SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 285/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Jozefom Mochnackým, T. G. Masaryka 14/A, Lučenec, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2012(ďalej len „namietané rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v konaní naOkresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 12 C 111/2005domáhal od žalovaného – Sociálna poisťovňa zaplatenia sumy 4 100,88 eur z titulu náhradyškody vzniknutej neposkytnutím príspevku na stravovanie zo strany žalovaného. Konaniebolo právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 111/2005 z 3. septembra2009. Dôvodom bola skutočnosť, že v inom súvisiacom konaní sp. zn. 6 C 122/2003vedenom na okresnom súde, v ktorom sa sťažovateľ domáhal vyslovenia neplatnostiskončenia pracovného pomeru, bolo jeho žalobe rozsudkom okresného súdu sp. zn.6 C 122/2003 zo 14. novembra 2003 najprv vyhovené, no následne bola rozsudkomKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 344/2008z 25. marca 2009 jeho žaloba právoplatne zamietnutá. V čase rozhodovania okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 111/2005 o priznanie nárokov z neplatného skončeniapracovného pomeru tak nebola splnená hmotnoprávna podmienka na priznanie týchtonárokov.
Sťažovateľ však podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 344/2008z 25. marca 2009 dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo42/2010 rozsudokkrajského súdu sp. zn. 17 Co 344/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskýsúd následne po vrátení veci najvyšším súdom rozsudkom sp. zn. 17 Co 141/2010zo 16. marca 2011 rozsudok okresného súdu vo veci neplatnosti skončenia pracovnéhopomeru potvrdil. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 122/2003 zo 14. novembra 2003v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011 bolo tedaurčené, že skončenie pracovného pomeru (výpoveď) daná žalovaným sťažovateľovi bolaneplatná.
Na základe uvedeného potom sťažovateľ 28. júla 2011 podal na okresnom súde návrhna obnovu konania sp. zn. 12 C 111/2005, v ktorom sa od žalovaného domáhal priznanianárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 119/2011 z 10. novembra 2011 v zneníopravného uznesenia z 26. júna 2012 bola povolená obnova konania vedeného na okresnomsúde pod sp. zn. 12 C 111/2005.
3. Proti uzneseniu okresného súdu o povolení obnovy konania sa odvolal žalovanýa krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 36/2012 z 30. januára 2012 zmenil uznesenieokresného súdu tak, že obnovu konania zamietol. Dôvodom tohto rozhodnutia bolaskutočnosť, že „subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala žalobcovi plynúť od vyhlásenia Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci 17Co 141/2010 dňa 16.3.2011, na ktorom bol žalobca prítomný a teda v tento deň sa o ňom dozvedel“.
4. Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol návrh na obnovu konania zamietnutý,podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tak, že uviedol: „podľa jeho právneho názoru, ak je dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ OSP, rozhodnutie súdu, ktoré účastník konania nemohol bez svojej viny v pôvodnom konaní použiť, môže ním byť iba právoplatné rozhodnutie. Iba takéto rozhodnutie je pre súd ako štátny orgán záväzné podľa § 159 ods. 2 OSP. Len právoplatne rozhodnutie môže byť rozhodnutím spôsobilým na jeho uplatnenie ako dôvodu obnovy konania, neprávoplatné rozhodnutie takým dôvodom nie je. Subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa 230 ods. 1 OSP začína plynúť účastníkovi, ktorý je zároveň účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nové rozhodnutie odvolacieho súdu, od doručenia tohto nového rozhodnutia. Ak je účastníkovi doručené (nové) rozhodnutie odvolacieho súdu, môže vychádzať z toho, že toto je právoplatné. Až z doručeného rozhodnutia sa navrhovateľ môže dozvedieť nielen výrok ale aj úplné dôvody (nového) rozhodnutia, ktoré je podkladom jeho návrhu na obnovu konania. Oboznámením sa s rozhodnutím je oboznámenie sa nielen s jeho výrokom, ale aj s úplnými dôvodmi nového rozhodnutia.“
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ zastáva názor, že „ak je dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. rozhodnutie súdu, ktoré nemohol účastník bez svojej viny v pôvodnom konaní použiť, môže ním byť iba rozhodnutie právoplatné. Iba takéto rozhodnutie je totiž pre súd ako štátny orgán záväzne podľa § 159 ods. 2 O.s.p. (na rozdiel od inej skutočnosti, ktorá môže byť dôvodom na povolenie obnovy konania). Len právoplatne rozhodnutie môže byť rozhodnutím spôsobilým na jeho uplatnenie ako dôvodu obnovy konania. Subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 O.s.p. začína plynúť účastníkovi, ktorý bol zároveň účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nové rozhodnutie odvolacieho súdu od doručenia tohto nového rozhodnutia. Ak je účastníkovi (resp. jeho právnemu zástupcovi) doručené (nové) rozhodnutie odvolacieho súdu, môže vychádzať z toho, že toto je právoplatné. Keby totiž toto rozhodnutie bolo doručené ostatným účastníkom skôr alebo neskôr ako navrhovateľovi, tento nemôže lehotu na podanie návrhu na obnovu konania zmeškať. Navyše platí, že až z doručeného rozhodnutia odvolacieho súdu sa navrhovateľ môže dozvedieť nielen výrok, ale aj úplne dôvody (nového) rozhodnutia, ktoré sa stane podkladom jeho návrhu na obnovu konania.
Vzhľadom na uvedené zastavame názor, že výklad ustanovenia O.s.p. o začiatku plynutia lehoty na podanie odvolania tak je uvedený v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2014, je v rozpore logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia.
Najvyšší súd SR (rovnako KS Banská Bystrica) sa v odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia vôbec nevysporiadal s otázkou, či aj neprávoplatné súdne rozhodnutie, je takým rozhodnutím, ktoré je spôsobilým dôvodom na obnovu konania (či ho možno aj s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. ako dôvod obnovy konania uplatniť). Máme za to, že neprávoplatné súdne rozhodnutie, nie je spôsobilým aby bolo uplatnené ako dôvod obnovy konania. Len právoplatné rozhodnutie je rozhodnutím spôsobilým privodiť povolenie obnovy konania a len takéto rozhodnutie možno ako dôvod obnovy konania reálne uplatniť. Neprávoplatné rozhodnutie nie je rozhodnutím predpokladaným ako dôvod konania podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p.“
6. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na rozdielnosť výkladu momentuzačatia plynutia lehoty na podania návrhu na obnovu konania v prípade, že takýmtodôvodom je rozhodnutie, môže byť táto rozdielnosť odstránená len ústavne konformnýmvýkladom ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 232/2012z 28. apríla 2014 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 9. júna 2014, tedasťažnosť bola podaná v zákonnej lehote.
7. Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu11. augusta 2014, v ktorom vyčíta namietanému uzneseniu najvyššieho súdu jehonepreskúmateľnosť, keďže najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nepodal podľasťažovateľa dostatočný výklad ustanovenia § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“), ktoré upravuje začiatok a plynutie subjektívnej lehoty na podania návrhuna obnovu konania.
8. V súlade s už uvedeným sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom:,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2014 bolo porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2012 sa zrušuje a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie..
3. Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet Mgr. Jozefa Mochnackého, advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
14. Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania treba podať v lehote trochmesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebood toho času, keď ho mohol uplatniť.
III.
15. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že namietaným uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľvidí porušenie svojich práv v tom, že najvyšší súd sa v odôvodnení namietanéhorozhodnutia nedostatočne vysporiadal s otázkou výkladu zákonného ustanovenia § 230ods. 1 OSP, ktoré upravuje začiatok a plynutie subjektívnej lehoty na podanie návrhuna obnovu konania v situácii, keď je dôvodom obnovy rozhodnutie súdu. Z toho dôvodu jenamietané rozhodnutie najvyššieho súdu podľa tvrdenia sťažovateľa nepreskúmateľné.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
16. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
17. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebnéuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a pretonemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnostipostupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmomoddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecnéhosúdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniuzákladného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecnéhosúdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne záveryboli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkouje tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logickyodôvodnené.
18. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľazamietol. V napadnutom uznesení najvyšší súd uviedol:
„V danej veci žalobca napadol návrhom na obnovu konania právoplatný rozsudok z dôvodu, že je tu rozhodnutie, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktoré môže privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Jednou z podmienok povolenia obnovy konania je včasné podanie návrhu na obnovu konania. Súdy preto správne v danej veci skúmali dodržanie subjektívnej trojmesačnej lehoty (§ 230 ods. 1 O.s.p.), ktorej navrátenie nie je prípustné (§ 230 ods. 3 O.s.p.). Začiatok plynutia tejto lehoty posúdili rozdielne. Okresný súd mal za to, že subjektívna lehota začína plynúť prvým dňom nasledujúcim po doručení písomného vyhotovenia rozhodnutia (29. apríla 2011), zatiaľ čo odvolací súd bol toho názoru, že začína plynúť už od vyhlásenia rozhodnutia na pojednávaní odvolacieho súdu (16. marca 2011), na ktorom sa žalobca zúčastnil, a teda aj dozvedel o dôvode obnovy konania.
V preskúmavanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje so záverom odvolacieho súdu a na doplnenie uvádza. Ak je ako dôvod obnovy konania uplatňované súdne rozhodnutie v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p., je potrebné návrh podať do troch mesiacov od doby, kedy sa o tomto dôvode účastník dozvedel. Táto trojmesačná lehota je lehotou subjektívnou, to znamená, že začína plynúť od subjektívneho momentu, inak povedané od okamihu, resp. dňa, keď sa účastník dozvedel o súdnom rozhodnutí. Pretože v danej veci je týmto rozhodnutím uznesenie odvolacieho súdu, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní odvolacieho súdu 16. marca 2011, mohlo sa tak stať najskôr 16. marca 2011 za predpokladu, že sa účastník pojednávania zúčastnil a dozvedel sa tak už v tento deň na pojednávaní o rozhodnutí odvolacieho súdu (porovnaj rozsudok NS ČSR z 29. novembra 1984, sp. zn. 6 Cz 56/84). V konaní bolo preukázané, že žalobca sa pojednávania pred odvolacím súdom zúčastnil, je teda nepochybné, že sa o dôvode obnovy dozvedel už na tomto pojednávaní 16. marca 2011. Od tohto dňa mu preto začala plynúť subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Keď návrh na obnovu konania podal až 28. júla 2011, podal ho oneskorene. Odvolací súd z tohto dôvodu preto správne návrh na obnovu konania zamietol.“
19. Obnova konania je v občianskom súdnom konaní mimoriadnym opravnýmprostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosťa nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálnepoužiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnychopravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolenéprávoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné lenmimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému mimoriadnychopravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie s novým rozhodnutímvo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania mátakto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydanínapadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy konania je ajdodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa platnej a účinnejzákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej trojmesačnej lehoteplynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo od času, keď tentodôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je v zásadetrojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je v právnom štáteuprednostnená požiadavka právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím pred novýmkonaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci. Teda ak účastník podá návrh naobnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórnezamietne. Zákonná úprava, zvýrazňujúc charakter obnovy konania ako mimoriadnehoopravného prostriedku, navyše uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu konania nie jeprípustné (§ 230 ods. 3 OSP) (III. ÚS 666/2014).
20. Podstatnou otázkou v danej veci sťažovateľa je určenie momentu začiatkuplynutia trojmesačnej subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania v prípade,že dôvodom obnovy konania je súdne rozhodnutie. Ako je už uvedené, zákon spája počiatokplynutia tejto lehoty so subjektívnym momentom dozvedenia sa o dôvode obnovy alebos momentom, kedy bolo možné dôvod obnovy uplatniť. V okolnostiach tejto veci ide o to, žesťažovateľ sa návrhom na obnovu konania domáhal obnovenia konania o náhradu škodyz titulu príspevku na stravovanie, a to z dôvodu neplatnosti výpovede zamestnávateľa.Hmotnoprávnym predpokladom domáhania sa náhrady škody z titulu príspevku nastravovanie bolo pre sťažovateľa rozhodnutie súdu o tom, že skončenie pracovného pomeruje neplatné. Výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa sťažovateľ domohol ažrozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 122/2003 zo 14. novembra 2003 v spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011 po využitímimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania. Objektívne bolo teda v prípadesťažovateľa vydané rozhodnutie (neplatnosť skončenia pracovného pomeru), ktoré sinemohol uplatniť v pôvodnom konaní o priznanie náhrady škody a ktoré by mu mohloprivodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke, že začiatok plynutia subjektívnejtrojmesačnej lehoty je nutné počítať až od momentu, keď mu bolo rozhodnutie o neplatnostiskončenia pracovného pomeru doručené, t. j. nadobudlo právoplatnosť, a nie od momentuvyhlásenia tohto rozhodnutia, hoci sa pojednávania krajského súdu, na ktorom k vyhláseniurozhodnutia preukázateľne zúčastnil, ústavný súd uvádza:
V súvislosti so znením ustanovenia § 230 ods. 1 OSP „...v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.“ je podľa ústavného súdu nesporné, že subjektívny moment„dozvedenia sa“ nastal v momente vyhlásenia rozhodnutia, keď sa sťažovateľ zúčastnilpojednávania krajského súdu. Od tohto momentu sa v zmysle výkladu právnej normy, ktorúpredostrel v svojom napadnutom rozhodnutí najvyšší súd a aj krajský súd, má počítaťzačiatok plynutia subjektívnej lehoty. Podstatou subjektívnosti lehoty je, že sa začiatok jejplynutia odvodzuje od subjektívneho momentu, t. j. od momentu, kedy subjekt, na ktorý saprávna norma viaže, subjektívne vnímal určitú skutočnosť vonkajšieho sveta. Zákonodarcav znení právnej normy ani v prípade, že dôvodom obnovy konania je rozhodnutie, neviažezačiatok jej plynutia na moment nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré jedôvodom obnovy, na rozdiel od lehoty objektívnej, ktorú jednoznačne v znení ustanovenia§ 230 ods. 2 OSP na moment právoplatnosti viaže (v tomto prípade ide o momentprávoplatnosti rozsudku, o ktorého obnovu ide). V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, žeodôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd stotožnils odôvodnením krajského súdu, a moment plynutia subjektívnej lehoty vo vzťahuk sťažovateľovi počítal od momentu vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu, na ktorom bolsťažovateľ prítomný, nemožno považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený alebo ústavnenekonformný.
Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že právnym základom uplatnenia náhrady škodyvzniknutej neposkytnutím príspevku na stravovanie bolo neplatné skončenie pracovnéhopomeru zo strany zamestnávateľa. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru boladeklarovaná rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011, jehoverejným vyhlásením, ktoré sa uskutočnilo 16. marca 2011, a neexistoval dôvod, ktorý bysťažovateľovi bránil, aby túto informáciu o existencii rozhodnutia krajského súdu, ktoré boloverejne vyhlásené, ktorá sa už dostala do jeho dispozičnej sféry, uplatnil ako dôvod obnovykonania, v ktorom sa domáhal náhrady škody z titulu nevyplateného stravného.
21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásadsúkromného práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým (pozorným,ostražitým, opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Tedatakým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesnéoprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Táto zásadapredpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následnevykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m.IV. ÚS 301/07, I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013). Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľmal právo a možnosť žiadať od súdu rozhodujúceho o neplatnosti skončenia pracovnéhopomeru aj vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniurozsudku krajského súdu, ktorý už nemohol byť napadnutý žiadnym riadnym opravnýmprostriedkom. Je nepochybné, že aj odpis zápisnice o vyhlásení rozsudku krajského súdu jedostatočným dôkazom existencie dôvodu obnovy konania pre súd konajúci vo vecipriznania náhrady stravného.
22. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať dopostupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).
23. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdudostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodneniauznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnuochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Ústavný súd preto odmietol sťažnosťsťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavypodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
24. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu preľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadákonanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať ajobnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisias rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochranaľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina:Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09, I. ÚS376/2014)].
25. Vzhľadom na už uvedené a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu(m.m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011, III. ÚS 666/2014) v prípaderozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 228 a nasl. OSP nejdeo typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čohoneprichádza do úvahy, aby ústavný súd po prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie vyslovilporušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto odmietolsťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už bezprávneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožnopodať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizáciezriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmaťuž prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 10. júna 2015