znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 286/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   -   okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 53/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená   sťažnosť   Ľ. B.,   Č.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 53/2009.

Sťažovateľ uviedol, že je účastníkom označeného konania (v procesnom postavení navrhovateľa), ktoré je vedené okresným súdom od roku 2009 a ktorého predmetom je žaloba   o   ochranu   osobnosti.   Podľa   sťažovateľa   dochádza   v   tomto   konaní   k   prieťahom a poukazuje   na   to,   že „...   do   dnešného   dňa   nebolo   rozhodnuté   v   rámci   prípravy pojednávania   ani   o   mojej   žiadosti   o   oslobodenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh. Realizácia   úkonov   súdu   v   rámci   prípravy   pojednávania   po   dobu   dlhšiu   ako   3   roky   je neakceptovateľná, pričom medzi jednotlivými úkonmi súdu v rámci prípravy pojednávania uplynulo cca 4 – 5 mesiacov. Od začatia súdneho konania do dnešného dňa ubehli viac ako tri roky...“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   označené   konanie „o   ochranu   osobnosti   nie   je z hľadiska   právnej   a   faktickej   zložitosti   konaním   zložitým“   a   v   sťažnosti   tvrdí,   že „od podania   žalobného   návrhu   som   súdu   poskytoval   potrebnú   súčinnosť   a   svojím správaním som k existujúcim prieťahom v konaní neprispel“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „13.4.2012 som podal sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice okolie, ktorý po oboznámení s obsahom mojej sťažnosti konštatoval, že   vzhľadom   k   vykonaným   úkonom   a   ich   časovej   následnosti   v   priebehu   konania   súd nepostupoval vo veci priebežne a moju sťažnosť považoval za opodstatnenú“.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že

„1.)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 7 C 53/09 porušené.

2.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000   €,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   okolie   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.)   Okresnému súdu Košice okolie prikazuje,   aby v konaní vedenom pod sp.   zn. 7C 53/09 konal bez zbytočných prieťahov.

4.) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“.

Sťažovateľ v bode 1 petitu sťažnosti nesprávne označil okresný súd (ako „Okresný súd Košice I“), z obsahu ďalších bodov petitu sťažnosti, odôvodnenia sťažnosti, ako aj z jej príloh však vyplýva, že ide iba o zrejmú nesprávnosť, preto tento nedostatok ústavný súd preklenul bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania a identifikoval príslušný okresný súd, pred ktorým je napadnuté konanie vedené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   predsedovi   príslušného   súdu.   Účinnosť   takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.

Účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   predsedovi príslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/2008). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou   je   namietané   porušenie   základného   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľ sa k otázke vyčerpania účinného právneho prostriedku poskytovaného príslušnými ustanoveniami zákona o súdoch na ochranu jeho základného práva v sťažnosti vyjadril a je toho názoru, že tento prostriedok realizoval účinne, a teda že jeho sťažnosť je prípustná.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh dospel k názoru, že využitie právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   príslušných ustanovení zákona o súdoch mesiac a desať dní (odpoveď na sťažnosť okresného súdu bola doručená sťažovateľovi 11. mája 2012, pozn.) pred podaním sťažnosti   ústavnému súdu (doručená   23.   mája   2012,   podaná   na   poštovú   prepravu   21.   mája   2012),   nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nečinnosťou   okresného   súdu.   Ústavný   súd zastáva   stanovisko,   že   predmetná   sťažnosť   bola   v   okolnostiach   prípadu   zo   strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   predsedníčka   okresného   súdu   dostala   primeranú   lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 278/04, II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06, III. ÚS 10/2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľ podal predtým, ako sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o súdoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľom nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by   predstavoval   splnenie   podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ, ani k záveru, že napriek   jeho   využitiu   predsedníčka   okresného   súdu   primerane   nereagovala   a   nevyužila príležitosť, aby sama urobila nápravu a odstránila protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Vzhľadom na existenciu procesnej prekážky pre meritórne rozhodovanie o tom, či v sťažovateľom   označenom   konaní   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti.Zároveň   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   posudzovanom   prípade   sťažovateľa   neboli preukázané ale ani ním tvrdené také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k   odpusteniu   požiadavky   na   využitie   účinného   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom všeobecného   súdu   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012