znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 286/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.,   Lazaretská   12,   Bratislava,   zastúpenej obchodnou   spoločnosťou   PALŠA   A   PARTNERI   ADVOKÁTSKA   KANCELÁRIA, spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Patrik Palša, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 11 Co 286/2010 zo 14. decembra 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   10   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 11 Co 286/2010 zo 14. decembra 2011   p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia obchodnej spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.,   v sume   327,31 €   (slovom   tristodvadsaťsedem   eur a tridsaťjeden   centov)   na   účet   obchodnej   spoločnosti   PALŠA   A   PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   286/2014-14 z 24. apríla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská   12,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 286/2010 zo 14. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Predchádzajúcu   sťažnosť   sťažovateľky   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 192/2012 22   z   25.   apríla   2012   podľa   §   25   ods.   2   v˗ spojení   s   §   53   ods. 1 zákona o ústavnom   súde   odmietol   ako   neprípustnú,   keďže   súbežne   s touto   sťažnosťou podala aj dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré však tento uznesením sp. zn. 2 Cdo 366/2012 z 30. septembra 2013 podľa § 218 ods. 1 písm.   c)   v spojení   s   §   243b   ods.   5   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) odmietol,   keď   zistil,   že „prípustnosť   dovolania...   nemožno   vyvodiť   z ustanovení   § 239 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p.“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu J. D. (ďalej len „žalobca“), doručeného Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 6. februára 2004, ktorým sa proti viacerým právnickým osobám domáhal ochrany osobnosti, bola sťažovateľka ako žalovaná   v 1.   rade   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   42   C   68/2009-219   z 8.   júla   2010 zaviazaná «... do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozsudku   v   denníku   Korzár   uverejniť ospravedlnenie nižšie uvedeného znenia a to na titulnej starne denníka a na rovnakom mieste a rovnakou veľkosťou písma v titulku ospravedlnenia a v texte ospravedlnenia, ako boli použité v titulku a v texte článku uverejnenom na 1. strane denníka Korzár zo dňa 9. 10. 2002 s titulkom „Havaroval opitý riaditeľ Policajnej inšpekcie v K.“:

Ospravedlnenie: Obchodná spoločnosť Petit Press, a. s., so sídlom Lazaretská 12, Bratislava   811   08,   IČO:   35790253,   zapísaná   v   Obchodnom   registri   Okresného   súdu Bratislava I, Odd. Sa, vložka č. 2471/B uverejnila v denníku Korzár

- dňa 9. 10. 2002 na titulnej strane článok –,,Havaroval opitý riaditeľ Policajnej inšpekcie v K.“, v ktorom bolo uvedené, „že dopravné nehody policajtov, ktorí si za volant sadli pod vplyvom alkoholu už nikoho neprekvapujú. Včera spôsobil jednu z nich riaditeľ policajného inšpekčného odboru J. D.“,

-   dňa   10.   10.   2002   na   titulnej   strane   článok   „Opitý   policajt   bol   pred   nehodou na koberci u šéfa pre alkohol“, v ktorom bolo uvedené, „že riaditeľ policajnej inšpekcie MV SR   v K.   J.   D.,   ktorý   v   utorok   popoludní   opitý   havaroval   na   služobnom   aute   už   nie   je príslušníkom polície“,

- dňa 18. 10. 2002 článok – „Opitý policajt mal v aute sedatíva – v súčasnosti sa lieči. J. D. hodnosť nestratí, rovnako výsluhový dôchodok“, v ktorom bolo uvedené, „že riaditeľ   policajnej   inšpekcie   minulý   utorok   popoludní   havaroval   na   služobnom   aute neďaleko N., pričom mal v krvi 3.04 promile“,

- dňa 22. 10. 2003 na druhej strane článok „Exšéfovi košického úradu inšpekčnej polície J. D. zanikla zodpovednosť za nehodu pri N.“, v ktorom bolo uvedené, že „kauza exšéfa k. pobočky Úradu inšpekčnej služby PZ J. D., ktorý mal pred rokom s vyše 3 promile alkoholu v krvi zapríčiniť dopravnú nehodu pri Nitre vyvrcholila šokujúcim záverom“. Pre tvrdenie, že J. D. spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu nemal denník Korzár   nikdy   žiadne   vierohodné   dôkazy.   Uverejnenými   údajmi   došlo   k   zásahu   do   cti a dôstojnosti J. D., ktorému sa týmto ospravedlňujeme...

Návrh proti žalovanému v 1. rade na zaplatenie 33.194 € vylúčil súd na samostatné konanie.».

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že:

„Odmieta   odvolania   proti   výrokom   o vylúčení   návrhov   proti   žalovaným v 1., 2. a 3. rade na samostatné konanie.

Potvrdzuje   rozsudok   vo   vyhovujúcich   výrokoch   vo   veci   samej   proti   žalovaným v 1. a 2. rade.“

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu „... je v časti, ktorá nadobudla právoplatnosť, nesprávne a protiústavné a to z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, no konanie má i procesné vady a súd taktiež   dospel   k   rozhodnutiu   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam.   Rozhodnutie   súdu   podľa   nášho   názoru   dokonca   vykazuje   známky   rezignácie na spravodlivosť. Rozhodnutie súdu neakceptuje ani samotný obsah súdneho spisu a tam nachádzajúce sa dokumenty. Súd teda v tejto časti vec rozhodol svojvoľne a nie na základe vykonaného dokazovania...

Krajský   súd   v   danom   prípade   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   tento vyhovel   žalobe   žalobcu   o   ochranu   osobnosti   tým,   že   nám   uložil   povinnosť   uverejniť ospravedlnenie. Súd v odôvodnení týkajúcom sa ospravedlnenia iba bez ďalšieho odkázal na dokazovanie, ktorým malo byť preukázané, že údaje boli nepravdivé a že zverejnením týchto informácii sme mali neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Neuviedol,   ako,   kedy,   či   v   akej   miere,   na   základe   akých   dôkazov,   či   úvah   súd   dospel k takémuto záveru, a akým spôsobom má žiadané a súdom uložené ospravedlnenie napraviť predmetný   stav   a   pod.   Nevysporiadal   sa   primeraným   spôsobom   s   našimi   odvolacími námietkami. Rozhodnutie je v tejto časti nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Bola nám tak odňatá možnosť konať pred súdom.

Máme   za   to,   že   súd   aj   nesprávne   procesne   o veci   rozhodol,   keď   rozhodol o ospravedlnení a o náhrade nemajetkovej ujmy by mal rozhodnúť v samostatnom konaní... Z vykonaného dokazovania je nakoniec zrejmé, že informácie zverejnené v našich článkoch o konaní policajta boli pravdivé a čerpané zo zdroja – od orgánu verejnej moci – hovorcom ministra vnútra SR...

Máme za to, že sme jednoznačne uniesli dôkazné bremeno pravdivosti našich tvrdení, máme za to, že sme postupovali v súlade s tzv. novinárskou licenciou, v súlade so zákonom, a teda súdny zásah do slobody prejavu nie je namieste.

Súd   teda   v tejto   časti   vec   uzavrel   svojvoľne   a nie   na   základe   vykonaného dokazovania. Takéto neobjektívne rozhodovanie súdu možno považovať až za rezignáciu na spravodlivé a zákonné rozhodovanie a porušenie ústavnej zásady – práva na slobodu prejavu.

Z hľadiska   posúdenia   proporcionality   medzi   zásahom   do   slobody   prejavu a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu je dôležité posúdiť do osobnostnej sféry akej   osoby   malo   byť   našimi   článkami   negatívne   zasiahnuté   a o čom   tieto   články informovali...“.

Sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.,   na   slobodu   prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej   právo   na   slobodu   prejavu   a   slobodu   rozširovania   informácií   podľa   čl.   10   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 286/2010 zo dňa 14. 12. 2011 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 11 Co 286/2010 zo dňa 14. 12. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., priznáva náhradu trov konania v sume 327,31 EUR..., ktorú jej je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   zároveň   poukázala   na   to,   že   o súvisiacej   sťažnosti   obchodnej spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s. r. o., Panónska cesta 9, Bratislava (t. j. žalovanej v 2. rade), už ústavný súd rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 284/2012-35 zo 6. júna 2013 tak, že vyslovil porušenie základných práv tejto spoločnosti podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1   ústavy   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu,   pričom   napadnuté   rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   SprV/413/2014 z 5. júna 2014   vyjadril   predseda   krajského   súdu,   ktorý   rovnako   poukázal   na   to,   že napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo „v celosti“ zrušené nálezom ústavného súdu č. k.   IV.   ÚS   284/2012-35   zo   6.   júna   2013,   a preto   považuje   „za   bezpredmetné   vecné vyjadrenie k sťažnosti“. Nesúhlasí však „s obsahom sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namietala nesprávne procesné rozhodnutie súdu, keď rozhodol o ospravedlnení a o náhrade nemajetkovej ujmy by mal rozhodnúť v samostatnom konaní, t. j. v časti, v ktorej namietala odmietnutie jej odvolania pokiaľ smerovalo proti výroku o vylúčení nároku na zaplatenie nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   na   samostatné   konanie“,   pretože   rozhodnutie   krajského súdu „v odmietajúcej časti... zodpovedalo platnej procesnoprávnej úprave“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základných práv podľa   čl.   26   ods.   1   a   2   a čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   10   ods. 1   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 286/2010 zo 14. decembra 2011.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam.

Keďže v obsahu práv na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, pričom už v náleze č. k. IV. ÚS 284/2012-35 zo   6.   júna   2013   ústavný   súd   podrobne   opísal   všeobecné   východiská   týkajúce   sa   jeho rozhodovania vo veciach, v ktorých dochádza ku konfliktu medzi slobodu prejavu a právom fyzickej osoby na ochranu osobnosti, a zároveň uviedol relevantnú judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcu   sa   danej   problematiky,   tieto   v danom   prípade   nebolo potrebné duplicitne citovať vzhľadom na to, že skutkové a právne okolnosti sú v oboch veciach totožné.

Úlohou ústavného súdu ostalo posúdiť, či v spore medzi žalobcom a sťažovateľkou (t. j. žalovanou v 1. rade, ktorá je vydavateľkou denníka Korzár, v ktorom boli uverejnené inkriminované   články,   pozn.)   o ochranu   osobnosti   krajský   súd   rozhodol   ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom. Táto námietka nebola predmetom posudzovania ústavného   súdu   v predchádzajúcom   konaní,   hoci   závery   krajského   súdu   týkajúce   sa sťažovateľky aj žalovanej v 2. rade sú úplne identické.

V relevantnej   časti   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že „...   sa stotožňuje   so   správnymi   skutkovými   a právnymi   závermi,   ku   ktorým   dospel   súd   prvého stupňa   vo vzťahu   medzi   žalobcom   a žalovanými   v 1.   a 2.   rade,   ako   aj   s dôvodmi napadnutého   rozsudku   vo   vzťahu   medzi   týmito   účastníkmi,   na   ktoré   v celom   rozsahu poukazuje...

Súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o žalobe   v prejednávanej   veci   postupoval v súlade so zákonom a uvedenými zásadami ustálenými v súdnej praxi a v judikatúre súdov. Správne zistil, že v sporných článkoch uverejnených žalovanými v denníku Korzár v dňoch 9. 10. 2002, 10. 100. 2002, 18. 10. 2002 a 22. 10. 2003 a v týždenníku PLUS 7 DNÍ v dňoch 21. 10. 2002 a 28. 10. 2002 bolo uvedené nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenie o osobe   žalobcu,   konkrétne   informácia...,   že   žalobca   v čase   dopravnej   nehody dňa 8. 10. 2002 bol pod vplyvom alkoholu, resp. že túto spôsobil pod vplyvom alkoholu s vyše 3 promile alkoholu v krvi, ktorá nepochybne mala difamujúcu (znevažujúcu) povahu, a bola tak objektívne spôsobilá narušiť chránené osobnostné práva žalobcu...

Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   s názorom   žalovaných,   že   zverejnením   informácie (tvrdenia) obsiahnutej v sporných článkoch v denníku Korzár a v týždenníku PLUS 7 DNÍ... nedošlo   k neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv   žalobcu   a že   uloženie občianskoprávnej   sankcie   v danom   prípade   je   protiústavným   obmedzením   ich   práva na slobodu prejavu a informovanie verejnosti, lebo šírili informácie o otázkach vážneho verejného   záujmu,   získané   z oficiálneho   zdroja   od   orgánov   verejnej   moci   a pri ich zverejnení postupovali v súlade so zákonom a tzv. novinárskou etikou.

Žalobca bol v čase uverejnenia sporných článkov verejným činiteľom (riaditeľom Inšpekčného odboru v K. Úradu inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR), teda osobou tzv. verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby, avšak ani táto skutočnosť nespochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, lebo aj takáto osoba má právo na ochranu svojej cti a dôstojnosti pred neoprávnenými zásahmi a právo   na   to,   aby   novinári   nezverejňovali   o nej   nepravdivé   či   pravdu   skresľujúce informácie,   ktoré   pôsobia   znevažujúco   a sú   objektívne   spôsobilé   vyvolať   ujmu   na   cti a vážnosti verejne činnej osoby v očiach ostatných ľudí...

K odvolacím   námietkam   žalovaných   treba   uviesť,   že   boli   ich   povinnosťou   ako pôvodcov zásahu (a nie žalobcu) v konaní preukázať pravdivosť spornej informácie nimi zverejnenej v tlači... Na ich strane bolo dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti tohto tvrdenia, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní v konaní neuniesli, a nezbavili sa preto svojej zodpovednosti za neoprávnený zásad do osobnostných práv žalobcu...“.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   kladie   mimoriadny   dôraz na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   tvoria v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany ústavou garantovaných práv (m. m. I. ÚS 56/01), pričom vychádza z konceptu materiálneho právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho ústavou garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti sa   stáva   arbitrárny   a   svojvoľný.   Opomenutie   vo   veci   relevantných   skutkových   alebo právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Ústavný   súd   už   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   107/2010   vyslovil, že od vydavateľa   periodickej   tlače   nemožno   požadovať,   aby   selektoval   informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu.

Preskúmaním   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   na   základe   podaného odvolania nebola sťažovateľke zo strany krajského súdu poskytnutá náležitá súdna ochrana a zároveň z jeho strany išlo o neprimeraný, a teda neprípustný zásah do slobody prejavu sťažovateľky a jej práva a na slobodné rozširovanie informácií. Právne závery, na ktorých je založené   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   z   hľadiska   konkrétnych   okolností posudzovanej   veci   neprimerane   preferujú   právo   žalobcu   na   ochranu   súkromia   na   úkor slobody   prejavu   sťažovateľky,   pričom   nie   sú   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnené.   Na   základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd napadnutým   rozhodnutím   porušil   základné   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   26   ods.   1   a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde, pretože tak urobil už nálezom č. k. IV. ÚS 284/2012-35 zo 6. júna 2013, v ktorom krajskému súdu vysvetlil, čo bude jeho úlohou v ďalšom konaní; uvedené závery ústavného súdu sú aplikovateľné aj na daný prípad. Až následne krajský súd preskúma prípustnosť rozhodnutia okresného súdu o vylúčení veci na samostatné konanie.

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   v podaní   z 20.   novembra   2013   vyčíslil   trovy konania celkovou sumou 327,31 € pozostávajúcou:

- z odmeny za úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania) vykonaný v roku 2012 v sume 127,16 € plus režijný paušál v sume 7,63 €,

-   z odmeny   za   úkon   právnej   služby   (spísanie   sťažnosti)   vykonaný   v roku   2013 v sume 130,16 € plus režijný paušál v sume 7,81 €,

- z 20 % dane z pridanej hodnoty.

Keďže   suma   požadovaná   právnym   zástupcom   sťažovateľky   neodporuje   sume vypočítanej   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznaní tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014