znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. D., S., zastúpeného O. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát   JUDr. M.   V.,   LLM,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 102/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. D.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená   sťažnosť   O.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 102/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo podaním žaloby z 23. júla 2010, ktorou si sťažovateľ uplatnil proti odporcom (P. T. a obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o.) nárok na náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 14 742 €. Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s priebehom súdneho konania poukazujúc pritom na skutočnosť, že súdne konanie začalo takmer pred 3 rokmi, avšak do dnešného dňa nie je právoplatne skončené. Sťažovateľ mal dvakrát žiadať okresný súd o urýchlenie konania vo veci (podaním zo 7. februára 2011 a podaním z 25. júna 2012), no napriek tomu vo veci nie je rozhodnuté. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd vo veci vykonal pojednávania 23. marca 2011, 2. mája 2011 a 8. júna 2011, pričom posledné uvádzané pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania, ktorého nariadenie však sťažovateľ hodnotí ako neopodstatnené.

Sťažovateľ navyše v sťažnosti poukazuje na prepojenie „osoby predsedu Okresného súdu   Senica   JUDr.   M.   T.   a   právnej   zástupkyne   žalovaného   v   1.   rade   JUDr.   M.   T.“ vyslovujúc pritom „obavu zo vzniku pochybnosti o nezaujatosti predsedu súdu s odvolaním sa na § 15a ods. 1 O. s. p...

Sťažovateľ je presvedčený, že vzhľadom na skutočnosť, že do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp.zn 5 C 102/2010 to od podania žaloby zo dňa 23.07.2010 až do súčasnosti, dochádza zo strany porušovateľa k porušovaniu sťažovateľovho práva podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho práva podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na prejednanie veci v primeranej lehote. Porušovanie uvedených sťažovateľových práv trvá a je podľa neho vzhľadom na opísaný stav bez pochýb a evidentné.“.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   ním   tvrdenými   zbytočnými   prieťahmi   v   konaní   žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ktoré odôvodňuje tým, že ide „o zrejmé   a   mimoriadne   necitlivé   porušovanie   ústavne   zaručeného   práva   zo   strany porušovateľa, pretože všeobecný súd ani po opakovaných žiadostiach o urýchlenie konania nevykonáva včas procesné úkony a preto sa v tejto veci doteraz nerozhodlo. Vzhľadom na uvedenú povahu konania, v ktorom dochádza k porušovaniu práv sťažovateľa, opísaný stav zasahuje do stavu, pocitov, hmotnej a intímnej sféry sťažovateľa mimoriadne nepriaznivo po materiálnej ako aj po morálnej stránke.

Sťažovateľ je invalidný a cíti sa postupom, resp, nečinnosťou okresného súdu silne dotknutý na svojich právach a očakáva, že peňažná náhrada škody na zdraví bude aspoň sčasti kompenzovať ujmu, ktorú utrpel.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   vo   veci   takéto rozhodnutie:

„Okresný súd Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/102/2010 porušil právo O. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   jeho   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   Čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Senica, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/102/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

O.   D.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000,-   €  ...   ktoré   je Okresný súd Senica povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. O.   D.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   331,12   €   (slovom: tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov), ktoré je Okresný súd Senica povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu O., s. r. o.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   považuje   ústavný   súd   za   takýto   prostriedok   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005 sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi   súdu   v   zmysle   §   62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,   I.   ÚS   164/2010,   III.   ÚS   391/2010).   Účinnosť   takého   právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy   v   konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi na ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu 15. mája 2013   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   domáha vyslovenia porušenia svojich práv, pretože okresný súd nekonal ani po jeho žiadostiach o urýchlenie konania zo 7.   februára   2011   a   z   25.   júna   2012,   čo   zrejme   považuje   za   vyčerpanie   účinných prostriedkov nápravy, ktoré mu zákon poskytoval na ochranu jeho práv.

Zo   sťažnosti   súčasne   ústavný súd   zistil,   že právny zástupca   sťažovateľa   nepodal kvalifikovanú sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Postup sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu (žiadosti adresované okresnému súdu o nariadenie pojednávania), v okolnostiach daného prípadu nemožno podľa ústavného súdu   považovať   za   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v   konaní   pred   orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03, IV. ÚS 242/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh pritom nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných   osobitného   zreteľa.   Ani   sťažovateľom   namietaná   možnosť   personálneho prepojenia medzi predsedom okresného súdu a právnou zástupkyňou odporcu v 1. rade nevyužitie   tohto   právneho   prostriedku   nápravy   prípadného   porušenia   označených   práv neospravedlňuje, keďže sťažovateľ mal v prípade, ak by jeho sťažnosť podaná podľa § 62 zákona   o   súdoch   nebola   príslušným   orgánom   súdu   riadne   vybavená,   právo   požiadať predsedu   krajského   súdu   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   okresného   súdu, a to do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou by nebol spokojný (§ 67 ods. 1 zákona o súdoch).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   pre   jej   neprípustnosť   (obdobne   IV.   ÚS   242/07,   III.   ÚS   101/2011 a III. ÚS 12/2012).

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a nebráni tomu, aby po splnení všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013