znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 285/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Renáty Radošinskej, bytom S. N. V., ktorou sa proti Sociálnej poisťovni domáhala náhrady škody a zároveň namietala porušenie svojich práv rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 8 C 31/03-29 z 19. mája 2003, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 Co 194/03-47 z 23. septembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Renáty Radošinskej v časti, ktorou sa proti Sociálnej poisťovni domáhala náhrady škody,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť Renáty   Radošinskej   v časti,   ktorou   namietala porušenie svojich   práv rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   č.   k.   8   C   31/03-29   z   19.   mája   2003 a rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach   č. k. 17 Co 194/03-47 z 23. septembra 2003, o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2004 doručená   sťažnosť   (z   19.   júla   2004)   Renáty   Radošinskej,   bytom   S.   N.   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou sa proti Sociálnej poisťovni domáhala náhrady škody a zároveň namietala porušenie svojich práv rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 31/03-29 z 19. mája 2003, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 194/03-47 z 23. septembra 2003.

Sťažovateľka uviedla, že ako matka svojho maloletého syna M. požiadala o priznanie príplatku k prídavkom na deti podľa § 19 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 193/1994 Z. z. o prídavkoch na deti a o príplatku k prídavkom na deti v znení platnom a účinnom v tom čase (ďalej len „zákon č. 193/1994 Z. z.“). Pobočka Sociálnej poisťovne v S.   N.   V.   rozhodnutím   z   12.   novembra   1998   (sťažovateľka   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne uvádzané v sťažnosti bližšie neoznačila) žiadosť zamietla dôvodiac, že maloletý M. R. nie je dlhodobo ťažko zdravotne postihnutý, vyžadujúci mimoriadnu starostlivosť v zmysle   §   37   ods.   1   a 2   vyhlášky   Federálneho   ministerstva   práce   a   sociálnych   vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho nie sú splnené zákonom stanovené predpoklady pre priznanie príplatku k prídavkom na toto dieťa sťažovateľke. Odvolaniu sťažovateľky proti uvedenému rozhodnutiu   ústredie   Sociálnej   poisťovne   svojím   rozhodnutím   z 1.   februára   1999 nevyhovelo.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta: „Syn pre bolesti hlavy spával štyri hodiny denne (povedal, že aj keď ho hlavička bolí, nakoniec od únavy zaspí). Posudkový lekár odporcu bol ovplyvňovaný ambulantným neurológom a povedal mi, že môj syn pociťuje bolesti hlavy vplyvom psychického stavu, tak aby som išla za psychológom, aj napriek tomu, že   v tejto   dobe   sa   už   pedopsychiater   vyjadroval,   že   jeho   zdravotný   stav   nesúvisí s psychickou poruchou.

Vedela   som,   že   môj   syn   má   chorobu,   ktorú   ešte   lekári   nepoznajú,   keď   som   im hovorila   o prejavoch   zdravotných   potiaží,   nevedeli   o čom   hovorím.   Nakoniec   z vlastnej iniciatívy,   v snahe   pomôcť   synovi,   som   požiadala   o pomoc   výskumného   pracovníka zo Slovenskej akadémie vied v Bratislave. (...) V roku 1999 vyššie menovaný primár nasadil synovi liečbu, ale jednoznačne sa ešte k diagnóze nevyjadroval. Keď sa už vyššie menovaný primár   vedel   vyjadriť   k diagnóze,   podávala   som   v predmetnej   veci   druhýkrát   žiadosť odporcovi (Sociálnej poisťovni, pozn.). Aj napriek tomu, že odporca už mohol objektívne posudzovať, znovu ani v odvolacom konaní nevyhovel mojej žiadosti (žiadosť sťažovateľky bola zamietnutá rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne v S. N. V. zo 4. decembra 2001 následne   potvrdeným   rozhodnutím   ústredia   Sociálnej   poisťovne   z 29. januára   2002). Následne (...) som vec začala riešiť súdnou cestou.“

Sťažovateľka sa 13. marca 2003 obrátila na okresný súd. Žalobou o náhradu škody sa proti Sociálnej poisťovni domáhala zaplatenia 47 400 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6   %   ročne   od   31.   augusta   2001   do   zaplatenia   z dôvodu   nevyplatenia   príplatku k rodinným prídavkom za čas od 31. januára 1995 do 31. augusta 2001. Okresný súd žalobu zamietol aplikujúc § 420 ods. 1, § 100 ods. 1 a § 106 Občianskeho zákonníka v spojení s § 19   zákona   č.   193/1994   Z.   z.   s odôvodnením,   že   sťažovateľka   mala   od   rozhodnutia ústredia Sociálnej poisťovne z 1. februára 1999 vedomosť o tom, že týmto „úkonom“ jej vznikla škoda, v akej výške aj kto za ňu zodpovedá. V roku 1999 jej teda začala vo vzťahu k nároku na náhradu škody plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. V čase začatia konania bol   podľa   záveru   okresného   súdu   sťažovateľkou   uplatňovaný nárok   premlčaný a žalovaný sa premlčania dovolal.

Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   krajský   súd   rozsudkom č. k. 17 Co 194/03-47 z 23. septembra 2003 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil ako „v konečnom dôsledku vecne správny“, avšak z iných dôvodov ako okresný súd. Podľa právneho   názoru   krajského súdu   išlo v danom   prípade,   vzhľadom   na skutkové   tvrdenia sťažovateľky, o uplatnenie zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo   jeho   nesprávnym   postupom,   podmienky   ktorej   v danom   čase   upravoval   zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pričom poľa § 4 ods. 1 uvedeného   zákona   nárok   na   náhradu   škody   nemožno   uplatniť,   dokiaľ   právoplatné rozhodnutie,   ktorým   bola   škoda   spôsobená,   pre   nezákonnosť   nezrušil   príslušný   orgán. Krajský   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   právoplatné   rozhodnutia,   ktorými   mala   byť sťažovateľke spôsobená škoda, dosiaľ neboli príslušným orgánom zrušené a sťažovateľka sa nedomáhala   preskúmania   zákonnosti   uvedených   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne,   ako   aj preskúmania zákonnosti konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo správnym súdom (§ 244 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ďalej   len   „OSP“).   Z uvedeného   dôvodu   neboli podľa krajského súdu v danom prípade splnené zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   Naopak,   v zmysle   §   135   ods.   2   OSP   bol   súd   povinný z uvedených rozhodnutí vychádzať, v dôsledku čoho rozhodol okresný súd správne, keď žalobu zamietol, aj keď nepostupoval správne v tom, že posudzoval premlčanie žalobou uplatneného nároku skôr ako sa vysporiadal s otázkou, či žalobkyni (sťažovateľke v konaní pred ústavným súdom) škoda vôbec vznikla.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 31/03-29 z 19. mája 2003, ako aj rozsudok krajského súdu č. k. 17 Co 194/03-47 z 23. septembra 2003 a zaviazal Sociálnu poisťovňu zaplatiť sťažovateľke 47 400 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 31. augusta 2001 do   zaplatenia   z   titulu   náhrady   škody   z dôvodu   nevyplatenia   príplatku   k rodinným prídavkom za čas od 31. januára 1995 do 31. augusta 2001.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

2.   Sťažnosť   sťažovateľky   nespĺňa   všetky   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   §   20   ods.   1   a 2   a   §   50   zákona o ústavnom súde, napriek tomu z nej nepochybne vyplýva, že sa ňou sťažovateľka domáha proti   Sociálnej   poisťovni   náhrady   škody a taktiež,   že   sťažnosť   smeruje   proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   8   C   31/03-29   z   19.   mája   2003   a proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 17 Co   194/03-47   z 23.   septembra   2003   (ktorým   krajský   súd   potvrdil   v rámci odvolacieho konania označený rozsudok okresného súdu z 19. mája 2003).

3. Pokiaľ ide o časť sťažovateľkinej sťažnosti, ktorou sa domáha, aby ústavný súd zaviazal Sociálnu poisťovňu zaplatiť jej 47 400 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 31. augusta 2001 do zaplatenia z titulu náhrady škody z dôvodu nevyplatenia príplatku   k rodinným   prídavkom   za   čas   od   31.   januára   1995   do   31.   augusta   2001,   je potrebné uviesť, že ochrana vlastníckeho práva porušeného spôsobením majetkovej škody patrí do právomoci všeobecných súdov, v dôsledku čoho je v takýchto prípadoch v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená právomoc ústavného súdu konať o veci.

Táto   skutočnosť   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky   z dôvodu nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, tak ako je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažnosti, ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 8 C 31/03-29 z 19. mája 2003 a rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 194/03-47 z 23. septembra   2003.   V čase,   keď   sa   sťažovateľka   domáhala   ochrany   svojich   práv   na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k označeným rozhodnutiam, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Z obsahu   samotnej   sťažnosti   a   k nej   pripojených   listinných   dôkazov,   ako   aj z listinných   dôkazov   predložených   na   žiadosť   ústavného   súdu   okresným   súdom (predovšetkým z kópie rozsudku č. k. 8 C 31/03-29 z 19. mája 2003 opatreného doložkou právoplatnosti   a z   kópií   doručeniek   osvedčujúcich   doručenie   rozsudku   krajského   súdu č. k. 17   Co   194/03-47   z 23.   septembra   2003   účastníkom   konania)   mal   ústavný   súd   za preukázané, že napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. októbra 2003.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej, sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľky z 19. júla 2004 bola ústavnému súdu doručená 20. júla 2004, teda   po   uplynutí   viac   ôsmich   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   napádaných rozhodnutí.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004