znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 286/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2010 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   na   základe   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu podaného   5.   apríla   1995   úpadcom   P.   v   likvidácii   (ďalej   len   „úpadca“),   krajský   súd uznesením sp. zn. 51-24 K 98/95 zo 4. februára 1997 vyhlásil na majetok úpadcu konkurz. Uznesenie o vyhlásení konkurzu nadobudlo právoplatnosť 27. februára 1997.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venoval prehľadu úkonov, ktoré v danej veci vykonal krajský súd. V tejto súvislosti uviedol, že 21. júna 1999 a 2. decembra 1999 sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie a 2. decembra 2002 „súd vydal opatrenia, ktorými uložil   správcovi,   aby   predložil   súpis   konkurznej   podstaty,   vypočul   správcu   a   vydal opatrenia   na   speňaženie   majetku,   ako   aj   súhlas   so   speňažovaním   majetku“. Podľa vyjadrenia sťažovateľa ďalšie prieskumné pojednávanie určil krajský súd na 19. december 2005 a 2. október 2006. Uznesením z 2. mája 2007 krajský súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov, ktorá sa uskutočnila 28. mája 2007.

Sťažovateľ špecifikoval aj ďalšie úkony krajského súdu v danej veci, pričom uviedol, že 2. októbra 2008 krajský súd opatrením uložil správcovi konkurznej podstaty (ďalej len „správca“) „povinnosť do 30 dní predložiť priebežnú správu o výsledku konania, stave finančných   prostriedkov,   vyčísliť   predbežné   trovy   konkurzu   a   určiť   časový   horizont   na predloženie konečnej správy“. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd urgoval u správcu predloženie tejto správy, ktorú správca napokon predložil 2. marca 2009.

Prejavom   sťažovateľovej   nespokojnosti   s postupom   krajského   súdu   bolo   podanie sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorú 27. marca 2009 adresoval predsedovi tamojšieho súdu. Na sťažnosť sťažovateľa reagoval predseda   krajského súdu   podaním   z 24. apríla 2009, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že sťažnosť považuje za dôvodnú, ale zároveň dodal, „že prieťahy v konaní boli spôsobené veľkým nápadom vecí.“

Podľa vyjadrenia sťažovateľa po podaní sťažnosti krajský súd „pod hrozbou pokuty“ uložil správcovi predložiť konečnú správu, prípadne oznámiť stav speňažovania majetku. V auguste 2009 krajský súd žiadal správcu o podanie správy k žiadosti oddeleného veriteľa o   výplatu   a   vyčíslenie   jeho   pohľadávky,   ktorú   správca   podal   v   septembri   2009.   Dňa

10. decembra 2009 krajský súd opatrením uložil správcovi povinnosť predložiť „konečnú správu, stav finančných prostriedkov a vyčísliť trovy“.

Sťažovateľ uviedol, že 13. januára 2010 správca požiadal krajský súd o predĺženie lehoty na podanie konečnej správy, čomu krajský súd vyhovel, a následne 2. februára 2010 správca predložil krajskému súdu návrh konečnej správy, ktorý bol vyvesený na úradnej tabuli tamojšieho súdu 12. marca 2010.

Dňa   16.   februára   2010   sa   konalo   predbežné   prerokovanie   konečnej   správy a 15. februára 2010 správca požiadal o súhlas s predajom majetku. Krajský súd súhlasil s predajom majetku úpadcu 24. februára 2010 a 3. marca 2010 správca doručil krajskému súdu konečnú správu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa uznesením z 12. apríla 2010 nariadil krajský súd pojednávanie o konečnej správe na 4. máj 2010 a opatrením z 22. apríla 2010 ešte   správcovi   uložil „povinnosť   predložiť   súdu   aktuálny   stav   finančných   prostriedkov úpadcu so špecifikáciou, aká suma bola získaná speňažením a predložiť výpisy z peňažných ústavov“.

Sťažovateľ uviedol, že 4. mája 2010 krajský súd uznesením schválil konečnú správu o speňažení majetku.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože krajský súd v priebehu vyše 15 rokov od podania návrhu úpadcu   na vyhlásenie konkurzu (5.   apríla 1995) „nebol schopný vydať rozhodnutie vo veci“. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor: „Nie je dôležité, že súd počas uvedenej doby aj vykonával určité úkony, pretože dôležitým je, že vo veci – meritórne, do dnešného dňa nerozhodol.... Súd nevykonal potrebné opatrenia na urýchlené skončenie veci ani po tom, čo som 27. 3. 2009 podal predsedovi Krajského súdu sťažnosť na prieťahy. Mnou podaná sťažnosť na prieťahy v konaní bola zjavne bez výsledku a ani jej podaním sa mi nepodarilo dosiahnuť účinnú ochranu môjho ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   krajskému   súdu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 979 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 018,91 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95.

V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 176/07, I. ÚS 373/09) vyslovil, že   základným   cieľom   a   účelom   konkurzu   (konkurzného   konania)   nie   je   dosiahnutie uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aj keď   je   nepochybné,   že   ústava   priznáva   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   každému   z   veriteľov   aj   v   konkurznom   konaní,   a   to   od   okamihu,   keď   sa prihlásením   svojej   pohľadávky   stal   účastníkom   tohto   konania.   Vzhľadom   na   uvedené ústavný súd zastáva názor, že postup konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní nemožno posudzovať rovnako rigorózne, ako je to v prípade, keď sa ochrana podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   je   jedným   z   veriteľov   v   konkurznom   konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 98/95, kde k vyhláseniu konkurzu došlo uznesením zo 4. februára 1997.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nebol   spokojný   s   postupom   krajského   súdu, 27. marca 2009 podal predsedovi tohto súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Predseda krajského súdu mu v súlade s § 65 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v podaní z 24. apríla 2009 oznámil, že jeho sťažnosť je dôvodná, ale zároveň dodal, že prieťahy v postupe krajského súdu boli spôsobené vysokým nápadom vecí.

Ako vyplýva aj z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, krajský súd po podaní sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   uložil   správcovi   povinnosť   predložiť   konečnú   správu o speňažovaní   majetku.   Zároveň   ho   poučil   o   možnosti   uloženia   poriadkovej   pokuty v prípade nesplnenia povinnosti. Okrem toho krajský súd ešte v auguste 2009 žiadal správcu o podanie správy o žiadosti oddeleného veriteľa o výplatu a vyčíslenie jeho pohľadávky, ktorú   správca   podal   v   septembri   2009.   V   decembri   2009   krajský   súd   opatrením   uložil správcovi povinnosť predložiť konečnú správu, ktorej návrh bol predložený 2. februára 2010. Krajský súd konečnú správu o speňažení majetku schválil uznesením zo 4. mája 2010 a po podaní odvolania proti tomuto uzneseniu predložil 25. mája 2010 spis na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   v   prípadoch podaných sťažností namietajúcich prieťahy v súdnom konaní preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch. V tejto súvislosti už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Sťažovateľ by zároveň po podaní sťažnosti na prieťahy podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch mal poskytnúť príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľom podanú sťažnosť na prieťahy podľa § 62 zákona o súdoch možno v okolnostiach tohto prípadu považovať za účinný prostriedok   nápravy namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z ďalšieho postupu krajského súdu po podaní sťažnosti na prieťahy z 27. marca 2009 totiž vyplýva, že konkurzný súd uložil správcovi povinnosť predložiť konečnú správu o speňažení majetku, k čomu napokon došlo a krajský súd ju uznesením zo 4.   mája   2010   schválil.   V   súčasnej   dobe   sa   spis   krajského   súdu   od   25.   mája   2010 nachádza na najvyššom súde pre účely rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu o schválení konečnej správy o speňažení majetku.

Ústavný súd sa v zmysle uvedeného na rozdiel od sťažovateľa domnieva, že krajský súd na predmetnú sťažnosť na prieťahy v konaní reagoval adekvátnym spôsobom, keď po vykonaní   potrebných   s   vecou   súvisiacich   úkonov   došlo   k   schváleniu   konečnej   správy. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru (napr. II. ÚS 395/08, obdobne   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   199/02),   v   zmysle   ktorej   nie   je   úlohou   ústavného   súdu stanovovať namiesto konkurzného súdu optimálny postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté   opatrenia   a   zvolený   postup   sú   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   akceptovateľné z pohľadu   ústavou   garantovaného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   teda   či postup konkurzného súdu nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ aktívnou realizáciou ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. ústavy v podobe podanej   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   dosiahol   odstránenie   nepriaznivého   stavu zapríčineného dovtedajším postupom krajského súdu. Krajský súd zabezpečil po podaní sťažnosti sťažovateľa ďalší priebeh uvedeného konania, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach   prípadu   znamená,   že   sťažnosť   sťažovateľa   z   tohto   dôvodu   nie   je opodstatnená (obdobne I. ÚS 373/09).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu (4. februára   1997)   do   schválenia   konečnej   správy   o speňažení   majetku   (4.   mája   2010) ubehlo viac ako 13 rokov, čo je neprimeraná doba. Na druhej strane je však potrebné si uvedomiť, že konkurzné konanie ako súčasť civilného procesu predstavuje samostatný druh konania odlišný od bežných sporových vecí, pri ktorých včasný výsledok konania závisí od postupu   všeobecného   súdu   a od   správania   účastníkov   konania,   ktorých   počet   v drvivej väčšine prípadov nie je vysoký. Naopak, v prípade konkurzného konania ide o pomerné uspokojenie   pohľadávok   väčšieho   počtu   veriteľov   z majetku   úpadcu,   kde   okrem najdôležitejšieho subjektu konkurzného konania – všeobecného súdu, vystupuje aj ďalší subjekt,   ktorým   je   správca   konkurznej   podstaty   s konkrétnymi   právomocami   a nemalou zodpovednosťou. Z tohto dôvodu preto nemožno dlhodobý priebeh konkurzného konania hodnotiť z toho istého pohľadu ako bežné súdne spory a ani zdĺhavosť konania pričítať bez výhrad na účet konkurzného súdu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010