejednaná podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto sťažovatelia žiadame:

I.) - zrušiť rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vrátiť na nové konanie

II.)   -   priznať   úhradu   trov   konania   pred   Ústavným   súdom   SR   nášmu   právnemu zástupcovi   JUDr.   J.   K.,   podľa   jeho   vyčíslenia   do   15   dní   od   doručenia   rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.) - priznať náhradu trov za prieťahy v konaní pre sťažovateľov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. V časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   rozhodnutím pozemkového   úradu č.   L/2005/00385   z 27.   januára   2005 a   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 23 Sp 7/2005-17 z 28. apríla 2005.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že rozhodnutie pozemkového úradu bolo vydané 27. januára 2005 a rozhodnutie krajského súdu bolo vydané 28. apríla 2005 na základe odvolania proti rozhodnutiu pozemkového úradu.

Ústava v čl. 127 ods. 1 limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity.   Podľa   neho   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu   označeným   základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04).

Rozhodnutie   pozemkového   úradu   bolo   možné   preskúmať   všeobecným   súdom, čo sa aj v skutočnosti stalo, keď krajský súd rozhodoval o odvolaní. V právomoci ústavného súdu   ostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi označeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Tie isté skutočnosti platia aj   pre   preskúmanie   rozhodnutia   krajského   súdu,   keď   vo   veci   rozhodoval   najvyšší   súd. Aj v tomto   prípade   ústavný   súd   na   základe   subsidiarity   predmetné   rozhodnutia nepreskúmaval (nedostatok právomoci na prerokovanie tejto časti sťažnosti).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavne neopodstatnenosti.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo KS/94/2005 z 13. decembra 2006   vyplýva,   že „krajský   súd   ako   prvostupňový   súd   potvrdil   rozhodnutie   obvodného pozemkového   úradu,   ktorým   rozhodol   tak,   že   sťažovatelia   nespĺňajú   podmienky na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky uvedené v § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“), a to z dôvodu, že pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. Krajský súd sa stotožnil so závermi obvodného pozemkového úradu, že ak bolo vlastníctvo k poľnohospodárskym pozemkom odňaté podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých   vecí   užívaných   organizáciami   socialistického   sektora   (ďalej   len   „nariadenie vlády č. 15/1959 Zb.“), mala si oprávnená osoba, resp. jej právni nástupcovia, uplatňovať svoj reštitučný nárok na navrátenie nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona č. 403/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Reštitučný zákon č. 503/2003 Z. z. reštitučný titul podľa nariadenia   vlády   č.   15/1959   Zb.   nepozná,   pričom   reštitučné   tituly   sú   v ňom   prísne stanovené   v   §   3   a tieto   nemožno   ďalej   rozširovať.   Najvyšší   súd   v preskúmavanej   veci z podkladov   administratívneho   spisu   a spisu   krajského   súdu   zhodne   zistil,   že   obvodný pozemkový   úrad   dôsledne   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky   sťažovateľmi   uplatneného reštitučného nároku a dospel k zhodnému záveru, že sťažovatelia sa domáhali navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktoré neprešli na štát v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. V uvedenom ustanovení zákona sú spôsoby prechodu vlastníctva nehnuteľností na štát vymenované taxatívne, čo znamená, že rozšírenie ich rozsahu je neprípustné. Nebolo preto možné   prisvedčiť   tvrdeniu   sťažovateľov,   že   v prípade   uplatneného   reštitučného   nároku prešlo vlastníctvo oprávnenej osoby na štát v dôsledku niektorého zo zákonných ustanovení §   3   zákona č.   503/2003 Z.   z.   V prípade nehnuteľností,   ktoré prešli   na štát   na   základe vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., tento spôsob prechodu vlastníctva na štát bol upravený zákonom   č.   403/1990   Zb.   o zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   v znení   neskorších predpisov.   Z ustanovenia § 1 tohto zákona priamo vyplýva,   že tento zákon sa vzťahuje na následky   majetkových   krívd   spôsobených   fyzickým   a súkromným   právnickým   osobám odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným, prípadne hnuteľným veciam podľa vládneho nariadenia   č.   15/1959   Zb.   o opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí   užívaných organizáciami socialistického sektora“.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp.   zn. 4 Sžo KS/94/2005   z 13.   decembra   2006   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti.   Nie   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovatelia   namietali porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné právne normy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd z uvedených   dôvodov   dospel   k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho   súdu   neobsahuje také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení   označeného základného   práva,   a pri   posúdení   namietaného   rozhodnutia   nemožno   dospieť   k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

3.   Sťažovatelia   v petite   sťažnosti   navrhli „priznať   náhradu   trov   za   prieťahy v konaní...“, neuviedli však citáciu konkrétneho článku ústavy, resp. dohovoru, ani názov základného   práva,   ktorého   vyslovenia   porušenia   sa   v tejto   súvislosti   domáhajú.   Navyše v prípade   vyslovenia   zbytočných   prieťahov   sa   možno domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, a nie „priznania náhrady trov za prieťahy v konaní“.

Ústavný   súd   sa napriek   tomu   zaoberal   aj   touto   časťou   sťažnosti.   Z jej   obsahu vyplýva, že nenapáda prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aj keď sťažovatelia žiadali „priznať náhradu trov za prieťahy v konaní.“ V   tejto   časti   je   sťažnosť   zjavne neodôvodnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným konaním a žiadosťou sťažovateľov.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007