znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 285/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co   182/2005,   ako   aj   jeho rozsudkom sp. zn. 10 Co182/2005 z 21. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   F.   L.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2006 doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 182/2005, ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 10 Co 182/2005 z 21. marca 2006.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 21. novembra 2002 podal Okresnému súdu Šaľa žalobu o náhradu škody vo výške 1 070 000 Sk s príslušenstvom, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom orgánu štátu pri exekúcii nariadenej Okresným súdom Bratislava III v konaní ním vedenom pod sp. zn. 40 Er 1603/99 (podľa evidencie vedenej   u súdnej   exekútorky   sp.   zn.   Ex   488/99)   smerujúcu   proti   súdnej   exekútorke a Slovenskej   republike   v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „MS SR“).

Predmetné konanie bolo na Okresnom súde Šaľa vedené pod sp. zn. 5 C 218/02 a po zrušení tohto súdu bola jeho agenda prevzatá Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“), ktorý uvedené konanie evidoval pod sp. zn. SA 5 C 218/02. Sťažovateľ svoj žalobný   návrh   v priebehu   konania   upresnil   a doplnil   podaniami z   9.   októbra   2003 a 25. augusta 2004.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   SA   5   C   218/02-144   zo   4.   apríla   2005   žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal 6. júna 2005 odvolanie, v ktorom namietal najmä skutočnosť, že sa podľa neho okresný súd v rozsudku „stotožnil so   žalovanými   natoľko,   že   miesto nich   vyslovil   tvrdenia,   ktoré   oni   sami   nikdy netvrdili“.   Uvedené   tvrdenia   sa   podľa   sťažovateľa   nenachádzali   v žiadnom stanovisku   účastníkov   tohto   konania,   a preto   neboli ani   nikdy predmetom dokazovania v konaní pred okresným súdom, v dôsledku čoho sa k nim nemal možnosť nikdy   vyjadriť,   a   navyše   sú   tieto   tvrdenia   podľa   neho   aj „v   príkrom   rozpore so zákonom“.

Krajský súd odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 10 Co 182/2005 z 21. marca 2006 zamietol, tak, že v plnom rozsahu potvrdil rozsudok okresného súdu zo 4. apríla 2005. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozsudku podľa sťažovateľa prevzal takmer doslovne   zdôvodnenie rozsudku   okresného   súdu   bez   toho,   aby   zaujal   stanovisko k skutočnostiam,   na   ktoré   poukázal   v   podanom   odvolaní   a   aby   vykonal   ktorýkoľvek z dôkazov, ktoré navrhol sťažovateľ vykonať, pretože mu podľa neho až v odvolaní bola prvýkrát poskytnutá možnosť vyjadriť sa k doposiaľ neprerokovaným tvrdeniam okresného súdu.

Uvedeným postupom krajský súd podľa neho porušil v sťažnosti označené práva.

K porušeniu základného práva podľa čl. 2 ods. 2 ústavy malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že rozsudkom okresného súdu zo 4. apríla 2005 v znení rozsudku krajského súdu z 21. marca 2006 bol podľa neho „schválený“ nezákonný postup súdnej exekútorky, ktorým v rámci exekučného konania vedeného pod sp. zn. 40 Er 1603/99 (Ex 488/99) podľa neho rozhodla o vylúčení vecí z exekúcie (pozn. išlo o postup súdnej exekútorky, v ktorom sa rozhodla v rámci exekúcie vedenej voči povinnému ako fyzickej osobe nevykonať exekúciu aj na majetok, resp. veci patriace právnickej osobe - spoločnosti G., spol. s r. o., B., ktorej bol povinný spoločníkom). K námietke týkajúcej sa rozhodnutia o vylúčení vecí z exekúcie, ktorou sťažovateľ argumentoval v rámci priebehu celého konania však podľa neho okresný ani krajský súd vo svojich rozsudkoch nezaujali žiadne stanovisko, t. j. v tejto časti jeho žalobu neprerokovali, iba rozhodli o jej zamietnutí.

Podľa sťažovateľa ako zámienku na vylúčenie vecí z exekúcie súdna exekútorka použila okolnosť, že jej spoločnosť G., spol. s r. o., B., zaslala 13. marca 2000 návrh na vylúčenie vecí z exekúcie, ktorý napokon vôbec súdu nebol doručený. Týmto návrhom sa táto spoločnosť podľa neho nedomáhala vylúčenia vecí spísaných exekučným zápisom dňa 20. januára 2000, ale len odblokovania účtov spoločnosti G., spol. s r. o., B., ktoré boli blokované na základe upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie predajom podniku, ktorý súdny exekútor vydal 21. januára 2000.

Podľa sťažovateľa skutočnosť, že návrh na vylúčenie vecí z exekúcie nebol nikdy na súd podaný, znemožnila, aby o vylúčení vecí rozhodol súd. Súdnej exekútorke podľa neho vznikla podľa § 50 ods. 6 Exekučného poriadku zákonná povinnosť v exekúcii pokračovať.

Súdy   oboch   stupňov   v   súvislosti   s   objektívnou   zodpovednosťou   súdnej exekútorky nezaujali podľa   sťažovateľa   žiadne   stanovisko   k jeho   námietkam,   že   každé zisťovanie   účtov   povinného   súdna   exekútorka   v predmetnom   konaní   vykonala   až   na základe   jeho   písomnej   žiadosti.   Podľa   sťažovateľa   bola   súdna   exekútorka   povinná exekvovať   účty   povinného   najneskôr 29.   októbra   1999,   kedy   povinnému expedovala upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Súdna exekútorka podľa neho konala nielen neskoro, ale navyše odmietla i napriek jeho písomnej výzve exekvovať účet povinného vedený v K., a. s., B.. V exekučnom konaní podľa neho súdna exekútorka len zistila účet povinného v Ľ., a. s., B., bez toho, aby ho zablokovala,   čím povinnému „umožnila,   aby   svoje   finančné   účty   vyprázdnil“ pred uhradením pohľadávky sťažovateľa.

Okresný   a   krajský   súd   v rámci   konania   v predmetnej   veci   podľa   sťažovateľa porušili aj jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že nezaujali stanovisko k jeho   námietkam   týkajúcim   sa   vylúčenia   vecí   z exekúcie   súdnou   exekútorkou, antidatovania   rozhodnutia   o zrušení   exekúcie   predajom   podniku   G.,   s.   r.   o.,   B., manipulácie súdnej exekútorky so spisom v tejto veci, nepreskúmateľnosti spisu súdnej exekútorky, zisťovania čísiel účtov povinného súdnou exekútorkou bez súčasného začatia ich exekúcie, ďalej k námietkam týkajúcim sa postupu MS SR, ktoré malo podľa neho zistiť a vytknúť súdnej exekútorke nerešpektovanie spisového poriadku pre exekútorov, začatie zisťovania účtov povinného až na základe písomnej výzvy sťažovateľa a navyše bez súčasného začatia ich exekúcie, vykonávanie úkonov súdnou exekútorkou v rozpore so   zákonom   a po   antidatovaní   svojho   rozhodnutia,   ako   i preukázanú   nečinnosť   súdnej exekútorky.

Podľa   sťažovateľa   súdy   stanovisko   k žiadnemu   z týchto   ním   uplatnených argumentov nezaujali, a preto podľa neho jeho návrh neprerokovali, a teda vec, o ktorej rozhodli,   nie   je   tá   žaloba,   ktorú   podal   on.   Takýmto   postupom   mu   súdy   podľa   neho odmietli prístup k súdu, čím porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy došlo tým, že súdy vyslovili vo svojich rozsudkoch podľa neho viaceré tvrdenia „miesto žalovaných“.

Išlo o tvrdenia, podľa ktorých:

a) súdna exekútorka zaslala Okresnému súdu Bratislava III návrh na rozhodnutie o námietkach povinného 23. marca 2000 (podľa sťažovateľa toto tvrdenie nie je podopreté žiadnym   dôkazom   založeným   v spise,   z ktorého   by   vyplývalo,   kedy   boli   povinným podané námietky proti spôsobu vykonania exekúcie doručené súdu),

b) súdna exekútorka 9. februára 2000 vydala príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky   z účtu   v banke   (na   zablokovanie   sumy   vo   výške   pohľadávky   a jej príslušenstva z účtu povinného), ktorý Ľ., a. s., doručila spolu so žiadosťou o súčinnosť 10. februára 2000 (podľa sťažovateľa dostala táto banka príkaz na zablokovanie účtov spoločnosti G., spol. s r. o., B., a nie povinného, ako to vyplýva z vyjadrenia exekútorky pre Slovenskú komoru exekútorov z 12. mája 2000 i z faktúry banky, na základe ktorej bol predmetný úkon spoplatnený),

c)   MS   SR   prislúchalo   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   preskúmať   len   činnosť Slovenskej   komory   exekútorov,   avšak   sťažovateľ sa   na pojednávaní 22.   októbra   2004 sťažoval   na postup,   resp.   činnosť   súdnej   exekútorky,   a preto   MS   SR nemohlo   svojím postupom porušiť ustanovenie § 218b ods. 4 a 5 Exekučného poriadku (toto tvrdenie je podľa sťažovateľa v rozpore s § 8 a 9 Exekučného poriadku, ako i s treťou vetou § 13 ods. 3 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov),

d) exekútora nemožno brať na zodpovednosť za insolventnosť povinného (uvedené tvrdenie   je   podľa   sťažovateľa   v rozpore   s právoplatným   uznesením   Okresného   súdu Bratislava III. č. k. 6   Nc 80/00-12   z 5.   júna   2000,   ktoré   bolo   potvrdené   uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2   Co   265/04-40   z   30.novembra   2004,   ktorým   bol zamietnutý jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia voči spoločnosti G., spol. s r. o., B., z toho dôvodu, že činnosť spoločnosti je veľmi rozsiahla a predbežné opatrenie by ju mohlo značne poškodiť),

e) konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov oslobodené od platenia súdneho poplatku, ale žalobca sa domáhal aj náhrady škody podľa § 33 Exekučného poriadku, ktoré od platenia súdneho poplatku oslobodené nie je (toto tvrdenie je podľa sťažovateľa v rozpore s komentárom Exekučného poriadku).

Súdy   v predmetnom   konaní   tieto   tvrdenia   vydávajú za   vlastné   skutkové   zistenia, avšak   podľa   sťažovateľa   pre   ich   rozpor   s „materiálnou   skutočnosťou,   preukázanou listinnými dôkazmi a pre rozpor so zákonom“ v danom prípade o skutkové zistenia nejde. Podľa sťažovateľa sú to len tvrdenia, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť, ani k nim podať ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ súdy podľa neho „vyslovovaním tvrdení   v   prospech   jedného   z   účastníkov poskytujú   tomuto   účastníkovi   návod,   čo   má v konaní tvrdiť, aby bol úspešný a ak sú títo účastníci i preto a len preto úspešní, ide o nespravodlivý súdny proces, v ktorom je porušený ústavný princíp rovnosti účastníkov v konaní pred súdmi“.

V rámci   podaného   odvolania   sťažovateľ   krajskému   súdu   navrhol   taktiež,   aby vykonal   viaceré   dôkazy   na   podporu   jeho   argumentov   (výsluch   viacerých   svedkov, dožiadanie na K., a. s., B., a Ľ., a. s., B., výsluch oboch žalovaných, v ktorom by mal sťažovateľ právo klásť im otázky).

Súdy   sťažovateľom   navrhované   dôkazy   nevykonali   a ani   sa   s nimi   nijako nezaoberali. Krajský súd sťažovateľovi doručil vyjadrenia žalovaných k jeho odvolaniu až na pojednávaní konanom 21. júna 2006, na ktorom súčasne vyniesol rozsudok. Krajský súd na tomto pojednávaní nevyhovel žiadosti sťažovateľa o jeho odročenie za účelom prípravy na pojednávanie „s   ohľadom   na   tieto   nové   dôkazy,   s ktorými   som   nemal   možnosť   sa oboznámiť“, a túto jeho žiadosť ani nezaprotokoloval do zápisnice. Samotné vyjadrenia žalovaných mu podľa jeho tvrdenia krajský súd odmietol doručiť a získal ich až na základe žiadosti,   aby súd svoje   tvrdenie,   že na doručenie týchto vyjadrení nemá právo, zapísal do zápisnice.

Krajský súd mu po prečítaní vyjadrení žalovaných počas ich prednesov podľa neho „nepovolil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, na ktoré sa vo svojom rozsudku odvoláva a ani toto zamietnutie mojej žiadosti o vyjadrenie do zápisnice nezaprotokoloval“, pričom toto tvrdenie podľa neho potvrdzuje i zápisnica z pojednávania konaného 21. marca 2006 v tejto veci.

Vyjadrenie MS SR z 15. marca 2006 bolo pritom v rámci konania prvým podaním, v ktorom MS SR zaujalo svoje stanovisko k meritu veci a podľa sťažovateľa obsahovalo závažné dôkazy, ktoré mali rozhodujúci význam v prospech jeho žaloby. Krajský súd mu podľa neho zabránil zaujať stanovisko k tomuto vyjadreniu a s tvrdeniami MS SR sa ani nevysporiadal, preto podľa sťažovateľa nie je ani jeden z oboch rozsudkov v tejto veci odôvodnený spôsobom požadovaným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čím mu súd i z dôvodu nedostatku odôvodnenia rozsudku odňal právo na súdnu ochranu.

Popísaným   spôsobom   mu   súdy   oboch   stupňov   podľa   neho   odopreli   tiež   právo vyjadrenia k vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ v ďalšom texte svojej sťažnosti uviedol, že exekučné konanie je konanie, ktorým sa zaručuje oprávnenému právo vykonávať vlastníctvo podľa ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka k tomu majetku oprávneného, ktorým v rozpore s právoplatným exekučným titulom disponuje povinný. Postupom žalovaných a súdov oboch stupňov mu podľa neho bolo toto jeho právo odňaté, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl.   20   ods.   1 ústavy,   pričom „zodpovednosť   za faktické vyvlastnenie   môjho   vlastníctva (sťažovateľovho; pozn.) majú súdy, pretože tie toto vyvlastnenie právoplatným rozsudkom schválili“.

Podľa sťažovateľa štátny orgán nesmie „v prípadoch, keď sa mu to hodí, preniesť právo   zo   súdov   na   exekútorský   úrad“,   odmietnuť   právo   na   ochranu   sťažovateľovho vlastníctva „z vlastnej úradnej povinnosti“ a všeobecné súdy nesmú takýto postup štátnych orgánov tolerovať. V rámci konania pred súdom sa podľa neho tiež nesmie stať, „že súd nezodpovie žiadnu otázku, uplatnenú návrhom“ v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, tak ako to bolo podľa sťažovateľa v jeho prípade.

Sťažovateľ poukázal aj na svoje právo očakávať rovnosť šancí v konaní pred súdom, ktorá   podľa   neho vylučuje možnosť, „aby   sa   súdy   považovali   za   jedného   z účastníkov konania a v prospech tohto účastníka konania vyslovovali tvrdenia, ktoré sú so zreteľom na skutkový stav neudržateľné“, ako aj na právo na kontradiktórnosť súdneho konania, ktorá podľa neho nie je možná v prípade, ak súdy odmietnu vykonať navrhnuté dôkazy, ktoré by podľa neho „vyvrátili ich arbitrárne závery“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v prípade,   ak   by   ústavný   súd   ponechal   v   platnosti právoplatný rozsudok okresného súdu zo 4. júla 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu z 21. marca 2006, jeho základné práva a slobody by mu odňal v rozpore s čl. 12 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavnému   súdu   navrhol,   aby rozhodol, že:

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/182/2005 porušil právo Ing. F. L., trvale bytom: B.

a) na zákonný postup orgánov štátu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,

b) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

c) rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,

d) na vyjadrenie k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

e) na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,

f) na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd podľa čl 12 ods. 1 Ústavy SR,

g) právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Rozsudok Okresného súdu v Galante č. k. SA 5 C 218/02-144 zo dňa 4. 4. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/182/2005 zo dňa 21. 3. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Galante na ďalšie konanie.

3. Ing. F. L., trvale bytom: B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 29.908,- Sk (slovom dvadsaťdeväťtisícdeväťstoosem Slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť jeho advokátovi JUDr. R. F., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 182/2005, ako aj jeho rozsudkom   sp. zn. 10 Co 182/2005 z 21. marca   2006.   K porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   malo   podľa   neho   dôjsť postupom   krajského   súdu   v predmetnom   konaní,   ktorým   mu   zabránil   vyjadriť   sa k podaniam   predkladanými   žalovanými,   nerešpektovaním   jeho   návrhov   na   vykonanie dokazovania,   hoci   v prípade   žalovaných   súd   podľa   neho   akceptoval   i   nepreukázané tvrdenia,   nevysporiadaním   sa   s námietkami   sťažovateľa   vznesenými   v priebehu   konania v rámci odôvodnenia súdneho rozhodnutia a nesúladom skutkových zistení súdu s právnym posúdením veci súdom v rozhodnutí.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V súlade s druhou vetou ustanovenia § 242 ods. 1 OSP je dovolací súd z úradnej povinnosti povinný skúmať prípustnosť dovolania aj z hľadiska ustanovenia § 237 OSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je konanie   postihnuté   vadami   taxatívne   uvedenými   v   tomto   ustanovení   a   spôsobujúcimi tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd taktiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (IV. ÚS 115/03)

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) s odvolaním sa na judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v rozhodnutí   sp.   zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 vyslovil: „Pretože   povinnosť súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva účastníka   na   dostatočné a presvedčivé   odôvodnenie   spôsobu   rozhodnutia   súdu, ktoré   sa   vyporiada i so špecifickými   námietkami   účastníka;   porušením uvedeného   práva   účastníka   na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho   dôvodmi) v   rámci   využitia   prípadných   riadnych   alebo   mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   táto   vada   zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm, f) O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní,   v ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia porušenia svojich v sťažnosti označených práv, sa za účinný a dostupný prostriedok nápravy vád   konania,   resp.   rozhodnutia,   ktorými   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil   (najmä nedostatok   dôvodov   rozhodnutia,   nesúlad   právnych   záverov   súdu   s jeho   skutkovými zisteniami, zistenia súdu obsiahnuté v rozhodnutí bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené), považuje dovolanie, v ktorom sťažovateľ mohol uplatniť aj   svoju   argumentáciu   uvedenú   v ústavnej   sťažnosti   a o ktorom   je   v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť najvyšší súd.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2006