znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 286/08-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. F., CSc., T., zastúpenej advokátom JUDr. K. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 152 ods. 4 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 34 Sd 19/2007 z 27. júna 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 So 173/2007 z 22. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. F., CSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2008 doručená sťažnosť Ing. A. F., CSc. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny v spojení s čl. 152 ods. 4 a čl. 144 ústavy   a   základného   práva   na rovnosť   účastníkov   v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 34 Sd 19/2007 z 27. júna 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 So 173/2007 z 22. februára 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka 26. septembra 2006   podala   žiadosť   S.   (ďalej   len   „S.“)   o zastavenie   výplaty   predčasného   starobného dôchodku „počnúc pomernou časťou dôchodkovej dávky prislúchajúcej od 16. decembra 2006“.

S.   jej   žiadosti   nevyhovela oznámením z 30.   októbra   2006   a podmienila   to   až do konečného rozhodnutia najvyššieho súdu v inom spore so sťažovateľkou o výšku dávky, ktorý však podľa nej s jej žiadosťou vôbec nesúvisel.

Sťažovateľka sa preto podaním z 5. novembra 2006 podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach   (ďalej   len   „zákon   o sťažnostiach“)   domáhala ochrany   svojich   práv a upozornila   S. „na   porušenie právnych   predpisov,   najmä   antidiskriminačných ustanovení   Ústavy   Slovenskej   republiky...“,   a   na   skutočnosť,   že postupom   žalovanej „došlo k ohrozeniu základných práv sťažovateľky v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy...“.

S.   pri   vybavovaní   sťažnosti   sťažovateľky   nepostupovala   podľa zákona o sťažnostiach,   pričom vydala   rozhodnutie   zo   6.   decembra   2006,   ktorým   rozhodla   o zamietnutí   jej   žiadosti   o   zastavenie   výplaty   dôchodkovej   dávky   od   16.   decembra   2006 a svoj postup „zdôvodnila odvolávajúc sa na ustanovenie § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení tým, že v prípade sťažovateľky údajne nedošlo k zmene skutočnosti rozhodujúcich na nárok na výplatu dôchodkovej dávky...“..

Podľa sťažovateľky z ustanovenia „§ 112 ods. 4, je zrejmé, že na základe žiadosti o zastavenie výplaty dávky došlo k zastaveniu výplaty dávky od 16. 12. 2006 ex lége...“.

Aj keď   sa   sťažovateľka   domnievala,   že   akt   S.   zo   6.decembra   2006   nie   je rozhodnutím, napriek tomu podala proti nemu odvolanie 28. decembra 2006, ktoré neskôr doplnila 11. januára 2007, v ktorom namietala jej nezákonný a protiústavný postup.

S. vec predložila 12. februára 2007 na rozhodnutie krajskému súdu, pričom si podľa nej nesplnila „svoju   poučovaciu povinnosť voči sťažovateľke,   ktorú jej ukladá zákon o sociálnom poistení aj ústava“.

Dňa   25.   marca   2007   požiadala   sťažovateľka   krajský   súd,   aby   preskúmal rozhodnutie S. zo 6. decembra 2006 a „žiadala, aby súd zrušil rozhodnutie zo dňa 6. 12. 2006 a oznámenie - rozhodnutie zo dňa 30. 10. 2006 ako nulitné akty... Vyjadrila sa tiež, že trvá na zastavení výplaty dávky v zmysle žiadosti zo dňa 22. 9. 2006, t. j. od 16. 12. 2006. Sťažovateľke, ktorá nebola zastúpená advokátom, v tom čase nebolo známe, aký postup v prípade nulitných aktov (tzv. paaktov), ktoré vydala žalovaná dňa 30. 10. 2006 a 6. 12. 2006, bolo potrebné uplatniť, keďže priamo zo zákona o sociálnom poistení, resp. z OSP takýto postup nevyplýva...“.

Na   pojednávaní   27.   júna   2007   krajský   súd   preskúmaval   tento   nulitný   akt   podľa § 250l   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretože   podľa   sťažovateľky   je „takýto procesný   postup   je   zo   zákona   vylúčený,   keďže   nejde   o   rozhodnutie   podľa   §   220   vo väzbe na § 179 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré podlieha preskúmaniu súdom podľa § 250l a nasl. OSP“.

Krajský súd následne zrušil rozhodnutie S. zo 6. decembra 2006, pretože „nie je v súlade so zákonom" a vrátil ho žalovanej na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sa   odvolala   S.   30.   júla   2007   a sťažovateľka 5. augusta 2007.

Krajský   súd   preskúmaval   postup   S.,   vrátil   jej   vec   na   ďalšie   konanie   a   pripustil možnosť podať proti svojmu rozhodnutiu odvolanie.

Krajský súd bol podľa názoru sťažovateľky «povinný nulitný akt žalovanej zrušiť v konaní podľa § 247 ods. 1 OSP, avšak nebol oprávnený vrátiť ho na ďalšie konanie podľa § 250q ods. 2 OSP, t. j. na vydanie nového nulitného aktu. Dňa   22.   2.   2008   vyhlásil Najvyšší   súd   SR   rozsudok   v   odvolacom   konaní   pod   sp.   zn. 4So/173/2007.   Na vyhlásení tohto rozsudku bola sťažovateľka osobne prítomná. (Zápisnica z   vyhlásenia rozsudku   obsahuje   v   tomto   smere   nepravdivý   údaj   o   neprítomnosti sťažovateľky.). Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 OSP z dôvodu,   že   sa   stotožnil   s názorom   krajského   súdu,   že   žalovaná   rozhodla   v rozpore so zákonom... Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   SR,   ako   súdu   odvolacieho,   rozhodnutie žalovanej bolo vydané podľa § 179 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení ako „rozhodnutie o dávkach“. Odvolací súd vyjadril právny názor, že žiadosť zo dňa 16. 12. 2006, z ktorej vyplýva úmysel sťažovateľky nepoberaním dávky si zabezpečiť jej zvýšenie podľa   §   68   ods.   3   zákona   o   sociálnom   poistení   je   potrebné   považovať   za   skutočnosť, rozhodujúcou   na   nárok   na   výplatu   dávky,   a   teda   žalovaná   bola   povinná   výplatu predčasného   starobného   dôchodku   podľa §   112   ods.   4   zákona   o   sociálnom   poistení zastaviť. Žalovaná postupovala nesprávne, keď výplatu dávky nezastavila na základe prvej žiadosti sťažovateľky, ani neskôr. Ďalej sa súd vyjadril v tom zmysle, že ak výplata dávky nebola   zastavená,   poberateľ   dávky   je   oprávnený,   ale   nie   povinný   preberať   splátky dôchodku. Najvyšší súd SR uložil povinnosť žalovanej „v ďalšom   konaní   rozhodnúť   o žiadosti sťažovateľky o zastavenie výplaty predčasného starobného dôchodku od 22. 12. 2006   „znovu“,   pričom   je   viazaná   právnym   názorom   súdu   (v   tomto   prípade,   zrejme, krajského súdu)...».

Sťažovateľka v ďalšej časti podrobne konkretizuje, v čom vidí namietané porušenie označených práv, a v súvislosti s tým okrem iného uvádza svoj právny názor, ako mali všeobecné súdy postupovať pri riešení jej záležitosti.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 22. februára 2008 pod sp. zn. 4   So   173/2007   a   Krajsky súd   v Trnave   rozsudkom pod sp.   zn.   34 Sd/19/2007 porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny; porušili ľudské právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej porušili základné právo podľa čl. 13 ods. 2 ústavy, podľa ktorého medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, v spojení s čl.   2 ods.   3 a   čl.   2   ods.   2 ústavy;   a ústavné   právo   sťažovateľky vyplývajúce z článku 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v spojení s čl. 152 ods. 4 a čl. 144 ústavy. Krajský súd v Trnave porušil aj základné právo sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 2 2008 pod sp. zn. 4 So 173/2007 sa zrušuje.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 6. 2007 pod sp. zn. 34 Sd/19/2007 zo dňa 27. 6. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.

5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v hodnote 5. 000 EUR vzhľadom na pocit bezmocnosti a ujmu, ktorú utrpela v dôsledku šikanózneho výkonu práva súdmi, a absolútnej straty dôvery v systém všeobecného súdnictva v SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

1.   Pokiaľ   sťažovateľka   predmetnou   sťažnosťou   napadla   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 34 Sd 19/2007 z 27. júna 2007, ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   nemá   právomoc   preskúmavať   postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku odvolania   účastníkov   konania.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 173/2007 z 22. februára 2008

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala proti označenému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zrušené (podľa sťažovateľky nulitné rozhodnutie   S. č. 5252203740   zo 6. decembra 2006)   odvolanie.   O jej   odvolaní   rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   So   173/2007   z   22.   februára   2008   tak,   že   napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uvedený rozsudok bol sťažovateľke doručený 14. marca 2008.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy (podobne čl. 2 ods. 2 listiny, pozn.) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť   za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   47 ods.   2 a 3 ústavy   každý   má právo na právnu   pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   preto   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľke   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa zaoberal a rozhodol o nej napokon v jej prospech, keď rozhodnutie S. zrušil. V danej veci sa vec nachádza opätovne v štádiu, keď musí rozhodnúť vo veci S., ktorá má konať už v súlade s názorom odvolacieho súdu.

Preto   ústavný   súd   nevidí   v tvrdeniach   sťažovateľky   žiadnu   takú   okolnosť   alebo dôvod, pre ktorý by jej vyjadrenia mali svoje opodstatnenia.

Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   posúdiť   zákonnosť rozhodnutia S. [ak navyše sťažovateľka tvrdila v odôvodnení sťažnosti, že postupom S. boli porušené jej základné práva (napr. aj podľa   čl. 39 ods.   1 ústavy)]   je zásadne príslušný všeobecný (správny) súd, ktorý musí preskúmať takého rozhodnutie, pretože to vyplýva aj z čl. 46 ods. 2 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu   (v   tomto   prípade   napr.   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona   o sociálnom poistení) najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 173/2007 z 22. februára 2008 o zrušení rozhodnutia S. a vrátení veci na ďalšie konanie takéto nedostatky nevykazuje, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, aj keď sťažovateľka má na vec odlišný právny názor. Ústavný súd napokon dodáva, že posúdenie predmetnej otázky súvisí s otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Ústavný súd na záver po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu poznamenáva, že dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   So   173/2007   z   22.   februára   2008   sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle a konštatuje   predovšetkým   nezákonný   postup   S.   (ktorý   je   aj   podstatou   sťažnosti sťažovateľky) a tieto závery ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež ďalších práv, ktorých porušenie sa namieta, ako nedostatočnú a nelogickú na to, aby na jej základe   bolo   možné   v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť   a preskúmať spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie   procesných   noriem   upravujúcich   postup   správnych   súdov   v   opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) výslovne v spojitosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (podobne čl. 2 ods. 2   listiny).   V konaní   o sťažnosti   je   ústavný   súd   oprávnený   rozhodovať   o porušení označených   základných   práv   a slobôd,   ale ak dôjde   k odmietnutiu   sťažnosti   z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí ústavného súdu, znamená to, že o námietke porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy vôbec netreba rozhodovať (II. ÚS 16/05). Podobné závery možno prijať aj vo vzťahu k označenému čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namieta.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008