znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   U.   a M.   U.,   B.,   vo veci namietaného   porušenia   ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 246/2010 a jeho uznesením z 1. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. U. a M. U. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2011 doručená sťažnosť J. U. a M. U. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 246/2010 a jeho uznesením z 1. decembra 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Dňa 1.12. 2010 vydal porušovateľ Uznesenie 5 Cdo 246/2010 v ktorom odmietol podané dovolanie s odôvodnením, že v zápisnici o pojednávaní súdu 1. stupňa je doslovne zaznamenané:   „predstúpil   žalovaný   1/   (totožné   žalovaný   2),   ktorý   záverom   udáva  ... Z obsahov   ich   prednesov   je   zrejmé,   že   žalovaní   1/   a   2/   sa   v   nich   vyjadrili   k   sporným skutočnostiam a dôkazom a na to bol vyhlásený rozsudok. (str.6 Uznesenia)

Tým mal dovolací súd za preukázané, že nedošlo k odňatiu práva na spravodlivý proces reprezentovaného § 123 OSP.“

Z tejto formulácie, ako aj zo samotnej zápisnice však jednoznačne vyplýva, že súd si nesplnil svoju zákonnú povinnosť danú mu § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4 OSP, pretože nevyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a tým odňal účastníkom konania ich právo na spravodlivý súdny proces.

Uvedenú   skutočnosť   nepriamo   konštatuje   aj   Porušovateľ,   pretože   uvádza,   že žalobcovia sa vyjadrili „k sporným skutočnostiam a dôkazom“, nie však k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Výzva súdu v tomto smere absentuje. Rovnako rozhodnutie o dôkazoch, ktoré budú vykonané a ktoré nebudú a z akého dôvodu (§118 ods. 2 OSP).

Uvedené je obzvlášť zarážajúce, ak sa jednalo o dva totožné skutky (dve pôžičky), o ktorých súdu predložil dôkazy samotný žalobca a v priebehu pojednávania nebolo jasne ustálené, o ktorej pôžičke vlastne súd hovorí.

Rovnako   odvolací   súd   odmietol   sa   touto   skutočnosťou   zaoberať   a   v   zápisnici z pojednávania nie je o týchto skutočnostiach ani zmienka, hoci žalovaní na ne poukazovali. Odvolací   súd   „pre   istotu“   zápisnicu   o   pojednávaní,   napriek   zaprotokolovanej   žiadosti žalovaných o jej doručenie, túto dodnes nedoručil žalovaným, aby títo nemohli preukázať, že ich námietky a návrhy súdy ignorovali.

V ostanom bližšie naše dovolanie. Preto máme za to, že bolo porušené naše základné právo na spravodlivý proces. Okrem toho bol vykonaný aj nezákonný zásah Porušiteľom do nášho vlastníckeho práva tým, že porušiteľ napriek jemu danej zákonnej povinnosti (§ 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov- o súdnych poplatkoch, výslovne danej zákonnou   textáciu:   Poplatok   splatný   podaním   návrhu   na   začatie   konania,   podaním odvolania   alebo   dovolania   sa   vráti,   ak   sa   konanie   zastavilo,   ak   sa   podanie   vrátane odvolania a dovolania odmietlo - nerozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku, čím porušil naše základné právo vlastniť majetok.»

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia sťažnostný petit formulovali takto:

„Na základe uvedeného navrhujeme:

1. aby Ústavný súd konštatoval, že postupom Porušiteľa v konaní 5 Cdo 246/2010 boli porušené základné práva sťažovateľov dané im článkami 20 ods. 1; 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. aby Ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie Porušiteľa v celom rozsahu a vec vrátil porušiteľovi na ďalšie konanie

3.   aby   uložil   Porušiteľovi   uhradiť   trovy   konania   podľa   vyčíslenia   právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o porušení ich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   (bez   bližšej špecifikácie) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 246/2010, a žiadajú tiež jeho uznesenie v tomto konaní z 1. decembra 2010 zrušiť. Vzhľadom na to, že v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovatelia konkrétne pomenovali základné práva zaručené uvedenými článkami ústavy, ústavný súd bez toho, aby ich vyzval na doplnenie sťažnosti, ustálil   predmet   konania   pred   ním   tak,   ako   to   je   uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia. Rovnako ústavný súd nevyzýval sťažovateľov ani na doplnenie chýbajúceho splnomocnenia na   ich   zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   pretože   v tom   nevidel   možnosť   zvrátenia výsledku predbežného prerokovania sťažnosti, ako vyplýva z tohto rozhodnutia.  

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Z obsahu príloh sťažnosti ústavný súd zistil tento stručný priebeh a výsledky konania vo veci sťažovateľov pred všeobecnými súdmi:

Sťažovatelia boli rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 509/2004-92 z 9. marca zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 300.000 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne od 30. októbra 2003 do zaplatenia a nahradiť tiež trovy súdneho konania.

Na základe odvolania sťažovateľov rozhodnutie okresného súdu preskúmal Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a rozsudkom sp. zn. 2 Co 194/2005 z 26. apríla 2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie,   pričom   prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. b) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Argumentácia sťažovateľov v nimi   podanom   dovolaní sa   zakladala na tvrdení,   že   ten, kto   v konaní vystupoval   ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Dovolanie odôvodnili aj tvrdením, že zo   strany   odvolacieho   súdu   došlo   k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci, a v neposlednom rade aj tvrdením, že okresný súd vyniesol meritórny rozsudok bez toho, aby uznesením vyhlásil dokazovanie vo veci za skončené podľa § 120 ods. 4 OSP, čím im bolo podľa ich názoru odopreté právo vyjadriť sa k uskutočnenému dokazovaniu.

O dovolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 246/2010 z 1. decembra 2011 tak, že ich dovolanie odmietol, pričom sa podrobne vyjadril ku všetkým podstatným námietkam sťažovateľov a k nimi tvrdeným dovolacím dôvodom.

Úlohou ústavného súdu bolo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či obsah napádaného postupu a uznesenia najvyššieho súdu opodstatňuje prijatie sťažnosti na   ďalšie   konanie,   a   teda   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi označených základných práv, osobitne práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti najprv za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Z týchto   zásad   vychádzal ústavný súd   aj v tomto   prípade,   pričom   v prvom   rade upriamil svoju pozornosť na sťažovateľmi tvrdené porušenie ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 246/2010 z 1. decembra 2010 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal dôvodmi dovolania a k zásadným námietkam sťažovateľov zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, pretože závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Vo vzťahu k námietke odvolávajúcej sa na ustanovenie § 237 písm. b) OSP (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) najvyšší súd citujúc relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku poukázal na zásadný rozdiel medzi procesnou nespôsobilosťou (ktorú sťažovatelia v dovolaní namietali) a nedostatkom vecnej legitimácie, ktorým túto námietku odôvodnili.

Pokiaľ ide o námietku podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom),   ktorá   vecne   tvorí   inak   nosnú   časť   obsahu sťažnosti a sťažovatelia ju odôvodnili skutočnosťou, že zo strany okresného súdu nedošlo k vyhláseniu uznesenia o skončení dokazovania podľa § 120 ods. 4 OSP a sťažovateľom nebola daná možnosť vyjadriť sa k vykonanému „dokazovaniu a k právnej stránke veci“, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Z   vymenovaných   procesných   vád   je   v   dovolaní   ďalej   výslovne   namietaná   vada konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., t.j. že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vada konania namietaná žalovanými 1/ a 2/ mala spočívať v tom,   že   súd   prvého   stupňa   vyniesol   rozsudok   bez   ukončenia   dokazovania   podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p., čím im odoprel právo dané ustanovením § 123 O. s. p. vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom. Žalovanými 1/ a 2/ v dovolaní takto opísaný postup súdu prvého stupňa ale nemá oporu v spise súdu.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Zo spisu (č. l. 30 a 31) je zrejmé, že žalovaným 1/ a 2/ bolo spolu s návrhom žaloby doručené aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p., z čoho je zrejmé splnenie povinnosti súdu poučiť žalovaných 1/ a 2/ v zmysle tohto ustanovenia. Oporu v spise nemá ani námietka žalovaných   1/   a   2/,   že   im   súd   neumožnil   vyjadriť   sa   k návrhom   na   dôkazy   a   všetkým dôkazom.

Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 9. februára 2004 (č. l. 88 až 91 spisu) vyplýva, že sudkyňa vytvorila tak právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj obom žalovaným možnosť realizovať tieto práva účastníkov konania. V zápisnici (č.   l.   90) je doslovne   zaznamenané:   „Predstúpil   žalovaný   1/   (totožne   žalovaný   2/),   ktorý   záverom udáva:...". Z obsahov ich prednesov je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ sa v nich vyjadrili k sporným skutočnostiam a dôkazom, a na to bol vyhlásený rozsudok.

Z   uvedeného   dôvodu   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa žalovaným1/   a   2/   neodňal   procesné   oprávnenie   vyjadriť   sa   k   návrhom   na   dôkazy   a   k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.).»

Podľa názoru ústavného súdu v obidvoch prípadoch je právny názor najvyššieho súdu v danej veci zdôvodnený dostatočným spôsobom, preto ústavný súd v danom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov, na základe ktorých bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť (m. m. II. ÚS 299/06). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia tiež namietali zásah do ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20   ods.   1   ústavy.   Ich   námietka   spočívala   v tvrdení,   že   najvyšší   súd   v rozpore s ustanovením   § 11 ods.   3 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) nerozhodol o vrátení súdneho poplatku za dovolanie, ktoré bolo odmietnuté.

V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že bez vyslovenia porušenia ústavnoprocesných princípov, nemôže byť všeobecný súd sekundárnym porušovateľom ústavných práv hmotného charakteru v konaní, v ktorom uplatnil svoju súdnu právomoc danú ústavou a príslušnými zákonmi. Navyše, podľa   §   12   ods.   2   zákona   o súdnych   poplatkoch   vo   veciach   poplatkov   za   dovolanie rozhoduje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni, teda v žiadnom prípade nie najvyšší súd. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd sa ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011