znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2 T 243/09 z 12. marca 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Nto 7/10 z 1. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010 a v totožnom znení aj 10. júna 2010 doručená sťažnosť A. D., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa   čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 243/09 z 12. marca 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Nto 7/10 z 1. apríla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 22. februára 2010 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   12.   marca   2010   sa   malo   na   okresnom   súde   uskutočniť predbežné   prerokovanie   obžaloby   a   v   tento   deň   vzniesol   aj   námietku   zaujatosti   proti predsedníčke   senátu   okresného   súdu   z   dôvodu,   že   jeho   trestná   vec   jej   bola   pridelená formálne, a to z dôvodu, že už prerokúvala trestnú vec iného obžalovaného. V tom videl porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa predsedníčka senátu okresného súdu uznesením sp. zn. 2 T 243/09 z 12. marca 2010 nevyhovela jeho námietke zaujatosti, a preto proti nemu hneď podal sťažnosť, ktorú doplnil 26. marca 2010.

Sťažovateľ   uviedol,   že   o   jeho   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Nto 7/10 z 1. apríla 2010 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Uznesenie mu bolo doručené 23. apríla 2010.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   tým,   že   mu   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Nto   7/10 z 1. apríla 2010 bolo doručené až po 60 dňoch od podania žiadosti o prepustenie z väzby (22. februára 2010), o ktorej sa z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti nekonalo, došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podľa jeho názoru všeobecné súdy nerozhodli o zákonnosti jeho väzby urýchlene a bezodkladne.

Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že po 3. marci 2010 sa nachádza vo väzbe bez právneho dôvodu. Sťažovateľ uviedol, že naposledy mu bola lehota trvania väzby predĺžená uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 119/09 z 9. októbra 2009 práve do 3. marca 2010, ale po tomto dátume sa o ďalšom trvaní väzby nerozhodlo, a preto ďalšie zotrvanie vo väzbe považuje za nezákonné. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj judikatúrou ústavného   súdu   (I.   ÚS   6/02),   podľa   ktorej   okolnosť,   že   bola   podaná   obžaloba,   nie   je postačujúca pre splnenie podmienky zákonnosti väzby a nemôže odôvodniť ďalšie trvanie väzby bez príslušného súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ taktiež namietal „konanie a postup Okresnej prokuratúry Z.“, avšak bez uvedenia akýchkoľvek skutočností.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil,   že   postupom   a   rozhodnutiami   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   2   T   243/09 a krajského súdu vo veci sp. zn. 5 Nto 7/10 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   porušení   jeho   práv   postupom a uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   a to   z dôvodu,   že podľa   jeho názoru nerozhoduje   v   jeho   veci   zákonný   sudca,   že   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby z 22. februára   2010   nebolo   rozhodnuté,   a   to   ani   potom,   ako   mu   23.   apríla   2010   bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Nto 7/10 z 1. apríla 2010, ako aj z dôvodu, že podľa jeho názoru je jeho zotrvanie vo väzbe po 3. marci 2010 nezákonné, lebo po tomto dátume neexistuje súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 243/2009 z 12. apríla 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorým nebola predsedníčka a prísediaci senátu vylúčení z trestnej veci sťažovateľa, využil sťažovateľ   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátil   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe podaného opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo krajského súdu preskúmať na základe sťažnosti rozhodnutie okresného súdu a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   prvostupňové rozhodnutia všeobecného súdu v sťažovateľovej trestnej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09, III. ÚS 166/2010).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nto 7/10 z 1. apríla 2010.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutým   uznesením   krajský   súd   zamietol   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 243/09 z 12. marca 2010, ktorým bolo rozhodnuté, že senát okresného súdu v zložení z predsedníčky senátu a prísediacich nie je vylúčený v trestnej veci sťažovateľa.

V   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   sa   krajský   súd   vyjadril   k   povahe   námietky sťažovateľa,   v   rámci   ktorej   namietal,   že   okresný   súd   nebude   v   jeho   veci   rozhodovať objektívne   a   nestranne,   pretože   predsedníčka   senátu   prerokúva   aj   trestnú   vec   iného obžalovaného, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie. Krajský súd ďalej konštatoval, že vzhľadom na to, že senátu okresného súdu neboli známe žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali   jeho   vylúčenie   z   tejto   trestnej   veci,   rozhodol   o   svojom   nevylúčení.   Súd druhého stupňa upriamil pozornosť aj na to, že okresný súd konštatoval, že svoj doterajší postup považuje za zákonný a správny.

Krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí pri predbežnom prerokovaní obžaloby a následne ju aj písomne zdôvodnil. V rámci svojich námietok sťažovateľ uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej sa rozhodovalo 18. decembra 2009, došlo k nezákonnému postupu, ďalej tvrdil, že jeho väzba je nedôvodná a že o jeho žiadosti mal rozhodovať sudca pre prípravné konanie.

Krajský súd konštatoval, že námietka sťažovateľa, ktorú podal proti senátu okresného súdu nie je dôvodná a navyše nebola vznesená bez meškania tak, ako to má na mysli § 31 ods. 4 Trestného poriadku, pretože sťažovateľ o zložení senátu mal vedomosť už v decembri 2009, ale námietku vzniesol až v marci 2010.

Okrem toho súd druhého stupňa vyslovil názor, že námietky sťažovateľa týkajúce sa nestrannosti senátu okresného súdu neboli objektívne zdôvodnené a voči prísediacim senátu ani neboli bližšie špecifikované. Na základe toho potom krajský súd dospel k záveru, že nie sú dané objektívne skutočnosti, ktoré vyvolávajú pochybnosti o spravodlivom rozhodovaní senátu okresného súdu v danej trestnej veci. Krajský súd preto sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 12. marca 2010 zamietol.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06) uviedol, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy o   nezávislom   a   nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia   nestrannosti   musí   byť určená jednak   podľa   subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V   tomto   smere   ide   o   zvažovanie   zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybností (appearances of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 3/08).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry a   ústavnej konfrontácie, ktorej boli podrobené závery krajského súdu a námietky sťažovateľa, dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie krajského   súdu   je   presvedčivé,   odôvodnené   a   v   nijakom   ohľade   nevykazuje   známky svojvôle.   Krajský   súd   v   ňom   celkom   jasne   zdôvodnil,   prečo   námietka   sťažovateľa o pochybnostiach voči nestrannosti a objektivite senátu okresného súdu bola vyhodnotená ako   irelevantná.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   poukázal   hlavne   na   to,   že   sťažovateľ nevzniesol námietku v súlade s podmienkami podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku, pretože ju nevzniesol bez meškania. Navyše sa krajský súd venoval aj podstate danej námietky. K tejto poznamenal, že pokiaľ by mala byť právne významná, musela by byť aj zdôvodnená a aj pre nestranného pozorovateľa by tu už na prvý pohľad museli existovať skutočnosti, ktoré   by   spochybňovali   nestrannosť   senátu   okresného   súdu.   Krajský   súd   však   takéto skutočnosti nezistil.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nezistil skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   hodnotiť   vyvodené   závery   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   ktoré   by   mali   zároveň   za   následok   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Keďže   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, v tomto ohľade nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ktoré obsahujú nielen základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   už   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 243/09 a postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Nto   7/10   v   súvislosti   s   nedodržaním   požiadavky urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 22. februára 2010.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľa   zistil,   že   okresný   súd uznesením č. k. 2 T 243/09-769 z 18. decembra 2009 okresný súd ponechal sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, zamietol jeho žiadosť o   prepustenie   z väzby a neprijal   jeho   písomný   sľub   daný   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 20/2010 z 28. januára 2010 tak, že ju zamietol. V súlade s § 184 ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 28. januára 2010.

Ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby sťažovateľ podal 22. februára 2010.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie   na   slobodu.  ...   O   takej   žiadosti   sa   musí   bez   meškania   rozhodnúť.   Ak   sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti   nadobudlo právoplatnosť.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ namietal prieťahy v postupe okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 22. februára 2010, ktorú podal ešte predtým, než uplynula lehota 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby.

Podaním   sp.   zn.   2   T   243/2009   z   26.   februára   2010,   ktoré   bolo   sťažovateľovi doručené 3. marca 2010, mu okresný súd oznámil, že o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby, ktoré podal pred uplynutím lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia (uznesenie krajského   súdu   z   28.   januára   2010),   ktorým   bola   jeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby naposledy zamietnutá, nerozhodoval, pretože neobsahovali nové skutočnosti.

Keďže okresný súd a následne ani krajský súd s prihliadnutím na štvrtú vetu § 79 ods. 3 Trestného poriadku o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 22. februára 2010 z dôvodu, že neobsahovala nové skutočnosti, ani nekonali, nemohli sa dopustiť prieťahov v konaní, a tým ani porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako ani práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   zistil,   že   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z väzby zo   4.   marca   2010,   ktorú   podal   už po uplynutí lehoty   30 dní   od právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   z   28.   januára   2010,   rozhodol   okresný   súd   až 30. apríla   2010.   Túto   skutočnosť   však   sťažovateľ   z   hľadiska   nedodržania   požiadavky urýchlenia a bezodkladného rozhodovania o zákonnosti väzby vôbec (a to ani v odôvodnení sťažnosti, ani v jej petite) nenamietal.

4.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojich   práv   postupom   okresného   súdu a krajského   súdu,   pretože   tvrdil,   že   tieto   súdy   ho   mali   po   3.   marci   2010   prepustiť bezodkladne z väzby na slobodu, a to z dôvodu, že o ďalšom trvaní jeho väzby po tomto dátume nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd zistil, že 9. decembra 2009 bola na okresnom súde podaná obžaloba na sťažovateľa za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Na sťažovateľa sa pritom hľadí ako na páchateľa podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona.

Po podaní obžaloby okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 243/09 z 18. decembra 2009 okrem   iného   vyslovil,   že   sťažovateľa   ponecháva   vo   väzbe   z   dôvodov   útekovej a preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku].

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 20/2010 z 28. januára 2010 tak, že ju zamietol.

Krajský   súd   v   tomto   rozhodnutí   konštatoval,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 0 Tp 119/09 z 5. apríla 2009, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom väzba uňho začala plynúť 3. apríla 2009 o 13.00 h. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 119/09 z 9. októbra 2009 bola lehota trvania jeho väzby predĺžená do 3. marca 2010.

Z uvedeného vyplýva, že väzba v prípravnom konaní bola predĺžená do marca 2010, ale už v decembri 2009 bola na sťažovateľa podaná na okresnom súde obžaloba, v dôsledku čoho sa vec posunula do štádia konania pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je   vedené   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin.   Podľa   §   76   ods.   7   písm.   c) citovaného ustanovenia z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Podľa   prvej   vety   §   79 ods.   2 Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd nedomnieva, aby sa sťažovateľ po 3. marci 2010 nachádzal vo väzbe bez príslušného súdneho rozhodnutia. Ústavný súd zastáva názor, že takýmto súdnym rozhodnutím, ktoré sa týka zotrvania sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby   (9.   decembra   2009),   je   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   243/09 z 18. decembra   2009   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   20/2010 z 28. januára   2010.   V   označených   rozhodnutiach   všeobecne   súdy   zreteľne   vyslovili,   že sťažovateľ   sa   ponecháva   vo   väzbe,   pretože   dôvody   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   c) Trestného poriadku stále trvajú. Tieto súdy pritom neboli povinné označiť konkrétny dátum, do kedy bude sťažovateľova väzba trvať. Je podstatné, aby lehota jeho väzby bola v súlade s príslušnými   zákonnými   ustanoveniami.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   je   stíhaný   za obzvlášť závažný zločin, ako aj s prihliadnutím na to, že jeho väzba začala plynúť 3. apríla 2009, lehota podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku je zachovaná. V súlade s § 79 ods. 1 Trestného poriadku je úlohou súdu, aby v prípade, ak pominú dôvody väzby alebo zákonom prípustná lehota trvania väzby, prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Keďže väzba sťažovateľa aj po podaní obžaloby trvá na základe súdneho rozhodnutia o jeho ponechaní vo väzbe, ako aj na základe ďalších súdnych rozhodnutí o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

5. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že namieta aj postup Okresnej prokuratúry Z., avšak v sťažnosti neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by ústavný súd mohol vziať do úvahy z hľadiska   posúdenia,   či   určitým   konaním,   respektíve   opomenutím   konania   alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci mohlo dôjsť k porušeniu jeho práv. Na základe toho ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju aj odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010