znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 285/2014-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. D. a mal. A. D., zastúpených obchodnou spoločnosťou Fons iuris s. r. o., Kominárska 2, 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka doc. JUDr. PhDr. Adriána Švecová, PhD., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 23 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práv   podľa   čl.   3   ods.   1   a 2   a čl.   12   ods.   1   a 2   Dohovoru   o právach   dieťaťa uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 11 CoP/302/2013 582   z 13.   augusta   2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D. a mal. A. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. novembra 2013   doručená   sťažnosť   A.   D.   a mal.   A. D. (ďalej   aj   „sťažovateľka“, „maloletý“   spolu   aj   „sťažovatelia“),   pre   namietané   porušenie   ich   základných   práv podľa čl. 23 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP/302/2013-582 z 13. augusta 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   23.   júla   2012   bol Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) doručený návrh M. D. (otca, ďalej len „navrhovateľ“), ktorým žiadal o návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu – Talianskej   republiky.   Navrhovateľ   svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že sťažovateľka   (matka) od 13. decembra 2011 maloletého neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky, kam s ním (po podpise dohody uzavretej medzi rodičmi maloletého 11. novembra 2011, pozn.) vycestovala s cieľom návštevy svojej rodiny, ktorá mala trvať jeden mesiac. Súd pre maloletých v Trieste, Talianská republika, nariadením č. 228/2012 A. C., č. 911/12 z 23. mája 2012 dočasne prerušil rodičovské práva a povinnosti sťažovateľky voči maloletému a dočasne ho zveril do opatery navrhovateľa.

Sťažovateľka   s návratom   maloletého   na   územie   Talianskej   republiky   nesúhlasila z dôvodu   existencie   vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletého vystavil   fyzickej alebo duševnej   ujme,   pretože „maloletý   nikdy   nebol   dlhšie   obdobie   sám   s otcom..., o maloletého   sa   vždy   starala   iba   matka   a je   na   ňu   silno   citovo   viazaný...   Najväčšou psychickou záťažou pre maloletého však bolo predovšetkým to, že musel byť roky svedkom agresívneho správania sa otca k matke...“.

Okresný súd uznesením č. k. 1 P/174/2012-471 z 21. decembra 2012 nariadil návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu – Talianskej republiky, pričom pri svojom rozhodovaní vychádzal z čl. 1 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 1, čl. 3, čl. 12, čl. 13 a čl. 19 Dohovoru   o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „dohovor č. 119/2001 Z. z.“). Z relevantnej časti odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva:

„Súd vo   veci vykonal   dokazovanie výsluchom   otca,   matky,   vyjadrením   kolízneho opatrovníka,   správou   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Komárno   z   31.   7.   2012 o prešetrení pomerov u matky, výsluchom maloletého, správou zo špeciálno-pedagogického vyšetrenia dieťaťa v Komárne zo dňa 3. 7. 2012, osvedčením o

: sobáši zo dňa 10. 01. 2009, rodným listom maloletého A. D., potvrdením o trvalom pobyte maloletého v Taliansku., potvrdením   o štátnom   občianstve   maloletého,   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Mníchove zo dňa 16. 03. 2007   o umiestnení   matky   na psychiatrickej klinike,   potvrdením o navštevovaní   predškolského   zariadenia,   potvrdením   o zápise   maloletého   do   školského zariadenia, formulárom   na uplatnenie   práva   o   výbere   výučby   katolíckeho   náboženstva šk. r. 2012/2013,   potvrdením   o výbere   vzdelávacieho   plánu   školy   (40   hodín   týždenne), dohodou   medzi   rodičmi   zo dňa 11. 11.   2011,   nariadením   talianského   súdu č. 228/2012 A. C., č. 911/12 zo dňa 23. 05. 2012, rezerváciou leteniek na deň 10. 07. 2012 a na 19. 12. 2012,   nariadením   talianského   súdu   č.   228/2012   V.   G.,   č.   1251/12 zo dňa 12. 07. 2012,   žalobou   otca   voči   matke   pre   únos   maloletého   A.,   rozhodnutím Prokuratúry Mníchov z 2. 4. 2007, výpisom registra trestov otca, vyjadrením Ministerstva spravodlivosti   Talianska,   oddelenia   sociálnych služieb   San   Vito   al   Tagliamento. zo dňa 17. 10.   2012,   poradenského   centra   pre   rodinu   San   Vito   al   Tagliamento zo dňa 16. 10.   2012,   Centra   duševného   zdravia   v San   Vito   al   Tagliamento zo dňa 15. 10. 2012,   uznesením   Súdu   pre maloletých   v   Trieste   č. 228/12   RG   AC zo dňa 28. 11. 2012 o ochranných opatreniach, zmluvou o prenajatí bytu a zložení finančnej čiastky zo strany otca na výživu matky a maloletého, ako aj ďalším spisovým materiálom... Súd   mal   preukázané,   že   maloletý   A. D.   (6   rokov)   sa   narodil   v...   počas   trvania manželstva   rodičov   a ich   pobytu   v Nemeckej   spolkovej   republike...   Maloletý   je   štátnym občanom... aj Slovenskej republiky. Po narodení maloletého sa rodina dňa 22. 12. 2008 presťahovala   do   Talianska,   kde   bol   maloletý   prihlásený   k trvalému   pobytu.   Rodičia maloletého   žili   v spoločnej   domácnosti   v rodnom   dome   otca   maloletého,   spoločne vykonávali opatrovnícke právo k maloletému, maloletý navštevoval predškolské zariadenie a obaja rodičia pracovali...

Súd   dospel   k   záveru,   že   je   nesporné,   že   maloletý   A. D.   mal   obvyklý   pobyt v Talianskej   republike,   krajinu   obvyklého   pobytu   matka   nespochybňovala.   Otázku posúdenia výkonu opatrovníckeho práva zo strany otca maloletého, súd vyhodnotil tak, že obaja rodičia, teda aj otec, svoje opatrovnícke právo riadne vykonávali. Rodičia žili v spoločnej   domácnosti   a   spoločne   zabezpečovali   výchovu   a   potreby   maloletého,   otec zväčša po materiálne stránke ako živiteľ rodiny (keďže matka dlhšie obdobie v Taliansku. spočiatku nepracovala), matka vykonávala osobnú starostlivosť o dieťa do doby, kedy dieťa nastúpilo   do   predškolského   zariadenia.   V   danom   prípade   otec   nadobudol   opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého dieťaťa.

V konaní mal súd preukázané..., že v danom prípade ide o neoprávnené zadržiavanie maloletého na území Slovenskej republiky od 13. 12. 2012, nakoľko otec dal matke súhlas k pobytu   maloletého   A.   na   Slovensku   na   presne   vymedzený   čas   od   12.   11.   2011 do 12. 12. 2011.   Otec   matke   súhlas   s vysťahovaním   maloletého   na   Slovensko   nedal a s neoprávneným zadržiavaním dieťaťa sa na území Slovenska nezmieril...

Súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosti a to domácim násilím, ktoré malo byť podľa udania matky na nej páchané zo strany manžela a otca maloletého a ktorého preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru, na   ktorý   sa   matka   odvolávala...   V tomto   smere   súd   konštatuje,   že   v konaní   neviedol dokazovanie   zamerané   na   to,   či   matke   diagnostikované   psychické   ochorenie   by   mohlo brániť   v riadnom   výkone   osobnej   starostlivosti   o   dieťa,   nakoľko   táto   otázka   nebola predmetom   konania,   avšak   vzhľadom   na   jej   dlhodobé   ochorenie   a správy   talianskych sociálnych   orgánov,   súd   tvrdenia   matky   o   domácom   násilí   hodnotí   ako   rozporné a nejednoznačné.

Z takto   zisteného   skutkového   stavu   nemal   súd   dostatočne   preukázané   skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka alebo dieťa v čase spolužitia s otcom dieťaťa vystavená...

V   danom   prípade   mal súd   preukázané,   že   boli   vykonané   primerané   opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate tak zo strany otca maloletého, ako aj zo strany   justičných   a sociálnych   orgánov   Talianskej   republiky   mal   súd   jednoznačne preukázané, že v danom prípade návrat dieťa nevystaví fyzickej alebo duševnej ujme, ani ho inak neprivedie do neznesiteľnej situácie, nakoľko sa dieťa vracia do známeho sociálneho prostredia v ktorom   pred 12.   11.   2011   žilo   a   vyrastalo, pričom v záujme   dieťaťa   bola dostatočne zabezpečená i možnosť návratu jeho matky. Matke a maloletému po príchode do Talianska na základe rozhodnutia súdu bolo zabezpečené ubytovanie, ochrana, odborné poradenstvo   s tým,   že   dieťa   až   do   konečného   rozhodnutia   súdu   vo   veci   samej   bude umiestnené u matky.

Súd nemohol v danom prípade prihliadať na výsluch' maloletého dieťaťa, ktorý bol vykonaný   za   účasti   tlmočníka   z   jazyka   maďarského   (nakoľko   maloletý   slovenský   jazyk neovláda), vzhľadom na jeho rozumovú a emočnú vyspelosť vo veku 6 rokov. Je možné predpokladať,   že   dieťa   vzhľadom   na   stupeň   rozumovej   vyspelosti,   ako   aj   z   dôvodu   už možných vplyvov matky na dieťa počas jeho pobytu na Slovensku, po tom čo bolo vytrhnuté z   jeho   prirodzeného   sociálneho   prostredia   a   obmedzeným   kontaktom   s   otcom,   nie   je schopné   vyjadriť   sa   k   predmetu   konania.   Súd   pri   vyhodnotení   rozumovej   a   emočnej vyspelosti   dieťaťa   prihliadol   aj   na   správu   Centra   pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Komárne predloženú matkou zo dňa 3. 7. 2012...

Takto vykonaným dokazovaním súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu do Talianskej republiky...“

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, v ktorom „nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvého stupňa... Žiadala, aby si súd zadovážil výpis z registra trestov, či bol v roku 2007 alebo 2008 uložený otcovi zákaz priblížiť sa k matke a dieťaťu. Súd tieto dôkazy nevykonal a nevyžiadal si informácie z Nemecka. Otec mal   problémy   s alkoholom,   v dôsledku   čoho   mu   bol   odňatý   aj   vodičský   preukaz...   Súd prvého stupňa mal nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru detskej psychológie, ktorý by odpovedal na otázky jej vzťahu s dieťaťom, ako aj dôsledkov, ktoré by nastali pri premiestnení   maloletého.   U svojich   rodičov   si   vytvorila   na   Slovensku   vhodné podmienky, našla si prácu a maloletý je zapísaný v materskej škole... Súd si nevyžiadal od prokuratúry z Talianska, či hrozí matke v prípade jej návratu zo Slovenska zatknutie, čo možno očakávať v predmetnom trestnom konaní. Otec sa zmieril s jej odchodom, pretože na pojednávaní 22. 08. 2012 uviedol, že vedel, že keď matka odíde, už sa viac do Talianska nevráti...   Poukázala   na   rozhodnutia   v podobných   veciach   a zdôraznila,   že   známym sociálnym prostredím pre maloletého nie je Taliansko, ako to tvrdí súd prvého stupňa, ale prostredie, v ktorom sa nachádza matka... Sám maloletý sa vyjadril, že sa do Talianska vrátiť nechce, vykonaním výsluchu maloletého bez prítomnosti detského psychológa došlo k porušeniu práv dieťaťa vyjadriť sa k predmetu sporu.“.

Krajský súd uznesením č. k. 11 CoP/302/2013-582 z 13. augusta 2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené   ich   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3 a čl. 48 ods. 2   ústavy,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Ich   argumentácia   aj v tomto   prípade   smeruje   predovšetkým   proti   postupu okresného súdu, ktorý nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov neúplne zistil skutkový stav   veci,   tento   následne   nesprávne   vyhodnotil   a právne   posúdil,   a teda „vôbec   sa nezaoberal otázkou najlepšieho záujmu samotného maloletého“, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. V dôsledku výkonu   prvostupňového   rozhodnutia   sa   maloletý   toho   času   nachádza   u svojho   otca v Talianskej   republike.   Sťažovatelia   krajskému   súdu   opakovane   vytýkajú,   že „len mechanicky rozhodol a potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa a ani sa nezaoberal dôvodmi odvolania, pričom rozhodoval arbitrárne“. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského súdu, že „zohľadnenie alebo nezohľadnenie určitého dôkazu je otázkou voľného hodnotenia dôkazov“,   a z tohto   dôvodu   ním   vydané   rozhodnutie   považujú   za   nezodpovedajúce požiadavke   riadneho   a presvedčivého   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   vyplývajúcej z § 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorá   je   tiež   jedným   z atribútov   práva na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru sťažovateľov „v napadnutom rozhodnutí nebol dostatočne odôvodnený záver o nemožnosti aplikácie čl. 23 ods. 4 ústavy“, podľa ktorého občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť. Námietku porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru sťažovatelia spájajú s tým, že „súd nezohľadňoval ani aktuálnu judikatúru v oblasti medzinárodných únosov“,   pretože   inak   by   prehodnotil   obvyklý   pobyt   maloletého,   ktorý „v čase   jej premiestnenia na Slovensko bol závislý na svojej matke“.

Sťažovatelia v petite ústavnému súdu navrhli, aby rozhodol týmto nálezom:„Krajský súd v Bratislave uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 8. 2013

- č. k. 11 CoP/302/2013-582 porušil právo sťažovateľky v 1. rade na súdnu ochranu a práva na   spravodlivý   súdny   proces   garantované   ustanoveniami   Ústavy   Slovenskej   republiky v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   garantovaného   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   slobodu   pohybu   a   pobytu   uvedené v čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,   ako aj právo na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   garantované   v   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Krajský súd v Bratislave uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 8. 2013 - č. k. 11 CoP/302/2013-582 porušil právo sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces garantovaných ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov v konaní   pred   súdom,   v   článku   48   ods.   2   -   právo   na   prerokovanie   veci   v   prítomnosti účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a právo slobodne vstúpiť a zotrvať vo vlasti podľa článku 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé prejednanie veci garantovaného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a proti porušeniu práv dieťaťa garantovaných v ustanoveniach Dohovoru o právach dieťaťa v článku 3 ods. 1 - právo dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho záujmu pri činnosti súdu, v článku 3 ods. 2 - právo dieťaťa na zabezpečenie ochrany a starostlivosti nevyhnutnej pre jeho blaho a s ohľadom na práva a povinnosti jeho rodičov a v článku 12 ods. 1 a 2 - právo dieťaťa formulovať vlastné   názory a   právo na   jeho vypočutie   v súdnom   konaní,   slobodu   pohybu   a pobytu uvedené   v čl. 23   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života garantované v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 8. 2013 - č. k. 11 CoP/302/2013-582 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka základných práv sťažovateľov podľa čl. 23 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP/302/2013-582 z 13. augusta 2013, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 P/174/2012-471 z 21. decembra 2012 o nariadení návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu – Talianskej republiky.

Podľa čl. 23 ods. 4 ústavy každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Keďže   sťažovateľom   je   známa   judikatúra   ústavného   súdu   týkajúca   sa   ako   jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, tak aj obsahu označených práv, nepovažoval túto za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že súdne rozhodnutia   musia v dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na ktorých   sa   zakladajú (García   Ruiz   proti   Španielsku   z 21.   januára   1999).   Judikatúra   ESĽP   nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr.   Higgins   proti Francúzsku   z 19.   februára 1998). Otázku, či   súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov   strán   s výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie   (Kraska   proti   Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Porušenie   označených   práv   vidia   sťažovatelia   v tom,   že   krajský   súd   sa   dôsledne nezaoberal dôvodmi sťažovateľkou podaného odvolania, v ktorom namietala nevykonanie ňou   navrhovaných dôkazov, nedostatočné   zistenie skutkového stavu   a nesprávne právne posúdenie   veci   okresným   súdom.   V tomto   smere   ústavný   súd   konštatuje,   že   odvolacie námietky sú obsahovo v podstate identické s tými, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojej sťažnosti.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k zhodnému záveru ako okresný súd, a to že neboli zistené žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu navrhovateľa nemohlo byť vyhovené. Krajský súd ďalej okrem iného uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   vo   veci   vykonal   potrebné   dokazovanie   z   neho   vyvodil správny   právny   záver,   svoje   rozhodnutie   aj   náležite   zdôvodnil,   v   odvolaní   neboli uvedené   žiadne,   nové   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   zmenu   rozhodnutia súdu prvého stupňa...

Na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa, že prvostupňový súd sa zaoberal všetkými námietkami, ktoré matka v konaní produkovala. Pokiaľ   ide o konflikty medzi rodičmi súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie a tieto skutočnosti aj vyhodnotil.

Odvolací   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   konanie   o   nariadenie   návratu maloletého   do   miesta   obvyklého   pobytu   je   špecifickým   konaním,   ktorého   účelom   je zabezpečenie   čo   najrýchlejšieho   návratu   dieťaťa   do   miesta   obvyklého   pobytu. V   žiadnom   prípade   nemá   znamenať   odlúčenie   dieťaťa   od   matky,   ale   sleduje usporiadanie   si   veci   starostlivosti   o   maloleté   dieťa   v   mieste   obvyklého   pobytu dieťaťa.   Matka   jednostranným   konaním   nemohla   dieťa   premiestniť   do   Slovenskej republiky   a z   obsahu   spisu   ani   z   vykonaného   dokazovania   nevyplynulo,   že   by   otec s   takýmto   premiestnením   súhlasil,   a   sa   s   ním   zmieril.   Rozhodnutím   talianskeho súdu v T.   č. 228/12 RG AC a č.   911/12 z 23.   05.   2012 bolo dieťa   predbežne zverené do starostlivosti otca,   pričom   matka   nemala   právomoc,   rozhodovať   o   obvyklom, pobyte   dieťaťa.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   matka   v   priebehu   konania   deklarovala súhlas s návratom na územie Talianska, chcela sa zúčastniť pojednávania pred talianskym súdom,   na   ktorý   bola   opakovane   predvolaná,   matka sa   však do   Talianska   nevrátila. Odvolací   súd   sa   zaoberal   aj námietkou   matky   ohľadne   výsluchu   maloletého,   pričom odvolací súd na tieto námietky prihliadnuť   nemohol, výsluch bol uskutočnený v súlade s § 100 ods. 3 O. s. p., keď dieťa bolo vypočuté za prítomnosti kolízneho opatrovníka, bol zabezpečený   tlmočník,   dieťa   samotné   súhlasilo,   že   sa   môžu   rozprávať   v   neprítomnosti matky, pričom citované ustanovenie   pripúšťa vypočuť dieťa aj bez prítomnosti rodičov. Výsluch bol vedený v súlade s vekom, rozumovou vyspelosťou maloletého a súd prvého stupňa tento výsluch aj správne   vyhodnotil.   K   námietke   matky   maloletého   týkajúcej sa obmedzenia jej osobnej slobody odvolací súd poukazuje na primerané opatrenia zo strany justičných a sociálnych orgánov v Taliansku, matke a maloletému po príchode do Talianska na základe rozhodnutia súdu bolo zabezpečené ubytovanie, ochrana, odborné poradenstvo s tým, že dieťa až do konečného rozhodnutia vo veci samej bude umiestnené u matky. Záverom   odvolací   súd   uvádza,   že   Slovenská   republika   je   viazaná medzinárodnými   zmluvami   a   záväzkami   a   musí   dodržiavať'   všeobecné   pravidlá medzinárodného práva.“

Ústavný   súd   už   v náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   114/08   z 12.   júna   2008   vyslovil,   že pri rozhodovaní   o   návrate   dieťaťa   do   iného   zmluvného   štátu   podľa   dohovoru č. 119/2001 Z. z.   musia   súdy   vychádzať   zo   starostlivo   zisteného   skutkového   stavu,   to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom   štáte,   musia   byť   zistené   a   objasnené   natoľko   dostatočne,   aby   posúdenie ne/navrátenia   maloletého   dieťaťa   nevychádzalo   iba   z   dôkazov   produkovaných   jedným účastníkom súdneho konania, ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo   možné   zistiť   skutočný   postoj   rodiča   žijúceho   v   zahraničí   k   súčasnému   pobytu maloletého   dieťaťa   v   Slovenskej   republike,   ako   aj   relevantné   informácie   orgánu   štátu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nielen   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí,   ale   aj okresný   súd   v prvostupňovom   rozhodnutí   pomerne   obsiahlo   odpovedali   sťažovateľke na všetky ňou predložené námietky, ktoré boli pre posúdenie danej veci kľúčové, a na vec správne   aplikovali   relevantné   právne   normy   vnútroštátneho   aj   medzinárodného   práva. V danom   prípade   nebolo   preukázané,   že existuje   vážne   nebezpečenstvo,   že   návrat do Talianskej republiky by maloletého vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie [čl. 13 písm. b) dohovoru č. 119/2001 Z. z.].

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   považuje   závery   vyjadrené   v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné,   a preto   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 23 ods. 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   napriek   tomu, že sťažovatelia sú zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou, odôvodnenie sťažnosti nie je v súlade s petitom, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný. Vychádzajúc z obsahu označených práv v danom prípade absentuje jasné a zrozumiteľné zdôvodnenie ich porušenia vo vzťahu ku každému zo sťažovateľov osobitne.Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Námietku sťažovateľov, že „súd nezohľadňoval ani aktuálnu judikatúru v oblasti medzinárodných   únosov“,   ústavný   súd   nepovažoval   za   relevantnú,   keďže   táto   nemá všeobecne právnu záväznosť, pričom existuje množstvo judikatúry svedčiacej v prospech, ale aj v neprospech nariadenia návratu maloletých detí do krajín ich obvyklého pobytu. Pri takomto   rozhodovaní   musia   súdy   disponujúce   označenou   právomocou   vychádzať zo zásady rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa, ako aj z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, čo sa v danom prípade stalo.

K namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených práv by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením niektorého z princípov spravodlivého súdneho procesu obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade tieto neboli porušené, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv maloletého, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014