znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 287/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Dagmar Fajerovej, bytom Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza č. k. 8 C 309/00-47   zo 4. decembra   2001,   ako   aj rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 4 Co 94/02-69 zo 7. apríla 2004 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   Dagmar   Fajerovej   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného súdu Prievidza č. k. 8 C 309/00-47 zo 4. decembra 2001   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   Dagmar   Fajerovej   vo   zvyšnej   časti   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená   sťažnosť   Dagmar   Fajerovej,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   D.,   Advokátska   kancelária,   P.,   v ktorej   namietala   porušenie   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   8   C   309/00-47 zo 4. decembra 2001 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001), ako aj rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4   Co   94/02-69 zo 7. apríla 2004 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu zo 7. apríla 2004“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 28. septembra 2000 podaným na okresnom súde proti odporcom Ing. P. F., M. F. a Mgr. G. F. (ďalej len „odporca   v prvom   rade“,   „odporca   v druhom   rade“,   „odporkyňa   v   treťom   rade“   alebo „odporcovia“) domáhala určenia neplatnosti troch darovacích zmlúv, ktorými jej otec krátko pred   svojou   smrťou   previedol   svoj   nehnuteľný   majetok   značného   rozsahu   na odporcov v prvom   a druhom   rade (svojich   dvoch   synov).   Podľa   sťažovateľky   účelom uzatvorenia spomínaných darovacích zmlúv bolo poškodiť ju na jej dedičskom nároku podľa § 473 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Vzhľadom na to, že sťažovateľkin otec, ako aj odporcovia vedeli, že po smrti otca bude mať sťažovateľka zákonné dedičské právo ako dedička v prvej skupine, „vylúčili“ ju uvedeným konaním „z dedičstva“, čo je podľa nej v rozpore s § 39 ods. l a 3 OZ.

Okresný súd sťažovateľkin návrh rozsudkom č. k. 8 C 309/00-47 zo 4. decembra 2001 zamietol s poukazom na § 123 OZ. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie, v ktorom poukazovala na porušenie § 39 OZ, pretože ako zomrelý otec, tak aj odporcovia v prvom a druhom rade vedeli, že po smrti otca sa stane zákonnou dedičkou,   a preto   sa   podľa   nej   darovacími   zmluvami rozhodli   zbaviť ju   jej   dedičského nároku. Krajský súd rozsudkom zo 7. apríla 2004 rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001 potvrdil a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka   považuje   rozsudok   okresného   súdu   zo   4.   decembra   2001,   ako   aj rozsudok krajského súdu zo 7. apríla 2004 za nespravodlivé a nemravné, a preto ústavný súd požiadala, aby vydal rozhodnutie nasledujúceho znenia: „Ústavný súd SR konštatuje, že tri darovacie zmluvy, ktorými nebohý Ing. M. F. previedol svoj nehnuteľný majetok na svojich dvoch synov Ing. P. F. a M. F. sú v rozpore s dobrým mravom, a preto neplatné. Ústavný súd zrušuje rozsudok odvolacieho   súdu ako aj   rozsudok   prvostupňového súdu   a ukladá prvostupňovému súdu znova v spore konať a rozhodnúť. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy sporového konania ako aj trovy za túto sťažnosť.“

II.

1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

2.   Sťažovateľka   namietala   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu zo 7. apríla 2004, ako aj rozsudkom okresného súdu zo 4. decembra 2001.

Keďže   v prvostupňovom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   mala   sťažovateľka možnosť   dovolávať   sa   ochrany   svojich   práv   a slobôd   v rámci   odvolacieho   konania   na krajskom súde, jej sťažnosť v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   bola   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (bod 1 výroku uznesenia).

3. V konaní pred ústavným súdom sa v súlade s princípom subsidiarity ustanoveným v čl.   127   ústavy   ústavný   súd   zaoberal   iba   právoplatným   rozhodnutím   krajského   súdu v predmetnej veci. Rozhodnutím okresného súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v akom sa s ním stotožnil krajský súd.

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľka   svoju   sťažnosť   odôvodnila,   vyplýva,   že porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí v tom, že ako krajský   súd,   tak   aj   okresný   súd   vydali „nemravné   a nespravodlivé“ rozhodnutie v predmetnej veci.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   sa   možno domáhať v medziach   a za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z rozsudku   krajského   súdu   zo   7.   apríla   2004   vyplýva,   že   krajský   súd   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   zo   4.   decembra   2001,   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   trovy odvolacieho   konania   vo   výške   15   615   Sk   odporcom   v prvom   a druhom   rade   a súčasne nepriznal odporkyni v treťom rade úhradu trov odvolacieho konania.

Z obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   zo   7.   apríla   2004   je   zrejmé,   že krajský súd sa riadne zaoberal všetkými v odvolaní sťažovateľky uplatnenými námietkami. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku krajský súd v rámci odvolacieho konania okrem iného riadne špecifikoval predmet konania, podstatné náležitosti darovacej zmluvy a taktiež skúmal existenciu prípadných dôvodov neplatnosti právnych úkonov (darovacích zmlúv) podľa § 39 a nasl OZ. Z argumentácie sťažovateľky v odvolaní vyplývalo, že dôvodom neplatnosti predmetných darovacích zmlúv je podľa nej okolnosť, že ich jej otec uzavrel krátko pred svojou smrťou v ťažkej chorobe v úmysle obísť ustanovenie § 473 OZ, ako aj okolnosť, že darovacie zmluvy sa priečia dobrým mravom.

Krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami okresného súdu, ktoré mali podľa neho   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Z vykonaného   dokazovania   považoval   za preukázané, že uzavretie darovacích zmlúv medzi otcom sťažovateľky a odporcami „bolo výrazom uváženej vôle všetkých účastníkov takýmto spôsobom riešiť otázku vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam“. Skutočnosť, že darovacie zmluvy boli uzatvárané pred smrťou sťažovateľkinho otca, podľa krajského súdu „nie je dôvodom ich neplatnosti, keďže   s touto   okolnosťou   zákon   nespája   účinky   neplatnosti   zmluvy“. V odôvodnení rozsudku zo 7. apríla 2004 sa taktiež stotožnil s argumentáciou okresného súdu týkajúcou sa § 473 OZ, podľa ktorej toto ustanovenie „upravuje vzťahy po smrti otca a nie za jeho života“.

Ohľadom námietok sťažovateľky týkajúcich sa neplatnosti darovacích zmlúv, pretože sa   priečia   dobrým   mravom   podľa   §   3   OZ,   krajský   súd „v   plnej   miere“ poukázal   na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil. Okresný súd v rámci svojho odôvodnenia k tejto veci uviedol: „V § 3 ods. 1 OZ je upravená zásada, že výkon práv a povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov   iných   a nesmie   byť   v rozpore   s dobrými   mravmi.   Výklad   tohto   ustanovenia nasvedčuje tomu, že posudzovanie prípadného rozporu s dobrými mravmi sa musí viazať k už existujúcim právam a povinnostiam, ktoré sú vykonávané, t. j. v tomto prípade k výkonu vlastníckeho práva právneho predchodcu účastníkov konania, ktorého chce navrhovateľka cez § 3 ods. 1 OZ obmedziť. Toto ustanovenie však nemá vlastnú normotvornú platnosť a preto   nové   práva a povinnosti cez toto ustanovenie nie   je   možné   založiť.   Právo   otca navrhovateľky   nakladať   za   života   so   svojím   majetkom,   t.   j.   takýto   majetok   aj   darovať, vyplýva z § 123 OZ. Na druhej strane ustanovenia OZ neumožňujú navrhovateľke, aby zasahovala do výkonu vlastníckeho práva svojho otca. Navrhovateľka do výkonu práva nemôže zasahovať ani cez § 3 ods. 1 OZ. Tvrdenie navrhovateľky, že keď otec daroval nehnuteľnosti synom, konal voči nej v rozpore s dobrými mravmi nemôže obstáť aj preto, že celé   roky   sa   jeden   o druhého   nezaujímali,   neboli   v žiadnom   kontakte   v porovnaní so vzťahom   medzi   otcom   a synmi,   ktorí   boli   v bezprostrednom   styku,   pomáhali   si a vychádzali spolu dobre. “

V záverečnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd poukázal na ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v súlade s ktorými   rozhodol   o priznaní   náhrady   trov   odvolacieho   konania   úspešným   odporcom v prvom a druhom rade a následne špecifikoval, v čom tieto trovy spočívali.

Z rozhodnutia krajského súdu, ale aj z rozhodnutia okresného súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa zaoberali námietkami a argumentáciou sťažovateľky ako v prvostupňovom, tak aj v odvolacom konaní.

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Po   oboznámení sa   s obsahom rozsudku   krajského súdu   zo   7.   apríla 2004,   ako   aj s obsahom rozsudku okresného súdu zo 4. decembra 2001 dospel ústavný súd k záveru, že oba   súdy   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodnili.   Súd   prvého   stupňa   uviedol,   ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel   svoje   skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu vo veci samej stotožnil, a preto rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001 ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil. V rámci svojho rozhodnutia riadne odôvodnil a špecifikoval aj priznané trovy odvolacieho konania.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov vyvodených   v rozsudku   krajského   súdu,   a teda   o porušení   práva   na   súdnu   ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pre   zistenú   zjavnú   neopodstatnenosť   predmetnej   sťažnosti   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky týkajúcu sa porušenia jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v zmysle § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   odmietol   v časti   týkajúcej   sa   rozsudku   krajského   súdu   (bod   2 výroku uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004