znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 285/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 predbežneprerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   Mgr.   Jozefom   Mochnackým,   T.   G.   Masaryka   14/A,   Lučenec,   vo   vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2012(ďalej len „namietané rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v konaní naOkresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.   12 C 111/2005domáhal od žalovaného – Sociálna poisťovňa zaplatenia sumy 4 100,88 eur z titulu náhradyškody vzniknutej neposkytnutím príspevku na stravovanie zo strany žalovaného. Konaniebolo právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 111/2005 z 3. septembra2009.   Dôvodom   bola   skutočnosť,   že   v inom   súvisiacom   konaní   sp.   zn.   6   C   122/2003vedenom   na   okresnom   súde,   v ktorom   sa   sťažovateľ   domáhal   vyslovenia   neplatnostiskončenia   pracovného   pomeru,   bolo   jeho   žalobe   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.6 C 122/2003   zo   14.   novembra   2003   najprv   vyhovené,   no   následne   bola rozsudkomKrajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   17   Co   344/2008z 25. marca 2009 jeho žaloba právoplatne zamietnutá. V čase rozhodovania okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 111/2005 o priznanie nárokov z neplatného skončeniapracovného   pomeru   tak   nebola   splnená   hmotnoprávna   podmienka   na   priznanie   týchtonárokov.

Sťažovateľ   však   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   344/2008z 25. marca   2009   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo42/2010   rozsudokkrajského súdu sp. zn. 17 Co 344/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskýsúd   následne   po   vrátení   veci   najvyšším   súdom   rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   141/2010zo 16. marca   2011   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   neplatnosti skončenia   pracovnéhopomeru potvrdil. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 122/2003 zo 14. novembra 2003v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011 bolo tedaurčené, že skončenie pracovného pomeru (výpoveď) daná žalovaným sťažovateľovi bolaneplatná.

Na základe uvedeného potom sťažovateľ 28. júla 2011 podal na okresnom súde návrhna obnovu konania sp. zn. 12 C 111/2005, v ktorom sa od žalovaného domáhal priznanianárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 119/2011 z 10. novembra 2011 v zneníopravného uznesenia z 26. júna 2012 bola povolená obnova konania vedeného na okresnomsúde pod sp. zn. 12 C 111/2005.

3. Proti uzneseniu okresného súdu o povolení obnovy konania sa odvolal žalovanýa krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   14   Co   36/2012   z 30.   januára   2012   zmenil   uznesenieokresného   súdu   tak,   že   obnovu   konania   zamietol.   Dôvodom   tohto   rozhodnutia   bolaskutočnosť, že „subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala žalobcovi plynúť od vyhlásenia Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci 17Co 141/2010 dňa 16.3.2011, na ktorom bol žalobca prítomný a teda v tento deň sa o ňom dozvedel“.

4. Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol návrh na obnovu konania zamietnutý,podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tak, že uviedol: „podľa jeho právneho názoru, ak je dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ OSP, rozhodnutie súdu, ktoré účastník konania nemohol bez svojej viny v pôvodnom konaní použiť, môže ním byť iba právoplatné rozhodnutie. Iba takéto rozhodnutie je pre súd ako štátny orgán záväzné podľa § 159 ods. 2 OSP. Len právoplatne rozhodnutie môže byť rozhodnutím spôsobilým na jeho uplatnenie ako dôvodu obnovy konania, neprávoplatné rozhodnutie takým dôvodom nie je. Subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa 230 ods. 1 OSP začína plynúť účastníkovi, ktorý je zároveň účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nové   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   od   doručenia   tohto   nového   rozhodnutia.   Ak   je účastníkovi doručené (nové) rozhodnutie odvolacieho súdu, môže vychádzať z toho, že toto je právoplatné. Až z doručeného rozhodnutia sa navrhovateľ môže dozvedieť nielen výrok ale aj úplné dôvody (nového) rozhodnutia, ktoré je podkladom jeho návrhu na obnovu konania. Oboznámením sa s rozhodnutím je oboznámenie sa nielen s jeho výrokom, ale aj s úplnými dôvodmi nového rozhodnutia.“

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením   sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ zastáva názor, že „ak je dôvodom obnovy   konania   podľa   §   228   ods.   1   písm.   a)   O.s.p.   rozhodnutie   súdu,   ktoré   nemohol účastník   bez   svojej   viny   v   pôvodnom   konaní   použiť,   môže   ním   byť   iba   rozhodnutie právoplatné. Iba takéto rozhodnutie je totiž pre súd ako štátny orgán záväzne podľa § 159 ods. 2 O.s.p. (na rozdiel od inej skutočnosti, ktorá môže byť dôvodom na povolenie obnovy konania).   Len   právoplatne   rozhodnutie   môže   byť   rozhodnutím   spôsobilým   na   jeho uplatnenie ako dôvodu obnovy konania. Subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 O.s.p. začína plynúť účastníkovi, ktorý bol zároveň účastníkom   konania,   v   ktorom   bolo   vydané   nové   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   od doručenia tohto nového rozhodnutia. Ak je účastníkovi (resp. jeho právnemu zástupcovi) doručené   (nové)   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   môže   vychádzať   z   toho,   že   toto   je právoplatné. Keby totiž toto rozhodnutie bolo doručené ostatným účastníkom skôr alebo neskôr ako navrhovateľovi, tento nemôže lehotu na podanie návrhu na obnovu konania zmeškať. Navyše platí, že až z doručeného rozhodnutia odvolacieho súdu sa navrhovateľ môže dozvedieť nielen výrok, ale aj úplne dôvody (nového) rozhodnutia, ktoré sa stane podkladom jeho návrhu na obnovu konania.

Vzhľadom na uvedené zastavame názor, že výklad ustanovenia O.s.p. o začiatku plynutia   lehoty   na   podanie   odvolania   tak   je   uvedený   v   Uznesení   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2014, je v rozpore logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia.

Najvyšší súd SR (rovnako KS Banská Bystrica) sa v odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia   vôbec   nevysporiadal   s otázkou,   či   aj   neprávoplatné   súdne   rozhodnutie,   je takým rozhodnutím, ktoré je spôsobilým dôvodom na obnovu konania (či ho možno aj s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. ako dôvod obnovy konania uplatniť). Máme za to, že neprávoplatné súdne rozhodnutie, nie je spôsobilým aby bolo uplatnené ako dôvod obnovy   konania.   Len   právoplatné   rozhodnutie   je   rozhodnutím   spôsobilým   privodiť povolenie obnovy konania a len takéto rozhodnutie možno ako dôvod obnovy konania reálne uplatniť. Neprávoplatné rozhodnutie nie je rozhodnutím predpokladaným ako dôvod konania podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p.“

6. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na rozdielnosť výkladu momentuzačatia   plynutia   lehoty   na   podania   návrhu   na   obnovu   konania   v prípade,   že   takýmtodôvodom je rozhodnutie, môže byť táto rozdielnosť odstránená len ústavne konformnýmvýkladom ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 232/2012z 28.   apríla   2014   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   9.   júna   2014,   tedasťažnosť bola podaná v zákonnej lehote.

7.   Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosti   podaním   doručeným   ústavnému   súdu11. augusta   2014,   v ktorom   vyčíta   namietanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   jehonepreskúmateľnosť, keďže najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nepodal podľasťažovateľa dostatočný výklad ustanovenia § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“), ktoré upravuje začiatok a plynutie subjektívnej lehoty na podania návrhuna obnovu konania.

8. V súlade s už uvedeným sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom:,

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2014 bolo porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2012 sa zrušuje a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie..

3. Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet Mgr. Jozefa Mochnackého, advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

14. Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania treba podať v lehote trochmesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebood toho času, keď ho mohol uplatniť.

III.

15.   Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   namietaným   uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľvidí   porušenie   svojich   práv   v tom,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   namietanéhorozhodnutia   nedostatočne   vysporiadal   s otázkou   výkladu   zákonného   ustanovenia   §   230ods. 1   OSP,   ktoré   upravuje   začiatok   a plynutie   subjektívnej   lehoty   na   podanie   návrhuna obnovu konania v situácii, keď je dôvodom obnovy rozhodnutie súdu. Z toho dôvodu jenamietané rozhodnutie najvyššieho súdu podľa tvrdenia sťažovateľa nepreskúmateľné.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

16.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

17.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebnéuviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   pretonemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnostipostupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmomoddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecnéhosúdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniuzákladného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecnéhosúdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne záveryboli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkouje tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logickyodôvodnené.

18. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľazamietol. V napadnutom uznesení najvyšší súd uviedol:

„V danej veci žalobca napadol návrhom na obnovu konania právoplatný rozsudok z dôvodu, že je tu rozhodnutie, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktoré môže privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Jednou z podmienok povolenia   obnovy   konania   je   včasné   podanie   návrhu   na   obnovu   konania.   Súdy   preto správne v danej veci skúmali dodržanie subjektívnej trojmesačnej lehoty (§ 230 ods. 1 O.s.p.), ktorej navrátenie nie je prípustné (§ 230 ods. 3 O.s.p.). Začiatok plynutia tejto lehoty posúdili rozdielne. Okresný súd mal za to, že subjektívna lehota začína plynúť prvým dňom nasledujúcim po doručení písomného vyhotovenia rozhodnutia (29. apríla 2011), zatiaľ čo odvolací súd bol toho názoru, že začína plynúť už od vyhlásenia rozhodnutia na pojednávaní odvolacieho súdu (16. marca 2011), na ktorom sa žalobca zúčastnil, a teda aj dozvedel o dôvode obnovy konania.

V preskúmavanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje so záverom odvolacieho súdu a na doplnenie uvádza. Ak je ako dôvod obnovy konania uplatňované súdne rozhodnutie v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p., je potrebné návrh podať do troch mesiacov od doby, kedy sa o tomto dôvode účastník dozvedel. Táto trojmesačná lehota je lehotou subjektívnou, to znamená, že začína plynúť od subjektívneho momentu, inak povedané od okamihu, resp. dňa, keď sa účastník dozvedel o súdnom rozhodnutí. Pretože v danej veci je týmto   rozhodnutím   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   bolo   vyhlásené   na   pojednávaní odvolacieho   súdu   16.   marca   2011,   mohlo   sa   tak   stať   najskôr   16.   marca   2011   za predpokladu, že sa účastník pojednávania zúčastnil a dozvedel sa tak už v tento deň na pojednávaní o rozhodnutí odvolacieho súdu (porovnaj rozsudok NS ČSR z 29. novembra 1984, sp. zn. 6 Cz 56/84). V konaní bolo preukázané, že žalobca sa pojednávania pred odvolacím súdom zúčastnil, je teda nepochybné, že sa o dôvode obnovy dozvedel už na tomto pojednávaní 16. marca 2011. Od tohto   dňa mu preto začala plynúť   subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Keď návrh na obnovu konania podal až 28. júla 2011, podal ho oneskorene. Odvolací súd z tohto dôvodu preto správne návrh na obnovu konania zamietol.“

19.   Obnova   konania   je   v   občianskom   súdnom   konaní   mimoriadnym   opravnýmprostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.Predstavuje   zákonom   povolenú   odchýlku   od   zásadnej   požiadavky,   ktorou   je   záväznosťa nezmeniteľnosť   právoplatných   rozhodnutí.   Obnova   konania   však   nie   je   generálnepoužiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnychopravných   prostriedkov   totiž   vychádza   z   toho,   že   právna   istota   a   stabilita   nastolenéprávoplatným   rozhodnutím   sú   v   právnom   štáte   (čl.   1   ods.   1   ústavy)   narušiteľné   lenmimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému mimoriadnychopravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie s novým rozhodnutímvo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania mátakto   umožniť,   aby   došlo   k   náprave   skutkových   omylov,   z   ktorých   sa   pri   vydanínapadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy konania je ajdodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa platnej a účinnejzákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej trojmesačnej lehoteplynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo od času, keď tentodôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je v zásadetrojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je v právnom štáteuprednostnená požiadavka právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím pred novýmkonaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci. Teda ak   účastník podá návrh naobnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórnezamietne.   Zákonná   úprava,   zvýrazňujúc   charakter   obnovy   konania   ako   mimoriadnehoopravného   prostriedku,   navyše   uvádza,   že   navrátenie   lehoty   na   obnovu   konania   nie   jeprípustné (§ 230 ods. 3 OSP) (III. ÚS 666/2014).

20.   Podstatnou   otázkou   v danej   veci   sťažovateľa   je   určenie   momentu   začiatkuplynutia trojmesačnej subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania v prípade,že dôvodom obnovy konania je súdne rozhodnutie. Ako je už uvedené, zákon spája počiatokplynutia tejto lehoty so subjektívnym momentom dozvedenia sa o dôvode obnovy alebos momentom, kedy bolo možné dôvod obnovy uplatniť. V okolnostiach tejto veci ide o to, žesťažovateľ sa návrhom na obnovu konania domáhal obnovenia konania o náhradu škodyz titulu   príspevku   na   stravovanie,   a to   z dôvodu   neplatnosti   výpovede   zamestnávateľa.Hmotnoprávnym   predpokladom   domáhania   sa   náhrady   škody   z titulu   príspevku   nastravovanie bolo pre sťažovateľa rozhodnutie súdu o tom, že skončenie pracovného pomeruje neplatné. Výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa sťažovateľ domohol ažrozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   122/2003   zo   14.   novembra   2003   v spojenís rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   141/2010   zo   16.   marca   2011   po   využitímimoriadneho   opravného   prostriedku,   t. j.   dovolania.   Objektívne   bolo   teda   v prípadesťažovateľa   vydané   rozhodnutie   (neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru),   ktoré   sinemohol   uplatniť   v pôvodnom   konaní   o priznanie   náhrady   škody   a ktoré   by   mu   mohloprivodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke, že začiatok plynutia subjektívnejtrojmesačnej lehoty je nutné počítať až od momentu, keď mu bolo rozhodnutie o neplatnostiskončenia pracovného pomeru doručené, t. j. nadobudlo právoplatnosť, a nie od momentuvyhlásenia tohto rozhodnutia, hoci sa pojednávania krajského súdu, na ktorom k vyhláseniurozhodnutia preukázateľne zúčastnil, ústavný súd uvádza:

V súvislosti so znením ustanovenia § 230 ods. 1 OSP „...v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď   ho   mohol   uplatniť.“ je   podľa   ústavného   súdu   nesporné,   že   subjektívny   moment„dozvedenia   sa“   nastal   v momente   vyhlásenia   rozhodnutia,   keď   sa   sťažovateľ   zúčastnilpojednávania krajského súdu. Od tohto momentu sa v zmysle výkladu právnej normy, ktorúpredostrel   v svojom   napadnutom   rozhodnutí   najvyšší   súd   a aj   krajský   súd,   má   počítaťzačiatok plynutia subjektívnej lehoty. Podstatou subjektívnosti lehoty je, že sa začiatok jejplynutia odvodzuje od subjektívneho momentu, t. j. od momentu, kedy subjekt, na ktorý saprávna norma viaže, subjektívne vnímal určitú skutočnosť vonkajšieho sveta. Zákonodarcav znení právnej normy ani v prípade, že dôvodom obnovy konania je rozhodnutie, neviažezačiatok   jej   plynutia   na   moment   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktoré   jedôvodom obnovy, na rozdiel od lehoty objektívnej, ktorú jednoznačne v znení ustanovenia§   230   ods.   2   OSP   na   moment   právoplatnosti   viaže   (v tomto   prípade   ide   o   momentprávoplatnosti rozsudku, o ktorého obnovu ide). V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, žeodôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd stotožnils odôvodnením   krajského   súdu,   a moment   plynutia   subjektívnej   lehoty   vo   vzťahuk sťažovateľovi počítal od momentu vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu, na ktorom bolsťažovateľ prítomný, nemožno považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený alebo ústavnenekonformný.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že právnym základom uplatnenia náhrady škodyvzniknutej neposkytnutím príspevku na stravovanie bolo neplatné skončenie pracovnéhopomeru   zo   strany   zamestnávateľa.   Neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   boladeklarovaná rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011, jehoverejným vyhlásením, ktoré sa uskutočnilo 16. marca 2011, a neexistoval dôvod, ktorý bysťažovateľovi bránil, aby túto informáciu o existencii rozhodnutia krajského súdu, ktoré boloverejne vyhlásené, ktorá sa už dostala do jeho dispozičnej sféry, uplatnil ako dôvod obnovykonania, v ktorom sa domáhal náhrady škody z titulu nevyplateného stravného.

21.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   jednu   zo   základných   zásadsúkromného   práva,   ktorou   je  ,,vigilantibus   iura   scripta   sunt“,   t.   j.   bdelým   (pozorným,ostražitým, opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Tedatakým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesnéoprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Táto zásadapredpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následnevykonať   prípadné   potrebné   opatrenia,   aby   nedošlo   k   porušeniu   jeho   práv   (m.   m.IV. ÚS 301/07, I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013). Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľmal právo a možnosť žiadať od súdu rozhodujúceho o neplatnosti skončenia pracovnéhopomeru   aj   vyhotovenie   odpisu   zápisnice   z pojednávania,   na   ktorom   došlo   k vyhláseniurozsudku krajského súdu, ktorý už nemohol byť napadnutý žiadnym riadnym opravnýmprostriedkom. Je nepochybné, že aj odpis zápisnice o vyhlásení rozsudku krajského súdu jedostatočným   dôkazom   existencie   dôvodu   obnovy   konania   pre   súd   konajúci   vo   vecipriznania náhrady stravného.

22. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavneakceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať dopostupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).

23. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdudostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodneniauznesenia   nie   je   v   rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnuochranu   a nemožno   mu   vyčítať   arbitrárnosť.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosťsťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavypodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

24. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu preľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadákonanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať ajobnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisias rozhodnutím   o   právach   a   záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru.   Článok   6   ods.   1dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochranaľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina:Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09, I. ÚS376/2014)].

25. Vzhľadom na už   uvedené a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu(m.m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011, III. ÚS 666/2014) v prípaderozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 228 a nasl. OSP nejdeo typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čohoneprichádza do úvahy, aby ústavný súd po prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie vyslovilporušenie   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   odmietolsťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

26.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok,   bolo   už   bezprávneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožnopodať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizáciezriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmaťuž prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 10. júna 2015