znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 284/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Vladimíra   Fruniho,   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ntv I-11/2004 z 21. júna 2004 a jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Vladimíra Fruniho   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2004 doručená sťažnosť Vladimíra Fruniho, K. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr. M. Š.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojich   základných práv   a slobôd   zaručených   v   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Ntv I-11/2004 z 21. júna 2004, ako aj jemu predchádzajúcim postupom v uvedenom konaní.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že 31. januára   2002   prekročil   hranice   Slovenskej   republiky   kvôli   obchodným   rokovaniam so zahraničnými   partnermi.   Následne   28.   februára   2002   bolo   voči   nemu   začaté   trestné stíhanie   a Okresný   súd   Košice   I vydal   na   sťažovateľa   zatýkací   rozkaz   pod   sp.   zn. 4 Ntv 19/02. Na základe rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu Krajského súdu v Splite sp. zn. I Kir-402/02 z 1. marca 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu extradičného konania a 26. júna 2002 bol vydaný orgánom Slovenskej republiky s tým, že uznesením Okresného súdu   Košice   I   sp.   zn.   4   Ntv   19/02   z toho   istého   dňa   bol   vzatý   do   vyšetrovacej   väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku.

Podaním z 30. septembra 2002 doručeným Okresnému súdu Košice I v ten istý deň sa   sťažovateľ prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu   domáhal okamžitého prepustenia   z vyšetrovacej   väzby   poukazujúc   na   skutočnosť,   že   v priebehu   jej   trvania nepodal príslušný prokurátor podľa § 71 ods. 7 Trestného poriadku návrh na nezapočítanie doby, počas ktorej sa sťažovateľ nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania z toho dôvodu, že bol vo väzbe v cudzine, do lehoty trvania väzby. O nezapočítaní uvedenej doby tak nebolo rozhodnuté súdom v dôsledku čoho lehota väzby uplynula 1. septembra 2002 (počítajúc od obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa v Chorvátskej republike 1. marca 2002).   Dňa   9.   októbra   2002   podal   krajský   prokurátor   v Košiciach   na   Okresnom   súde Košice I návrh   na   nezapočítanie   doby,   počas ktorej   sa   sťažovateľ   nemohol   zúčastňovať úkonov trestného konania z dôvodu väzby v cudzine, t. j. od 1. marca 2002 do 26. júna 2002, do   lehoty trvania sťažovateľovej väzby. Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 4 Ntv   19/02   z 21.   októbra   2002   návrhu   vyhovel   a Krajský   súd   v Košiciach   uznesením č. k. 6 To 351/02-162   z   18.   novembra   2002   uvedené   rozhodnutie   Okresného   súdu Košice I (zamietnuc sťažnosť obvinených proti nemu) potvrdil.

Väzba sťažovateľa bola opakovane predĺžená. Uznesením Okresného súdu Košice I sp.   zn.   4   Ntv   19/02   z 19.   mája   2002   bola   lehota   väzby   predĺžená   do   26.   júna   2004. Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal 14. júna 2004 podľa § 71 ods. 4 Trestného poriadku najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby nad dva roky, a to do 26.   decembra   2004.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Ntv   I-11/2004   z 21.   júna   2004 doručeným   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   28.   júna 2004   predĺžil   lehotu   trvania   väzby sťažovateľa do 26. decembra 2004.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   namieta,   že uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Ntv   I-11/2004   z 21.   júna   2004,   ako   aj   jemu predchádzajúcim   postupom   v uvedenom   konaní   boli   porušené   jeho   základné   práva a slobody zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Právna zástupkyňa sťažovateľa poukazuje na skutočnosť, že podmienky na útekovú väzbu sú dané vtedy, ak sa možno dôvodne domnievať, že obvinený sa pokúsi vyhnúť sa trestným   dôsledkom   svojho konania spôsobom,   ktorým   by sa   stal   dočasne alebo trvalo fyzicky nedostihnuteľným, a teda aj nepostihnuteľným. V tejto súvislosti namieta, že v čase legálneho prekročenia   štátnych   hraníc Slovenskej   republiky   sťažovateľom,   ktorý   miesto svojho pobytu žiadnym spôsobom netajil a jeho kolegovia, resp. zamestnanci vedeli kde a ako ho možno kontaktovať, orgány činné v trestnom konaní trestné stíhanie proti jeho osobe   neviedli   a nerealizovali   ani   žiaden   úkon   smerujúci   k doručeniu   akejkoľvek písomnosti sťažovateľovi. Sťažovateľ v čase vycestovania do zahraničia ani len netušil, že v budúcnosti   sa   začne trestné   konanie vo   veci,   ktorú   v čase   vycestovania   považoval za vysporiadanú (uzavretím príslušných zmlúv ohľadne prevodu obchodných spoločností ako aj práv s tým súvisiacich na tretie osoby). Trestné stíhanie vo veci sa začalo (4. februára 2002) až po jeho vycestovaní do zahraničia. Počas doby, keď bol sťažovateľ štatutárnym orgánom   spoločností   BMG   INVEST,   s.   r.   o.,   a HORIZONT   SLOVAKIA,   a.   s.,   bola opakovane preverovaná činnosť oboch uvedených spoločností nielen zo strany daňových orgánov a orgánov štátneho dozoru, ale aj samotnými orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom sťažovateľ vždy rešpektoval pokyny uvedených orgánov a poskytoval im potrebnú súčinnosť.

S uvedenými skutočnosťami sa podľa právnej zástupkyne sťažovateľa najvyšší súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, nerešpektujúc tak zásady ustálenej (aj medzinárodnej) súdnej   praxe týkajúce   sa   väzby, podľa   ktorých: „-   medzi   záujmami štátu   a právom na osobnú slobodu musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair   and just balance“),

-   dôvody   pre   väzbu   musia   byť   významné   a dostatočné,   a súd   má   vo   svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým   zreteľom   aj   na   princíp   prezumpcie   neviny   –   odchýlenie   sa   od   pravidla rešpektovania osobnej slobody jednotlivca,

- nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na súhre okolností.

Do   úvahy   treba   vziať   viaceré   významné   faktory   –   charakter   stíhanej   osoby,   jej morálka, domov, zamestnanie, jej majetkové pomery, rodinné vzťahy... Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť existenciu nebezpečenstva úteku, alebo ho znížiť do takej miery, že väzbu neopodstatňuje.“

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne namieta, že v jeho prípade bolo nezákonne postupované aj s ohľadom na § 378 ods. 2 Trestného poriadku platného   a účinného   v čase   vydania   sťažovateľa   orgánom   Slovenskej   republiky,   podľa ktorého   môže   byť obvinený   stíhaný len   pre   trestné   činy,   pre   ktoré   bol   vydaný,   okrem prípadu, že bol daný dodatočný súhlas na trestné stíhanie pre ďalšie trestné činy. V súdnom a ani   trestnom   spise   sa   nenachádza   rozhodnutie,   z ktorého   by   bolo   zrejmé,   pre   trestné stíhanie ktorých trestných činov bol na územie Slovenskej republiky sťažovateľ vydaný. V súdnom spise sa nachádza iba odpoveď Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré na dopyt Okresného súdu Košice I 21. júna 2002 uviedlo, že bol vydaný pre trestné činy uvedené v zatýkacom rozkaze, konkrétne procesné rozhodnutie v tejto veci v súdnom spise však absentuje.

Trestný poriadok navyše nepredpokladá automatické nezapočítanie doby obmedzenia osobnej slobody v cudzine do doby trvania väzby podľa nášho vnútroštátneho práva. Pokiaľ teda krajský prokurátor podal návrh na nezapočítanie väzby v cudzine do celkovej doby trvania väzby až 9. októbra 2002 a nebol podaný ani návrh na predĺženie lehoty väzby v lehote   10   dní   pred   1.   septembrom   2002,   mal   súd   prepustiť   sťažovateľa   na   slobodu najneskôr 2. septembra 2002.

Nezákonné   rozhodnutie   a nezákonný   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní nemôže   byť   podľa   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   následne „ozdravený   opravnými“ rozhodnutiami vo veci a zakladá iba ďalšiu nezákonnosť. Podľa jej názoru mal najvyšší súd na uvedené skutočnosti prihliadnuť, čo však neučinil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Ntv I-11/2004 o predĺžení   väzby   porušil   právo   Vladimíra   Fruniho   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ntv I-11/2004 zo dňa 21. júna 2004 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade ústavnej sťažnosti podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde) vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti požiadal, aby ústavný súd vyslovil, že v konaní najvyššieho súdu o predĺžení jeho väzby vedenom pod sp. zn. 6 Ntv I-11/2004, v ktorom najvyšší súd uznesením z 21. júna 2004 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 26. decembra 2004, došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Podstatu   porušenia   označených   základných   práv   a slobôd   vidí   sťažovateľ v nedôslednosti preskúmania splnenia zákonom stanovených predpokladov na predĺženie väzby zo strany najvyššieho súdu v jeho prípade.

3.   Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho   vzťah   ústavného   súdu   ku   všeobecným   súdom   okrem   iného   vyplýva,   že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (obdobne napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Pri   rozhodovaní   súdu   o návrhu   na predĺženie   väzby,   ktoré   je   pre   sťažovateľa predvídateľné, nemôže tento len pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé,   napadnúť   ho   ústavnou   sťažnosťou,   ale   v záujme   ochrany   svojich   práv a osobnej slobody sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred jeho prijatím (III. ÚS 227/03).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ntv I-11/2004 z 21. júna 2004 je zrejmé, že sťažovateľova väzba bola pred označeným rozhodnutím naposledy predĺžená uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 4 Ntv 19/02 z 19. mája 2004 do 26. júna 2004. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ntv I-11/2004 z 21. júna 2004 došlo k jej ďalšiemu predĺženiu do 26. decembra 2004.

Možné ďalšie predĺženie väzby sťažovateľa najvyšším súdom (na základe návrhu generálneho prokurátora) na dobu po 26. júni 2004 bolo pre sťažovateľa, resp. obhajobu predvídateľné.   Ústavnému   súdu   však   nebolo   preukázané,   že   by   obhajoba   bola   využila aktívny prístup a namietala nezákonnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa po 26. júni 2004   pred   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o návrhu   na   jej   predĺženie.   Tak   by   mohla ovplyvniť rozhodnutie najvyššieho súdu vo svoj prospech alebo dať mu možnosť, aby sa vyvaroval prípadného porušenia práv sťažovateľa podľa ústavy alebo dohovoru.

Keďže sťažovateľ námietky možného porušenia svojich práv nevyužil v konaní pred najvyšším súdom pred jeho rozhodnutím o predĺžení väzby sťažovateľa z 21. júna 2004, ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004