znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. Č., bytom H., zastúpeného advokátom Mgr. V. V., H.,   pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   51-24   K 135/95,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ndob 20/05 z 21. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005 doručená sťažnosť JUDr. I. Č., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. V., H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24   K 135/95,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ndob 20/05 z 21. marca 2005.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že   bol uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   24   K 135/95-D   z 25.   novembra   1997   ustanovený   za správcu konkurznej podstaty úpadcu - obchodnej spoločnosti P., s. r. o., T. V roku 2001 bola predmetná vec (sp. zn. 51-24 K 135/95) pridelená sudcovi krajského súdu JUDr. A. M. (ďalej   aj   „konkurzný   sudca“).   V roku   2002   došlo   medzi   sťažovateľom   a konkurzným sudcom k „... vzájomným rozporom osobnej povahy...“, v dôsledku čoho podal sťažovateľ proti sudcovi žalobu o ochranu osobnosti. Následne vzniesol sťažovateľ proti konkurznému sudcovi v konkurzných konaniach vedených na krajskom súde, v ktorých bol konkurzný sudca   konajúcim   sudcom   a sťažovateľ   ustanoveným   správcom   konkurznej   podstaty, námietky   zaujatosti.   Najvyšší   súd   o týchto   námietkach   rozhodol   uzneseniami   sp.   zn. Ndob 371/03   z 21.   augusta   2003,   Ndob 370/03   z 26.   augusta   2003   a Ndob   369/03 zo 16. septembra 2003 tak, že konkurzného sudcu vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci v daných konkurzných konaniach.

Sťažovateľ   vzniesol   25.   februára   2005   námietku   zaujatosti   proti   konkurznému sudcovi aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 135/95 z dôvodu jeho „... zaujatosti voči osobe sťažovateľa...“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndob 20/05 z 21. marca   2005   konanie   vo   veci   rozhodnutia   o podanej   námietke   zaujatosti   zastavil. V odôvodnení označeného rozhodnutia vyslovil právny názor, že „... správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania a nie je oprávnený podať námietku zaujatosti“.

Sťažovateľ namieta, že postupom konkurzného sudcu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 135/95, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 20/05 z 21. marca 2005 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   argumentuje,   že   konkurzný   sudca   sa   o svojej   zaujatosti   voči   osobe sťažovateľa dozvedel „... predpísaným procesným spôsobom...“ z rozhodnutí najvyššieho súdu   sp.   zn.   Ndob   371/03   z 21.   augusta   2003,   Ndob   370/03   z 26.   augusta   2003 a Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003. Jeho zákonnou povinnosťou preto bolo postupovať aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 135/95 v intenciách vtedy platného a účinného znenia § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého „Len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne   predsedovi   súdu.   V   konaní   môže   zatiaľ   urobiť   len   také   úkony,   ktoré nepripúšťajú odklad. (...)“

V dôsledku   nerešpektovania   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   vyjadrených v uzneseniach sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003, Ndob 370/03 z 26. augusta 2003 a Ndob   369/03   zo   16.   septembra   2003   a následného   nerešpektovania   §   15   ods.   1   OSP konkurzným sudcom krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 135/95 podľa sťažovateľa porušil a doteraz porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu, „... ktorého pojmovou zložkou je nestrannosť sudcu“.

Najvyšší súd porušil označené základné právo sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Ndob 20/05 z 21. marca 2005, ktorým konanie vo veci rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti zastavil, vysloviac právny názor, že sťažovateľ ako správca   konkurznej   podstaty nie je oprávnený podať námietku zaujatosti, a to aj napriek tomu, že „... tri senáty Najvyššieho súdu SR vo svojich rozhodnutiach vyslovili iný právny názor a o uplatnených námietkach sťažovateľa ako osoby oprávnenej takýto procesný úkon urobiť konali a vo veci meritórne rozhodli“.

V uvedenej   súvislosti   poukázal sťažovateľ   na uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn. Ndob 370/03 z 26. augusta 2003, v odôvodnení ktorého sa uvádza: „Podľa definície v § 7 zákona   o konkurze   a vyrovnaní   účastníkmi   konania   môžu   byť   len   konkurzní   veritelia a dlžník.   Správca   má   však   v konkurznom   konaní   zvláštne   postavenie.   Je   celkom samostatným procesným subjektom a v určitom štádiu konkurzného konania súd rozhoduje aj   o jeho   právach   a povinnostiach,   ako   napr.:   o pozbavení   z   funkcie,   rozhodovanie o preddavkoch na odmenu, ako aj stanovenie jej výšky, o náhrade hotových výdavkov atď. Preto   správca   konkurznej   podstaty   je   oprávnený   v prípade,   ak   by   mal   pochybnosti o nestrannom rozhodovaní sudcu o jeho právach v konkurznom konaní, podať námietku na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici konajúcim sudcom JUDr. A. M. v konaní č. 51-24 K 135/95 pri svojej rozhodovacej právomoci a činnosti porušil základné právo sťažovateľa JUDr. I. Č. uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. c) a písm. d) zákona č. 38/1993 Z. z. zakazuje Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   konajúcim   sudcom   JUDr.   A.   M.   pokračovať v rozhodovacej činnosti v konaní č. 51-24 K 135/95 a tým v porušovaní základného práva sťažovateľa uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona č. 38/1993 Z. z. prikazuje Krajskému súdu   v Banskej   Bystrici   konkurznú   vec   č.   k.   51-24   K 135/95   prideliť   inému   sudcovi určenému podľa rozvrhu práce.

Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2005 č. k. 2 Ndob 20/05 porušil základné právo sťažovateľa JUDr. I. Č. uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 3. 2005 č. k. 2 Ndob 20/05 a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení,   ktorým   by   zakázal „... Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   konajúcim   sudcom   JUDr.   A.   M.   rozhodovať v právnej   veci   č.   k.   51-24   K 135/95   vedenej   na   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   do rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   o ústavnej   sťažnosti...“. Sťažovateľ   taktiež   žiadal,   aby ústavný súd podľa uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 20/05 z 21. marca 2005.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti   vyzval ústavný súd listami z 21. júna 2005 krajský súd, ako aj najvyšší súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrili.

Krajský   súd   sa   vyjadril   k sťažnosti   sťažovateľa   prostredníctvom   svojho   predsedu podaním   sp.   zn.   Spr.   999/05   z 29.   júla 2005,   v ktorom   uviedol: „   (...)   Sám   sťažovateľ uvádza,   že   uplatnil   predpísaný   procesný   postup,   ktorý   môže   využiť   v   prípade,   že   má pochybnosti o objektivite a nestrannom rozhodovaní zákonného sudcu a podal námietku zaujatosti. Opodstatnenosťou tejto námietky sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie. Či je sťažovateľ subjektom, ktorý má právo podať námietku zaujatosti, neposudzoval sudca M., ktorý po rozhodnutí postupoval vo veci tak, ako každý iný sudca, ktorého nadriadený súd z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Ak zostal zákonným sudcom, jeho povinnosťou bolo vykonávať v spise procesné úkony, konať, vydávať opatrenia a rozhodnutia podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Súd je oprávnený v zmysle § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní v rámci dohľadu vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadnuť do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru alebo môže dať správcovi pokyny sám.

Ani   zákonný   sudca   ani   sťažovateľ   nie   sú   osoby   oprávnené   hodnotiť   rozhodnutie najvyššieho súdu a na základe iných rozhodnutí, ktoré sú záväzné vždy iba v konkrétnej veci sa dožadovať, aby sudca na ich základe postupoval aj vo veci, v ktorej nebol vylúčený. Na základe procesných predpisov je výlučne v právomoci sudcu vyjadriť svoje subjektívne pocity   pri   definovaní   či   sa   cíti   vo   veci   zaujatý   alebo   nie   a   svoje   rozhodnutie   vyjadriť v návrhu na svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci podľa § 15 OSP. Právo účastníkov namietať jeho zaujatosť podľa § 15a OSP zostáva samozrejme zachované. Domnievam sa preto, že Krajský súd v Banskej Bystrici ani sudca M. neporušili základné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, tak ako to uvádza vo svojom podaní sťažovateľ a nie je dôvod zakázať zákonnému sudcovi vo veci konať.“

Najvyšší súd sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojho predsedu podaním č. k. KP 8/05-30 z 8. júla 2005, v ktorom sa uvádza: „Nesprávnosť postupu alebo rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že ho v postavení správcu konkurznej podstaty nepovažoval za oprávneného vzniesť námietku zaujatosti sudcu konajúceho vo veci konkurzu. Rozhodnutie vychádza z toho, že právo   namietnuť   zaujatosť   sudcu   má   len   účastník   konania   (§   15a   O.   s.   p.)   a   správca podstaty ním nie je.

V   rozhodnutí   uverejnenom   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 90/2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že správca podstaty nie je účastníkom konkurzného konania. Ich okruh stanovuje § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní. Správca je len osobou zúčastnenou na konaní. Postavenie účastníka má, len keď súd rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Som toho názoru, že v takom prípade má správca obdobné postavenie ako iné osoby, ktoré sa zúčastňujú konania a sú účastníkmi len určitého úseku konania ako napr. svedkovia, znalci, osoby, ktoré majú povinnosť podľa § 128 a § 129 O. s. p. Žiadna z nich nemá procesné práva, ktoré by im umožňovali ovplyvňovať priebeh konania, okrem iného tým, že by mohli dosiahnuť výmenu sudcu konajúceho vo veci. Navyše v konkurznom konaní má správca osobitné postavenie. Je súčasťou aparátu, ktorý konkurzné konanie uskutočňuje. Prostredníctvom neho súd vykonáva väčšinu úkonom správy a najmä speňaženia podstaty. Súd (sudca) správcu ustanovuje a usmerňuje a kontroluje jeho činnosť. Bolo by proti zmyslu takéhoto usporiadania vzťahu konkurzného sudcu a správcu podstaty, ak by správca mal možnosť prostredníctvom námietky zaujatosti dosiahnuť vylúčenie sudcu z prejednania veci (prípadne i proti vôli účastníkov konania). Považujem preto názor, že správca podstaty nie je   osobou   oprávnenou   vzniesť   námietku   zaujatosti   za   správny.   Dovoľujem   si   v   tejto súvislosti poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 11/05 z 20. januára 2005, v ktorom v otázke postavenia správcu podstaty ústavný súd zaujal obdobné stanovisko.“

II.

2. 1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

2. 2. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 135/95 tvrdiac,   že   v označenej   konkurznej   veci   rozhoduje   o jeho   právach   konkurzný   sudca, u ktorého   existujú   dôvody   zaujatosti   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   ako   konkurznému správcovi.

Keďže   konkurzný   sudca,   poznajúc   právny   názor   najvyššieho   súdu   v otázke   jeho zaujatosti voči osobe sťažovateľa ako správcu konkurznej podstaty v iných konkurzných konaniach, nepostupoval podľa § 15 ods. 1 OSP, vzniesol sťažovateľ proti konkurznému sudcovi   námietku   zaujatosti,   ktorou   sa   však   najvyšší   súd   odmietol   meritórne   zaoberať a konanie uznesením sp. zn. 2 Ndob 20/05 z 21. marca 2005 zastavil, čím taktiež zasiahol do označeného základného práva sťažovateľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale   v záujme   zaistenia   najmä   právnej   istoty   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniam,   resp. podmienkam,   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   stanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (III. ÚS 331/04).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok v prejednávaných   veciach.   Prípadný   odklon   súdu   od   existujúcej   skoršej   judikatúry v konkrétnom prípade, by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania   len   za   predpokladu,   že   by   bol   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prejednávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že výrok o zastavení konania vo veci sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti založil najvyšší súd   na   týchto   skutočnostiach: «Správca   konkurznej   podstaty   (...)   svojím   podaním konkurznému   súdu   z   25.   2.   2005   uplatnil   námietku   zaujatosti   voči   prejednávajúcemu sudcovi (...) podľa § 14 a nasl. OSP s návrhom, aby bol z prejednávania veci vylúčený. Námietku odôvodnil tým, že uvedený sudca zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na deň 7. 3. 2005, pričom sám určil aj predmet konania schôdze. V bode 3) uznesenia, ktorým schôdza bola zvolaná (51-24 K 294/96-989) ako bod programu bolo riešenie zodpovednosti za spôsobené škody konaním konateľa a správcu konkurznej podstaty a v bode 4) návrh na zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty.

Tým   sudca   verejne   prístupným   a   invektívnym   spôsobom,   bez   konkrétnych relevantných dôkazov a skutočnosti, na základe vyjadrení osobitného správcu konkurznej podstaty Ing. Ľ. K., ktoré sú nepravdivé, obvinil správcu podstaty zo spôsobenia škody, čím zasiahol do jeho práv osobnej povahy. Konanie konkurzného sudcu v uznesení, ktorým zvolal schôdzu konkurzných veriteľov, je pokračovaním negatívneho a kontraproduktivného postupu voči osobe správcu a má osobný charakter.

Poukázal   na   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   Ndob   370/03 z 26. 8. 2003,   Ndob 371/03 z 21.   8.   2003,   Ndob   369/03   zo   16.   9.   2003,   v ktorých bol predmetný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, vedených na Krajskom súde   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   51-24   K   360/97,   sp.   zn.   51-24   K   271/97   a   51- 24 K 265/95, ktoré sčasti citoval. Ďalej poukázal na svoje ústavné práva (čl. 46 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 Ústavy SR), ďalej na ustanovenie § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, kde cituje povinnosti sudcu v konaní. Konečne sa odvoláva na ustanovenie § 15   ods.   1)   OSP,   kde   pripomína   sudcovi,   aké   má   povinnosti   sudca,   keď   sa   dozvie o skutočnostiach, ktoré spôsobuje jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený skúmal predtým, než námietku navrhovateľa prejednal (§ 16 ods. 1 OSP), či sú splnené podmienky k jej prejednaniu. Predtým ešte nadriadený súd považuje za potrebné uviesť, že o vylúčení konkurzného sudcu   JUDr.   M.   v   tejto   veci   už   rozhodoval   na   základe   námietky   správcu   konkurznej podstaty JUDr. Č., a to v uznesení z 1. augusta 2003 č. k. Ndob 374/03-958. Konanie bolo podľa § 104 ods. 1 OSP zastavené, pretože „ako vyplýva z ustanovenia § 7 ods. 1, 2 ZKV, zákon nepriznáva postavenie účastníka správcovi konkurznej podstaty.“ (...) Ustanovenie § 14 ods. 1 OSP upravuje vylúčenie sudcu z konania v dôsledku jeho vzťahu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom. V ďalších ustanoveniach (§ 15a ods. 1, 2, OSP)   zákon   dáva   právo   účastníkom   konania   vzniesť   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi a nikomu inému ako účastníkovi.

Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania v zmysle ustanovení OSP. Jeho postavenie je upravené osobitne v osobitnom zákone (ZKV) a nie je ani účastníkom konkurzného konania. Správca sa len zúčastňuje na konkurzom konaní s postavením, aké mu   priznáva   ZKV.   Jeho   vzťah   k   súdu,   či   konkurznému   sudcovi   je   vzťahom administratívnoprávnym. Ten, kto konkurzné konanie vedie, teda súd v osobe konkurzného sudcu,   je   nadriadeným   a   správca   konkurznej   podstaty   podriadeným   voči   súdu   a   musí rešpektovať pokyny súdu. Súd musí prejednať konkurz, nemôže sa toho vzdať na rozdiel od správcu konkurznej podstaty, ktorý sa zo zoznamu správcov z vlastnej iniciatívy môže dať vyškrtnúť.

Pokiaľ ide o uvedené, nepresné vyjadrenie súdu ohľadne odvolania správcu, táto nepresnosť spočíva v tom, že konkurzní veritelia nemajú právo podať návrh na odvolanie správcu.   Podľa   platného   znenia   ustanovenia   §   8   ods.   5   ZKV   vzťahujúce   sa   na   postup v predmetnej konkurznej veci,   s účinnosťou od   1.   8.   2000 (zavedené   novelou,   zákonom č. 328/2000 Z. z.) je jeho znenie:

„Z dôležitých dôvodov môže súd na návrh úpadcu alebo správcu alebo aj bez návrhu zbaviť   správcu   funkcie.   Ak   súd   zbaví   správcu   jeho   funkcie,   ustanoví   nového   správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov;   funkcia   doterajšieho   správcu   zaniká   dňom   rozhodnutia   schôdze   konkurzných veriteľov.   Nového   správcu   súd   ustanoví   uznesením   na   schôdzi   konkurzných   veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu. Účinky doteraz vykonaných úkonov zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť podľa odseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený funkcie, je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky doklady“.

Konkurz síce bol vyhlásený pred účinnosťou citovanej novely, ale na úkony urobené po jej účinnosti v tomto smere sa novela použije (§ 70b ods. 2 ZKV).

Nevyhnutné   zákonné   podmienky   pre   vznesenie   námietky   na   vylúčenie   sudcu z pojednávania zistené neboli (nevzniesla ich osoba k tomu oprávnená). Nadriadený súd ich preto ani prejednať nemohol.

Neboli   splnené   podmienky   pre   rozhodovanie   o   vylúčení   sudcu,   tento   nedostatok nebolo možné odstrániť, preto nadriadený súd konanie zastavil (§ 104 ods. 1 OSP).»

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) sú účastníkmi konkurzu veritelia, ktorí podali návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje   pohľadávky   podľa   §   20 (konkurzní veritelia), a dlžník.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Podľa   §   66a   ods.   3   zákona   č.   328/1991   Zb.   súd   najneskôr   spolu   s   nariadením prieskumného pojednávania poučí účastníkov konkurzného konania o ich práve uplatniť námietku zaujatosti.

Podľa   §   66e   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   sa   na   konkurz   primerane   použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 70a ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. ustanovenia (...) § 66a, 66b, 66c, 66d, 66e a 66f sa vzťahujú aj na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 12/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného od 1. februára 1998. Právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované.

Podľa § 15a OSP právo uplatniť námietku zaujatosti z dôvodov podľa § 14 ods. 1 voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, majú účastníci konania.

Primeranosť použitia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vrátane § 15a OSP na   konkurz   je   limitovaná   účelom   a cieľom   konkurzného   konania,   charakterom   jeho subjektov   a procesnej   situácie,   ktorej   riešenie   si   primeranú   aplikáciu   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, ako aj štádiom, v ktorom sa konkurzné konanie nachádza.

Správca konkurznej podstaty alebo predbežný správca nie je v konkurznom konaní v pozícii   účastníka   konania.   Je   osobitným   subjektom   konkurzného   konania   (osobou   na konaní   zúčastnenou).   Do   funkcie   ho   ustanovuje   súd,   ktorý   ho   v zákonom   stanovených prípadoch môže funkcie aj zbaviť. Súd je oprávnený vykonávať nad činnosťou správcu konkurznej podstaty dohľad (vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania). Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky   názor   veriteľského   výboru,   alebo   správcovi   môže   dať   pokyny   sám.   Základnou úlohou   správcu   je   zistenie   a zabezpečenie   majetku   patriaceho   do   konkurznej   podstaty, správa uvedeného majetku a jeho následné speňaženie. Pri plnení týchto úloh je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a má samostatné postavenie tak voči úpadcovi, ako aj   voči   veriteľom.   Zákonná   úprava   konkurzného   konania   mu   zveruje   realizáciu   takých úkonov,   ktorých   výkon   samotným   konkurzným   súdom   neprichádza   vzhľadom   na   ich povahu a rozsah do úvahy.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   ide   o subjekt,   prostredníctvom   ktorého konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Jeho procesné postavenie a vzťah ku konkurznému súdu vylučujú možnosť, aby bol správca konkurznej podstaty nositeľom práv vytvárajúcich vo svojom súhrne obsah základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   (čl.   46   až   50   ústavy)   priznaného   výlučne   účastníkovi   konania, s výnimkou tých fáz konkurzného konania, v ktorých sa bezprostredne rozhoduje o jeho práve na náhradu výdavkov a na odmenu (teda o majetkových právach civilnej povahy obdobných   právam   účastníkov   konania).   Aj   v takomto   prípade   však   ide   (z   hľadiska predmetu   a účelu   konkurzného   konania)   o vedľajší   procesnoprávny   vzťah,   čo   vylučuje (obdobne ako u znalcov, tlmočníkov či iných subjektov zúčastnených na súdnom konaní odlišných   od   účastníkov   konania   vo   veci   samej),   aby   správca   konkurznej   podstaty prostredníctvom námietky zaujatosti dosiahol (prípadne aj proti vôli účastníkov konania) vylúčenie   konajúceho   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   merita   veci.   Ochrana   práv správcu   konkurznej   podstaty   vo   fáze   konkurzného   konania,   v ktorej   sa   bezprostredne rozhoduje o jeho právach, sa (z hľadiska základného práva na súdnu a inú právnu ochranu) zabezpečuje   právom   správcu   konkurznej   podstaty   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa opravným prostriedkom – odvolaním.

Z uvedených dôvodov nemohlo dôjsť označeným postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   51-24   K 135/95   k porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Taktiež   dôvody   uvedené   v napádanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   preto považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej interpretácie   a aplikácie   zákona,   ktorá   je   súladná   s procesným   postavením   správcu konkurznej   podstaty   s prihliadnutím   na   účel   a cieľ   konkurzného   konania,   a možno   ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných na daný prípad.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 66/98); inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (primerane II. ÚS 70/99).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. 3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení a na odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Ndob   20/05 z 21. marca 2005) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005