znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 286/2013-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3. septembra 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   S.   S.,   Ž.,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   JUDr.   M.   P.,   Ž., v mene ktorej koná advokátka JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. S. S. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť S. S. trovy konania v sume 331,12 € (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   dvanásť   centov)   na   účet   advokátskej   kancelárie JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 286/2013 z 2. júla 2013 prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   S.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006.

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprS 416/2013 z 5. augusta 2013 doručeným ústavnému súdu 8. augusta 2013, v ktorom zákonná sudkyňa okrem iného uviedla: „... žaloba žalobcu P. spol. s r. o... Ž... proti žalovanému S. S..., bola Okresnému súdu Žilina doručená dňa 13. 10. 2006...

- na   základe   podania   žiadosti   žalobcu   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov z 22. 12. 2006 (č. l. 33) bolo vydané dňa 9. 1. 2007 uznesenie č. k. 5 Cb 8/2006-34, ktorým súd   nepriznal   žalobcovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   konanie   zastavil. Výrok I. tohto uznesenia nadobudol právoplatnosť dňom 15. 10. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina, ktorým tento rozhodoval o odvolaní žalobcu proti tomuto uzneseniu z 5. 4. 2007 (č. l. 37), uznesením č. k. 13 Cob/284/2007-55 zo dňa 28. 8. 2007.

Zároveň Krajský súd Žilina rozhodol o zrušení uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. 5 Cb 8/2006-34   z 9. 1. 2007   v závislom výroku II.,   ktorým bolo   konanie   zastavené a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa,

- následne bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu (č. l. 59),

- Žalobca podaním z 5. 12. 2007 učinil čiastočné späťvzatie žaloby, v nadväznosti na ktorý dispozitívny úkon žalobcu bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku pri zohľadnení aktuálneho predmetu konania (č. l. 64),

- uznesením   č.   k.   5   Cb   8/2006-67   zo   dňa   8.   4.   2008   bol   žalovaný   vyzvaný, aby sa v lehote 30 dní k žalobe a jej doplneniu z 5. 4. 2007 vyjadril a zároveň mu boli dané príslušné procesná poučenia.   Na túto   výzvu   reagoval žalovaný   vyjadrením   sa k žalobe zo dňa 12. 5. 2008 (č. l. 69 až 78),

- zákonnou sudkyňou v tejto veci som sa stala s účinnosťou od 1. 12. 2007 v súvislosti s mojím návratom po materskej dovolenke. Spolu s vecou 5 Cb 8/2006 mi bolo týmto dňom pridelené   nezanedbateľné   množstvo   právoplatne   neskončených   vecí,   v nadväznosti na čo som   v   rámci   možností   daných   touto   súvislosťou   dňa   15. 5. 2008   vo   veci   vytýčila termín pojednávania na 9. 9. 2008,

- podaním,   ktoré   bolo   súdu   doručené   7. 8. 2008   (č. l.   84)   navrhol   žalovaný prerušenie konania vzhľadom na prebiehajúce konanie vedené pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 25 CbR 87/2005. Po pripojení spisového materiálu sp. zn. 25 CbR 87/2005 bol daný   18. 8. 2008   pokyn   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   rozhodnutie   o   návrhu na prerušenie   konania,   o   ktorom   bolo   rozhodnuté   uznesením   č. k.   5 Cb   8/2006-87 z 8. 8. 2008,

- podaním   doručeným   súdu   3. 9. 2008   navrhol   žalovaný   pojednávanie   vytýčené v tejto   veci   na   termín   9. 9. 2008   odročiť   a   vytýčiť   nový   termín   pojednávania   z   dôvodu neúčasti   jeho   právnej   zástupkyne   a   z   dôvodu   práceneschopnosti   žalovaného   s   tým, že žalovaný nesúhlasí s prejednávaním veci v neprítomnosti jeho právnej zástupkyne. Prílohou   tejto   žiadosti   o   odročenie   pojednávania   bolo   i   potvrdenie   o   dočasnej pracovnej   neschopnosti   žalovaného   (č. l.   93).   V   súlade   s   platnou   procesnou   úpravou a procesnou judikatúrou súd rozhodol o odročení pojednávania 9. 9. 2008 so súčasným určením   konkrétneho   nového   termínu   pojednávania   na   termín   14. 11. 2008   (č. l.   98). Vzhľadom   na   následne   zistenú   kolíziu   termínov   pojednávania   bol   vytýčený   termín pojednávania   na   najbližší   možný   voľný   termín   pojednávania,   a   to   na   21. 11. 2008 (č. l. 100), o čom boli účastníci upovedomení,

- podaním doručeným súdu 2. 10. 2008 podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí   jeho   návrhu   na   prerušenie   konania   (uznesenie   č. k.   5 Cb   8/2006-87 zo dňa 8. 8. 2008). Vzhľadom k tomu súd postupoval tak, že vytýčený termín pojednávania z tohto dôvodu zrušil a vec na rozhodnutie predložil funkčne príslušnému Krajskému súdu Žilina (č. l. 111). Krajský súd Žilina uznesením č. k. 13 Cob/396/2008-122 z 27. 11. 2008 rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 5 Cb 8/2006-87 z 8. 8. 2008 potvrdil. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 1. 2009,

- na základe podania subjektu I., s. r. o., so sídlom Ž., ktoré bolo súdu doručené dňa 23. 10. 2008, rozhodol Okresný súd Žilina uznesením č. k. 5 Cb 8/2006-128 z 18. 2. 2009 o pripustení   zmeny   účastníka   na   strane   žalobcu   tak,   že na   miesto   doterajšieho   žalobcu vstúpil do konania ako žalobca I., s. r. o...

- dňa 21. 4. 2009 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na 5. 6. 2009 (č. l. 133).

- dňa   20. 5. 2009   bol   súdu   doručený   návrh   žalobcu   na   prerušenie   konania, v nadväznosti na ktorý súd žiadal o pripojenie spisového materiálu Krajského súdu Žilina sp. zn. 19 Cbs 40/2004, ktorý bol pripojený 26. 5. 2009 (č. l. 141). Pre potreby rozhodnutia o návrhu žalobcu na prerušenie konania boli z tohto spisového materiálu krajského súdu opatrené rozhodnutia, tak ako sú súčasťou spisu na č. l. 147 až 193,

- podaním,   ktoré   bolo   súdu   doručené   dňa   2. 6. 2009,   podal   žalovaný   návrh na prerušenie konania (č. l. 195). V nadväznosti na tento návrh žalovaného bol pripojený spis tunajšieho súdu sp. zn. 11 Cb 109/2009 dňa 5. 6. 2009, ako vyplýva z č. l. 209,

- o   návrhoch   žalobcu   a   žalovaného   na   prerušenie   konania   bolo   rozhodnuté na termíne   pojednávania   dňa   5. 6. 2009   (č. l.   214)   a   to   tak,   že   konanie   vo   veci sp. zn. 5 Cb 8/2006 súd prerušil do právoplatného skončenia konania Krajského súdu Žilina sp.   zn.   19 Cbs   40/2004   a   do   právoplatného   skončenia   konania   Okresného   súdu   Žilina sp. zn. 11 Cb   109/2009   z dôvodov,   ktoré   sú   podrobne   uvedené   v   písomnom   vyhotovení uznesenia   o   prerušení   konania   č. k.   5 Cb   8/2006-222   z   5. 6. 2009,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 7. 2009.

- po právoplatnosti uznesenia o prerušení konania bol vyššiemu súdnemu úradníkovi, ako   vyplýva   z   č. l. 227,   daný   pokyn   sledovať   trvanie   podmienok   prerušenia   a   pri   ich odpadnutí vec sudcovi predložiť...

- následne   bolo   šetrené   trvanie   podmienky   prerušenia   konania   vo   veci sp. zn. 5 Cb 8/2006 tunajšieho súdu do právoplatného skončenia konania Krajského súdu Žilina sp. zn. 19 Cbs 40/2004; ktoré konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené dňa 14. 8. 2012, ktorú skutočnosť mal súd zobjektivizovanú až na základe pripojenia spisového materiálu Krajského súdu Žilina vo veci sp. zn. 19 Cbs 40/2004 dňom 5. 11. 2012,

- dňa   20. 11. 2012   bolo   vydané   uznesenie   č. k.   5 Cb 8/2006-312,   ktorým bolo rozhodnuté   o   pokračovaní   v   konaní   a   zároveň   o   nariadení   konkrétneho   termínu pojednávania na 22. 1. 2013,

- dňa 16. 1. 2013 bolo súdu doručené späťvzatie žaloby vo veci v celom rozsahu, v nadväznosti na čo súd na pojednávaní dňa 22. 1. 2013 po oboznámení návrhu žalovaného na   rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania   podľa   č.   l.   78   uložil   žalovanému...   predložiť písomnú   špecifikáciu   uplatnených   trov   konania,   ktorú   povinnosť   si   žalovaný   splnil   jej doručením súdu dňa 22. 1. 2013,

- po   realizácii   opisu   zápisnice,   vzhľadom   na   povahu   procesného   rozhodnutia   – rozhodnutia o zastavení konania pre späťvzatie žaloby pred otvorením prvého pojednávania bol daný dňa 30. 1. 2013 vyššiemu súdnemu úradníkovi pokyn na rozhodnutie o zastavení konania,   ako   vyplýva   z   č.   l.   332.   Vyšší   súdny   úradník   rozhodol   o   zastavení   konania uznesením č. k. 5 Cb 8/2006-335 dňa 8. 7. 2013 a zároveň dal pokyn na expedovanie tohto uznesenia.

Vzhľadom   k   tomu,   že   v   tejto   veci   súd   nevyhlasoval   meritórne   rozhodnutie, ale rozhodoval   procesným   rozhodnutím   (uznesením   o   zastavení   konania   pre   späťvzatie žaloby v celom rozsahu pred otvorením prvého pojednávania), nejednalo sa o vec právne zložitú. V priebehu konania od jeho začiatku však účastníci činili viaceré dispozitívne úkony ako sú v chronologickom opise uvedené v predchádzajúcom texte, o ktorých bolo potrebné rozhodnúť a vo vzťahu ku viacerým bolo potrebné vyčkať ich právoplatnosti. Od 3. 7. 2009 do 20. 11. 2012 bolo konanie prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Od pokynu sudcu zo dňa 30. 1. 2013 (č. l. 332) bola vec v dispozícii riadne povereného vyššieho súdneho úradníka prideleného k senátu 19 Cb.“

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení, čo sa týka chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v   stanovenej   lehote   nereagovala   na   vyjadrenie okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietal aj porušenie práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07, III. ÚS 329/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj danom prípade.

1. Predmetom konania bola žaloba o zaplatenie istiny s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá bola pôvodnému žalobcovi spôsobená konaním žalovaného ako konateľa žalobcu. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti treba uviesť, že okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie   a   k   zabezpečeniu   dôkazových   prostriedkov   a   s   tým   spojenému   právnemu posúdeniu skutkového stavu nevyhnutnému pre rozhodnutie v merite veci vôbec nepristúpil (rozhodoval   len   o   procesných   otázkach,   ako   to   uviedol   okresný   súd   vo   vyjadrení k sťažnosti), a preto sa zložitosť veci ani nedá reálne hodnotiť.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. V danom prípade ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako žalovaný podal návrh na prerušenie konania, ktorý okresný súd zamietol a v   dôsledku   jeho odvolania   sa   spis   nachádzal   niekoľko   mesiacov   na odvolacom   súde, a tiež konanie   bolo   právoplatne   prerušené   na   takmer   tri   roky   v   dôsledku   jeho ďalšieho návrhu na prerušenie konania v roku 2009. Sťažovateľ mal nesporne právo na procesné úkony,   ktoré   urobil,   a   nemožno   mu   pripísať   zodpovednosť   za   predĺženie   konania, ale v takomto   prípade   však   nemožno   zodpovednosť   pripísať   ani   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 269/2012).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.

Sťažovateľ tvrdil, že „v predmetnom konaní boli spôsobené prieťahy nečinnosťou súdu   v   období   od   13. 10. 2006   do   14. 04. 2008   (18   mesiacov),   od   05. 05. 2008 do 05. 06. 2009   (12   mesiacov),   od   27. 06. 2012   do   20. 11. 2012   (5   mesiacov)   a   ďalej v období od 22. 01. 2013 do 10. 06. 2013 (4 mesiace), čo spolu predstavuje 39 mesiacov, t. j. viac ako 3 roky“.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že v tomto čase okresný súd nebol nečinný a vykonával jednoduché procesné úkony (9. januára 2007 nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov a konanie zastavil a v dôsledku jeho odvolania z 5. apríla 2007 postúpil   spis   krajskému   súdu   17.   mája 2007,   ktorý   mu ho vrátil   10.   septembra   2007); 10. októbra   2007   vyzval   žalobcu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku;   výzvu   zopakoval 13. marca 2008 a 8. apríla 2008 zaslal sťažovateľovi návrhy žalobcu na vyjadrenie.

Aj   15.   mája   2008   určil   termín   pojednávania   na   9.   september   2008,   ale   toto pojednávanie odročil na 14. november 2008, pretože 3. septembra 2008 samotný sťažovateľ požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti (doložil o tom doklad). Okrem   toho   7.   augusta   2008   podal   sťažovateľ   návrh   na   prerušenie   konania,   o ktorom okresný súd rozhodol už 8. augusta 2008 tak, že ho zamietol, a v dôsledku jeho odvolania okresný   súd   zrušil   aj   ďalší   termín   pojednávania   určený   na   14.   november   2008   a   spis predložil   krajskému   súdu   13.   októbra   2008,   kde   sa   nachádzal   do   14.   decembra   2008. Dňa 18. februára 2009 okresný súd pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu a 21. apríla 2009 určil termín pojednávania na 5. jún 2009 a vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k návrhu žalobcu na prerušenie konania.

V týchto obdobiach teda okresný súd nebol úplne nečinný a konal o procesných otázkach, ale ústavný súd konštatuje, že najväčším pochybením okresného súdu je jeho nesústredená a neefektívna činnosť, ktorá spočívala nielen v tom, že krajský súd zrušil jeho uznesenie   č. k. 5 Cb 8/2006-34   z   9.   januára   2007   vo   výroku,   ktorým   bolo   konanie zastavené, a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa, ale najmä v tom, že o návrhu žalobcu   z   5.   decembra   2007   o   čiastočnom   späťvzatí   žaloby   rozhodol   uznesením až po 16 mesiacoch od jeho podania 4. júna 2009 a o späťvzatí žaloby v celom rozsahu doručenej   okresnému súdu   16. januára 2013 rozhodol   až 8. júla 2013,   čím   sa   konanie zbytočne predlžovalo.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že na doterajšiu dĺžku konania malo vplyv najmä prerušenie konania viac ako tri roky od 20. júla 2009 do 14. augusta 2012 (v dôsledku návrhu   samotného   sťažovateľa).   V   prerušenom   konaní   sa   nemohli   vykonávať   žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť ani k naplneniu účelu označených práv. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť   súdu   v   dôsledku   existencie   prekážky   jeho   postupu   vytvorenej   zákonom ustanoveným   postupom   –   tak   ako   to   je   v   danom   prípade   právoplatným   uznesením o prerušení   konania,   nemôže   posudzovať   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (m. m. III. ÚS 42/02, III. ÚS 121/2013).

Ústavný súd po posúdení všetkých okolností prípadu dospel k názoru, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 s prihliadnutím aj na doterajšiu dĺžku konania porušil základné práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo   veci   konal [podobne aj §   56   ods.   3   písm.   a) zákona   o ústavnom   súde].   Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo už namietané konanie zastavené (rozhodnutie je doručované účastníkom konania), ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb/8/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € z dôvodu, že „predmet sporu je pre mňa... vzhľadom na hodnotu sporu (viac ako 15.000 €), vzhľadom na ochranu môjho mena a dobrej povesti veľmi podstatný...“.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   zistenia   ústavného súdu   sťažnosť   bola doručená   ústavnému súdu   13.   júna 2013, pričom už 16. januára 2013 žalobca vzal návrh v celom rozsahu späť a uznesením okresného súdu z 13. júla 2013 bolo predmetné konanie zastavené. O tejto skutočnosti sa sťažovateľ   osobne   dozvedel,   ako   to   je   zaprotokolované   v   zápisnici   z   pojednávania z 22. januára 2013 (č. l. 327 a č. l. 328). Teda pri podaní sťažnosti ústavnému súdu už vedel, že žalobca   netrvá   na   vedení   súdneho   sporu   a   že   zobral   žalobu   späť   v   celom   rozsahu, teda že stav jeho právnej neistoty v konaní bude odstránený.

Navyše treba zdôrazniť, že právna neistota sťažovateľa bola z veľkej časti odstránená už roku 2009 (okresný súd konanie v časti prevyšujúcej právo žalobcu na zaplatenie sumy 10 491,36 € s prísl. právoplatne zastavil) a námietky sťažovateľa týkajúce sa nečinnosti okresného   súdu   od „13. 10. 2006   do   14. 04.   2008   (18   mesiacov)   a   od   05. 05. 2008 do 05. 06. 2009“ sa tiež nepreukázali.

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti danej   veci   a   riadiac   sa   úvahou,   že   účelom   priznania   finančného   zadosťučinenia je zmiernenie   ujmy   pociťovanej   v   dôsledku   zbytočných   prieťahov,   dospel   k   záveru, že požiadavka   sťažovateľa   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   bola   iba   účelová, preto mu nepriznal finančné zadosťučinenie, pretože by to bolo v rozpore s účelom konania o sťažnostiach (obdobne IV. ÚS 171/2010, III. ÚS 329/2011).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   trovy   konania   vyčíslila sumou 331,12 € za dva úkony právnej služby.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   zistil,   že   uplatnená   suma je totožná   so   sumou   vypočítanou   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy   právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 3 výroku nálezu) za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013