znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 285/07-44

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval na neverejnom zasadnutí 14. mája 2008 sťažnosť Ing. M. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. M. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V 45/2005 z 29. marca 2007   z r u š u j e a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. M. M. v sume 9 663 Sk (slovom deväťtisícšesťstošesťdesiattri slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. D., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. III. ÚS 285/07-21 z 18. októbra 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania vedeného v prvom stupni   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 40 Cbs 72/00. V tomto konaní mala procesné postavenie žalovanej. Žalobca - R., verejná obchodná spoločnosť, so sídlom K. (ďalej len „žalobca“), sa proti sťažovateľke žalobou domáhal zaplatenia sumy 274 090 Sk z dôvodu náhrady škody. Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom z 18. októbra 2000. Žalobca napadol toto rozhodnutie odvolaním, ktoré doplnil podaním z 27. apríla 2001 doručeným priamo najvyššiemu súdu 2. mája 2001. V tomto podaní zmenil petit žaloby. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 36/2001 z 28. septembra   2001   rozhodol   o   pripustení   zmeny žaloby a   súčasne   prvostupňový   rozsudok krajského súdu č. k. 40 Cbs 72/00-58 z 18. októbra 2000 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Žalobca   sa   po   zmene   návrhu   voči   sťažovateľke   domáhal   zaplatenia   sumy 3 576 140   Sk.   Časť   uvedenej   pohľadávky   v   sume   249 770   Sk   uplatnil   z   dôvodu bezdôvodného obohatenia a vo zvyšku z dôvodu náhrady škody. Škoda mala žalobcovi, ktorý je verejnou obchodnou spoločnosťou, vzniknúť tým, že sťažovateľka ako jedna z jeho dvoch   spoločníčok   a   zároveň   štatutárny   orgán   žalobcu   protiprávne   odpredala   výrobné prostriedky žalobcu, a tým mu v nasledujúcom období znemožnila podnikať a dosiahnuť zisk,   ako   aj   tým,   že   v   určitom   časovom   období   neodvádzala   za žalobcu   odvody   do   S. Krajský súd opätovne vo veci rozhodol 30. apríla 2003 rozsudkom č. k. 40 Cbs 72/00-183 tak, že v časti pôvodne uplatneného nároku na zaplatenie sumy 274 090 Sk konanie zastavil (z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom) a vo zvyšku žalobu zamietol.

Žalobca napadol rozsudok odvolaním. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 189/03 z 18. januára 2005 prvostupňový rozsudok krajského súdu v napadnutej časti čiastočne zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 2 437 622 Sk a náhradu trov celého konania v sume 348 714,40 Sk. Vo zvyšnej časti prvostupňový rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2003 potvrdil. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že škoda vo výške 2 210 672 Sk vo forme ušlého zisku žalobcovi skutočne vznikla, a to v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka protiprávne odpredala výrobné prostriedky žalobcu, a tým mu   znemožnila   podnikať   a   dosiahnuť   zisk.   Odvolací   súd   zároveň   zastával   názor, že žalobcovi vznikla taktiež škoda v sume 226 950 Sk, a to v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka za neho neodvádzala odvody do S.

Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007 zamietol stotožniac sa s právnym názorom odvolacieho súdu.

Sťažovateľka namieta: „... Mám za to, že v danom prípade Najvyšší súd SR porušil moje právo na súdnu ochranu tým, že konal v rozpore s ustanovením § 213 OSP a porušil tak zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. V zmysle § 213 je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, pričom od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa sa môže odchýliť len v prípade ak dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Podľa tejto zásady majú byť všetky navrhované dôkazy účastníkmi vykonané, zásadne v konaní pred súdom I. stupňa. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa okrem iného vyplýva, že navrhovateľka nepreukázala vznik ušlého zisku a ani príčinnú súvislosť medzi mojím protiprávnym konaním a vznikom škody vo forme ušlého zisku. Týmto skutkovým zistením súdu prvého stupňa bol odvolací súd v zmysle § 213 OSP viazaný a nemohol sa od neho odchýliť bez toho, aby dokazovanie opakoval v potrebnom rozsahu sám. Pokiaľ mal preto odvolací súd za to, že súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav veci, mal dokazovanie opakovať sám alebo vec vrátiť na ďalšie konanie. Ak preto túto skutočnosť odvolací súd nerešpektoval, konal v rozpore s § 213 OSP a odňal mi tak právo na súdnu ochranu.

Následne porušil moje právo na súdnu ochranu aj dovolací súd,   nakoľko zaujal názor,   že   zásada   dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho   konania   by   bola   porušená   iba v prípade ak by odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa na základe iného skutkového stavu, než ktorý zistil súd prvého stupňa, pričom odvolací súd by dokazovanie nedoplnil. V danom prípade však podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP, teda z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, hoci správne zistil skutkový stav. Tento názor dovolacieho súdu však nie je správny, nakoľko otázka preukázania existencie a výšky škody ako zákonného predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu je otázkou skutkovou a nie právnou a rovnako je otázkou skutkovou aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom škody. Ak preto prvostupňový súd raz zaujal názor, že nebol preukázaný vznik škody vo forme ušlého zisku a ani príčinná súvislosť, mohol sa odvolací súd od tohto skutkového zistenia odchýliť len v prípade, že by vykonané dokazovanie v potrebnom rozsahu sám zopakoval. Najvyšší   súd   SR   porušil   moje   ústavné   právo   na   súdnu   ochranu   aj   tým,   že na prejednávanú vec nesprávne aplikoval hmotné právo a to ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného   zákonníka.   Musím   konštatovať,   že   I.   stupňový   súd   vykonal   rozsiahle dokazovanie, ktorá skutočnosť je aj konštatovaná na str. 4 jeho odôvodnenia, s jednotlivými týmito dôkazmi sa riadne oboznámil a aj vyporiadal a tento stav dokazovania považujem za úplný a vyčerpávajúci pre podklad na vyhlásenie jeho rozhodnutia vo veci samej. Aj jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné a je bez akýchkoľvek pochybností preskúmateľné, prečo I. stupňový súd za daného stavu vykonaného dokazovania rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol. V plnom rozsahu ja osobne sa s týmto rozsudkom a jeho odôvodnením stotožňujem a považujem ho za vecne správny a som aj naďalej toho názoru, že odvolací súd v tomto smere mal tento rozsudok z jeho správnych dôvodov potvrdiť.“

V   rámci   rozhodovania   o   žalobcom   uplatnenom   nároku   na   náhradu   ušlého   zisku odvolací   súd   podľa   sťažovateľky   pochybil,   keď   sa   pri   posúdení   jeho   výšky   uspokojil so závermi znaleckého posudku vypracovaného súdnou znalkyňou Ing. V. ešte v roku 1996 v   trestnom   konaní   a   pre   účely   tohoto   konania,   hoci   uplatnený   nárok   žalobcu   sa   týkal obdobia, ktoré nasledovalo po roku 1995 (od 1. apríla 1996 do 31. marca 2001).

Žalobca navyše rozšíril svoju žalobu o ušlý zisk až v prvom odvolacom konaní, a to podaním,   ktoré   bolo   doručené   odvolaciemu   súdu   2.   mája   2001.   V   dôsledku   námietky premlčania vznesenej právnym zástupcom sťažovateľky v priebehu konania mohol žalobca úspešne uplatňovať iba nároky spätne za obdobie štyroch rokov (od 2. mája 1997). Odvolací súd priznal žalobcovi podľa tvrdenia sťažovateľky nároky za obdobie „od 1. apríla 1996 do 31.   marca   2001“ a   tieto   nároky   považoval   za   dôvodné   aj dovolací   súd.   Žalobcovi tak priznali aj nároky premlčané.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007, aby uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním č. k. KP 8/07-80 z 21. januára 2008, v ktorom sa uvádza: „Námietky sťažovateľky, uvádzané v ústavnej sťažnosti, v prevažnej časti boli obsiahnuté už v podanom dovolaní a podľa môjho názoru dovolací súd sa s nimi dostatočne a správne vyporiadal. Dovolací súd v tomto smere v odôvodnení svojho rozsudku (na str. 10) konštatuje, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nie sú vo vzájomnom rozpore, pričom dovolací súd vychádzal z odôvodnenia uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu námietku sťažovateľky, že odvolací súd nedoplnil   dokazovanie,   nemožno   považovať   za   dôvodnú.   Takýto   postup   zo   strany odvolacieho súdu by bol potrebný iba vtedy, ak by rozhodnutie súdu prvého stupňa menil podľa   ust.   §   220   ods.   2   OSP.   V   danom   prípade   odvolací   súd   však   postupoval   podľa ust. § 220 ods. 1 OSP, keď vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ale tento skutkový stav podľa hmotného práva posúdil inak, čo nie je v rozpore so zásadou dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho   konania.   Dovolací   súd   svoje   závery   náležité odôvodnil, a to pokiaľ ide o prisúdenú sumu 226 950 Sk, ako aj pokiaľ ide o prisúdenú sumu 2 210 672 Sk.

Dôvodná nie je ani námietka sťažovateľky, že napriek vznesenej námietke premlčania bola   čiastočne   zaviazaná   zaplatiť   aj   premlčaný   nárok.   Podľa   odôvodnenia   rozsudku dovolacieho súdu, žalobou bol uplatnený ušlý zisk za obdobie od 1. 4. 1996 do 31. 3. 2001, t. j. za obdobie päť rokov, avšak odvolací súd vzhľadom na námietku premlčania prisúdil ušlý zisk iba za obdobie štyroch rokov. Naviac dovolací súd poukázal aj na okolnosť, že žalobca nárok na náhradu škody uplatnil aj v trestnom konaní, počas ktorého obdobia premlčacia doba neplynie (§ 402 Obch. zák.).

Dovolací súd žiadnu námietku dovolateľky neopomenul, s námietkami sa vyporiadal podľa   príslušných   zákonných   ustanovení,   a   preto   ústavnú   sťažnosť   nepovažujem   za dôvodnú. Navrhujem, aby ústavný súd vyslovil, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z   29.   3.   2007   sp.   zn.   1   Obdo   V   45/2005   základné   právo   na   súdnu   ochranu sťažovateľky porušené nebolo.

Súhlasím, aby ústavný súd v danej veci upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

V rámci   prípravy   prerokovania   predmetnej   veci   si   ústavný   súd   vyžiadal   spisový materiál týkajúci sa uvedeného konania.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   doplnila   sťažovateľka   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu svoje stanovisko k veci podaním z 1. februára 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza: «...V zmysle § 213 je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, pričom od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa sa môže odchýliť len v prípade ak dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Uvedené ustanovenie teda stanovuje viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa a to bez ohľadu na to ako odvolací súd v konečnom dôsledku o podanom odvolaní rozhodne a teda odvolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa nielen v prípade, keď mení rozhodnutie súdu prvého stupňa ale aj v prípade, keď takéto rozhodnutie potvrdzuje alebo zrušuje.

Zo   skutkového   stavu   zisteného   súdom   prvého   stupňa   okrem   iného   vyplýva,   že navrhovateľka   nepreukázala   vznik   ušlého   zisku   a   ani   príčinnú   súvislosť   medzi   mojím protiprávnym konaním a vznikom škody vo forme ušlého zisku. Týmto skutkovým zistením súdu prvého stupňa bol odvolací súd v zmysle § 213 OSP viazaný a nemohol sa od neho odchýliť bez toho, aby dokazovanie opakoval v potrebnom rozsahu sám. Pokiaľ mal preto odvolací   súd   za   to,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   zistil   skutkový   stav   veci,   mal dokazovanie opakovať sám alebo vec vrátiť na ďalšie konanie. Ak preto túto skutočnosť odvolací súd nerešpektoval, konal v rozpore s § 213 OSP a odňal mi tak právo na súdnu ochranu.

V tomto smere považujem opätovne za potrebné zdôrazniť, že otázka preukázania existencie a výšky škody ako zákonného predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu je otázkou skutkovou a nie právnou a rovnako je otázkou skutkovou aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom škody. Ak preto prvostupňový súd raz zaujal   názor,   že   nebol   preukázaný   vznik   škody   vo   forme   ušlého   zisku   a   ani   príčinná súvislosť, mohol sa odvolací súd od tohto skutkového zistenia odchýliť len v prípade, že by vykonané dokazovanie v potrebnom rozsahu sám zopakoval.

V tomto smere poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21. 2. 2002, sp. zn. 21 Cdo 300/2001. Citujem: „Otázka príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody je otázkou skutkovou a nie právnou.“ (...)

... nárok žalobcu za obdobie od 1. 4. 1996 do 2. 5. 1997 jednoznačne premlčaný je. Zrejme   ušlo   pozornosti   Najvyššieho   súdu   SR,   že   žalobca   si   v   trestnom   konaní   nikdy neuplatňoval nárok na náhradu škody voči mne, ale len voči môjmu manželovi Ing. J. M. S ohľadom na túto skutočnosť preto nemôže byť správny názor Najvyššieho súdu SR, že počas tohto obdobia premlčacia doba ohľadne nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku voči mne neplynula. Ak si totiž žalobca uplatnil nárok na náhradu škody len voči môjmu manželovi, mohlo dôjsť v zmysle § 402 Obch. zák. k zastaveniu plynutia premlčacej doby len ohľadne nárokov žalobcu voči môjmu manželovi, ale nie ohľadne jeho nárokov voči mne.

V prílohe vo fotokópii zasielam rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v č. k. 8 To 87/00 zo dňa 8. marca 2000.

Nakoniec pokiaľ by aj bolo pravdivé tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že žalobca si voči mne uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní, nemala by ani táto skutočnosť žiaden vplyv na to, že nárok žalobcu na náhradu škody za obdobie od 1. 4. 1996 do 2. 5. 1997   je   premlčaný.   Najvyšší   súd   si   totiž   zrejme   neuvedomil,   že   o   nároku   žalobcu   na náhradu škody nebolo v trestnom konaní meritórne rozhodnuté a tento bol s týmto nárokom odkázaný na občianske súdne konanie.

Otázku   plynutia   premlčacej   doby   v   prípade,   že   právo   bolo   uplatnené   pred premlčaním, ale v konaní sa nerozhodlo vo veci samej pritom neupravuje ustavenie § 402 Obch.   zák.,   ale   ustanovenie   §   405   ods.   1   Obch.   zákonníka.   Podľa   §   405   ods.   1 Obch. zákonníka ak právo bolo uplatnené pred premlčaním podľa § 402 až 404, ale v tomto konaní   sa   nerozhodlo   vo   veci   samej,   platí   že   premlčacia   doba   neprestala   plynúť.   To znamená, že pokiaľ by aj bol voči mne za strany žalobcu uplatnený nárok na náhradu škody, nemohla by aj tak táto skutočnosť viesť k zastaveniu plynutia premlčacej doby a to s ohľadom   na   skutočnosť,   že   o   tomto   nároku   v   trestnom   konaní   nebolo   meritórne rozhodnuté a žalovaný bol len odkázaný na občianske súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že táto ústavná sťažnosť je dôvodná a preto navrhujem, aby Ústavný súd SR nálezom vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007 došlo k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a následne, aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od verejného ústneho pojednávania, nakoľko od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu krajského súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 45/2005) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.   V dôsledku   toho senát ústavného súdu   sťažnosť prerokoval   na svojom zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe predložených listín a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (III. ÚS 331/04).

Všeobecný súd však musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a ďalších zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva   na súdnu   ochranu. Aplikáciou   a výkladom   týchto ustanovení   nemožno   obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov   prihliadať   k spravodlivej   rovnováhe   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovaným právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 78/07).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 213 OSP v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005: „(1) Odvolací súd nie je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého stupňa.

(2)   Odvolací   súd   môže   opakovať   dokazovanie   alebo   ho   doplniť   za   splnenia podmienok podľa § 205a, ak ho možno vykonať bez prieťahov. Dokazovanie doplní buď sám, alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo dožiadaného súdu.“

Podľa § 213 OSP v znení platnom a účinnom od 1. septembra 2005:„(1) Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4.

(2) Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.(3)   Odvolací   súd   môže   doplniť   dokazovanie   vykonaním   ďalších   dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.

(4) Odvolací súd môže doplniť dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212 ods. 3. Ak ide o konanie podľa § 120 ods. 2, odvolací súd   vždy   sám   doplní   dokazovanie   vykonaním   ďalších   dôkazov,   aj   keď   to   účastníci nenavrhli, ak ich nevykonal súd prvého stupňa.

(5)   Dokazovanie   podľa   odsekov   3   a   4   vykoná   odvolací   súd   sám   alebo prostredníctvom dožiadaného súdu.“

Podľa § 220 OSP v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005: „(1) Odvolací súd zmení rozhodnutie, ak súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, hoci správne zistil skutkový stav.

(2) Odvolací súd môže zmeniť rozhodnutie i vtedy, ak po doplnení dokazovania je skutkový stav veci zistený tak, že možno o veci rozhodnúť.“

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ňou   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   a slobôd   tkvie v namietanej   neodôvodnenosti   a nesprávnosti   záverov   najvyššieho   súdu   obsiahnutých v napádanom rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007.

Krajský   súd   založil   svoj   prvostupňový   rozsudok   vo   veci   (rozsudok   č.   k. 40 Cbs 72/00-183   z   30.   apríla   2003)   na   týchto   dôvodoch: „...Na   základe   vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca - R. v. o. s., so sídlom v K. je existujúcim subjektom, v čase rozhodovania súdu bola táto obchodná spoločnosť zapísaná v obchodnom registri. V konaní č. k. 42 Cb 1424/93-78, vedenom na tunajšom súde, nebola právoplatne vyriešená   ani   otázka   zrušenia   tejto   spoločnosti   v   zmysle   §   88   ods.   1/   písm.   a)   Obch. zákonníka   na   základe   výpovede   spoločníčky   Ing.   M.   M.,   t.   j.   žalovanej.   Krajský   súd   v Banskej Bystrici v uvedenom konaní síce vychádzal z toho, že výpoveď je platná, vzhľadom však na vyššie citované rozhodnutie NS SR v Bratislave ako súdu odvolacieho, ako aj na to, že nebolo začaté z jej likvidáciou, sú pochybnosti o tom, či je vôbec možné považovať túto obchodnú spoločnosť za zrušenú. Spoločníčkami R. v. o. s., so sídlom v K. sú Ž. S., ktorá za spoločnosť ako žalobcu vystupovala v tomto spore a Ing. M. M., t. j. žalovaná.

Súd mal ďalej preukázané, že vyššie uvedenými rozsudkami Okresného súdu v Žiari nad   Hronom   a   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   bola   žalovaná   uznaná   za   vinnú   z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1/, 2/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že ako spoločníčka žalobcu dňa 23. 3. 1996 v rozpore so spoločenskou zmluvou bez vedomia a súhlasu druhej spoločníčky predala technologické zariadenie, nachádzajúce sa v P. na ul...., K., svojmu manželovi, pričom spôsobila žalobcovi škodu vo výške 274.090,- Sk, čo je hodnota technologického zariadenia ku dňu predaja podľa znaleckého posudku, podaného   v   trestnom   konaní.   Právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Žiari   nad Hronom č. k. 4 C 581/96-9 zo dňa 22. 7. 1996 bol vyššie uvedený prevod vlastníckych práv k výrobným prostriedkom firmy R. v. o. s., K. na Ing. J. M. súdom určený za neplatný, manžel žalovanej bol na základe tohto rozsudku, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 6/97 zo dňa 25. 9. 1997, povinný technologické zariadenie žalobcovi vydať. Technologické zariadenie sa fyzicky stále nachádzalo na tom istom mieste, pričom časť z neho bola ešte dňa 26. 11. 1998 v dražbe, zrealizovanej v exekučnom konaní, vedenom voči žalobcovi ako povinnému na návrh oprávneného S., Ž., predaná manželovi žalovanej. Nakoľko žalobca neodvádzal s. za zamestnancov príslušné odvody, s. vydala dňa 27. 10. 1997 pod č. 200-5/243 výkaz nedoplatkov na zaplatenie 120.405,- Sk nedoplatkov poistného a 152.066,- Sk penále. Išlo o exekúciu, vedenú voči žalobcovi ako povinnému, výťažok z predaja týchto vecí bol použitý na úhradu záväzku žalobcu voči s. ako veriteľovi. Z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že v podstate od 23. 3. 1996 žalobca v priestoroch P. na ul.... v K. nepodnikal, v priestoroch vykonával podnikateľskú činnosť Ing. J. M., manžel žalovanej ako podnikateľ - fyzická osoba. (...)

Žalobca sa ďalej dožadoval zaplatenia náhrady škody vo výške 226.950,- Sk z toho dôvodu, že v tejto sume došlo k zníženiu majetku žalobcu vykonaním exekúcie. Dlh voči s., ktorý   bol   uspokojený   exekúciou,   vznikol   preto,   že   žalovaná   porušila   svoje   povinnosti vyplývajúce jej zo spoločenskej zmluvy a zo zákona, keď neplnila za žalobcu odvodovú povinnosť voči s., hoci na základe dohody spoločníčok ju mala vykonávať.

Súd   mal   z   vykonaného   dokazovania   preukázané,   že   súdna   exekútorka   M.   B.,   so sídlom v Ž. na návrh oprávneného: S., Ž. zrealizovala v exekučnom konaní dražbu vo veci oprávneného voči žalobcovi ako povinnému, a to na základe vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie, ktorým bol výkaz nedoplatkov poistného č. 200-5/243 zo dňa 27. 10. 1997 (pohľadávka vo výške 120.405,- Sk a jej príslušenstvo 152.066,- Sk). Na základe udelenia príklepu na dražbe hnuteľných vecí konanej dňa 26. 11. 1998 sa manžel žalovanej Ing. J. M. stal vlastníkom hnuteľných vecí, uvedených v potvrdení o nadobudnutí vlastníctva zo dňa 26. 11. 1998, a to za celkovú cenu 226.950,- Sk. Súd mal tiež preukázané, že za splnenie odvodovej povinnosti žalobcu do s. zodpovedala žalovaná, ktorá zavinila, že s. ako oprávnený sa musela svojich práv domáhať exekúciou. Sumu 226.950,- Sk, za ktorú boli hnuteľné veci na dražbe v exekučnom konaní predané, však nie je možné považovať za škodu, vzniknutú žalobcovi, nakoľko táto bola zaplatená na úhradu záväzku žalobcu voči s. Zníženie majetku žalobcu o túto sumu preto súd nepovažoval za škodu.

Za škodu vzniknutú v súvislosti s exekúciou žalobcovi by bolo možné považovať trovy exekúcie žalobcom udávané vo výške 40.491,50 Sk, zaplatenia tejto sumy sa však žalobca voči žalovanej v tomto konaní nedomáhal.

Podstatnou a najvyššou časťou žalobcovho nároku je právo na náhradu škody vo forme ušlého zisku za obdobie od 1. 4. 1996 do 31. 3. 2001 vo výške 2.763.340,- Sk. Žalobca tvrdil, že tým, že žalovaná v rozpore so zákonom predala technologické zariadenie dňa 23. 3. 1996 svojmu manželovi, ktorý následne v priestoroch, kde žalobca vykonával do tohto času podnikateľskú činnosť -..., vykonával vlastnú podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba živnostník,   zavinila,   že   žalobca   nemohol   pokračovať   vo   svojej   podnikateľskej   činnosti. Tvrdil, že žalobca bol prosperujúcou, ziskovou obchodnou spoločnosťou, ktorá v roku 1995 splatila všetky svoje dlhy a vzhľadom na rozsah výroby a množstvo odberateľov bola by dosahovala vysoký zisk. Výšku ušlého zisku žalobca odvodil tiež zo znaleckého posudku 7/96 vypracovaného Ing. A. V., podľa ktorého za účtovné obdobie r. 1995 žalobca dosiahol zisk vo   výške   552.668,-   Sk.   Od   roku   1996   by   bol   žalobca   dosahoval   reálny   zisk   vo   výške 852.668,- Sk (žalobca k znalkyňou udanému zisku 552.668,- Sk pripočítal sumu 300.000,- Sk, čo predstavuje splatené dlhy v roku 1995). Tvrdil, že do 31. 3. 2001 by bol úspešne podnikal a bol by dosiahol zisk 2.763.40,- Sk.

(...) Po zhodnotení zistených skutočností dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je aj v tejto   časti   neoprávnená.   Z   pripojeného   trestného   spisu   súd   zistil,   že   od   23.   3.   1996 nehnuteľnosť, v ktorej žalobca podnikal, zabral pre seba a využíval pre svoje podnikanie Ing.   M.,   nie   však   žalovaná.   Navyše,   ako   bolo   zistené,   táto   nehnuteľnosť   je   naďalej   v podielovom spoluvlastníctve v jednej polovici manželov M.   a S. v režime BSM, do dňa rozhodovania   súdu   nedošlo   k   zrušeniu   spoluvlastníctva   a   k   vysporiadaniu   vzájomných vzťahov. (...) Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že nemohol ďalej podnikať z toho dôvodu, že Ing. M. ho nepustil do priestorov..., žalovaná nie je v tomto smere pasívne legitimovaná. Súd posudzoval tiež, či žalovaná tým, že v rozpore so svojimi povinnosťami predala podstatnú   časť   technologického   zariadenia   svojmu   manželovi,   spôsobila,   že   žalobca nemohol ďalej podnikať vo svojom predmete činnosti a vznikol mu nárok na náhradu ušlého zisku.   Dospel   k   záveru,   že   žalovaná   tým,   že   dňa   23.   3.   1996   predala   podstatnú   časť technologického zariadenia protiprávne svojmu manželovi, skutočne mohla spôsobiť, že v období   od   23.   3.   1996   (resp.   od   1.   4.   1996   ako   to   udáva   žalobca)   nemohol   žalobca vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Vzhľadom však na námietku premlčania, vznesenú žalovaným, súd posudzoval uvedené skutočnosti len za obdobie od 2. 5. 1997. V pôvodnej žalobe,   podanej   na   súd   dňa   12.   6.   2000,   sa   žalobca   domáhal   proti   žalovanej,   titulom náhrady škody zaplatenia len istiny 274.090,- Sk (cena, za ktorú žalovaná dňa 23. 3. 1996 predala technologické zariadenie protiprávne svojmu manželovi).

Súd vychádzal z toho, že na základe zhodnotenia vykonaného dokazovania nie je možné   urobiť   záver,   že   aj   v   období   od   2.   5.   1997   žalobca   nevykonával   podnikateľskú činnosť z toho dôvodu, že žalovaná predala protiprávne technologické zariadenie. (...) Ako už súd uviedol, žalovaná dala dňa 1. 7. 1997 druhej spoločníčke Ž. S. výpoveď, čím začala plynúť výpovedná lehota, koniec ktorej v zmysle § 88 ods. 1/ písm. a) Obch. zákonní a spoločenskej zmluvy pripadol na 2. 1. 1998. Sú tu síce určité pochybnosti ohľadom toho, či spoločnosť bola riadne zrušená, vzhľadom však na už uvedený osobitný charakter verejnej obchodnej spoločnosti, t. j. spoločné podnikanie aspoň dvoch osôb, v kontexte so zistenými skutočnosťami   (jasne   prejavená   vôľa   žalovanej   dať   výpoveď   z   verejnej   obchodnej spoločnosti), nie je možné urobiť záver, že žalobca by bol mohol aj ďalej podnikať. Žalobca tiež   nepreukázal,   akým   spôsobom   sa   po   odpredaji   technologického   zariadenia   snažil   o zabezpečenie toho, aby mohol riadne pokračovať vo svojej podnikateľskej činnosti. Tvrdil len, že dával žaloby a trestné oznámenia na Ing. M. Ako súd zistil, napokon na základe vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici bola kúpna zmluva medzi žalobcom a Ing. M. zo dňa 23. 3. 1996 predmetom ktorej bol predaj technologického zariadenia, vyhlásená za neplatnú. Technologické zariadenie sa stále nachádzalo na tom istom mieste, v priestoroch prevádzky....   Následne   dňa   26.   11.   1998   sa   stal   Ing. M.   v   rámci   exekučného   konania   legálne vlastníkom väčšej časti tohto technologického zariadenia, teda po tomto dátume už žalobca nemohol považovať predané zariadenie... za svoje vlastníctvo.

Pokiaľ teda aj v období bezprostredne nasledujúcom po 23. 3. 1996 mohol žalobca tvrdiť, že žalovaná predajom technologického zariadenia znemožnila jeho podnikateľskú činnosť, neskôr, ako to už bolo uvedené, bola podnikateľská činnosť žalobcu znemožnená z iných dôvodov (zabratím nehnuteľností zo strany Ing. M., nezhodami medzi spoločníčkami a výpoveďou žalovanej), nie však uvedeným konaním žalovanej.

Základnými   predpokladmi   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   v   zmysle   §   373   Obch. zákonníka   je   protiprávne   konanie,   vznik   škody   (t.   j.   majetková   ujma   vyčísliteľná v peniazoch)   a   príčinná   súvislosť   (škoda   musí   byť   nutným   následkom   protiprávneho konania).   Dôkazné   bremeno   pri   preukazovaní   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   je   na poškodenom.   Ušlým   ziskom   zákon   rozumie   hodnotu,   o   ktorú   sa   majetok   poškodeného nezväčšil, hoci vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo možné očakávať, že by sa o túto časť zväčšil, pokiaľ by nebolo došlo ku škodovej udalosti, t. j. k protiprávnemu správaniu sa škodcu, v tomto prípade žalovanej.

Po zhodnotení zistených skutočností dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal naplnenie základných atribútov práva na náhradu škody ani v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 2.763.340,- Sk. (...)

Podľa názoru súdu, hlavným a rozhodujúcim dôvodom, prečo žalobca od 2. 5. 1997 nevykonával podnikateľskú činnosť, nebola tá skutočnosť, že žalovaná predala dňa 23. 3. 1996 výrobné prostriedky manželovi, ani to že následkom toho, že nevykonávala odvody do fondov,   boli   tieto   výrobné   prostriedky   opätovne   v   exekučnej   dražbe   dňa   26.   11.   1998 predané manželovi žalovanej, ale skôr to, že Ing. M. zabral priestory..., ďalej nezhody medzi spoločníčkami, ako aj nevyjasnené vlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzala....“

Najvyšší   súd   v rámci   odvolacieho   konania   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obo   189/03 z 18. januára   2005 rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   40   Cbs   72/00-183   z   30.   apríla   2003 čiastočne zmenil v napadnutej časti tak, že žalovanú (sťažovateľku v konaní pred ústavným súdom)   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi   sumu   2   437   622   Sk.   Vo   zvyšnej   časti   napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „...Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a rozsudok v napadnutej časti   s poukazom na ust.   § 220 ods.   1 O.   s.   p.   čiastočne zmenil   a priznal žalobcovi nárok na úhradu 2 437 622,- Sk a vo zvyšku napadnutý rozsudok s poukazom na ust. § 219 O. s. p. potvrdil.

Rozhodol tak po zistení, že žalobca sa návrhom podaným dňa 12. 6. 2000 doplneným návrhom podaným 2. 5. 2001 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3 576 140,- Sk sčasti titulom náhrady škody, a to aj vo forme ušlého zisku a v časti v sume 249 770,- Sk titulom   bezdôvodného   obohatenia.   Žalovaný   v   odvolacom   konaní   namietal   aktívnu legitimáciu   žalobcu   a   je   toho   názoru,   že   táto   spoločnosť   fakticky   neexistuje,   keďže   je nečinná.   Odvolací   súd   však   konštatuje,   že   táto   námietka   právne   neobstojí.   R.,   verejná obchodná spoločnosť je zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu v Banskej Bystrici oddiel: Sr vložka číslo: 27/s so spoločníčkami Ing. M. M. a Ž. S. Táto spoločnosť je preto aktívne legitimovaná na uplatnenie nárokov voči žalovanému (§ 76 až § 92 Obch. zák. v spojení s § 190 O. s. p.). Pasívna legitimácia žalovanej vyplýva zo spoločenskej zmluvy z 25.   11.   1991   verejnej   obchodnej   spoločnosti   R.,   kde   je   spoločníčkou.   Čo   sa   týka uplatneného práva na náhradu škody, odvolací súd konštatoval, že zákonné predpoklady v zmysle ust. § 373 Obch. zák. sú splnené v časti nároku na zaplatenie 226 950,- Sk, t. j. v sume, ktorú žalovaná neodviedla s., ale si ju ponechala pre vlastnú potrebu. Podľa § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým   spôsobenú,   ibaže   preukáže,   že   porušenie   povinností   bolo   spôsobené   okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. V konaní bolo nesporne preukázané, že súdna exekútorka M. B. so sídlom v Ž. na návrh oprávneného S., Ž. zrealizovala v exekučnom konaní dražbu vo veci oprávneného voči žalobcovi, ako povinnému, a to na základe exekučného titulu na peňažné plnenie, ktorým bol výkaz nedoplatkov poistného č. 200-5/243 zo dňa 27. 10. 1997. Na základe príklepu v dražbe hnuteľných vecí dňa 26. 11. 1998 boli hnuteľné veci žalobcu v sume 226 950,- Sk predané. Týmto sa majetok žalobcu znížil a žalobcovi vznikla škoda. Pri posudzovaní zodpovednosti za vznik tejto škody na majetku žalobcu je potrebné vychádzať so správania sa žalovanej ako spoločníčky, ktorá, ako vyplýva zo spisu neodvádzala s. za zamestnancov   príslušné   odvody,   čím   porušila   svoje   povinnosti   vyplývajúce   jej   zo spoločenskej   zmluvy   z   25.   11.   1991   čl.   IX   a   zo   zákona.   Neodvedenie   tejto   sumy,   ale ponechanie si ich pre vlastnú potrebu bolo v rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn. 1 T 354/98 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8 To 87/00   zo   dňa   8.   3.   2000   kvalifikované   ako   škoda,   ktorá   vznikla   konaním   Ing.   M.   M.. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu škody vo výške 226 950,- Sk voči žalovanej v zmysle ust. § 373 Obch. zák., a rozsudok prvostupňového súdu v tejto výške zmenil.

Pri posudzovaní nároku žalobcu na ušlý zisk vychádzal odvolací súd z ust. § 379 a § 381 Obch. zák. a dospel k záveru, že žalobca spĺňa predpoklady pre priznanie práva na náhradu škody z titulu ušlého zisku. Podľa § 379 Obch. zák., ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Z ust. § 381 Obch. zák., na miesto skutočne ušlého zisku môže poškodená strana požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom   obchodnom   styku   za   podmienok   obdobných   podmienkam   porušenej   zmluvy   v okruhu podnikania, v ktorom podniká. Ušlý zisk je zisk, ktorý by bola poškodená strana dosiahla, keby nenastala škodná udalosť. V konaní bolo preukázané, že žalovaná svojim konaním v roku 1996, odpredaním technologického zariadenia svojmu manželovi, ktorý následne vykonával... v priestoroch..., zavinila, že spoločnosť nemohla pokračovať vo svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca si uplatnil nárok na ušlý zisk za obdobie od 1. 4. 1996   do   31.   3.   2001.   Pri   posudzovaní   výšky   ušlého   zisku   odvolací   súd   vychádzal   zo znaleckého posudku č. 7/1996 vypracovanom znalkyňou Ing. A. V., podľa ktorého v roku 1995 za účtovné obdobie dosiahol žalobca zisk 552 668,- Sk, čo za štvorročné obdobie predstavuje sumu 2 210 672,- Sk. Celkovo nárok na náhradu škody vrátane ušlého zisku potom predstavuje sumu 2 437 622,- Sk, v časti ktorej napadnutý rozsudok podľa § 220 ods. 1 O. s. p. zmenil tak, ako to uviedol vo výroku svojho rozsudku.“

Na   základe   dovolania   podaného   sťažovateľkou   dovolací   senát   najvyššieho   súdu preskúmal rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007 dovolanie zamietol dospejúc k záveru, že nie je dôvodné.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol: „...Základná   námietka   dovolateľky spočíva vtom, že odvolací súd v určitej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žaloba bola   zamietnutá   a   žalobe vyhovel,   hoci v tomto   smere neboli splnené procesné podmienky spočívajúce vtom, že odvolací súd dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa nezopakoval,   ani   nedoplnil a tým porušil zásadu dvojinštančnosti   občianskeho súdneho konania. Táto námietka dovolateľky by mohla byť úspešná, iba ak by odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa na základe iného skutkového stavu, než ktorý zistil súd prvého stupňa, pričom odvolací súd by dokazovanie nedoplnil v zmysle ust. § 220 ods. 2 OSP. V danom prípade však odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil podľa ust. § 220 ods. 1 OSP, teda z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, hoci správne zistil skutkový stav. Pokiaľ ide o uplatnené nároky, ohľadne ktorých odvolací súd zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   dovolací   súd   poukazuje   na   to,   že   v tomto   smere skutkové zistenia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nie sú vo vzájomnom rozpore, pričom skutkový stav bol zistený na základe rozsiahleho dokazovania vykonaného súdom prvého   stupňa,   a   preto   zo   strany   odvolacieho   súdu   nebolo   potrebné   vykonať   ďalšie dokazovanie.

Pokiaľ ide o sumu 226 950 Sk, aj súd prvého stupňa konštatuje, že za splnenie odvodovej   povinnosti   žalobcu   do   s.   zodpovedala   žalovaná,   ktorá   zavinila,   že   s.   ako oprávnený sa musela svojich práv domáhať exekúciou, a to vo forme dražby hnuteľných vecí patriacich žalobcovi. Súd prvého stupňa takto nepochybne zistený skutkový stav podľa hmotného práva posúdil tak, že týmto spôsobom žalobcovi škoda nevznikla, pretože týmto spôsobom len bol zaplatený záväzok žalobcu voči s. Takéto zníženie majetku žalobcu súd prvého stupňa nepovažoval za škodu. Odvolací súd úplne dôvodne a správne sa s uvedeným právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   nestotožnil.   Súd   prvého   stupňa   bez   posúdenia vzájomných súvislostí   nepochybného protiprávneho konania žalovanej,   za ktoré bola aj právoplatne odsúdená, iba konštatoval, že exekúciou bola uspokojená pohľadávka s., ktorú mala   voči   žalobcovi,   a   preto   tým   žalobcovi   škoda   nevznikla.   Súd   prvého   stupňa   ale opomenul vziať zreteľ na okolnosť, že nebyť protiprávneho konania žalovanej, že vymáhaná pohľadávka   by   vo   vymáhanej   podobe   vôbec   nevznikla,   a   teda   by   nebola   potrebná   ani exekúcia, ani dražba a týmto spôsobom by sa majetok žalobcu nebol znížil a nevznikla by mu   takáto   škoda.   Nepochybne   tento   stav   zavinila   žalovaná,   a   to   predovšetkým   tým,   že príslušné poistné s. vôbec neodviedla,   ako aj tým,   že sčasti si ho ponechala pre svoje potreby, čo vyplýva z obsahu právoplatného trestného rozsudku. Preto správne odvolací súd v tejto časti podľa § 373 Obch. zák. žalobe vyhovel.

Obdobne, pokiaľ ide o sumu 2 210 672 Sk, predstavujúcu ušlý zisk, podľa ust. § 379 a § 381 Obch. zák. aj súd prvého stupňa konštatuje, že žalovaná tým, že dňa 23. marca 1996 predala podstatnú časť technologického zariadenia protiprávne svojmu manželovi, skutočne mohla spôsobiť, že v období od 23. marca 1996 nemohol žalobca vykonávať svoju podnikateľskú   činnosť.   Vzhľadom   na   vznesenú   námietku   premlčania   súd   uvedené skutočnosti   posudzoval   len   od   2.   mája   1997,   pričom   konštatoval,   že   v   tomto   období žalobcovi škoda v podobe ušlého zisku už vzniknúť nemohla. Odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti tejto časti žaloby vychádza z toho, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná svojím konaním v roku 1996, odpredaním technologického zariadenia svojmu manželovi, ktorý následne vykonávaj... v priestoroch..., zavinila, že spoločnosť (žalobca) nemohla pokračovať vo svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca si uplatnil nárok na ušlý zisk za obdobie od 1. apríla 1996 do 31. marca 2001. Vychádzajúc z nezmeneného skutkového stavu, ako ho zistil súd prvého stupňa, odvolací súd správne dospel k záveru, že základ uplatneného nároku je daný (o čom v zásade nepochyboval ani súd prvého stupňa), a pokiaľ ide o jeho výšku, vychádzal zo znaleckého posudku spracovaného znalkyňou Ing. A. V.   a   priznal   ho   len   za   štvorročné   obdobie.   Zistenie   výšky   ušlého   zisku   je   nepochybne záležitosť značne náročná, pričom bez znaleckého dokazovania jeho zistenie je prakticky nemožné. Odvolací súd túto základnú požiadavku neopomenul a vychádzajúc aj z ďalších vykonaných dôkazov výšku ušlého zisku vyčíslil na sumu 2 210 672 Sk, ktorý nárok ani sčasti premlčaný nieje, ako to tvrdí dovolateľka. Dovolateľka naviac opomenula, že žalobca nárok na náhradu škody uplatnil aj v trestnom konaní (a to už v prípravnom konaní), počas ktorého obdobia premlčacia lehota neplynie (§ 402 Obch. zák.). Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 8 To 87/00 je zo dňa 8. marca 2000, kedy nadobudol aj právoplatnosť, do ktorého dňa premlčacia doba počas trestného konania neplynula, a teda, ak odvolací súd priznal nárok za obdobie od 1. apríla 1997 do 31. marca 2001, to je za štyri roky a nie päť,   ako   to   uplatňoval   žalobca,   tak   tento   nárok   nemôže   byť   premlčaný   v   štvorročnej premlčacej dobe.

Dovolací   súd   poznamenáva,   že   uvedeným   trestným   rozsudkom   krajského   súdu   v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom z 26. júla 1999 č. k. 1 T 354/98

-1323 bola spoločnosť R., v. o. s., K., podľa § 229 ods. 3 Tr. por. odkázaná s nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občianskoprávnych. Na základe toho žalobca aj tieto nároky uplatnil v tomto občianskom súdnom konaní.

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 1 OSP dovolanie zamietol.“

Pokiaľ sťažovateľka namietala procesné pochybenie odvolacieho súdu spočívajúce v porušení   §   213   OSP,   ktoré   podľa   jej   názoru   dovolací   súd   nenapravil,   ústavný   súd konštatuje, že znenie označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého sťažovateľka v podanej sťažnosti vychádza - „...odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa...“, je účinné až od 1. septembra 2005 na základe čl. I bodu 77 a čl. VIII zákona č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov. V čase podania odvolania, ako aj v čase rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej právnej veci bolo účinné znenie § 213 OSP podľa ktorého „Odvolací súd nie je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého stupňa“ (§ 213 ods. 1 OSP), pričom „Odvolací súd môže opakovať dokazovanie alebo ho doplniť za splnenia podmienok podľa §   205a,   ak   ho   možno   vykonať   bez   prieťahov.   Dokazovanie   doplní   buď   sám,   alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo dožiadaného súdu“ (§ 213 ods. 2 OSP).

Najvyšší   súd,   ktorý   rozhodoval   v sťažovateľkinej   veci   o žalobcom   podanom odvolaní,   preto   nebol   v čase   odvolacieho   konania   na   základe   §   213   OSP   viazaný skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa tak, ako to tvrdila sťažovateľka.

Z obsahu citovaných rozhodnutí, ako aj z obsahu predloženého súdneho spisu je však zrejmé, že odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok vo veci bez vykonania dokazovania podľa § 220 ods. 1 OSP, teda procesným postupom, v zmysle ktorého mohol odvolací súd zmeniť rozhodnutie, ak súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, hoci správne zistil skutkový stav. Na túto skutočnosť poukázal dovolací súd vo svojom rozsudku z 29. marca 2007 konštatujúc,   že   dovolacia   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   procesných   vád   konania (vrátane spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu) „...by mohla byť úspešná...“ iba ak by odovolací   súd „...zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   na   základe   iného   skutkového stavu, než ktorý zistil súd prvého stupňa, pričom odvolací súd by dokazovanie nedoplnil v zmysle   ust.   §   220   ods.   2   OSP.“ Dovolací   súd   dospel   podľa   odôvodnenia   sťažnosťou napádaného rozsudku z 29. marca 2007 k záveru: „Pokiaľ ide o uplatnené nároky, ohľadne ktorých odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa,... skutkové zistenia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nie sú vo vzájomnom rozpore, pričom skutkový stav bol zistený na základe rozsiahleho dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, a preto zo strany odvolacieho súdu nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.“

Tento záver najvyššieho súdu považuje ústavný súd za arbitrárny. Je síce pravdou, že v posudzovanom   konaní   bolo   súdom   prvého   stupňa   vykonané   rozsiahle   dokazovanie, prvostupňový súd však na základe jeho výsledkov dospel vo svojom rozhodnutí z 30. apríla 2003   k zásadne   odlišným   skutkovým   záverom,   ako   odvolací   senát   najvyššieho   súdu v rozsudku z 18. januára 2005.

Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku dospel krajský súd k záveru, že žalovaná (sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom) mohla predajom technologického zariadenia znemožniť podnikateľskú činnosť žalobcu iba v období „...bezprostredne nasledujúcom po 23. 3. 1996... neskôr, ako to už bolo uvdené, bola podnikateľská činnosť žalobcu znemožnená z iných dôvodov (zabratím nehnuteľností zo   strany   Ing.   M.,   nezhodami   medzi   spoločníčkami   a   výpoveďou   žalovanej),   nie   však uvedeným   konaním   žalovanej.“ Krajský   súd   v tejto   súvislosti   vo   svojom   rozhodnutí z 30. apríla 2003 vyslovene konštatoval: „Podľa názoru súdu,   hlavným a rozhodujúcim dôvodom,   prečo   žalobca   od   2.   5.   1997   nevykonával   podnikateľskú   činnosť,   nebola   tá skutočnosť, že žalovaná predala dňa 23. 3. 1996 výrobné prostriedky manželovi, ani to že následkom   toho,   že   nevykonávala   odvody   do   fondov,   boli   tieto   výrobné   prostriedky opätovne v exekučnej dražbe dňa 26. 11. 1998 predané manželovi žalovanej, ale skôr to, že Ing. M.   zabral   priestory  ...,   ďalej   nezhody   medzi   spoločníčkami,   ako   aj   nevyjasnené vlastnícke   vzťahy   k   nehnuteľnosti,   v ktorej   sa   nachádzala  ...“ Odvolací   súd   sa   s týmto skutkovým   zistením   nestotožnil,   aj   keď   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysvetlil, v čom podľa jeho názoru súd prvého stupňa pri hodnotení vykonaných dôkazov pochybil (teda akými úvahami sa pri hodntení vykonaných dôkazov riadil samotný odvolací súd).Krajský súd sa navyše v dôsledku svojho záveru o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním sťažovateľky (predaj výrobnej technológie) a vznikom škody (vo   forme ušlého zisku)   nezaoberal v rámci svojich   skutkových   záverov výškou   škody. V časti   svojho   rozhodnutia,   ktorá   sa   venuje   popisu   argumentácie   žalobcu,   iba   stručne uviedol, ako žalobca uplatňovaný nárok na náhradu ušlého zisku vyčíslil, a že sa tak stalo na základe znaleckého posudku vypracovaného v rámci iného (trestného) konania. Krajský súd sa však hodnotením tohto dôkazného prostriedku vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal a nedospel   k žiadnym   skutkovým   záverom,   keďže   vzhľadom   na   záver   o   nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním sťažovateľky a vznikom škody nemalo dokazovanie   týkajúce   sa   jej   výšky   význam.   Bol   to   práve   odvolací   súd,   ktorý   v rámci odvolacieho konania prvýkrát posudzoval otázku výšky ušlého zisku a hodnotil dôkazné prostriedky označené, resp. predložené žalobcom.

Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní upravuje Občiansky súdny poriadok. Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané procesne   ustanoveným   postupom   hodnotili   podľa   svojej   úvahy   tak   jednotlivo,   ako   aj vo vzájomnej   súvislosti   (§   132   OSP),   a aby   rozhodli   vo   veci   na   základe   zisteného skutkového stavu (§ 153 ods. 1 OSP). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav.

V sťažovateľkinej veci sa skutkový stav zistený krajským súdom v prvostupňovam rozsudku z 30. apríla 2003 v podstatných bodoch odlišuje od skutkového stavu zisteného odvolacím senátom najvyvyššieho súdu v rozsudku z 18. januára 2005, čo bolo napokon aj dôvodom rozdielnych právnych záverov oboch súdov týkajúcich sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu ušlého zisku.

Sťažovateľka uplatnila svoje základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) v rámci dovolacieho konania pred najvyšším súdom napadnúc okrem iného procesný postup a spôsob rozhodnutia odvolacieho senátu. Posúdenie otázky, či odvolací súd mohol zmeniť prvostupňový rozsudok krajského súdu odchýliac sa od jeho skutkových záverov bez toho, aby v nevyhnutnom rozsahu doplnil alebo opakoval dokazovanie (§ 213 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31. augusta 2005), patrilo do právomoci dovolacieho súdu.

Dovolací senát najvyššieho súdu sa však v napádanom rozsudku z 29. marca 2007 s argumentáciou sťažovateľky dostatočne nevysporiadal. Toto rozhodnutie iba interpretuje skutkové závery súdu prého stupňa a odvolacieho súdu spôsobom, ktorý z odôvodnenia ich rozhodnutí nevyplýva.  

Pokiaľ ide o sťažovateľkinu dovolaciu námietku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, podľa ktorej „...V dôsledku vznesenej námetky premlčania... mohol žalobca   uplatňovať   len   nároky   od   2.   5.   2001   -   4   roky   spätne,   teda   od   2.   5.   1997...“, odôvodnenie sťažnosťou napádaného dovolacieho rozsudku najvyššieho súd z 29. marca 2007 nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorej je, aj s ohľadom   na   ustanovenie   §   157 ods.   2   OSP,   povinnosťou   všeobecných   súdov   uviesť v rozhodnutí   dostatočné   a relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založili. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov   sa   musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 328/05).

Nárok   na   náhradu   ušlého   zisku   za   obdobie   piatich   rokov   (od   1.   apríla   1996   do 31. marca   2001)   uplatnil   žalobca   v posudzovanej   právnej   veci   prvýkrát   2.   mája   2001. Sťažovateľka vzniesla v priebehu konania pred súdom prevého stupňa námietku premlčania. Najvyšší   súd   sa   v rozsudku   z 29.   marca   2007   v   rámci   preskúmania   právnych   záverov rozsudku odvolacieho súdu z 18. januára 2005 vysporiadaval so sťažovateľkinou námietkou tvrdením, že „...ak odvolací súd priznal nárok za obdobie od 1. apríla 1997 do 31. marca 2001, to je za štyri roky a nie päť, ako to uplatňoval žalobca, tak tento nárok nemôže byť premlčaný v štvorročnej premlčacej dobe“, na strane druhej tvrdí „...žalobca nárok na náhradu škody uplatnil aj v trestnom konaní (a to už v prípravnom konaní), počas ktorého obdobia   premlčacia   lehota   neplynie   (§   402   Obch.   zák.).   Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. 8 To 87/00 je zo dňa 8. marca 2000, kedy nadobudol aj právoplatnosť, do ktorého dňa premlčacia doba počas trestného konania neplynula...“. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nie je možné určiť, k akému právnemu záveru vlastne dospel v súvislosti s namietaným premlčaním časti nároku uplatneného žalobcom, pretože pokiaľ ide o náhradu ušlého zisku požadovanú žalobcom za obdobie od 1. apríla 2007 do 2. mája 2007,   citované   závery   najvyššieho   súdu   sa   po   prihliadnutí   k sťažovateľkinmu   tvrdeniu o začiatku plynutia premlčacej doby navzájom vylučujú.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 z 29. marca 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V tomto konaní bude potrebné opätovne posúdiť dovolacie námietky sťažovateľky a závery   najvyššieho   súdu   aj   náležite   a konkrétne   odôvodniť   v súlade   s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   žiadala   priznať   náhradu   trov   konania   pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   s tým,   že   predmetom   konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je ochrana základných práv a slobôd. Predmet tohto konania je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch (napr. III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období   roka   2007   v konaní   pred ústavným   súdom   predstavuje   2   970   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   178   Sk.   Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 191 Sk.

Ústavný   súd   preto   v súlade   s §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s označenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznal sťažovateľke, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania v sume 9 663 Sk. Priznaná náhrada trov konania pozostáva z odmeny právneho zástupcu - advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (prevzatie právneho zastúpenia a podanie sťažnosti v júli 2007) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 (doplnenie sťažnosti podaním z 1. februára 2008), ako aj z režijného paušálu k týmto úkonom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2008