znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a sťažnosť D. M., maloletej O. M. (...), a maloletého M. A. M. (...), všetci bytom B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry B. I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 58/07 a postupom Krajskej prokuratúry v B. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 16/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., D. M., maloletej O. M. (...), a maloletého M. A. M. (...), o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2007 (po doplnení 2. októbra 2007) doručená sťažnosť J. M., B., (ďalej len „sťažovateľ“ a „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a sťažnosť D. M., maloletej O. M.(...), a maloletého M. A. M. (...), všetci bytom B., (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom Okresnej prokuratúry B (ďalej aj „okresná   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   1 Pn 58/07   a   postupom   Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 16/07.

Sťažovatelia uviedli, že 1. januára 2007 podali Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet za účelom preskúmania zákonnosti dobrovoľnej   dražby,   predmetom   ktorej   bol   rodinný   dom   v   ich   vlastníctve   a   ktorá sa uskutočnila   11. marca 2005   v   čase   ich   neprítomnosti,   keďže   od   22. júna 2001 do 13. októbra 2005 sa nachádzali v azylovom konaní vo Š. Sťažovatelia sa domnievali, že táto   dražba   bola   vykonaná   nezákonne,   pretože   v   tom   čase   už voči   nim   ako   povinným prebiehalo   exekučné   konanie.   V   tejto   súvislosti   vyslovili   názor,   že   v   zmysle   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 527/2002   Z. z.   o   dobrovoľných   dražbách a o doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej činnosti   (Notársky   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o dobrovoľných dražbách“) mal dražobník vzhľadom na prebiehajúce exekučné konanie upustiť od vykonania dražby.

V   sťažnosti   ďalej   uviedli,   že   toto   ich   trestné   oznámenie   bolo   rozhodnutím vyšetrovateľa   odmietnuté.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodla prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   B. tak, že   ju zamietla.   Následne podali sťažovatelia krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   krajský   prokurátor   vybavil   ich   podnet nasledovne: „Keďže obe rozhodnutia, ako vyšetrovateľa, tak aj prokurátorky považujem za správne, vo veci žiadne opatrenia nekonám a Váš podnet ako nedôvodný odkladám.“

Sťažovatelia   v   liste   označenom „Doplnenie   podania   k   Sťažnosti“,   ktorý   bol ústavnému   súdu   doručený   2.   októbra   2007,   uviedli,   že   27.   septembra   2007   prevzali upovedomenie   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/1   Gn   686/07-8   z   21.   septembra   2007, „v ktorom   nám   bolo   oznámené,   že   prokurátor   Generálnej   prokuratúry   nezistil   žiadne zákonné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu stanoviska oznámeného prokurátorom Krajskej prokuratúry B. prípisom z 25. júla 2007 sp. zn. 1 Kn 16/07“.

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní „svojimi rozhodnutiami   a   postupom   zapríčinili   nezákonný   zásah   do   obydlia   sťažovateľov a skutočnosť,   že   rodinný   dom   sťažovateľov   bol   ďalej   predaný.   Sťažovatelia   tvrdia, že prokuratúra SR v zmysle čl. 149 Ústavy SR nedostatočne ochraňovala práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb“.

Na podklade uvedeného sťažovatelia vyslovili názor, že postupom a rozhodnutiami orgánov prokuratúry bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože tieto orgány neuznali „vyššiu právnu silu ústavného zákona   podľa   čl.   21   ods.   (1)...,   nad   zákonom   o   dobrovoľných   dražbách“.   Sťažovatelia zároveň tvrdili, že uvedeným postupom došlo aj k porušeniu ich práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a zároveň dodali, že „prepadom do bezdomovstva nám bolo ako rodine s dvomi maloletými deťmi ubraté právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti v zmysle čl. 16 ods. (1) a (2) a čl. 19 ods. (1) a (2) Ústavy SR“. Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že postupom a rozhodnutiami uvedených orgánov štátu bolo porušené aj ich právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby v náleze vyslovil:„1. Základné právo J. M. na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   podľa   dodatkového protokolu č.   11 série európskych   zmlúv   č.   9   čl.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresnej   prokuratúry   B.   a   Krajskej prokuratúry   B.   tým,   že v konaní   pod   sp.   zn.   1   Pn   58/07 neprijali   opatrenia zamerané na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Právo J. M., D. M., O. M., M. A. M. na zachovanie ľudskej dôstojnosti v zmysle čl. 16 ods. (1) a (2) a čl. 19 ods. (1) a (2) Ústavy SR a právo na rešpektovanie svojho obydlia   podľa   čl.   8   ods.   (1)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd porušené bolo. (...)

1. Uznesenie Okresnej prokuratúry v B. č. k. 1 Pn 58/07-27 zrušuje a prikazuje jej prijať opatrenia zamerané na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v B. o odložení sťažnosti č. k. 1 Kn 16/07-10 zrušuje   a   prikazuje   jej   prijať   opatrenia   zamerané   na   ochranu   proti   zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk (slovom jeden milión slovenských korún), D. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 750 000 Sk (slovom sedemstopäťdesiattisíc slovenských korún), O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500 000   Sk   (slovom   päťstotisíc   slovenských   korún),   M.   A.   M.   priznáva   finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet ich právneho zástupcu (určí súd) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...) J. M. žiada, aby ústavný súd SR vydal príkaz pre Správu katastra ako tretiu osobu, aby   sa   zdržala   oprávnenia   priznaného   právoplatným   rozhodnutím   -   zmeny   vlastníctva na základe neplatnej Notárskej zápisnice,   ktorá   bola dosiahnutá   v rozpore   s ústavnými právami sťažovateľa J. M. (...)

1. Prikazuje Správe katastra pre hlavné mesto SR B., aby do listu vlastníctva č. 4052 okresu B., obec: B., katastrálne územie K., parcelné číslo: 1024, zapísala v časti vlastník: J. M., nar.... v B.

2. Zakazuje   Registru   obyvateľstva,   Miestny   úrad   B.,   previesť   zrušenie   trvalého pobytu pre občanov: J. M. nar.... v B., D. M., nar.... v P., O. M., nar.... vo V., M. A. M., nar.... v B.

3. Prikazuje   novému   nadobúdateľovi   rodinného   domu   v   B   pánovi   C.   M.   r.   C., Taliansko, zapísanému v Liste vlastníctva č. 4052, ktorý získal rodinný dom sťažovateľov kúpnou zmluvou zo dňa 08. 08. 2007, aby sa zdržal užívania rodinného domu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   1.   januára   2007   podali sťažovatelia   generálnej   prokuratúre   trestné   oznámenie na D.,   a.   s.,   B.,   a   na D.   H.,   P., „na prešetrenie skutočnosti okolo dražby nehnuteľnosti, rodinného domu navrhovateľov, vykonanej v neprítomnosti navrhovateľov dňa 11. 3. 2005, zapísanej v Notárskej zápisnici N 124/2005,   či   nedošlo   spoločným   konaním   odporcov   k   naplneniu   znakov   spáchania trestných činov podľa Trestného zákona § 128 Zneužívanie informácií v obchodnom styku, § 238 Porušovanie domovej slobody, § 247 Krádež, § 249 Neoprávnené užívanie cudzej veci, § 249b Neoprávnený zásah do práva k domu, § 128a machinácie pri verejnej dražbe, § 250 Podvod, a § 259 Duševné utrpenie. Navrhovatelia tvrdia, že de facto, ale aj de iure došlo zo strany odporcov k nezákonnému vniknutiu do obydlia bez súhlasu toho kto v ňom býva a následne k scudzeniu majetku hnuteľného a nehnuteľného“.

Po zabezpečení potrebných dôkazných materiálov a po zistení skutkového stavu veci vyšetrovateľ Ú v B. uznesením sp. zn. ČVS: ORP-234/OEK-B1-2007 Vš z 24. apríla 2007 trestné oznámenie sťažovateľov podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol, pretože nebol   dôvod   na začatie trestného stíhania alebo na postup   podľa   §   197 ods.   2 Trestného poriadku. Vyšetrovateľ v uznesení súčasne konštatoval, že okresná prokuratúra časť   trestného   oznámenia   sťažovateľov   odstúpila   Okresnej   prokuratúre   B.   na   ďalšie konanie, pričom podaním doručeným okresnej prokuratúre 23. februára 2007 sťažovatelia rozšírili   trestné   oznámenie   aj   o   podozrenie   zo spáchania   trestného   činu   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

V   uznesení   vyšetrovateľ   uviedol,   že   20.   septembra   1990   sťažovateľ   uzatvoril so S., š. p., úverovú zmluvu č. 800235-6 o účelovom úvere pre individuálnych podnikateľov a zriadení   záložného   práva   na   nehnuteľnosť   v   sume   380 000   Kčs   a   úverovú   zmluvu č. 800236-9 o účelovom úvere pre individuálnych podnikateľov a zriadení záložného práva na   nehnuteľnosť   v   sume   600 000   Kčs.   Spomínané   záložné   právo   bolo   zriadené k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. 245, katastrálne územie K. V súvislosti so zistením skutkového stavu vyšetrovateľ konštatoval: „Následne dňa 01. 10. 1992, podľa informácií z trestného   oznámenia,   uzatvorila D.   M.   so   S.,   š.   p.   úverovú   zmluvu   č.   78- 800702-1 na krátkodobý prevádzkový úver vo výške 2 300 000 Kčs. Ani jeden z úverov však zo   strany   oznamovateľov   nebol   riadne   a   včas   splatený.   V   roku   1997   podľa   informácií od oznamovateľov bola na Okresný súd Bratislava I podaná žaloba o neplatnosť úverovej zmluvy   č.   78-800702-1,   o   ktorej   do   dnešného   dňa   nebolo   právoplatne   rozhodnuté.   V prípade úverových zmlúv č. 800235-6 a č. 800236-9 vydal Krajský súd v Bratislave dňa 14. 09. 1998 pod č. k. 30 Cb 868/93-95 rozsudok, v ktorom J. M. uložil povinnosť zaplatiť istiny   vo   výške   660 040   Sk   a   417 240   Sk   s   13%   úrokom   z   omeškania   za   obdobie od 17. 1. 1993   do   zaplatenia.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   04. 11. 1998   a vykonateľnosť   dňa   09. 11. 1998“.   Pohľadávky,   ktoré   vznikli   S.,   a.   s.,   ako   právnemu nástupcovi S., š. p., pochádzali z nezaplatenia poskytnutých úverov. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 28. júna 2000 S., a. s., postúpila tieto pohľadávky S., a. s., pričom 21. decembra 2004 pohľadávky vyplývajúce z úverových zmlúv č. 800235-6 a č. 800236-9 postúpila   S.,   a.   s.,   zmluvou   na   D.   H.,   P.   Vo   veci   úverovej   zmluvy   č.   800235-6   bolo na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. J. J. (ďalej len „exekútorský úrad“) začaté exekučné   konanie,   ktoré   ku   dňu   rozhodovania   vyšetrovateľa   nebolo   zastavené.   Dňa 11. januára 2005 D. H. ako nový záložný veriteľ zaslal exekútorskému úradu vyjadrenie nesúhlasu s vykonaním exekúcie predajom nehnuteľnosti a 25. januára 2005 podal D., a. s., návrh na vykonanie dražby, predmetom ktorej mala byť nehnuteľnosť zapísaná na liste vlastníctva   č.   245, katastrálne územie K.,   pričom   toho istého   dňa   podpísal   s uvedenou spoločnosťou zmluvu o vykonaní dražby. Podľa vyjadrenia vyšetrovateľa D. H. zároveň preukázal pravosť, sumu a splatnosť pohľadávky. Následne 11. marca 2005 sa vykonala dražba   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   sťažovateľa,   ktorú   za   sumu   1 800 000   Sk   vydražil samotný D. H. O priebehu dražby bola notárkou JUDr. M. P. spísaná notárska zápisnica sp. zn. N 124/2005, Nz 10681/2005.

V   uznesení   vyšetrovateľ   uviedol   argumenty   sťažovateľov,   zákonné   ustanovenia, ktorými sa riadil, ako aj odôvodnené závery, ku ktorým dospel. Keďže na základe zisteného skutkového stavu bol vyšetrovateľ toho názoru, že nedošlo k naplneniu znakov skutkových podstát označených trestných činov, trestné oznámenie sťažovateľov odmietol.

Proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   podali sťažovatelia 28. apríla 2007 sťažnosť, o ktorej rozhodla prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením   č.   k.   1   Pn   58/07-27   zo   7.   júna   2007   tak,   že   ju   ako   nedôvodnú   zamietla. V uznesení prokurátorka okrem iného konštatovala: „Vyšetrovateľ sa vo svojom rozhodnutí zo   14. 04. 2007   v   plnom   rozsahu   vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými oznamovateľmi   spôsobom,   s   ktorým   sa   bez   výhrad   stotožňujem.   Nezistil   žiadne   také porušenie   Trestného   zákona,   ktoré   by   odôvodňovalo   začatie   trestného   stíhania,   alebo vyvodzovanie   zodpovednosti   voči   konkrétnemu   páchateľovi.   Oznamovatelia   vo   svojej sťažnosti   neuviedli   žiadne   také   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   pre   ktoré   by   potrebné zrušenie   ňou   napadnutého   uznesenia.   Skutočnosti   a   dôkazy   prv   uvádzané   nie   sú dostatočným podkladom na začatie trestného stíhania pre konkrétny trestný čin.“

Vzhľadom na to, že sťažovatelia neboli spokojní s uznesením okresnej prokuratúry, 29. júna 2007 podali krajskej prokuratúre podnet označený ako „Sťažnosť proti Uzneseniu č. 1   Pn   58/07-27   Okresnej   prokuratúry   B.“ za   účelom   preskúmania   zákonnosti   tohto rozhodnutia. Na podnet reagoval prokurátor krajskej prokuratúry listom č. k. 1 Kn 16/07-10 z 25. júla 2007, v ktorom okrem iného uviedol: „Z obsahu Vášho podania vyplýva, že si myslíte, že vo veci došlo ku spáchaniu trestného činu. Rozhodnutie vyšetrovateľa, ako aj prokurátorky je správne. Vyšetrovateľ svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil, pričom s jeho argumentáciou sa v plnom rozsahu stotožňujem. Vo svojom podaní v podstate opakujete tie isté argumenty, pre ktoré bolo Vami podané trestné oznámenie a o ktorých vlastne bolo rozhodnuté vyšetrovateľom, a následne z dôvodu Vami podanej sťažnosti aj prokurátorkou. Vo svojom podaní neuvádzate žiadne také skutočnosti, pre ktoré by mala byť spochybnená dražba.   Keďže   obe   rozhodnutia,   ako   vyšetrovateľa,   tak   aj   prokurátorky   považujem za správne, vo veci žiadne opatrenia nekonám, a Váš podnet ako nedôvodný odkladám.“

Po vyčerpaní podnetu na krajskú prokuratúru podali sťažovatelia 15. augusta 2007 opakovaný podnet (doplnený 20. augusta 2007) generálnej prokuratúre, ktorá na základe toho preskúmala zákonnosť postupu a uznesenia úradu justičnej a kriminálnej polície, ako aj zákonnosť postupu   a uznesenia okresnej   prokuratúry. Prokurátor generálnej prokuratúry vyjadril   svoje   stanovisko   k   nastolenej   problematike   v   liste   č.   k.   IV/1   Gn   686/07-8 z 21. septembra   2007,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol: „Nezistil   som   však   zákonné skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zmenu   stanoviska   oznámeného   Vám   prokurátorom Krajskej prokuratúry B. prípisom z 25. júla 2007 sp. zn. 1 Kn 16/07, ktorým bol odložený Váš podnet z 29. júna 2007. V opakovanom podnete uvádzate v podstate tie isté skutočnosti, ktoré Vás viedli k podaniu trestného oznámenia a k sťažnosti, resp. podnetom, ktoré boli v tomto   konaní   vybavené.   Poukazujem   na   argumenty   uvedené   v   uznesení   vyšetrovateľa a prokurátorky Okresnej prokuratúry B. a stotožňujem sa s nimi ako aj so záverom, že na základe obsahu Vášho pôvodného podania nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku... Čo sa týka príloh opakovaného podnetu z 15. augusta 2007 označených ako č. 16 až 18, upravil som Krajskú prokuratúru v B., aby zabezpečila ďalší zákonu zodpovedajúci postup podľa ich obsahu ako o trestných oznámeniach.“ Prokurátor zároveň poučil sťažovateľov, že ich podnety týkajúce sa danej veci budú vybavované len v prípade, ak budú obsahovať nové skutočnosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   v   petite   sťažnosti   (východisko pre rozhodnutie ústavného súdu) označili ako porušovateľov ich práv okresnú prokuratúru a krajskú   prokuratúru,   aj   keď   vo   zvyšnej   časti   petitu   žiadali,   aby   ústavný   súd   prikázal generálnej   prokuratúre   zaplatiť   im   primerané   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trov právneho   zastúpenia.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   jej   úvodného   textu   vyplýva, že sťažovatelia   namietali porušenie uvedených   práv aj postupom   generálnej prokuratúry pri vybavení ich opakovaného podnetu. Vzhľadom na to, že sťažovatelia nemajú právneho zástupcu za účelom svojho zastupovania v konaní pred ústavným súdom, ako aj z dôvodu, že bolo bez právneho významu ustanoviť im tohto právneho zástupcu, a to s prihliadnutím na   skutočnosť,   že   už   na   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   ich   sťažnosť   odmietol, ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vyzývať   sťažovateľov   na   doplnenie   podania. Prihliadol teda na celkový obsah sťažnosti a za porušovateľa označených práv sťažovateľov pokladal aj generálnu prokuratúru.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovatelia namietali   porušenie   svojich   práv   postupom   okresnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Pn 58/07 a postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 16/07, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

S   prihliadnutím   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   na   preskúmanie zákonnosti postupu a uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 58/07-27 zo 7. júna 2007 bola   v   súlade   s   §   31   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   príslušná   krajská   prokuratúra a na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu krajskou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 16/07 bola podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre príslušná generálna prokuratúra,   ktorá   konala   na   podklade   opakovaného   podnetu.   Je   teda   nepochybné, že pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval orgán verejnej moci, ktorý bol podľa zákona príslušný preskúmať postup uvedených orgánov prokuratúry.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojho   konania   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľov, v dôsledku ktorého je o nich ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovatelia nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už predtým rozhodol, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. I. ÚS 1/97, II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07). Zistené skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Zvyšnú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   práv postupom a listom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 686/07-8 z 21. septembra 2007, ústavný súd odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (napr. III. ÚS 45/03, III. ÚS 324/05).

Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   aj   trestnoprávnej   ochrany   svojho   konkrétneho   práva   u   orgánov   činných v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/03).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a   slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a   ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00, I. ÚS 158/05).

Z čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci práva na inú právnu ochranu sťažovateľom vyplýva aj právo   na   trestnoprávnu   ochranu.   Jeho   obsahom   je   oprávnenie,   aby   sa   orgány   činné v trestnom   konaní   ich   trestným   oznámením,   resp.   inými   podaniami   náležite   zaoberali. Porušiť   toto   právo   by   mohli   napr.   vtedy,   keby   podania   sťažovateľov   ignorovali   alebo nevenovali im pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. Keďže orgány činné v trestnom konaní   venovali   podaniam   sťažovateľov   primeranú   pozornosť,   nezasiahli   negatívne do podstaty   ich   práva,   nezmarili   jeho   zmysel,   a   preto   ho   ani   nemohli   porušiť (III. ÚS 324/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   pri   vybavovaní   opakovaného podnetu   sťažovateľov   postupovala   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   zákona o prokuratúre.   Je   nepochybné,   že   sa   ich   podnetom   zaoberala,   pričom   svoj   názor na nastolený problém zaujala v liste č. k. IV/1 Gn 686/07-8 z 21. septembra 2007. To, že po posúdení   všetkých   okolností   prípadu   generálna prokuratúra   dospela   k   inému   záveru, a tým   sa   odchýlila   od   očakávaní   a   predstáv   sťažovateľov,   ešte   neznamená,   že   došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľov,   ako   aj   ich   žiadosťou   o   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007