znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 285/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   1,   2 a 5 Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   4   Tp   52/2010   z   19.   apríla   2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 faxom a následne 30. júna 2010 poštou doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 a postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa „ÚBOK   –   PPZ“ z 20. marca   2009   mu   bolo   vznesené   obvinenie   za   zločin   hrubého   nátlaku   formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 77/2009 zo 17. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa väzba uňho aj naďalej trvá, a to na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010. Porušenie svojich práv videl práve v postupe a označených rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.

Sťažovateľ   v   prvej   časti   sťažnosti   namietal   porušenie „základného   práva   na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru v súvislosti s čl. 17 ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 1   Ústavy   SR   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   zo   dňa   29.   4.   2010   sp.   zn. 7 Tpo/13/2010-31 tým, že o opravnom prostriedku súvisiacom s mojím predĺžením lehoty trvania   väzby   ako   aj   s   mojou   žiadosťou   o   prepustenie   z   väzby   rozhodoval   iný   senát Krajského súdu, než senát zložený zo zákonných sudcov“.

Sťažnosť v tejto časti odôvodnil takto:„...   akékoľvek   rozhodnutie   sudcu   v   prípravnom   konaní   je   samostatnou   vecou a samostatná vec ako taká musí byť v súlade s rozvrhom práce pridelená sudcovi náhodným výberom, tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania vecí.

Skutočnosť,   že   o   ďalšom   trvaní   väzby   nerozhodol   zákonný   sudca,   podkladám chronológiou rozhodnutí z môjho prípravného konania, z ktorej jednoznačne vyplýva, že o mojich sťažnostiach na II. stupni rozhodoval opakovanie ten istý senát Krajského súdu 7 Tpo, čo je v rozpore s Ústavou SR a Dohovorom....

Sumarizujúc uvedené, pridelenie sťažnosti na rozhodnutie senátu 7 Tpo Krajského súdu nebolo v súlade so zákonom ani s Rozvrhom práce OS a KS Nitra vrátane hlavných princípov,   ktoré   pre   Rozvrh   práce   trestného   oddelenia   na   rok   2009   a   2010   platia, v dôsledku   čoho   moje   právo   na   zákonného   sudcu   pri   rozhodovaní   o   žiadostiach,   resp. sťažnostiach   bolo   postupom   Krajského   súdu   a   Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre o sťažnosti porušené, na čo som upozorňoval priamo Krajský súd v Nitre vo svojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu zo dňa 19. 4. 2010....

O predmetnom opravnom prostriedku (mojej sťažnosti) rozhodoval Krajský súd na neverejnom pojednávaní dňa 29. 4. 2010, z toho dôvodu som ani návrh na vylúčenie sudcov z dôvodu zaujatosti nepodal, tak ako to inak predpokladá judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 126/03)....

Krajský súd sa pri otázke o pochybnosti nestrannosti a zákonnom sudcovi zamýšľal a argumentoval   odpoveďou   iba   na   sudcu   pre   prípravné   konanie   na   I.   stupni,   ktorú   aj podrobne   rozpísal.   V   odôvodnení   daného   uznesenia   sa   však   nenachádza   vyjadrenie Krajského súdu v Nitre k nestrannosti a k zákonnému sudcovi na II. stupni, z čoho vyplýva aj absencia patričného odôvodnenia rozhodnutia....“

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal „porušenie práva na odôvodnenie zásahu do osobnej slobody, riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa č. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR postupom a uznesením Okresného súdu v Nitre v konaní pod sp. zn. 4 Tp/52/2010 zo dňa 19. 4. 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v konaní pod sp. zn. 7Tpo/13/2010-31 zo dňa 29. 4. 2010 pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby“.

Nastolenú námietku sťažovateľ odôvodnil takto: „Za zjavný nedostatok odôvodnenia uznesenia OS v Nitre pod sp. zn. 4Tp/52/2010 zo dňa 19. 4. 2010 a uznesenia KS v Nitre sp. zn. 7Tpo/13/2010-31 zo dňa 29. 4. 2010 považujem absenciu individualizácie odôvodnenia väzobných dôvodov voči mojej osobe o neustále   opakovanie   odôvodnenia   väzby   vo   viacerých   rozhodnutiach   o   väzobných návrhoch, ktoré nemožno prehliadať.

Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. c) Trestného   poriadku   je   nedostatočné,   podopreté   iba   abstraktnými   úvahami   súdu.  ... V žiadnom z rozhodnutí nie je individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby....

Šesťmesačné   obmedzenie   osobnej   slobody   mojej   osoby,   voči   ktorej   sa   uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým. V momente vzatia sťažovateľa do väzby by bolo možné vzhľadom   na   údajný   organizovaný   a   skupinový   charakter   trestnej   činnosti,   z   ktorej   je obvinený,   akceptovať   aj   takéto   spoločné   odôvodnenie   väzby   všetkých   obvinených.   Pri predlžovaní   väzby   po   6   mesiacoch   však   už   takýto   prístup   ústavne   neobstojí.   Orgány prokuratúry   a   súd   už   mali   dostatok   času   a   možností   špecifikovať   skutkové   a   následné právne   dôvody   sťažovateľa.   Individualizácia   odôvodnenia   väzby   nie   je   samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je individuálne držaná vo väzbe. Potreba individualizácie odôvodnenia uznesenia/   ktorým   sa   rozhodlo   o   predĺžení   väzby   sťažovateľa,   nevyplýva   z   citovaného ustanovenia Trestného poriadku, ale z charakteru práva na osobnú slobodu a z na tento charakter nadväzujúcej citovanej judikatúry ESĽP (v rozsudku z 9. 4. 2003 vo veci Shishov v. Bulharsko N.3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ESĽP napr. vyslovil, že opodstatnenosť   každej   doby,   nech   je   akákoľvek   krátka,   musí   byť   príslušnými   orgánmi presvedčivo zdôvodnená; § 66). (napr. III. ÚS 220/04)....

V   danom   prípade   sa   preto   väzba   nemôže   pokladať   za   opodstatnenú,   zákonnú a dôvodnú, keďže dochádza k jej neustálemu umelému predlžovaniu a úkony, pre ktoré bola väzba predĺžená sa nevykonávajú....

Návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby je voči mojej osobe absolútne nedôvodný. Touto analýzou som poukázal na fakt, že dôkazy, ktoré sa majú v budúcnosti vykonať,   sa   netýkajú   mojej   osoby.   Dôkazy   týkajúce   sa   mojej   osoby   boli   vykonané   na začiatku, keď som bol vzatý do väzby a odvtedy sa ohľadne mojej osoby nič nekonalo.... Napádané   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   nezodpovedá   skutočnému   významu inštitútu   väzby.   Súd   sa   totiž   pri   svojom   rozhodovaní   naďalej   a   neustále   opiera   jedine o existenciu základnej podmienky pri vzatí do väzby a minuloročného predĺženia lehoty väzby, ku ktorému doteraz nepristúpil žiadny ďalší významný a dostatočný dôvod a to sa vo väzbe nachádzam už vyše roka s odôvodnením, ktoré bolo ústavne akceptovateľné pri vzatí do väzby, nie však po dobe prevyšujúcu 1 rok.

Arbitrárnosť samotného   uznesenia vidím hlavne v tom,   že neobsahuje   vo   vzťahu k mojej osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce predĺženie lehoty trvania väzby....“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, napadnuté rozhodnutie krajského   súdu   zrušil,   okresnému   súdu   prikázal   prepustiť   ho   bezodkladne   z   väzby   na slobodu,   okresnému   súdu   a   krajskému   súdu   uložil   povinnosť   zaplatiť   mu   primerané finančné zadosťučinenie, v prípade okresného súdu v sume 2 000 € a v prípade krajského súdu v sume 3 000 €, a obidvom súdom uložil povinnosť nahradiť mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 v súvislosti s neodôvodnenosťou zásahu do jeho osobnej slobody, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Trestný poriadok, a obrátil sa na krajský   súd,   ktorý   na   základe   opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu a poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľovým   právam   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci (III. ÚS 48/2010).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl. 17 ods.   1,   2 a 5 ústavy a práva podľa   čl. 5 ods.   3 a 4 dohovoru   postupom a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Tpo   13/2010   z   29.   apríla   2010   v   súvislosti s nedôvodnosťou jeho ponechania vo väzbe.

Porušenie svojich práv videl sťažovateľ v tom, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že ďalšie trvanie jeho väzby nie je dôvodné. Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil tým, že väzba uňho trvá už viac ako 1 rok, čo podľa jeho názoru nemožno pokladať za začiatok lehoty trvania väzby, a preto odôvodnenie väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   v   súčasnom   štádiu trestného konania dookola sa opakujúcimi skutočnosťami nie je ústavne akceptovateľné. Podľa názoru sťažovateľa dôvody trvania väzby nie sú uňho dostatočne konkretizované a individualizované,   čo   taktiež   považuje   za   výrazný   nedostatok   súdneho   rozhodnutia. Okrem toho sa sťažovateľ domnieva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nemôžu odôvodňovať ďalšie trvanie jeho väzby potrebou vykonania procesných úkonov, pretože podľa   jeho   názoru   úkony,   ktoré   sa   týkajú   a   týkali   jeho   osoby,   boli   vykonané   už v počiatočnom   štádiu   trestného   konania.   Aj   z   uvedeného   dôvodu   považoval   sťažovateľ ďalšie zotrvanie vo väzbe za neopodstatnené.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 bola väzba sťažovateľa z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku predĺžená do 31. augusta 2010.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   závažnosť   trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ dopustil spolu s ďalšími osobami. Za takúto trestnú činnosť bolo sťažovateľovi v troch prípadoch vznesené obvinenie. Išlo o vznesenie obvinenia za zločin   hrubého   nátlaku   vo   forme   spolupáchateľstva,   za   obzvlášť   závažný   zločin vydieračského únosu, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť ako organizovaná skupina spolu s ďalšími obvinenými, a napokon za zločin vydierania vo forme spolupáchateľstva.

Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na podstatu návrhu prokurátora na predĺženie lehoty   trvania väzby, v ktorom   podľa   vyjadrenia okresného   súdu   prokurátor dôvodil   potrebou   vykonania   ďalších   procesných   úkonov,   ktorých   potreba   vykonania vyvstala z predtým realizovaných dôkazov. V tejto súvislosti bolo poukázané na výpoveď jedného z obvinených realizovanú 30. marca 2010, ako aj na potrebu doplnenia dokazovania v zmysle návrhu ďalšieho z obvinených. Okrem toho okresný súd spomenul aj argumenty prokurátora týkajúce sa stotožnenia ďalších potenciálnych páchateľov. Okresný súd ďalej konštatoval,   že   prokurátor   navrhol   predĺženie   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   aj z dôvodu   potreby   preverenia   ďalších   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z   výpovedí   svedkov. Prvostupňový súd taktiež konštatoval, že podľa prokurátora môže mať objasnenie daných skutočností   vplyv   aj   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   protiprávneho   konania   jednotlivých obvinených. Okresný súd súčasne poukázal na tvrdenia prokurátora o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, a to preto, že sťažovateľ a ďalší obvinení páchali násilnú trestnú činnosť   dlhodobejšie   na území celého Nitrianskeho   kraja, a práve   rozsiahlosť   páchania trestnej   činnosti   organizovanou   skupinou   komplikuje   jej   odhaľovanie   a   preukazovanie. Z uznesenia   okresného   súdu   vyplynulo   aj   tvrdenie   prokurátora   o   tom,   že   dôvodnosť preventívnej väzby je u sťažovateľa daná aj tým, že trestnú činnosť páchal vo väčšom rozsahu a zároveň z nej profitoval.

Po posúdení návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako   aj po   zvážení všetkých   okolností   daného   prípadu   dospel   okresný   súd   k záveru,   že dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej trvajú, pretože nepominuli skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri počiatočnom obmedzení jeho osobnej slobody. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na dôvodnú obavu, že po prepustení na slobodu by sťažovateľ mohol v obdobnej alebo rovnakej trestnej činnosti pokračovať, a to vzhľadom na povahu dosiaľ páchanej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal organizovanou formou dlhšiu dobu, ako aj vzhľadom na to, že z protiprávneho konania mal zisk.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v   ktorej   predostrel v podstate totožné argumenty ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

O   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Tpo   13/2010 z 29. apríla 2010 tak, že ju zamietol.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   podstatu   rozhodnutia okresného   súdu   a   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté   v   sťažnosti.   V   úvodnej   časti odôvodnenia svojho právneho záveru poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľa, ako aj na to, že sťažovateľ spáchanie trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, popiera. Okrem toho súd druhého stupňa konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného aj potrebou vykonania ďalších procesných úkonov, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov či spoluobvinených.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval: „Ako vyplýva z výpovedí svedkov I. B. a P. S., potreba vykonávania nových dôkazov sa týka aj obvinených aj J. P. a A. P.

Orgány činné v trestnom konaní konajú vo veci plynule a práve získavanie nových skutočností a dôkazov, potreba ich preverovania neumožnili vyšetrovateľovi ukončiť vec v lehote   pôvodného   predĺženia   lehoty   väzby   obvinených.   Vyšetrovaním   boli   získané skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú aj ďalšej možnej trestnej činnosti obvinených. Tieto nové skutočnosti spolu s tým, že obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti pomerne dlhú dobu,   opakovane,   hrubým   a   násilným   spôsobom,   dokonca   ako   členovia   organizovanej skupiny, odôvodňujú obavu, že obvinení by na slobode mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08).

Ústavný súd konštatuje, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa   zaoberal   vhodnosťou   a   opodstatnenosťou   získavaných   dôkazov,   ktoré   podľa   názoru orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   následne   aj   všeobecných   súdov   sú   významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva   v   zistení,   či   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   obstoja   z   hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby   ich   dôvodnosť   vychádzala   z   relevantnej   právnej   normy   a   aby   ako   celok   pôsobili presvedčivo.   Len   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti   prijatých   záverov.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvodnosť   ďalšieho   trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi, ktoré spočívajú v zistení, že v priebehu vyšetrovania vyšla najavo ďalšia protiprávna činnosť sťažovateľa, ktorá spolu s charakterom dosiaľ známej a odhalenej trestnej činnosti dáva dôvodnú obavu, že   sťažovateľ   by   v   páchaní   takejto   trestnej   činnosti   mohol   po   prepustení   na   slobodu pokračovať.   Ide   pritom   o   trestnú   činnosť,   pri   ktorej   bolo   dosiaľ   preukázané,   že   sa   jej sťažovateľ   dopúšťal   dlhšiu   dobu   a   že   z   nej   profitoval.   Okrem   toho   krajský   súd opodstatnenosť ďalšieho trvania   sťažovateľovej väzby odôvodnil   aj potrebou   vykonania ďalších úkonov, ktorých vykonanie sa odvíja od výsledkov skôr zrealizovaných úkonov prípravného konania.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   tvrdeniami   sťažovateľa   o   nedostatočnej individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby. Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   ozrejmil,   ktoré   okolnosti   boli podkladom   pre   prijatie   záveru   o   nevyhnutnosti   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe,   a   tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Ústavný súd sa nedomnieva, že by závery krajského súdu   vyznievali   v   tomto   smere   abstraktne   alebo   iluziórne.   Nič   na   tom   nemení   ani skutočnosť,   že   väzobné   dôvody,   ktoré   sú   dané   u   sťažovateľa,   sú   dané   aj   u   ďalších obvinených, o to viac, že trestnej činnosti sa dopúšťali formou spolupáchateľstva alebo ako organizovaná   skupina.   Krajský   súd   skutočnosti   svedčiace   pre   sťažovateľovu   väzbu dostatočne   špecifikoval.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   odvolanie   sa   na   povahu a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej činnosti, na dobu jej trvania, na to, že bola zdrojom finančných príjmov sťažovateľa, ako aj na to, že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania vyplýva, že sťažovateľ sa mohol dopustiť ďalšej trestnej činnosti, dostatočným dôvodom trvania preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Sťažovateľ namietal, že dôvody jeho väzby sa neustále opakujú a že s odstupom času sa výrazne oslabujú. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že produkovanie rozhodnutí všeobecných súdov o zákonnosti väzby „cez šablónu“, ktoré už na prvý pohľad vyvolávajú pochybnosti o ich ústavnej konformnosti, sú z hľadiska dodržania záruk podľa relevantných článkov   ústavy   a   dohovoru   neakceptovateľné.   Pod   uvedené   tvrdenia   však   nemožno subsumovať prijaté závery krajského súdu, ktorých konkrétnosť a opodstatnenosť je určite daná.

Väzba   je   výrazným   zásahom   do   osobnej   slobody   obvineného   a   musí   trvať   len nevyhnutnú   dobu.   Maximálna   dĺžka   väzobného   stíhania   je   pritom   zákonom   (Trestným poriadkom) daná, ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a okolností, ktoré vyplynú z priebehu trestného konania. A práve kumulácia a konkretizácia týchto dôvodov viedla krajský súd k záveru, že väzbu sťažovateľa je potrebné predĺžiť do 31. augusta 2010.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   postupom   krajského   súdu   rozhodujúceho v otázkach   predĺženia   lehoty   trvania   jeho   väzby.   Svoje   námietky   preto   predostrel   ako porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podstatou námietok sťažovateľa boli v naznačených súvislostiach tvrdenia, že senát krajského súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010, nebol zložený zo zákonných sudcov, keďže senát v totožnom   zložení   rozhodoval   aj   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   proti   uzneseniam okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, o jeho žiadosti o prepustenie z väzby či o predĺžení lehoty trvania väzby. Podľa sťažovateľa nebola jeho vec opäť pridelená senátu krajského súdu   náhodným výberom pomocou   schválených technických   a programových prostriedkov. Tým sa podľa neho nevylúčila svojvôľa pri prideľovaní veci na rozhodovanie konkrétnym   sudcom.   Okrem   toho   sťažovateľ   tvrdil,   že   rozhodnutie   krajského   súdu obsahovalo   len   vyjadrenie   k   otázke   zákonného   sudcu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o zákonnosti   jeho   väzby   na   okresnom   súde,   avšak   zaujatie   stanoviska   k   problematike zákonného sudcu na súde druhého stupňa v namietanom rozhodnutí absentovalo. Z tohto dôvodu   považoval   sťažovateľ   označené   uznesenie   krajského   súdu   aj   za   nedostatočne odôvodnené.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06).

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 (Spr 1462/09) v prípade opätovného predkladania   veci   (na   trestnom   úseku)   na   rozhodnutie,   ktorá   napadla   na   okresný   súd v pôsobnosti krajského súdu v prípravnom konaní, sa prostredníctvom aplikácie zapíše daná vec do súdneho registra tomu senátu, ktorý o takejto veci už konal.

Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade rozhodol o zákonnosti predĺženia lehoty trvania   sťažovateľovej   väzby   senát   krajského   súdu,   ktorý   už   v   jeho   trestnej   veci v predchádzajúcich prípadoch (opravný prostriedok proti vzatiu do väzby, proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, proti predĺženiu lehoty trvania väzby) konal. Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu o predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   rozhodol   druhostupňový   súd   v   senáte, ktorému bola táto vec pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010. Z uvedeného dôvodu   preto   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   nebyť   odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Senát krajského súdu bol na rozhodovanie o tejto veci povolaný v súlade s rozvrhom práce,   ktorý   je   verejne   dostupný   na   internetovej   stránke   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky (www.justice.gov.sk) alebo na tamojšom súde (§ 50 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).   Preto   aj   námietka   sťažovateľa   o   absencii   takéhoto   vyjadrenia   v   uznesení krajského súdu sa javí ako neopodstatnená a v žiadnom ohľade nedáva dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ani na vyhovenie jeho požiadavke o prepustenie z väzby na slobodu.

Navyše,   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu okresného   súdu   prostredníctvom   svojho   obhajcu,   zistil,   že   námietka   o   porušení   jeho základného práva na zákonného sudcu v nej bola formulovaná dosť všeobecne, pričom nebola predostretá tak určito, aby bolo krajskému súdu zjavné, že sa má vyjadriť nielen k prideľovaniu veci totožnému sudcovi pre prípravné konanie, ale aj k svojmu rozhodovaniu a prideľovaniu veci totožnému senátu. Sťažovateľ totiž v tejto časti námietky označil len register   „Tp“   okresného   súdu,   prideľovanie   veci   sudcovi   pre   prípravné   konanie, rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie z väzby či o návrhoch na predĺženie lehoty trvania väzby,   avšak   námietka   vo   vzťahu   k   prideľovaniu   veci   a   rozhodovaniu   o   opravných prostriedkoch na súde druhého stupňa zo sťažnosti nie je zjavná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010