znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. D., H., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 12 Cb 79/1997 z 22. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 30. mája 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   V.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaním   doručeným ústavnému   súdu   31.   mája   2007,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   z 27.   februára 2007 v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cob 32/06 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Cb 79/1997 z 22. februára 2006.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   svojim   rozsudkom   zamietol   jeho žalobu o zaplatenie 275 000 Sk s prísl. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Následne   sťažovateľ   podal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v apríli   2007   dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   opierajúc   sa o dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 237 písm. f), § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sú   právne   a skutkové   závery,   o ktoré   všeobecné   súdy opreli svoje rozsudky, zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom a rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.   12   Cb   79/1997   z 22.   februára   2006   mu   bola   „kvôli   nesprávnemu   právnemu posúdeniu   veci   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   so   žalovaným   v kvalitatívne plnohodnotnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Nesprávne   právne   posúdenie   sa   prejavilo   v   prvom rade   v   nesprávnom   právnom posúdení a vyhodnotení dôkazov žalobcom predložených listinných dokumentov, stanovísk a vyjadrení, ktoré predložil do súdneho spisu. (...) Žalobca si podanou žalobou zo dňa 12. 02. 1997 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 275.000,- Sk s príslušenstvom, t. j. 21 % ročným úrokom z omeškania od 01. 09. 1996 do zaplatenia. Súd prvého stupňa podanú žalobu zamietol s odôvodnením, že žalovaný ako predávajúci nezodpovedá podľa ustanovenia § 424 Obchodného zákonníka za vady veci, o ktorých kupujúci v čase uzavretia zmluvy vedel alebo musel vedieť vzhľadom na okolnosti, za ktorých sa zmluva uzatvorila. Súd považoval za preukázané na základe svedeckých   výpovedí,   že   žalobca   v   čase   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   vedel   v   akom technickom stave sa predmet kúpy nachádza. Prvostupňový súd ďalej svoje rozhodnutie odôvodňuje   tým,   že   účastníci   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   10.   07.   1996   vylúčili   prípadnú zodpovednosť   predávajúceho   za   vady   veci.   Z   uvedených   dôvodov   súd   prvého   stupňa nepovažoval   odstúpenie   žalobcu   ako   kupujúceho   od   zmluvy   za   dôvodné   a   žalobu zamietol. S tvrdeniami žalobcu, že predmet kúpy podľa uzatvorenej kúpnej zmluvy a tovar, ktorý mal žalobca ako kupujúci následne po vyplatení zálohy na kúpnu cenu prevziať mali úplne iné parametre, sa súd vysporiadal, tak že nie je potrebné sa nimi zaoberať, nakoľko tieto ani neboli dôvodom odstúpenia od zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu prednesené v priebehu súdneho   konania,   že   uzatvorená   kúpna   zmluva   je   absolútne   neplatným právnym úkonom z dôvodu jej neurčitosti, nezrozumiteľnosti a rozporu s dobrými mravmi, týmito sa súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal.

S   vysloveným   právnym   názorom   a   skutkovými   zisteniami   prvostupňového   aj odvolacieho súdu nesúhlasíme a považujeme ich za nesprávne.“

Sťažovateľ k tomu v sťažnosti vyslovuje svoj právny názor, ako mali všeobecné súdy   aplikovať   na   daný   prípad   príslušné   právne   normy,   najmä   Občiansky   zákonník a Obchodný zákonník pri posudzovaní jeho žaloby   o zaplatenie peňažnej sumy s prísl., a domnieva sa, že má „právo na vrátenie plnenia vo výške 275.000,- Sk s príslušenstvom z dôvodov:

- absolútnej neplatnosti zmluvy a následnej aplikácie ustanovenia § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka

- resp. z dôvodov odstúpenia od zmluvy pre jej závažné porušenie, že nebol dodaný predmet zmluvy dojednaný v kúpnej zmluve (pričom platí právna fikcia - ak nie je uvedené v zmluve, že sa jedná o tovar používaný, opotrebovaný, tovar z druhej ruky, že je dojednaný tovar nový, funkčný, plniaci účel, na ktorý je svojím druhom a parametrami určený) resp. z dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia, že došlo k plneniu bez právneho dôvodu, plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   a   nemožno   vylúčiť   ani   majetkový prospech žalovaného získaný činnosťou v rozpore s dobrými mravmi.

Opierajúc sa o vyššie citované právne názory ústavného súdu a Súdu pre ľudské práva, dotýkajúce sa porušovania čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno na základe doposiaľ uvedeného   podľa   názoru   sťažovateľa   konštatovať,   že   skutkové   a   právne   názory, o   ktoré Krajský   súd   ako   odvolací   súd   oprel   svoj   rozsudok,   nemožno   z   ústavného hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže

- sa v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom opiera o nedostatočne zistený skutkový stav,

- vychádza zo zjavne jednostranného a neobjektívneho hodnotenia dôkazov,

-   sa   opiera   o   právne   názory,   ktoré   sú   v   zjavnom   rozpore   s   platnými   právnymi normami,

- v postupe Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Humennom došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie (neakceptovanie zásadných dôkazov   navrhovaných   sťažovateľom;   neakceptovanie záverečného   prednesu   právnej zástupkyne žalovaného a ignorovanie zákonov a platnej právnej judikatúry).“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto:„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ing. V. D. postupom Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom pod   sp.   zn.   7   Cob   32/06   a   rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 32/06 zo dňa 27. 02. 2007 boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 32/06 zo dňa 27. 02. 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom č. k. 12 Cb 79/97 zo dňa 22. 02. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Ing.   V.   D.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500.000,-   Sk,   ktoré   je   mu   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. V. D. priznáva náhradu trov konania podľa počtu právnych úkonov a podľa dodatočného vyčíslenia ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. E. P...“

Súčasne žiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Cob 32/2006 z 27. februára 2007 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 Cb 79/1997 z 22. februára 2006 z dôvodu, že „okamžitý výkon rozhodnutia by mal pre sťažovateľa následok   vedúci k ochromeniu činnosti Ing. V. D., ohrozeniu vlastníctva nezvratnej ujmy“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané   náležitosti   sú   upravené   v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08). Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa. Ústavný   súd   preto   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie   zákonnou   právnou argumentáciou,   ktorou   bola   odôvodňovaná   opodstatnenosť   sťažnosti,   ale   iba   jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod   sp.   zn.   7 Cob 32/06   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   12   Cb   79/1997 z 22. februára 2006.

Zo sťažnosti a z rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Cob 32/2006 z 27. februára 2007 ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobou domáhal proti žalovanému, aby okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 275 000 Sk s prísl. Svoju žalobu odôvodnil tým, že „listom   z 15.   augusta   1996   odstúpil   od   kúpnej   zmluvy,   ktorú   uzatvoril   so   žalovaným a z tohto dôvodu požaduje vyplatenú zálohu kúpnej ceny v žalovanej sume“.

Okresný   súd   vykonal   dokazovanie   výsluchom   účastníkov,   svedkov   a   listinami a o žalobe   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   12   Cb   79/1997   z 22.   februára   2006   tak,   že   ju zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   na   krajskom   súde,   v ktorom navrhoval, aby „odvolací súd vydal rozsudok, ktorým zmení rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 22. 2. 2006 tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi istinu vo výške 275 000,- Sk s prísl. a zaplatiť trovy konania v lehote 3 dní. S právnym názorom a skutkovými zisteniami prvostupňového súdu nesúhlasí a považuje ich za nesprávne...“.

Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   7 Cob 32/2006 z 27. februára 2007 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 12 Cb 79/1997 z 22. februára 2006 potvrdil.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   v konaní   došlo   k vade   uvedenej   v   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku, keď mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   26/96,   I.   ÚS   62/97, II. ÚS 37/01, II. ÚS 88/01) účelom základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť prístup k súdu, t. j. každej osobe   priznať   možnosť   byť   účastníkom   konania   po   splnení   podmienok   ustanovených zákonom. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo rešpektované. Ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

V súvislosti   s napadnutým   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 sťažovateľ namieta najmä nesprávnosť právneho názoru krajského súdu súvisiaceho s posúdením základu predmetného sporu o zaplatenie peňažnej sumy (t. j. či medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah na základe kúpnej   zmluvy   a či   sa   v   konaní   preukázala   existencia   dôvodov   na   odstúpenie   od tejto zmluvy zo strany žalobcu, a tým na vrátenie poskytnutého preddavku, ktorý sťažovateľ v žalobe požadoval), čo malo v konečnom dôsledku spôsobiť porušenie ním označených práv.

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne   konanie,   ak súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V citovanom rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Podaným   odvolaním   žalobca   sa   domáha,   aby   odvolací   súd   vyslovil   neplatnosť kúpnej zmluvy, pokiaľ ide o bod 6 kúpnej zmluvy uzavretej zo dňa 10. 7. 1996. Z napadnutej kúpnej zmluvy odvolací súd zisťuje, že predmetom tejto zmluvy je predaj žeriava 32/8   t   x 16,5   m kompletný   bez kabíny.   Z   bodu 5.1 sa zisťuje,   že po   zaplatení zálohovej   faktúry   bude   kupujúcemu   povolený   odber   žeriava   zo   skládky   Č.   a   z   bodu   6 citovanej zmluvy vyplýva, že predávajúci nezodpovedá za technický stav žeriava a neberie na seba žiadne záruky ohľadom predaja tohto žeriava. Táto zmluva je opatrená podpismi kupujúceho   a   predávajúceho,   čiže   nejaví   prvky   neplatnosti,   nakoľko : je   jednoznačná, zrozumiteľná.   Podmienky   uzavretia   kúpnej   zmluvy   boli   dohodnuté   medzi   zmluvnými stranami. Z obchodného zákonníka vyplýva dispozitívnosť dohodnutých podmienok, ktoré môžu byť dohodnuté aj mimo platných ustanovení Obch. zák. Z bodu 6 z označenia záručná doba odvolací súd má za to, že v tejto časti uzavretej zmluvy konkrétne v bode 6 je výslovne dohodnuté,   že   zodpovednosť   za   vady   tovaru   preberá   na   seba   kupujúci.   Z prípisu označeného Dohoda o ukončení a zrušení kúpnej zmluvy zo dňa 15. 8. 1996 vyplýva, že žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy z dôvodu, že zariadenie je z hľadiska kvality na 80 % silne znehodnotené vplyvom poveternostných podmienok. Z uvedeného dôvodu predávajúci nedodal kupujúcemu žiadnu dodávku tovaru na základe kúpnej zmluvy.   Mostový žeriav označil   nosnosťou   32/8   t   x   17,6   m.   Z   uvedeného   prípisu   vyplýva,   že   žalobca   vedel   o predmete kúpy, o nosnosti tohto žeriava, že je 32,8 t a že má dĺžku 17,6 m. Podľa ust. § 424 Obch. zák. predávajúci nezodpovedá za vady tovaru, o ktorých kupujúci v čase uzavretia zmluvy vedel, alebo s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých sa zmluva uzatvárala musel vedieť a nejde o vymieňané vlastnosti, ktoré tovar mal mať podľa zmluvy. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že kupujúci vedel aký predmet kúpy kupuje, čo vyplýva aj z obsahu uzavretej kúpnej zmluvy. Vzdal sa možnosti uplatnenia nárokov z nekvalitného dodania predmetu kúpy. Z tohto dôvodu od uzavretej kúpnej zmluvy platne odstúpiť nemohol. Pokiaľ ide o ďalší dôvod odstúpenia od zmluvy v prípise o Dohode o ukončení a zrušení kúpnej zmluvy   neuvádza.   Ďalší   odvolací   dôvod,   t.   j.   o   omeškanie   s   plnením,   tento   dôvod   je namietaný až v odvolacom konaní a na takýto dôvod odvolací súd už nemôže prihliadať. Pokiaľ   ide   o   konštatovanie,   že   žalovaný   predal   iba   vyradenú   oceľovú   konštrukciu, schátralú, opotrebovanú, rozmontovanú a neúplnú (žeriavový most a žeriavová mačka), ktorú žalovaný dňa 7. 4. 2000 vagónmi odviezol z firmy Č. a. s. do V., z vykonaného dokazovania vyplýva, že sa nejednalo o predmetný žeriav podľa kúpnej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, ale išlo o inú kúpnu zmluvu, ktorá nie je predmetom tohto konania, t. j. kúpnu zmluvu č. 55-96-10, ktorá bola uzavretá dňa 2. 4. 1996 na základe objednávky č. 125/458 zo dňa 18. 3. 1996 a predmetom tejto kúpnej zmluvy bola vyradená oceľová konštrukcia a táto zmluva bola uzavretá medzi Č. a. s. so sídlom P. a M. M. na strane druhej.

Odvolací   súd   po   vyhodnotení   dôkazov   dospel   k   záveru,   že   medzi   žalobcom   a žalovaným bola uzavretá platná kúpna zmluva. Odstúpenie od zmluvy nie je dôvodné z dôvodu,   že   žalobca   bo!   oboznámený   s predmetom   kúpy,   mal   možnosť   predmet   kúpy   si prezrieť pred uzavretím kúpnej zmluvy, pretože zaplatenie 50 % kúpnej zmluvy malo iba za následok odobratie predmetu kúpnej zmluvy a nie jeho prezretie. Neboli splnené podmienky na odstúpenie od zmluvy a z tohto dôvodu odstúpenie od zmluvy nie je dôvodné.“

Vychádzajúc z uvedeného napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné,   prípadne   boli   svojvoľné   tak,   aby   to   odôvodňovalo   spojitosť   s   možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Dôvody, ktoré potvrdzujú vecnú správnosť výroku prvostupňového súdu, sú výsledkom právnych úvah krajského súdu (vychádzajúcich aj zo skutkových   zistení   a právneho   záveru   okresného   súdu),   ktoré   nevyžadovali   ďalšie dokazovanie a sú prípustné aj bez ďalších skutkových zistení.

Podľa   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu konfrontovaného   s   obsahom   odvolania   sťažovateľa   a už   uvedených   skutočností   možno dospieť   k   názoru,   že   sťažovateľom   namietané   nedodržanie   procesnoprávnych a hmotnoprávnych   noriem   týkajúcich   sa   procesu   dokazovania,   hodnotenia   vykonaných dôkazov a nedostatočného odôvodnenia rozsudku a právnych a skutkových záverov a z toho vyplývajúci   aj tvrdený   neúspech   vo   veci   samej   nie   je   dôvodom   na   poskytnutie ústavnoprávnej   ochrany,   najmä   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   výkladom a aplikáciou   noriem   platného   právneho   poriadku   a namietaným   porušením   označeného základného práva (obdobne napr. III. ÚS 197/02). Krajský súd sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi primerane vysporiadal a uviedol také skutkové a právne závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu prvostupňového rozsudku.

Keďže v danom   prípade   ústavný súd nezistil,   že by závery   vyvodené v rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Cob 32/2006 z 27. februára 2007 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 Cb 79/1997 z 22. februára 2006 boli zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne m. m. I. ÚS 159/08).

Na   základe   odmietnutia   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008