znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 287/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť P., a. s., so sídlom v B., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2004 zo 6. decembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P., a. s., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 204/2004 zo 6. decembra 2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 204/2004   zo   6.   decembra   2004   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť P., a. s., B., trovy právneho zastúpenia vo výške 5 275 Sk (slovom päťtisícdvestosedemdesiatpäť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. H., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti P., a. s., B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2005 doručená sťažnosť P.,   a. s.,   so sídlom v B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 153/04 z 30. júna 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 204/2004 zo 6. decembra 2004.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v nasledovnom,   ním   podrobne   opísanom skutkovom stave.

Dňa 7. decembra 2000 bola na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) podaná žaloba v právnej veci žalobcu v prvom rade Ing. J. K., M., žalobcu v druhom rade Ing. J. M., V., žalobcu v treťom rade Ing. V. K., V. a žalobcu v štvrtom rade Ing. P. B., M., proti žalovanému v prvom rade, ktorým bol sťažovateľ a žalovanému v druhom rade P. M., šéfredaktorovi týždenníka M., B., o ochranu osobnosti.

Dňa 31. marca 2003 okresný súd v predmetnej právnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 312/00, ktorý bol sťažovateľovi doručený 25. novembra 2003.

Sťažovateľ podal 22. decembra 2003 odvolanie proti uvedenému rozsudku. Krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 8 Co 153/04 z 30. júna 2004 odmietol odvolanie sťažovateľa ako oneskorene podané. Svoje rozhodnutie odôvodnil odvolací súd tým, že preskúmaním zistil, že rozsudok okresného súdu bol doručený sťažovateľovi 25. novembra 2003.   Zákonom   stanovená   15-dňová   lehota   na   podanie   odvolania   začala   plynúť nasledujúcim   dňom   26.   novembra 2003   a skončila   10. decembra   2003.   Odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu bolo sťažovateľom podané na Poštovom úrade B. 22. decembra 2003 doporučenou zásielkou, teda po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty. Za tejto situácie odvolací súd odvolanie sťažovateľa bez vecného prejednania ako neskoro podané odmietol.

Odvolací súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že skôr ako pristúpil k vecnému   preskúmaniu   napadnutého   rozhodnutia,   zaoberal   sa   včasnosťou   podaného odvolania.   Podľa   ustanovenia   §   204   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“), účinného pred novelou zákona č. 353/2003 Z. z., bola do 31. augusta 2003 lehota na podanie odvolania 15-dňová. Od 1. septembra 2003 sa lehota na podanie odvolania odlišuje podľa toho, či sa odvolanie podáva proti uzneseniu, alebo proti rozsudku. Kratšia, 15-dňová lehota je ustanovená pre uznesenia, dlhšia, 30-dňová lehota sa ustanovuje pre rozsudky.   Podanie   opravného   prostriedku   je   jedným   zo   základných   procesných   práv účastníka.   Podľa   §   156   ods.   1   OSP   rozsudok   sa   vyhlasuje vždy   verejne,   vyhlasuje   ho predseda   senátu   v mene   Slovenskej   republiky.   Uvedie   pritom   výrok   rozsudku   spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia. V preskúmavanej veci   bolo   napadnuté   rozhodnutie   vyhlásené   31.   marca   2003.   V písomnom   vyhotovení rozsudku   je   potrebné   v súlade   s ustanovením   §   157   ods.   1   OSP   uviesť   aj   poučenie o odvolaní.   V tomto   poučení   bola   stanovená   15-dňová   odvolacia   lehota.   Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá je spoločná pre začatie plynutia každej lehoty na podanie opravného prostriedku, je riadne a v súlade s právnymi predpismi vykonané doručenie rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu na dĺžku lehoty na podanie odvolania nemalo vplyv, že písomné vyhotovenie   rozhodnutia   bolo   doručené   účastníkovi   konania   po   účinnosti   novely Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorá   zmenila   lehotu   na   30   dní.   Za   rozhodujúci   bol považovaný   deň   vyhlásenia   rozhodnutia,   pretože   len   čo   súd   vyhlási   rozsudok,   je   ním viazaný aj pokiaľ ide o poučenie o odvolaní.

Proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie.

Ako uviedol sťažovateľ, najvyšší súd sa jeho dovolaním zaoberal a 6. decembra 2004 vydal uznesenie sp. zn. 3 Cdo 204/2004, v ktorom predmetné uznesenie odmietol. Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v danej   veci   sa   sťažovateľovi   postupom   a rozhodnutím odvolacieho   súdu   neodňala možnosť   konať pred   súdom   v zmysle §   237   písm.   f)   OSP. Odvolací súd totiž rozhodol správne, keď odmietol jeho odvolanie ako oneskorene podané [§ 218 ods. 1 písm. a) OSP].

Svoje rozhodnutie oprel najvyšší súd o to, že podľa prechodného ustanovenia § 372i OSP v znení zákona č. 353/2003 Z. z. účinného od 1. septembra 2003, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej ustanovené inak.   Právne   účinky   úkonov,   ktoré   v konaní nastali   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa názoru najvyššieho súdu, druhá veta citovaného prechodného ustanovenia sa opiera o všeobecne platnú zásadu, že nie je možné vždy bezvýhradne uplatniť princíp, že nové predpisy sa uplatnia ihneď, a to i na konania začaté pred ich účinnosťou. Bezvýhradné uplatnenie   ostatne   uvedeného   princípu   by   totiž   viedlo   k zásahu   do   už   vzniknutých procesných práv účastníkov. Uvedené všeobecné prechodné ustanovenie preto, v záujme ochrany práv účastníkov, ale aj v záujme určitosti procesných vzťahov, určuje, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z., zostávajú zachované. Procesné úkony súdu alebo účastníkov konania môžu mať len tie účinky, ktoré s nimi spája predpis, ktorý sa stane účinným až po realizácii úkonu. Procesnými úkonmi súdu sú všetky právne úkony, ktoré súd robí v priebehu konania od jeho začatia až do jeho právoplatného skončenia. Podľa dovolacieho súdu nie sú pochybnosti o tom, že procesným úkonom súdu (§ 36 a nasl. OSP) je aj vyhlásenie rozsudku, pri ktorom súd uvedie výrok rozsudku   spolu   s odôvodnením a poučením   o odvolaní a o možnosti   výkonu rozhodnutia (§ 156 ods. 1 OSP). Poučenie o odvolaní obsahuje poučenie o lehote a mieste jeho podania. Právnym účinkom vyhlásenia rozsudku je to, že súd je ním viazaný (§ 156 ods. 3 OSP). V danej veci okresný súd vyhlásil svoj rozsudok na pojednávaní 31. marca 2003, odôvodnil ho   a dal   právne   poučenie   o opravnom   prostriedku.   Vzhľadom   na   to,   že   právne   účinky vyhlásenia rozsudku zostali podľa prechodného ustanovenia § 372i ods. 1 OSP zachované, súd   prvého   stupňa   v písomne   vyhotovenom   rozsudku   správne   poučil   účastníkov,   že odvolanie proti nemu je možné podať do pätnástich dní od jeho doručenia (§ 204 ods. 1 OSP v znení do 31. augusta 2003). Pätnásťdňová odvolacia lehota uplynula sťažovateľovi 10. decembra 2003. Ak sťažovateľ, riadiac sa nesprávnym názorom na dĺžku odvolacej lehoty, podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa až 22. decembra 2003, urobil tak po uplynutí zákonnej lehoty určenej ustanovením § 204 ods. 1 OSP v znení do 31. augusta 2003.

Najvyšší súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP. Dovolanie sťažovateľa preto odmietol ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné [§ 234b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP].

Podľa tvrdenia sťažovateľa, ktoré uviedol v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 153/04 z 30. júna 2004, nie je právny názor súdu, že súd je po vyhlásení rozsudku týmto viazaný, a to aj pokiaľ ide o poučenie o odvolaní, v danom prípade správny. V takomto   prípade   pri   striktnom   výklade   zákona,   by   súd   nikdy   nemohol   aplikovať ustanovenie § 204 ods. 2 OSP, ktorý stanovuje, že tam, kde súd nesplnil svoju povinnosť (§ 157 ods. 1 OSP) dať účastníkovi poučenie o možnosti podať odvolanie, má účastník možnosť uplatniť právo na odvolanie v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Aplikovať by toto ustanovenie súd nemohol, lebo by bol viazaný síce vyhláseným, ale nesprávnym (nezákonným) rozsudkom.

Pri   nesprávnom   poučení   je   relevantné,   či   poučenie   v rozhodnutí   nebolo   uvedené vôbec alebo bolo uvedené nesprávne (odvolanie nie je prípustné), alebo bola stanovená kratšia alebo dlhšia ako zákonná lehota. Plynutie odvolacej lehoty aj v takýchto prípadoch začína odo dňa doručenia rozhodnutia. Teda súd by musel vždy aplikovať lehotu obsiahnutú v poučení rozsudku bez ohľadu na platné ustanovenia zákona. Pri posudzovaní procesných práv a povinností účastníkov konania sa vychádza zo stavu právnej úpravy platnej v čase rozhodovania, resp. v čase, kedy určitá osoba urobila určitý úkon.

Účastníci   predmetného   konania   boli   v dôsledku   zmeny   právneho   stavu   v čase doručenia   rozsudku   v rozsudku   nesprávne   poučení   o lehote   na   odvolanie,   preto   bol sťažovateľ   oprávnený   v zmysle   ustanovenia   §   204   ods.   2   OSP   podať   odvolanie   proti predmetnému rozsudku v lehote 3 mesiacov od jeho doručenia.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudok v právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 312/00 mu bol doručený až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, t. j. po 1. septembri 2003. Splnomocnenému právnemu zástupcovi navrhovateľa bol rozsudok doručený až 25. novembra 2003.

Zákon   č.   353/2003   Z.   z.   v intertemporálnych   ustanoveniach   v   §   372i   ods.   1 stanovuje, že „ustanovenia tohto zákona (rozumej zákon č. 353/2003 Z. z.) sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej stanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“. Obsahom prechodných (intertemporálnych) ustanovení sa v zmysle právnej teórie rozumie režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva.

Keďže prechodné ustanovenia zákona č. 353/2003 Z. z. neustanovujú inak, platia pre doručenie a počítanie času lehoty na odvolanie v konaní sp. zn. 7 C 312/00 vedenom na okresnom súde ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. – Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona   č.   353/2003   Z.   z.   Vychádza   sa   pritom   zo   zásady   lex   posterior   derogat   priori (neskorší zákon ruší skorší).

Uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu.

Uvedenú   zásadu   potvrdil   vo   svojom   rozhodnutí   i   najvyšší   súd   v   konaní sp. zn. Sž-o.NS 13/03, keď proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený v čase, keď bolo správne súdnictvo   jednoinštančné,   t.   j.   v tom   zmysle   znelo   i poučenie   účastníkov   o nemožnosti použiť   opravný   prostriedok,   avšak   doručený   v čase,   keď   bolo   možné   využiť   opravný prostriedok, pripustil konanie o opravnom prostriedku.

Podľa   názoru   sťažovateľa,   v zmysle   platného   a účinného   Občianskeho   súdneho poriadku, mal možnosť napriek nesprávnemu poučeniu uvedenému v predmetnom rozsudku podať   odvolanie   v konaní   sp.   zn.   7   C   312/00   vedenom   na   okresnom   súde   v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, ktorú využil.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v uznesení zo 6. decembra 2004, ktorým odmietol jeho dovolanie, v ktorom, ako už bolo uvedené, vychádza z ustanovenia § 372i ods. 1 OSP v znení zákona č. 353/2003 Z. z., podľa ktorého sa ustanovenia tohto zákona použijú aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, ak nie   je   ďalej   ustanovené   inak.   Právne   účinky   úkonov,   ktoré   v konaní   nastali   pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Najvyšší súd pritom vychádza zo skutočnosti, že právne účinky úkonov, ktoré nastali pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z. zostávajú zachované, čo sťažovateľ nespochybňuje. Najvyšší súd však opomenul, že právny   účinok   odvolania,   konkrétne   začatie   plynutia   odvolacej   lehoty,   nenastal   pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z., ale až po nej. Podľa § 204 ods. 1 OSP totiž lehota na podanie odvolania začína plynúť dňom doručenia príslušného rozhodnutia súdu. Účinky predmetného   rozsudku   voči   sťažovateľovi   nastali   teda   až   dňom   jeho   doručenia 25. novembra   2003,   teda   až v čase   účinnosti   zákona   č.   353/2003   Z.   z.   Z tohto   dôvodu zastáva   sťažovateľ   názor,   že   v tomto   prípade   nejde   o   uplatnenie   neprípustnej   pravej retroaktivity, práve naopak, takáto retroaktivita bola uplatnená v rozhodnutiach krajského a najvyššieho súdu.

Ustanovenie § 372i OSP nemožno posudzovať ako zakladajúce pravú retroaktivitu. V tomto prípade ide o retroaktivitu nepravú, pretože citované ustanovenie zakotvilo, že odo dňa účinnosti nového zákona sa posudzujú právne následky právnych – v tomto prípade procesných   úkonov,   ktoré   nastali   po   účinnosti   nového   zákona,   podľa   nového   zákona. Nepravá retroaktivita je prirodzeným dôsledkom zmien právnych predpisov a v právnom štáte akceptovanou skutočnosťou.

Pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že ustanovenie § 372i OSP založilo v právnom štáte neprípustnú pravú retroaktivitu, mal postupovať v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Podľa názoru sťažovateľa však v tejto veci vyložil ustanovenie § 372i OSP v rozpore   s jeho   gramatickým   výkladom,   základnými   procesnými   zásadami   a princípmi právneho štátu a postupoval v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ je presvedčený, že rozhodnutiami krajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   bolo   porušené   jeho   základné   ľudské   právo, pretože   mu v dôsledku   porušenia   základných   procesných   zásad a princípov   bola odňatá možnosť, aby sa o jeho právnej veci rozhodovalo na súde druhej inštancie, t. j. v odvolacom konaní, a to napriek skutočnosti, že mu zákon takúto možnosť priznáva.

Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.“

V predmetnej právnej veci je potrebné považovať dovolanie za účinný prostriedok právnej ochrany práva na súdnu ochranu. Dovolací súd mal právomoc napraviť porušenie ústavného   práva   sťažovateľa   tak,   aby   mu   bola   prinavrátená   možnosť   konať   v súlade s príslušnými procesnými právnymi predpismi pred odvolacím súdom. Svojím rozhodnutím však porušil právo sťažovateľa na účinný prostriedok a založil právomoc ústavného súdu rozhodovať o tejto právnej veci.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd:

- deklaroval porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   153/04   z   30.   júna   2004   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 204/2004 zo 6. decembra 2004,

- zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co 153/04 z 30. júna 2004 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 204/2004 zo 6. decembra 2004,

-   prikázal   krajskému   súdu,   aby   obnovil   stav   pred   porušením   základného   práva a slobody, t. j. aby odvolanie sťažovateľa z 19. decembra 2003 v právnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 8 Co 153/04 prijal a prejednal v odvolacom konaní,

- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd 12. októbra 2005 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 204/2004 zo 6. decembra 2004, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 287/05. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania.

K sťažnosti sa najvyšší súd vyjadril podaním zo 4. januára 2006, v ktorom navrhol sťažnosť   zamietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   alebo   jej   nevyhovieť   pre neakceptovateľnosť vznesených námietok, a to z nasledovných dôvodov:

«1.   Každý   demokratický   štát   ochranu   subjektívnym   právam   len   ponúka,   ale nevnucuje a práva patria len bdelým (vigilantibus iuris).

Sťažovateľ bol prítomný na pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil rozsudok vo veci samej, ktorého súčasťou bolo aj poučenie o opravnom prostriedku a lehote, v ktorej tento opravný prostriedok bolo potrebné podať. Ak sa sťažovateľ s týmto poučením nestotožnil a odvolanie v určenej 15-dňovej lehote nepodal,   táto skutočnosť podľa nás sama osebe nezakladá zásah do jeho základných práv.

Konanie   pred   Ústavným   súdom   SR   nie   je   konaním,   v ktorom   by   bolo   možné napravovať to, čo účastník konania v predchádzajúcom konaní pred všeobecným súdom svojím vlastným postupom (nečinnosťou) zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak urobiť mohol a mal (vigilantibus iura).

2. Ústavný súd nie je v zásade oprávnený zasahovať bez ďalšieho do rozhodovania všeobecných   súdov,   ako   ani   vykonávať   výklad   právnych   predpisov,   ktorý   je   spravidla celkom a predovšetkým primárne zverený do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

Krajský súd v Žiline pri rozhodovaní o oneskorene podanom opravnom prostriedku sťažovateľa postupoval štandardným spôsobom ako všetky všeobecné súdy SR, takže ani Najvyšší   súd   nemohol   konštatovať   jeho   pochybenie   pri   výklade   jednoduchého   práva. Dovolací   súd   sa   nemohol   stotožniť   s právnym   názorom   sťažovateľa   –   ktorý   opakuje   aj v podanej sťažnosti – z dôvodu, lebo a) pri   jeho   akceptácii   by   bola   porušená   zásada   rovnosti   účastníkov,   ktorá   vyjadruje skutočnosť, že účastníci konania musia stáť pred súdom v rovnom postavení bez toho, aby   bola   jedna   alebo   druhá   strana   akokoľvek   procesne   zvýhodnená   (tzv.   rovnosť zbraní). Táto zásada by bola porušená napr. aj tým, že kto rešpektuje súdne rozhodnutie, má 15 dňovú lehotu a kto ho neakceptuje, lehota sa mu predlžuje na „novozákonnú“ 30 dňovú, alebo ak ten istý rozsudok bol doručený jednému účastníkovi pred 1. 9. 2003, tento mal k dispozícii len 15 dňovú lehotu a druhému účastníkovi, ktorému bol rozsudok doručený po 1. 9. 2003, patrila dlhšia lehota (30-dňová), atď. b) Sťažovateľ akosi opomína, že procesným úkonom je aj rozhodnutie súdu. Pre prejav vôle súdu, ktorý má povahu rozsudku, predpisuje zákon, platný a účinný v čase jeho robenia, určité náležitosti, medzi ktoré sa zahŕňa aj poučenie o opravných prostriedkoch. Rozsudkom je súd viazaný len čo ho vyhlásil (§ 156 ods. 3 OSP), to znamená, že vyhlásené   rozhodnutie,   vrátane   poučenia   o možnosti,   lehote   a podmienkach   opravného konania, už nemôže sám od seba dodatočne zmeniť, aj keď sa prípadne zmenila právna úprava   (z   ktorej   súd   inak   pri   rozhodovaní   vychádzal),   v čase   doručovania   rozhodnutia a pod.

Rozhodovacia prax všetkých senátov občianskoprávneho kolégia NS SR je totožná s praxou   senátov,   ktorých   rozhodnutia   sú   už   napadnuté   ústavnou   sťažnosťou,   preto v ďalšom poukazujeme na dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach.»

II.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné   právo.   Jedným   z takých   dôvodov   je aj   odňatie   možnosti   konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany   v takom   konaní.   Poskytnutie   tejto   ochrany   však   neznamená   len   úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ak každé také rozhodnutie odpovedá na obsah dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu. A napokon treba uviesť, že tento záver   sa   vzťahuje   aj   na   výklad   a používanie   prechodných   ustanovení   zákonov   vrátane Občianskeho súdneho poriadku.

V okolnostiach prípadu v právnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 7 C 312/00 okresný súd vyhlásil rozsudok 31. marca 2003. Tento rozsudok bol doručený sťažovateľovi 25.   novembra   2003.   Sťažovateľ   podal   22.   decembra   2003   odvolanie   proti   uvedenému rozsudku. Krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 8 Co 153/04 z 30. júna 2004 odmietol odvolanie sťažovateľa ako oneskorene podané. O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 204/2004 zo 6. decembra 2004 tak, že toto dovolanie odmietol.

Základným dôvodom na tvrdenie sťažovateľa, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je to, že krajský súd aj dovolací súd nesprávne interpretovali a použili § 204 ods. 1 OSP po jeho novele vykonanej zákonom č. 233/2003   Z.   z.   Preto   došlo   k odmietnutiu   odvolania   aj   dovolania   proti   uzneseniu krajského súdu.

Spornou   otázkou   je   v danom   prípade   vplyv   zmeny   zákona   (v   spojitosti   s jeho platnosťou   a účinnosťou)   na   niektoré   právne   účinky   súvisiace   s doručovaním   rozsudku okresného súdu vyhláseného pred zmenou zákona, ako aj s odvolaním sa proti nemu.

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.   7   C   312/00   z 31.   marca   2003   v časti týkajúcej sa poučenia o opravnom prostriedku uviedol, že lehota na podanie odvolania proti nemu je 15 dní.

Zákon č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   nadobudol   účinnosť   1.   septembra   2003. Podľa § 204 ods. 1 OSP v znení tejto novely: „Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia uznesenia a do 30 dní od doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.“

Prechodné ustanovenie obsiahnuté v § 372i ods. 1 OSP v znení novely Občianskeho súdneho poriadku znie: „Ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.“ To znamená, že novela   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   použije   aj   na   konanie   okresného   súdu sp. zn. 7 C 312/00   začaté   7.   decembra   2000,   v rámci   ktorého   bol   rozsudok   vyhlásený 31. marca 2003 a doručený sťažovateľovi ako účastníkovi tohto konania (konkrétne ako odporcovi) 25. novembra 2003.

Občiansky súdny poriadok spája právne účinky rozsudku s jeho doručením (okamih doručenia   zakladá   začiatok   plynutia   zákonnej   lehoty   na   podanie   odvolania,   t.   j.   na vykonanie procesného úkonu, ktorý je súčasťou realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

Okresný súd správne poučil sťažovateľa o opravnom prostriedku, ako aj o lehote na jeho   podanie   (15   dní)   v zmysle   zákonných   ustanovení   platných   a účinných   v čase vyhlasovania   a vyhotovovania   rozsudku.   Rozsudok   s týmto   poučením   však   bol sťažovateľovi   doručený   už   v čase   platnosti   a účinnosti   novely   Občianskeho   súdneho poriadku (§ 204 ods. 1, lehota na podanie odvolania proti rozsudku je 30 dní).

Ústavný súd dospel k záveru, že odvolací súd (v kontexte sťažnosti aj dovolací súd) mal pri posudzovaní otázky zachovania lehoty na podanie odvolania v súvislosti s otázkou zákonnej dĺžky tejto lehoty aplikovať „nový zákon“. Procesné právo vychádza zo zásady, že na   procesné   úkony   v konaní   (procesným   úkonom   sa   tu   myslí   podanie   odvolania)   sa vzťahuje právo platné a účinné v čase ich vykonania. Konkrétne to znamená, že aj zákonne upravená dĺžka lehoty na podanie odvolania, ktorú súd expressis verbis vyhlási v rámci svojej poučovacej povinnosti, prvotne závisí a riadi sa vývojom a zmenami právnej úpravy platnej a účinnej zákonnej úpravy, ak k nim dôjde v priebehu konania.

Sťažovateľ   preto   mohol   podľa   názoru   ústavného   súdu   požiadať o súdnu   ochranu v odvolacom konaní do 30 dní od doručenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 312/00 z 31. marca 2003, a nie ako judikoval najvyšší súd, iba do 15 dní od jeho doručenia. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti   rozsudku   okresného   súdu   z   31.   marca   2003   odmietnutím   odvolania   odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 204 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2003. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej   v mimoriadnom   opravnom   konaní   pre   zmätočnosť   konania   pred   riadnym opravným súdom.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa namietajúca porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 6. decembra 2004 sp. zn. 3 Cdo 204/2004 je dôvodná a že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri posudzovaní tohto návrhu a celého podania sťažovateľa ústavný súd vychádzal z obdobných   návrhov   sťažovateľa,   o ktorých   už   ústavný   súd   rozhodol   nálezom sp. zn. II. ÚS 264/04 z 30. novembra 2005 a nálezom sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. januára 2006. Na základe zistenia, že vo všetkých podaniach sťažovateľa ide o totožný skutkový stav, líšiaci sa len číslami konaní a príslušnými súdmi na rozhodovanie, ústavný súd preto v zmysle zásady „v obdobnej právnej veci podobne“ prijal rovnaký právny záver.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk   z dôvodov   uvedených   a ozrejmených   vo   svojej sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže,   ale nemusí priznať.   Ústavný súd je toho názoru,   že takéto   zadosťučinenie   je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného   práva   sťažovateľa   účinne   poskytnutá   tým,   že   sa   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu zrušilo, vec sa mu vrátila na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačuje v tomto   konaní   vyslovený   a záväzný   právny   názor   ústavného   súdu.   Preto   ústavný   súd sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľa priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 275 Sk za dva úkony právnej   služby   a dvakrát   režijný   paušál.   Požadovaná   výška   trov   neprekračuje   sumu stanovenú vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   pre   odmenu   za právne   zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   vychádzajúc   z toho,   že   tieto   úkony   boli vykonané v roku 2005.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006