znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 285/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. A., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., Advokátska kancelária, L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresnej prokuratúry Lučenec č. k. 1 Pv 1243/08-84 z 20. apríla 2010 a č. k. 1 PV 694/09-48 z 26. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. A. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2011 doručená sťažnosť S. A., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F., Advokátska kancelária, L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami   Okresnej   prokuratúry   Lučenec   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) č. k. 1 Pv 1243/08-84 z 20. apríla 2010 a č. k. 1 PV 694/09-48 z 26. júla 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Lučenec,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) ČVS: ORP-18/OEK-LC-2008 z 29.   januára   2010   (v   sťažnosti   je   uvedený   nesprávny   dátum   –   9.   január   2010,   pozn.) vznesené obvinenie pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa ustanovení § 277 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „Toto   bolo   potvrdené   uznesením   krajského vyšetrovateľa   úradu   justičnej kriminálnej   polície PZ   Banská Bystrica pod   sp.   zn.   KRP- 4/OEK-BB-2010,   ktorým   bolo   započaté   stíhanie   vo   veci   neodvedenia   dane   a poistného § 277/1,2b) TZ spolupáchateľstvom.“.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia sťažnosť, v ktorej namietal   nezákonnosť vydaného   rozhodnutia.   Na   tomto   mieste   sťažovateľ   argumentuje: „O mojej sťažnosti rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec uznesením sp. zn. 1Pv 1243/08-81 a 1PV 694/09-48 tak, že túto zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia sa prokurátor Krajskej   prokuratúry   Bratislava obmedzil   na   konštatovanie,   že na podklade zistených   skutočností   v   predmetnej   veci   po   začatí   trestného   stíhania   je   dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin, ktorý sa vyšetruje som spáchal.“

Sťažovateľa   uvádza, že   uznesením   prokurátora   okresnej   prokuratúry   č.   k. „1   Pv 1243/08-81 a 1PV 694/09-48“ bola jeho sťažnosť ako nedôvodná zamietnutá.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   v podanej   sťažnosti   uviedol   podrobné   dôvody nezákonnosti uznesenia vyšetrovateľa, pričom prokurátor v rámci rozhodovania o sťažnosti nereagoval   na   žiaden   z ním   prezentovaných   dôvodov.   Sťažovateľ   na   tomto   mieste argumentuje: „Všetky mnou uvádzané sťažnostné dôvody zhrnul do konštatovania, že som namietal,   že   v danej   veci   ide   o bežný   obchodný   vzťah.   Pokiaľ   aj   uviedol,   že   by   bolo nelogické   predpokladať,   že   pri   vznesení   obvinenia   musí   byť   trestný   čin   jednoznačne definovaný   a   aj   preukázaný,   keďže   práve   toto   je   cieľom   následného   vyšetrovania,   ako i prípadného súdneho rozhodnutia,   nie je možné predsa súhlasiť s takou interpretáciou inštitútu   vznesenia   obvinenia,   žeby   bolo   možné   ho   vzniesť   voči   určitej   osobe   bez akýchkoľvek   relevantných   podkladov   a   vlastne   ho   pokladať   za   „službu“;   podozrivému, pretože po vznesení obvinenia si tento môže, ako to ďalej prokurátor vo svojom rozhodnutí uvádza, uplatňovať všetky práva a povinnosti obvineného a tiež mu je garantovaná istota, že   sa   vyšetrovanie   bude   viesť   a   dôkazy   získavať   len   spôsobom   stanoveným   trestným poriadkom.   Vznesenie   obvinenia   voči   konkrétnej   osobe   je   predsa   vážnym   zásahom do osobnej   a   morálnej   integrity   každého   jednotlivca.   Účinné   bránenie   sa   vznesenému obvineniu   a   dokazovanie   jeho   nedôvodnosti,   či   vlastnej   neviny,   je   častokrát   spojené na strane obvineného s materiálnymi a morálnymi ujmami. Jeho vznesenie preto vždy musí vychádzať z právne relevantných dôkazov a pokiaľ aj nemusí byť, tak ako to prokurátor vo svojom   rozhodnutí   uvádza,   trestný   čin   dokázaný,   tak   nie   je   pravdou   žeby   dokonca nemusel byť ani definovaný, pretože právo obvineného vedieť z čoho je obvinený je jedným z jeho   základných   práv.   Trestný   poriadok   striktne   stanovuje,   že   uznesenie   o   vznesení obvinenia musí okrem iných skutočností obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností za ktorých k nemu došlo, tak aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom.“

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje,   že   svoje   výhrady   voči „uzneseniu   prokurátora Okresnej   prokuratúry   Lučenec“ uplatnil   v písomnej   žiadosti   o preskúmanie   postupu prokurátora, ktorú podal 23. novembra 2010 Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len   „krajská   prokuratúra“).   V žiadosti   namietal „svojvoľnosť,   nepodloženosť a nepreskúmateľnosť“ rozhodovania prokurátora, ktorý sa podľa jeho názoru sťažovateľa nevysporiadal „na   základe   racionálneho   zákonného   základu“   so   žiadnym   z dôvodov uvedených v podanej sťažnosti.

V nadväznosti na uvedené prezentuje sťažovateľ túto argumentáciu: „Dôkazom, že Okresná   prokuratúra   v   Lučenci   svojim   uznesením   porušila   mnou   namietané   zákonné postupy   je   list   z   Krajskej   prokuratúry   Banská   Bystrica   pod   zn.   3KPt   625/09-73 z 05.11.2010. V predmetnom liste prokurátor Krajskej prokuratúry JUDR. D. K. otvorene priznáva   porušenie   zákona   zo   strany   Okresnej   prokuratúry   v   Lučenci   citujem,   po preskúmaní spisového materiálu som zistil, že Váš podnet je dôvodný. Vami napadnuté uznesenia prokurátorky Okresnej prokuratúry Lučenec neobsahujú odôvodnenie v súlade s nálezom Ústavného súdu SR č. III ÚS 209 zo 17.03.2009.“

Podľa vyjadrenia sťažovateľa žiadosť adresovaná krajskej prokuratúre 23. novembra 2010 bola posúdená ako podnet podľa ustanovenia § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   a listom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/3 GPt 20/11-5 z 20. januára 2011 mu bolo oznámené, že jeho podnet sa bez prijatia opatrení odkladá.

Sťažovateľ je toho názoru, že stanoviskom generálnej prokuratúry a „rozhodnutím Okresnej prokuratúry Lučenec“ došlo k porušeniu jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože rozhodnutie prokurátora okresnej prokuratúry neobsahovalo relevantné   dôvody,   ktoré   by   vyčerpávajúco   reagovali   na   argumenty,   ktoré   predostrel vo svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa.

V závere sťažovateľ poukazuje na včasnosť podania sťažnosti citujúc ustanovenie § 53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a argumentujúc, že od doručenia stanoviska generálnej prokuratúry (9. februára 2011) do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu ešte neuplynuli dva mesiace.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo S. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry v Lučenci sp. zn. 1Pv 1243/08-84 zo dňa 20.04.2010 a 1PV 694/09-48 zo dňa 26.07.2010 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   v   Lučenci   sp.   zn.   1Pv   1243/08-84   zo   dňa 20.04.2010 a 1PV 694/09-48 zo dňa 26.07.2010   zrušuje   a vec jej vracia na ďalšie konanie.

3.   Okresná   prokuratúra   v   Lučenci   je   povinná   uhradiť   S.   A.   trovy   právneho zastúpenia v sume 314,18 Eur (slovom tristoštrnásť eur, 18/100 centov) na depozitný účet jeho právneho zástupcu, vedený vo..., č. ú...., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek   tomu,   že   je   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých je sťažovateľ uplatňujúci ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpený advokátom.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody a označenie proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažnosť   sťažovateľa   sa   vyznačuje   zmätočnosťou   svojho   obsahu,   ktorá   vyúsťuje do nedostatku   jednej   zo   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažnosti   požadovanej ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   ktorou   je   logické,   kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu. Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľa takáto kvalita zjavne chýba.

Obsah   odôvodnenia   sťažnosti   sťažovateľa   sa   vyznačuje   týmito   početnými nedostatkami:

1. Relevantné rozhodnutie, na ktoré sťažovateľ vo svojom odôvodnení poukazuje, nie je v sťažnosti náležite špecifikované, a síce pri „uznesení krajského vyšetrovateľa úradu justičnej kriminálnej polície PZ Banská Bystrica pod sp. zn. KRP-4/OEK-BB-2010“ nie je uvedený   dátum   jeho   vydania.   Rovnako   tiež   z odôvodnenia   sťažnosti   nemožno   vyvodiť právne   relevantnú   súvislosť   tohto   rozhodnutia   s   označeným   uznesením   vyšetrovateľa okresného   riaditeľstva   PZ   ČVS:   ORP-18/OEK-LC-2008   z 29.   januára 2010.   Sťažovateľ expressis verbis uvádza, že „Toto bolo potvrdené uznesením krajského vyšetrovateľa úradu justičnej kriminálnej polície PZ Banská Bystrica pod sp. zn. KRP-4/OEK-BB-2010, ktorým bolo   započaté   stíhanie   vo   veci   neodvedenia   dane   a poistného   §   277/1,   2b)   TZ spolupáchateľstvom.“. Podľa ustanovení § 185 a nasledujúcich zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu policajta   je   sťažnosť,   o ktorej   rozhoduje,   pokiaľ   sťažnosti   policajt   sám   nevyhovie, prokurátor,   ktorý   vykonáva   nad   prípravným   konaním   dozor.   Vychádzajúc   z uvedenej právnej úpravy nie je ústavnému súdu zrejmé, čo mal sťažovateľ na mysli, keď sa vyjadril, že uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva PZ z 29. januára 2010 bolo „potvrdené uznesením krajského vyšetrovateľa“.

2. Zmätočnosťou sa vyznačuje aj špecifikácia porušovateľa namietaného základného práva. Na strane 2 v druhom odseku odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ uvádza, že o jeho sťažnosti   rozhodol „prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Lučenec   uznesením   sp.   zn.   1Pv 1243/08-81 a 1PV 694/09-48“, v nasledujúcej vete však už uvádza, že v odôvodnení tohto uznesenia prokurátor „Krajskej prokuratúry Bratislava...“.

3. Ťažiskom námietok sťažovateľa je ním prezentovaná nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia   prokurátora   vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   o nedostatku   dôvodov na vznesenie   trestného   obvinenia.   Ústavný   súd   však   z obsahu   priloženej   kópie   jedného z namietaných   rozhodnutí,   a síce   z uznesenia   prokurátora   okresnej   prokuratúry   č.   k. 1 Pv 1243/08-84 z 20. apríla 2010, zistil, že toto sa týka otázky spojenia trestných vecí sťažovateľa   na   spoločné   konanie.   Sťažovateľ   nevysvetlil   príčinnú   súvislosť   tohto rozhodnutia   s obsahom   jeho   námietok   uplatnených   v ústavnej   sťažnosti   a túto pri akejkoľvek snahe nie je ani možné z obsahu sťažnosti a jej príloh nijako vyvodiť.

4.   Sťažovateľ   sa   v jednom   z   bodov   argumentácie   zmieňuje   o písomnej   žiadosti o preskúmanie postupu prokurátora podanej krajskej prokuratúre 23. novembra 2010, ktorou mal uplatniť svoje výhrady voči namietanému uzneseniu prokurátora okresnej prokuratúry. V nadväznosti   na   to   sa   však   odvoláva   na   potvrdenie   nezákonnosti   postupu   okresnej prokuratúry   listom „Krajskej   prokuratúry   Banská   Bystrica pod   sp.   zn.   3KPt   625/09-73 z 05.11.2010“, ktorý nemôže korešpondovať podanej žiadosti z 23. novembra 2010, keďže bol   spísaný   už   5.   novembra   2010   (kópiu   tohto   listu   pripojil   sťažovateľ   ako   prílohu k sťažnosti).

5.   Ďalej   sa   v obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   vyskytuje   nesúladnosť   špecifikácie námietky vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam, keď v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uvádza inú spisovú značku namietaného rozhodnutia (č. k. „1Pv 1243/08-8“) v porovnaní s jej   špecifikáciou   v petite   sťažnosti   (č.   k.   1   Pv   1243/08-84).   Takisto   nejednoznačné je vymedzenie   porušovateľa   základného   práva,   keď   v odôvodnení   sťažnosti   prezentuje sťažovateľ   námietku   porušenia   svojho   základného   práva   aj   vo   vzťahu   k stanovisku generálnej prokuratúry, no túto už v petite sťažnosti neformuluje.

Napokon v prílohách sťažnosti absentuje kópia jedného z namietaných rozhodnutí, a síce uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 1 PV 694/09-48 z 26. júla 2010, teda zákonná náležitosť požadovaná ustanovením § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa vykazuje takú intenzitu nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, že nie je možné preskúmať splnenie   čo   i   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   a   preto   ju z uvedeného   dôvodu   odmietol   už pri jej   predbežnom   prerokovaní   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd na záver dodáva, že podľa ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (II. ÚS 117/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011