znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 286/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Svatavy   Přibylovej,   bytom   B.,   ktorou   namietala porušenie   svojich   práv   rozsudkom   Okresného   súdu   Senica   č.   k.   6 C 149/99-91 zo 16. augusta   2001   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   10 Co 509/01-119 z 9. apríla 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Svatavy Přibylovej   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2004 doručená   sťažnosť   (z   2.   augusta   2004)   Svatavy   Přibylovej,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   Okresného   súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 149/99-91 zo 16. augusta 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 509/01-119 z 9. apríla 2003. Sťažovateľka   uviedla,   že   oba   označené   súdy   sa   porušenia   jej   práv   dopustili v súvislosti   s rozhodovaním   o jej   žalobe,   ktorou   sa   domáhala   určenia   platnosti   zmluvy o kúpe nehnuteľností z 27. februára 1946, na základe ktorej mali jej právni predchodcovia (rodičia) nadobudnúť vlastníctvo k lesným pozemkom v katastroch obcí Senica a Hlboké. Tým, že tak okresný súd (rozsudkom č. k. 6 C 149/99-91 zo 16. augusta 2001), ako aj krajský súd (rozsudkom č. k. 10 Co 509/01-119 z 9. apríla 2003, ktorým potvrdil v rámci odvolacieho konania označený rozsudok okresného súdu zo 16. augusta 2001) uvedenú zmluvu neuznali za platnú, spôsobili sťažovateľke majetkovú ujmu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom   ustanovené v   § 20   ods.   1 a 2   zákona   o ústavnom   súde, napriek tomu z nej nepochybne vyplýva, že smeruje proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 149/99-91 zo   16.   augusta   2001   a rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   10 Co 509/01-119 z 9. apríla   2003   (ktorým   krajský   súd   potvrdil   v rámci   odvolacieho   konania   označený rozsudok okresného súdu zo 16. augusta 2001).

Z obsahu samotnej sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov (predovšetkým kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí) ústavný súd zistil, že napadnuté rozhodnutia boli vydané   16.   augusta   2001   a 9.   apríla   2003.   Z obsahu   vyjadrenia   okresného   súdu z 23. septembra 2004, ktoré si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 2. júna 2003.

Sťažnosť sťažovateľky z 2. augusta 2004 bola ústavnému súdu doručená 9. augusta 2004,   teda   po   uplynutí   viac   ako   roka   od   nadobudnutia   právoplatnosti   napádaných rozhodnutí.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa. V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. V danej situácii nepovažoval ústavný súd (s ohľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) za právne významný pre okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   okamih   doručenia   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   2   Cdo   142/03   z 15.   marca   2004   sťažovateľke,   resp.   jej   právnemu zástupcovi,   pretože   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedenej veci nenamietala. Svojou sťažnosťou napadla priamo rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, pričom z okolností daného prípadu vyplýva, že dovolanie podané sťažovateľkou nemožno vzhľadom na platnú právnu úpravu   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy   (dovolanie   z dôvodov   namietaných sťažovateľkou v danom prípade nebolo prípustné).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004