znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 286/06-40

Ústavný súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 263/93, na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 263/93 p o r u š i l základné právo J. B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 263/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. B. v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F., B., (...), do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 286/06-14 z 5. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   J.   B.,   B.   (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F.,   B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 263/93.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 30. októbra 1991 bol okresnému súdu doručený   návrh   na   začatie   konania,   ktorého   predmetom   boli   nároky   sťažovateľa vyplývajúce zo zrealizovaných zlepšovacích návrhov jeho bývalým zamestnávateľom.Okresný   súd   v predmetnej   veci   vykonal   2. apríla 1992   informatívny   výsluch sťažovateľa.   Pojednávanie   konané   23. októbra 1992   bolo   okresným   súdom   odročené na neurčito.   Dňa   11. novembra 1993   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok vypracovaný v rámci nariadeného znaleckého dokazovania (znalcom Ing. P. T.) uznesením z   1. marca 1993.   Okresný   súd   následne   v tejto   veci   uskutočnil   pojednávanie 21. januára 1994 a 15. februára 1994. Uznesením z 3. marca 1994 bolo v predmetnej veci opätovne   nariadené   znalecké   dokazovanie   (za   znalca   bol   ustanovený   Ing. P.   T.). Ustanovený   znalec   vypracovaný   znalecký   posudok   okresnému   súdu   doručil   9. augusta 1994.   Okresný   súd   vyzval   16.   októbra   1996   účastníkov   konania,   aby sa k podanému znaleckému posudku vyjadrili.

Následne bolo v tejto veci uznesením z 12. novembra 1996 nariadené ďalšie znalecké dokazovanie, v ktorom okresný súd za znalca ustanovil Ing. L. B. Okresný súd výzvami z 25. augusta 1997 a 7. októbra 1997 vyzval ustanoveného znalca, aby mu spis v tejto veci vrátil.   Dňa   21. októbra 1997   ustanovený   znalec   vrátil   spis   okresnému   súdu   s tým, že nedokáže odpovedať na ním položené otázky.

Uznesením zo 14. januára 1998 nariadil   v tejto veci okresný súd ďalšie znalecké dokazovanie,   v ktorom   bol   za   znalca   ustanovený   Ing.   Ľ. C.   Znalecký   posudok   od tohto znalca bol okresnému súdu doručený 18. februára 1998. Dňa 14. októbra 1998 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa k podanému znaleckému posudku vyjadrili.

Okresný súd v tejto veci uskutočnil pojednávania 8. apríla 1999 a 26. apríla 1999. Uznesením z 22. marca 2000 bolo v tejto veci   nariadené znalecké dokazovanie, pričom za znalca okresný súd ustanovil Strojnícku fakultu Slovenskej technickej univerzity v B. (ďalej len „STU v B., SF“), ktorá mu 10. apríla 2000 oznámila, že nevie zodpovedať na ním položené   otázky.   Ďalšie   pojednávanie   konané   12. októbra 2000   okresný   súd   odročil za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Uznesením z 15. novembra 2000 okresný súd nariadil v predmetnej veci ďalšie znalecké dokazovanie, v ktorom za znalca ustanovil Ing. J. B.

Následne   okresný   súd   nariadil   vo   veci   ďalšie   znalecké   dokazovanie   uznesením z 19. marca 2001, pričom za znalkyňu ustanovil Mgr. M. B., ktorá okresnému súdu podaním doručeným 17. mája 2001 oznámila, že nemá dostatočnú kvalifikáciu na zodpovedanie ním položených otázok.

Uznesením   z   25. júla 2001   okresný   súd   nariadil   ďalšie   znalecké   dokazovanie, v ktorom   za   znalca   ustanovil   Ing. S.   J.   Podaniami   z   15. februára 2002,   25. marca 2002 a 24. júna 2002   okresný   súd   vyzval   znalca,   aby   mu   vrátil   spis   v   tejto   veci.   Znalecký posudok bol napokon okresnému súdu doručený 17. júla 2002.

V roku 2003 okresný súd v tejto veci uskutočnil pojednávania 10. februára 2003, 27. marca 2003,   12. mája 2003,   19. júna 2003   a   2. októbra 2003.   Pojednávanie   konané 19. februára 2004   bolo   okresným   súdom   odročené   za   účelom   vypracovania   kontrolného znaleckého   posudku.   Okresný   súd   následne   5. marca 2004   nariadil   ďalšie   znalecké dokazovanie, v ktorom bol za znalca ustanovený Ing. L. H. Ustanoveného znalca okresný súd   7. septembra 2004   vyzval na vrátenie   súdneho spisu.   Dňa 21. februára   2005   znalec okresnému súdu oznámil prekážky, ktoré bránia vypracovaniu znaleckého posudku a spis vrátil okresnému súdu.

Okresný   súd   uznesením   zo   16. novembra 2005   nariadil   vo   veci   ďalšie   znalecké dokazovanie, v ktorom za znalkyňu ustanovil Ing. E. L. Vypracovaný znalecký posudok mu bol následne doručený 13. apríla 2006.

Konanie v tejto veci začalo pred pätnástimi rokmi a dosiaľ v ňom nebolo vydané ani prvostupňové   meritórne   rozhodnutie.   Podľa   sťažovateľa   z   chronológie   spisu, ako aj zo spisu v predmetnej veci vyplýva, že «... činnosť resp. nečinnosť okresného súdu vykazovala   jednak   znaky   „absolútneho“   prieťahu,   keď   súd   vo   veci   vôbec   nekonal (napr. od 09. 08. 1994 do 16. 10. 1996) v agregáte rádovo desať rokov, jednak vykazovala a vykazuje znaky fatálne neefektívneho konania».

Sťažovateľ   sa   na   prieťahy   v   konaní   sťažoval   niekoľkokrát.   Na   jeho   posledné sťažnosti zo 17. januára 2005 a 15. júna 2005 mu podpredseda okresného súdu odpovedal listom č. Spr. 2038/05 z 27. januára 2006.

Podľa názoru sťažovateľa predmet tohto konania nie je natoľko zložitý, aby v ňom okresný   súd   musel   nariadiť   desať   znaleckých   dokazovaní,   resp.   aby   v   ňom   musel dvanásťkrát pojednávať a dospieť tak do stavu, že po 15 rokoch je prakticky akékoľvek ďalšie   dokazovanie   a pojednávanie   zbytočné.   Podiel   sťažovateľa   na   prieťahoch   v tomto konaní možno podľa neho označiť za nulový.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol, aby vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že jeho základné právo   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   6   C   263/93   porušené,   prikáže   okresnému   súdu   v uvedenom   konaní   konať bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 240 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy právny zástupca sťažovateľa listom z 29. septembra 2006 oznámil ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s   upustením   od   konania   verejného   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd vo svojom vyjadrení č. Spr. 3824/2006 z 9. októbra 2006 k sťažnosti na základe   výzvy   ústavného   súdu   uviedol,   že   ku   skutkovým   okolnostiam   uvádzaným v nej nemá   pripomienky   a   v   predmetnej   veci   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ doručil 30. októbra 1991 Obvodnému súdu Bratislava 3 (neskôr Okresný súd Bratislava III) neperfektný návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal zaplatenia odmeny za realizované zlepšovacie návrhy, smerujúci proti N. B. (ďalej len „žalovaný“). Tento návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 6 Nc 246/91.

Na   základe   pokynu   sudcu   zo   16. marca 1992   bol   sťažovateľ   predvolaný na informatívny výsluch, na ktorom bol oboznámený 2. apríla 1992 s tým, že jeho návrh na začatie konania je neúplný a bol poučený o zákonných náležitostiach návrhu na začatie konania.   V závere   výsluchu   okresný   súd   uznesením   sťažovateľa   zaviazal,   aby   podanú žalobu doplnil v lehote 5 dní pod následkom zastavenia konania alebo aby súdu oznámil, či svoju žalobu berie späť. Sťažovateľ svoju žalobu doplnil podaním doručeným okresnému súdu 7. apríla 1992.

Uznesením sp. zn. 6 Nc 246/91, 6 Nc 170/92-10 z 1. júna 1992 okresný súd vylúčil žalobu   zo   7. apríla 1992   o   nemocenské   dávky   z   tohto   spisu   na   samostatné   konanie, ktoré malo byť ďalej vedené pod novou sp. zn. 6 Nc 170/92 (v tomto konaní okresný súd následne vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a postúpil vec Mestskému súdu v Bratislave). Následne bol daný pokyn na doručenie tohto uznesenia účastníkom konania.

Na základe pokynu z 9. októbra 1992 bolo vo   veci   konajúcim   sudcom   nariadené pojednávanie   na   23. október 1992,   spolu   s   predvolaním   bol   vyzvaný   sťažovateľ na predloženie viacerých listinných dôkazov a žalovaný, aby sa k podanej žalobe vyjadril a predložil listinné dôkazy týkajúce sa merita veci. Vyjadrenie žalovaného k meritu veci bolo okresnému súdu doručené 21. októbra 1992.

Pojednávanie   konané   23. októbra 1992   okresný   súd   odročil   na   neurčito   s tým, že účastníkom konania bola daná lehote 30 dní na mimosúdne vyriešenie sporu a oznámenie účastníkom, či žiadajú znalecké dokazovanie.

Dňa   24. novembra 1992   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalovaného, v ktorom   oznámil,   že   k uzavretiu   dohody   medzi   účastníkmi   konania   nedošlo.   Podaním doručeným   25. novembra 1992   sťažovateľ   okresnému   súdu   oznámil   viaceré   skutočnosti týkajúce sa merita veci.

Okresný   súd   uznesením   č. k. 6 Nc 248/92-34   z   1. marca 1993   (právoplatným 24. marca 1993) nariadil v predmetnej veci znalecké dokazovanie. Znalecké posudky mali byť   ustanovenými   znalcami   vypracované   v   lehote   60   dní.   Sťažovateľ   okresnému   súdu následne   v   prílohe   podania   doručeného   15. marca 1993   zaslal   viaceré   listinné   dôkazy v predmetnej veci. Okresný súd 24. marca 1993 spis v tejto veci postúpil ustanovenému znalcovi.   Dňa   29. apríla 1993   sťažovateľ   zaplatil   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania.

Žalovaný sa podaním doručeným 21. júna 1993 vyjadril k meritu veci a súčasne súdu oznámil, že k uzavretiu dohody medzi účastníkmi konania nedošlo.

Znalec   Ing.   P.   T.   predložil   11. novembra 1993   okresnému   súdu   vypracovaný znalecký   posudok.   Pokynom   z   8. decembra 1993   zákonný   sudca   nariadil   pojednávanie na 21. január 1994 (súčasne s predvolaním účastníkom konania zasielal aj znalecký posudok spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrili). Uznesením č. k. 6 C 263/93-61 z 8. decembra 1993 okresný súd priznal ustanovenému znalcovi odmenu za vypracovanie znaleckého   posudku.   Žalovaný   svoje   písomné   stanovisko   k   znaleckému   posudku zo 7. októbra 1993   doručil   na   pojednávaní   a   sťažovateľ   sa   k   nemu   vyjadril   ústne do zápisnice taktiež až na pojednávaní. Okresný súd pojednávanie konané 21. januára 1994 odročil na 15. február 1994 s tým, že sťažovateľa zaviazal, aby mu v lehote 5 dní zaslal otázky na znalca. Sťažovateľ túto povinnosť splnil podaním doručeným okresnému súdu 1. februára 1994.

Pojednávanie konané 15. februára 1994 bolo okresným súdom odročené na neurčito s tým,   že   účastníkov   zaviazal   v lehote   10   dní   zaslať   viaceré   podklady   potrebné pre vypracovanie znaleckého posudku i rozhodnutie. Podanie sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 21. februára 1994 a žalovaného 25. februára 1994.

Uznesením   č.   k.   6 C 263/93-88   z   3. marca 1994   okresný   súd   nariadil   doplnenie znaleckého   dokazovania   v predmetnej   veci.   Doplnenie   znaleckého   posudku   mal   znalec vypracovať v lehote 60 dní. Sťažovateľovi sa uznesenie nepodarilo doručiť.

Doplnenie znaleckého posudku z 31. júla 1994 bolo ustanoveným znalcom doručené okresnému   súdu   9. augusta 1994.   Uznesením   z   11. januára 1995   okresný   súd   priznal znalcovi odmenu za vykonanie znaleckého dokazovania. Na základe pokynu z 19. januára 1995   bol   následne   znalecký   posudok   doručený   účastníkom   konania   spolu   s výzvou, aby sa k nemu   vyjadrili   v   lehote   10   dní.   Podaním   doručeným   23. mája 1995   požiadal sťažovateľ okresný súd o ukončenie sporu. Okresný súd podaním z 1. júna 1995 účastníkom konania oznámil, že z dôvodu personálneho problému sa v ich veci nebude konať a požiadal ich, aby trpezlivo vyčkali bez urgencií do vyriešenia tohto problému. Dňa 8. mája 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie Ing. V. M. označené ako „Svedectvo“.

Pokynom z 3. októbra 1996 nechal okresný súd opätovne vyzvať účastníkov konania, aby sa vyjadrili v lehote 15 dní k znaleckému posudku z 31. júla 1994. Sťažovateľovi bola zároveň zaslaná výzva, aby okresnému súdu oznámil ďalšie skutočnosti, resp. vyjadrenia týkajúce sa predmetu konania. Na výzvu súdu sťažovateľ odpovedal podaním doručeným 21. októbra 1996.   Žalovaný   svoje   vyjadrenie   k   znaleckému   posudku   okresnému   súdu doručil 13. novembra 1996.

Okresný súd následne uznesením č. k. 6 C 263/93-131 z 12. novembra 1996 nariadil ďalšie znalecké dokazovanie znalcom z odboru tepelné energetické zariadenia, ktorému bola   uložená   lehota   60   dní   na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Uvedené   uznesenie sa nepodarilo riadne doručiť sťažovateľovi (vrátené späť 11. decembra 1996). Na základe pokynu zo 7. januára 1997 bolo predmetné uznesenie opätovne doručované sťažovateľovi.

Podaním doručeným 14. januára 1997 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že v časti (ZN/88) predmetu konania je možné uzavretie dohody so žalovaným. Dňa 4. februára 1997 sťažovateľ zložil na účet súdu preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Dňa 29. mája 1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   sťažovateľovo   podanie   označené   ako „Urgencia znalca“. Na základe pokynu z 20. augusta 1997 bol spis v uvedenej veci urgovaný u znalca. Okresný   súd   následne   znalca   opätovne   vyzval   na   základe   úpravy   z   1. októbra 1997 pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Ustanovený   znalec   Ing.   L.   B.   okresnému   súdu   spis   v predmetnej   veci   vrátil 21. októbra 1997 bez vypracovania znaleckého posudku.

Podaním doručeným okresnému súdu 27. októbra 1997 sťažovateľ požiadal okresný súd, aby v predmetnej veci konal a rozhodol podľa jeho návrhu.

Okresný   súd   uznesením   zo   14.   januára   1998   ustanovil   v predmetnej   veci   znalca Ing. Ľ.   C.,   ktorému   uložil   predložiť   vypracovaný   znalecký   posudok   v   lehote   60 dní. Nečinnosť   znalca   Ing.   L.   B.   bola   okresným   súdom   signalizovaná   Krajskému   súdu v Bratislave   podaním   zo   14. januára 1998.   Ustanovený   znalec   Ing. Ľ.   C.   vypracovaný znalecký posudok z 15. februára 1998 okresnému súdu predložil 18. februára 1998.

Podaním doručeným 23. februára 1998 sa k predmetu konania vyjadril sťažovateľ.

Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   zo   14. októbra 1998   bol   znalecký   posudok z 15. februára 1998 doručený účastníkom konania s tým, aby sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadrili. Vyjadrenie sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 28. októbra 1998 a žalovaný sa vyjadril podaním z 3. decembra 1998 (bez pečiatky doručenia).

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z   5. februára 1999   nariadil   v predmetnej   veci pojednávanie na 8. apríl 1999. Pojednávanie konané 8. apríla 1999 bolo okresným súdom odročené   na   26.   apríl   1999   s tým,   že   žalovaný   bude   predvolaný   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty. Sťažovateľovi bola na tomto pojednávaní súčasne uložená povinnosť upresniť svoju žalobu, ktorú splnil podaním doručeným okresnému súdu 12. apríla 1999.

Pojednávanie konané 26. apríla 1999 bolo okresným súdom   odročené na neurčito i za účelom   vykonania   kontrolného   znaleckého   dokazovania.   Dňa   3. mája 1999   bolo okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa   k predmetu   konania   a žalovaný   svoje stanovisko k predmetnej veci doručil okresnému súdu 12. mája 1999. Sťažovateľ podaním doručeným 23. augusta 1999 urgoval vybavenie predmetnej veci.

Na   základe   úpravy   z   8. februára 2000   bola   zaslaná   písomná   výzva   žalovanému za účelom zistenia sídla inštitúcie, ktorá mala vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. Žalovaný na túto výzvu okresnému súdu odpovedal podaním doručeným 25. februára 2000.

Uznesením č. k. 6 C 263/93-196 z 22. marca 2000 okresný súd v predmetnej   veci nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   STU   v B.,   SF,   ktorá   mala   znalecký   posudok predložiť v lehote 60 dní. Podaním doručeným okresnému súdu 28. marca 2000 sťažovateľ požiadal o vypočutie svedkov v predmetnom konaní.

STU v B., SF okresnému súdu podaním z 10. apríla 2000 oznámila, že v predmetnej veci nie je oprávnená na vypracovanie znaleckého posudku. Okresný súd následne STU v B.,   SF   zaslal   výzvu   z   27. júna 2000,   na   ktorú   mu   bola   doručená   odpoveď   podaním z 10. júla 2000.

Okresný súd v predmetnej veci nariadil pokynom z 20. septembra 2000 pojednávanie na   12. október 2000.   Pojednávanie   konané   v uvedený   deň   bolo   odročené   na   neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. 6 C 263/93-209 z 15. novembra 2000 okresný súd v predmetnej veci nariadil   znalecké   dokazovanie   ustanoveným   znalcom   z odboru   priemyselné   vlastníctvo, odvetvie patenty a vynálezy Ing. J. B. (znalcovi sa uznesenie nepodarilo doručiť). Podaním z 27. novembra 2000 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že ustanovený znalec z dôvodu svojej funkcie nemôže vypracovávať znalecké posudky a pred ustanovením nového znalca v konaní navrhol vypočuť viacerých svedkov.

Na   základe   pokynu   zo   4. januára 2001   bolo   uznesenie   okresného   súdu z 15. novembra   2000   opätovne   doručované   znalcovi   prostredníctvom   pošty,   policajných orgánov a súdneho doručovateľa. Uvedenú zásielku sa nepodarilo doručiť ani policajnému orgánu   (správa   o tom   bola   okresnému   súdu   doručená   6.   marca   2001),   pretože   znalec sa v mieste svojho bydliska nezdržiava.

Uznesením   č.   k.   6 C 263/93-218   z   19. marca 2001   bola   v   predmetnej   veci na vypracovanie   znaleckého   posudku   ustanovená   znalkyňa   Mgr.   M.   B.   (právoplatné 26. marca 2001). Pokynom z 23. apríla 2001 bol spis v predmetnej veci zaslaný ustanovenej znalkyni.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   17. mája 2001   ustanovená   znalkyňa okresnému   súdu   oznámila,   že   nie   odborne   kompetentná   vypracovať   príslušný   znalecký posudok. Uznesením č. k. 6 C 263/93-223 z 25. júla 2001 bol v predmetnej veci ustanovený znalec JUDr. S. J., ktorému bol spis zaslaný v prílohe podania z 26. septembra 2001.

Na základe pokynu z 8. februára 2002 bol ustanovený znalec vyzvaný na podanie znaleckého posudku   v lehote 10 dní. Pokynom z 21. marca 2002 bol opätovne vyzvaný už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Podaním z 29. mája 2002 sa k predmetu konania vyjadril sťažovateľ. Na základe pokynu z 19. júna 2002 bol urgovaný znalecký posudok a spis od znalca. Znalecký posudok z 15. júla 2002 bol napokon okresnému súdu doručený 17. júla 2002. Dňa 8. augusta 2002 bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   k tomuto   znaleckému   posudku   sťažovateľa. Na základe   pokynu   z   15. októbra 2002   bol   predmetný   znalecký   posudok   doručovaný účastníkom konania spolu s výzvou, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 10 dní. Žalovaný túto výzvu splnil podaním doručeným 8. novembra 2002.

Zákonný sudca v predmetnej veci pokynom z 20. januára 2003 nariadil pojednávanie na 10. február 2003. Pojednávanie konané v tento deň bolo odročené na 27. marec 2003 za účelom   vypočutia   svedkov.   Po   vypočutí   predvolaných   svedkov   bolo   pojednávanie konané 27. marca 2003 aj bez prítomnosti žalovaného odročené na 12. máj 2003 za účelom predvolania ďalších svedkov. Dňa 9. apríla 2003 bolo okresnému súdu doručené stanovisko sťažovateľa týkajúce sa merita veci. Po vypočutí predvolaného svedka bolo pojednávanie konané 12. mája 2003 odročené na 19. jún 2003 za účelom predvolania ďalších svedkov.Po   vypočutí   došlých   svedkov   okresný   súd   pojednávanie   konané   19. júna 2003 uznesením   odročil   na   2. október 2003   za   účelom   predvolania   znalca   JUDr. S. J. Pojednávanie   konané   2.   októbra   2003   bolo   okresným   súdom   odročené   na   neurčito za účelom   zváženia   ďalšieho   dokazovania.   Podaním   doručeným   9. októbra 2003 sa sťažovateľ vyjadril k výpovedi znalca na pojednávaní.

Dňa 19. decembra 2003 bolo pokynom sudcu nariadené pojednávanie v predmetnej veci   na   19. február 2004.   Uvedené   pojednávanie   bolo   okresným   súdom   odročené na neurčito   za   účelom   vypracovania   kontrolného   znaleckého   posudku   k znaleckému posudku   z   15. júla 2002   (JUDr. S. J.).   V prílohe   podania   doručeného   23. februára 2004 sťažovateľ   okresnému   súdu   doručil   viaceré   listinné   dôkazy   potrebné   k vypracovania kontrolného znaleckého posudku.

Uznesením č. k. 6 C 263/93-336 z 26. marca 2004 bolo v predmetnej veci nariadené znalecké dokazovanie (ustanovený znalec Ing. L. H.). Znalecký posudok mal vypracovať v lehote 30 dní (právoplatné 15. marca 2004). Predmetné uznesenie okresný súd opravil v časti odôvodnenia uznesením zo 16. marca 2004. Ustanovený znalec podaním doručeným 17. marca 2004 okresnému súdu oznámil, že nie je objektívne spôsobilý v predmetnej veci podať   znalecký   posudok.   V prílohe   podania   z   5. apríla 2004   okresný   súd   zaslal ustanovenému znalcovi spis v predmetnej veci. Ustanovený znalec podaním doručeným 1. júla 2004 požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie úkonu. Úpravou z 2. septembra 2004 nechal zákonný sudca vyzvať znalca na predloženie znaleckého posudku i zaslaného spisu.

V prílohe   podania   doručeného   16. februára 2005   sťažovateľ   okresnému   súdu predložil viaceré listinné dôkazy v predmetnej veci. Podaním doručeným okresnému súdu 21. februára 2005 ustanovený znalec oznámil vznik prekážky výkonu znaleckého posudku v predmetnej veci. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 263/93-355 zo 16. novembra 2005 v predmetnej veci vypracovaním znaleckého posudku poveril znalkyňu Ing. E. L.

Na   základe   pokynu   z   12. januára 2006   bol   spis   zaslaný   ustanovenej   znalkyni. Podaním   z   10. februára 2006   ustanovená   znalkyňa   požiadala   o predĺženie   lehoty na vypracovanie znaleckého posudku. Znalecký posudok č. 4/2006 z 13. apríla 2006 bol napokon okresnému súdu doručený 13. apríla 2006. Okresný súd tento znalecký posudok následne zaslal účastníkom konania spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 20 dní vyjadrili (v spise nie sú pripojené doručenky). Sťažovateľ doručil okresnému súdu 24. apríla 2006 podanie, v ktorom oznámil svoje pripomienky k ustanovenej znalkyni.

Na základe pokynu z 31. júla 2006 bolo v predmetnej veci uznesením zo 14. augusta 2006 nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru strojárstvo Ing. D. Ch.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o vyplatenie odmeny za viaceré zlepšovacie návrhy. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu, a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Po skutkovej stránke však v danom prípade   možno   konštatovať,   že   ide   o vec   skutkovo   zložitú   vyžadujúcu   si   vykonanie rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže   spôsobiť   predĺženie   konania,   najmä   v prípade ako je   tento,   keď   rozsah   predmetu   konania   definovaný   v návrhu   sťažovateľa   je   široký a zistenie skutkového stavu veci je závislé od vypočutia svedkov, zabezpečenia viacerých znaleckých posudkov a pod. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti a nesústredenej činnosti okresného súdu.

B. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ústavný   súd   hodnotí ako súčinnostné. Sťažovateľ v predmetnom konaní síce podával neperfektné návrhy, avšak ich nedostatky následne na základe výzvy okresného súdu odstránil, zaplatil súdny poplatok i preddavky na trovy znaleckého dokazovania a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní využil opravné prostriedky. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k výraznému   spomaleniu postupu   okresného   súdu   v predmetnom   konaní.   Žiadna   zložitosť   veci   neospravedlňuje15-ročné konanie

C. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v tejto veci v súlade so svojou judikatúrou, zohľadnil   deň   začatia   predmetného   konania   na   okresnom   súde   (30. októbra 1991), ako aj dobu,   ktorá   uplynula   v tomto   konaní   do   založenia   jurisdikcie   ústavného   súdu (15. februára 1993) predstavujúcu obdobie trvajúce viac ako jeden rok a tri mesiace (mutatis mutandis III. ÚS 18/2000).

Ústavný súd zistil dlhé obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu v predmetnom konaní, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z uvedených období nečinnosti   okresného   súdu   začalo   v   máji 1993,   uplynutím   lehoty,   v   ktorej   mal   byť okresnému súdu ustanoveným znalcom predložený znalecký posudok a trvalo viac ako šesť mesiacov, t. j. až do 8. decembra 1993, keď vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie. Okresný   súd   okrem   priznania   odmeny   znalcovi   za   vykonané   znalecké   dokazovanie nevykonal   v   predmetnom   konaní   žiadny   procesný   úkon   ani   v období   trvajúcom   viac ako desať mesiacov od 9. augusta 1994, keď ustanovený znalec okresnému súdu doručil doplnenie znaleckého posudku až do 19. júna 1995, keď bolo toto doplnenie znaleckého posudku doručované na základe pokynu sudcu účastníkom konania. Postup okresného súdu v predmetnom konaní bol aj po 19. júni 1995 poznačený nečinnosťou, pretože okresný súd až do 3. októbra 1996 (okresným súdom bola účastníkom konania opätovne zaslaná výzva, aby sa   k podanému   doplneniu   znaleckého   posudku   vyjadrili),   t.   j.   takmer   dvadsaťjeden mesiacov v tomto konaní taktiež nevykonal žiadny procesný úkon. V období od 18. februára 1998,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   ustanoveným   znalcom   znalecký   posudok až do 14. októbra 1998, keď nechal vo veci konajúci sudca tento posudok zaslať účastníkom konania, t. j. v období trvajúcom takmer osem mesiacov bol okresný súd opäť nečinný. Nečinnosť okresného súdu v tomto konaní trvajúca osem mesiacov bola ústavným súdom zistená   aj   v období   od   12.   mája   1999,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie žalovaného do 8. februára 2000, keď okresný súd zaslal žalovanému výzvu. Okresný súd zostal   nečinným   aj   v ďalšom   deväťmesačnom   období   trvajúcom   od   21. februára   2005, keď bolo okresnému súdu doručené podanie znalca o vzniku prekážky pre ktorú nemôže znalecký posudok vypracovať do 16. novembra 2005, keď okresný súd ustanovil v tomto konaní   nového   znalca.   Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach, bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

V preskúmavanom konaní však podľa zistenia ústavného súdu došlo k predĺženiu konania aj v dôsledku nesústredenej činnosti okresného súdu spočívajúcej v nedokonalom poznaní   podstaty   veci   a nariaďovaní   dokazovania   bez   náležitého   zistenia   procesne významných skutočností pre toto dokazovanie (napr. postup okresného súdu pri ustanovení znalcov 22. marca 2000 a 17. marca 2004).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   trvalo od založenia   jurisdikcie   ústavného   súdu   15. marca 1993   viac   ako   trinásť   rokov   a   osem mesiacov. Z uvedenej doby takmer šesťdesiatdva mesiacov (t. j. päť rokov a dva mesiace) tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo   k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj na jeho nesústredenú   činnosť,   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   okresným   súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani za primeranú podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 240 000 Sk, ktoré odôvodnil tým, že „Sťažovateľ podával návrh na začatie konania vo   veku   65   rokov.   Sťažovateľ   v   mesiaci   apríl   2006   zavŕšil   80   rok   svojho   života a v predmetnej veci nebolo vydané jediné meritórne rozhodnutie.

Pocity   krivdy   a   zúfalstva,   ktoré   sú   spôsobené   niekoľkoročným   nekonaním (ignoranciou)   okresného   súdu   resp.   jeho   absolútne   neefektívnou   činnosťou,   sťažovateľ aj s prihliadnutím na svoj vysoký vek ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom konania je výsledok jeho tvorivej činnosti znáša zle. Negatívne pocity vyvolané postupom okresného súdu spôsobujú sťažovateľovi permanentný stres a vyvolávajú v ňom pochybnosti o plnení si funkcií štátu“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 80 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (päť rokov a dva mesiace) a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 10 238 Sk vrátane DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 19 % z 5 788 Sk = 6 888 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu prestavuje sumu 6 888 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   priznal   odmenu   v sume   6 888 Sk a v zostávajúcej časti jeho nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2006