znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   apríla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.,   Lazaretská   12,   Bratislava, zastúpenej spoločnosťou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Štefan Dedák, a spoločnosťou Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu   a   základného   práva   na   informácie   podľa   čl.   26   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 131/2013-134 z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu   prejavu   a základného   práva   na   informácie   podľa   čl.   26   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 8 Co 131/2013-134 z 25. júna 2013.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... Sťažovateľ v denníku SME zverejnil dňa 03. 03. 2009 článok s názvom „O Ski Park Ružomberok je bitka, súdna“ (ďalej len „článok“), ktorý obsahuje nasledovný výrok „Ľ.   K.   strávil   niekoľko   mesiacov   vo   vyšetrovacej   väzbe   za   výpalníctvo   bratislavských firiem“- (ďalej len „Informácia“).

Žalobou o ochranu osobnosti sa Ľ. K.,... (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal, aby Okresný   súd   Bratislava   II   (ďalej   len   „prvostupňový   súd“)   uložil   sťažovateľovi   - vydavateľovi   denníka   SME   povinnosť   uverejniť   v   denníku   SME   ospravedlnenie   v   znení definovanom v petite žaloby a aby súd zaviazal sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur.

Dňa 10. 06. 2010 prvostupňový súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 10 C/104/2009- 77, ktorý následne doplnil dopĺňacím rozsudkom zo dňa 06. 12. 2012, č. k. 10 C/104/2009- 128 (ďalej spolu len „prvostupňový rozsudok“) nasledovne:

Návrh   navrhovateľa   v   časti   o   uverejnenie   ospravedlnenia   zamietol   (ďalej   len „Výrok I“),

Sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej len „Výrok II“),

Vo zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol (ďalej len „Výrok III“), Žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania   (ďalej   len „Výrok IV“).

Proti   prvostupňovému   rozsudku   v   časti   Výroku   II   a   Výroku   IV   podal   sťažovateľ odvolanie, ktorému Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 25.   6.   2013,   č.   k.   8   Co   131/2013-134   (ďalej   len   „konečný   rozsudok“)   nevyhovel a napadnutý prvostupňový rozsudok v napadnutých častiach potvrdil...

Sťažovateľ   namieta,   že   odvolací   súd   v   konečnom   rozsudku   neosvedčil   splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné.   Odvolací   súd   mal   svojím   rozhodnutím   nájsť a zadefinovať   rovnováhu,   primeranosť   medzi   právom   podľa   čl.   26   ústavy,   ústavne konformnými   možnosťami   jeho   obmedzenia   a   právom   vyplývajúcim   z   čl.   19   ústavy. Odvolací   súd   však   v   konečnom   rozhodnutí   bez   zjavného   dôvodu,   ústavne   nesúladným spôsobom priorizoval právo na zachovanie osobnej cti a na ochranu mena navrhovateľa pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu. Nekriticky tak prebral závery prvostupňového súdu a nevzal do úvahy argumenty sťažovateľa v jeho odvolaní...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013, č. k. 8 Co 131/2013-134 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013, č. k. 8 Co 131/2013-134 v časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a v časti, v ktorej žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, sa zrušuje a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti Petit Press, a. s. sa priznáva náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstata   námietok   sťažovateľky   vychádza   z   jej   tvrdení   o   tom,   že   napadnuté rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. Sťažovateľka sa prostredníctvom   predmetnej   argumentácie   domáha   ochrany   svojich   práv   v   konaní   pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľka ochranu svojich práv uplatnila aj prostredníctvom podaného dovolania z 30. septembra 2013 adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musela   byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu,   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii   už iba možnosť podať sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014