znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 284/03-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. P. S., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 4/97 na neverejnom zasadnutí 19. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 4/97   p o r u š i l základné právo Ing. P. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. P. S. v sume 1 120 Sk (slovom jedentisícstodvadsať slovenských korún) na účet jeho právnej   zástupkyne   JUDr. D.   P.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 284/03-10 zo 17. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť z 21. novembra 2003 Ing. P. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. D.   P.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 4/97.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v predmetnom   konaní   má   ako   účastník   postavenie žalovaného.   Konanie   sa   týka   žaloby   pôvodne   13   žalobcov   podanej   na   okresnom   súde 29. mája 1997, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti závetu poručiteľky B. G. spísaného do notárskej zápisnice 30. mája 1996.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 12 C 4/97-121 z 1. júla 1999, ktorý však bol na základe odvolania sťažovateľa z 15. novembra 1999 uznesením Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   18   Co   106/00-193   z 13.   decembra   2000   zrušený   a vec   bola   vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd vykonal podľa sťažovateľa za obdobie šiestich rokov trvania označeného konania vo veci iba jediný dôkaz vypočutím svedka – notára, ktorý spisoval spornú notársku zápisnicu. Posledné pojednávanie vo veci sa malo konať 31. októbra 2002. Konanie nie je ani po uplynutí viac ako šiestich rokov od podania žaloby právoplatne skončené, a to aj napriek viacerým sťažnostiam sťažovateľa na prieťahy adresovaným predsedovi okresného súdu, ktorý jednu z nich   (sťažnosť z 21. septembra 1999) uznal za dôvodnú.

Na   základe   uvedených   skutkových   tvrdení   sťažovateľ   namietal,   že   okresný   súd svojím postupom v označenom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Okresný súd v Bratislave 3 vo veci vedenej pod sp. zn.: 12 C 4/97 porušil právo Ing. P. S., bytom B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na základe opakovanej výzvy ústavného súdu zo 4. februára 2004 a z 3. marca 2004 sa   k sťažnosti   vyjadril   podpredseda   okresného   súdu   podaním   sp.   zn.   Spr.   3076/04 z 15. marca 2004, v ktorom pripustil, že „(...) doba trvania konania takmer sedem rokov, nie je krátka, na strane druhej, táto doba je odrazom určitého stavu súdnictva, konkrétne mám na mysli preťaženosť súdov, resp. sudcov (...)“ vrátane zákonnej sudkyne konajúcej vo veci, ktorá ju prejednáva od roku 1998, pričom množstvo pridelených vecí jej znemožňuje „pracovať s vecami riadne a bez prieťahov“. Podľa podpredsedu okresného súdu sa vo veci konalo «(...) riadne od podania návrhu na začatie konania až do obdobia do vyhlásenia rozsudku 1. 7. 1999, následne pri vypracovaní rozsudku došlo k prvému prieťahu v konaní. Listom Spr. 2103/99 zo dňa 12. 10. 1999 predseda Okresného súdu Bratislava III vyhodnotil sťažnosť zástupkyne odporcu týkajúcu sa prieťahov v konaní zo dôvodnú, keďže sudkyňa JUDr. H. B. nevyhotovila do 6. 10. 1999 rozsudok vyhlásený dňa 1. 7. 1999, napriek tomu, že lehota na vypracovanie rozhodnutia jej bola predĺžená do 16. 8. 1999. Sudkyňa odovzdala rozsudok spisovej kancelárii na opis dňa 25. 10. 1999. Po vrátení spisu veci dňa 30. 1. 2001 odvolacím súdom, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, sa uskutočnili pojednávania v dňoch 11. 10. 2001 (preložený termín pojednávania dňa 28. 8. 2001), 22. 11. 2001 a 10. 1. 2002, pričom na posledných dvoch pojednávaniach sudkyňa vypočula svedkov.

Pojednávanie dňa 10. 1. 2002 bolo odročené na deň 28. 2. 2002, avšak dňa 1. 2. 2002   podala   zástupkyňa   odporcu   návrh   na   vylúčenie   sudkyne   z prejednávania a rozhodovania veci, pojednávanie dňa 28. 2. 2002 bolo preto odročené na neurčito. Dňa 14. 6. 2002 bol odvolacím súdom vrátený spis veci, odvolací súd rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Ďalšie   pojednávanie   dňa   31.   10.   2002   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že zástupkyňa navrhovateľov 2/, 4/ až 8/, 10/, 12/ oznámi súdu v lehote 10 dní okruh dedičov po navrhovateľovi 10/, ktorý zomrel dňa 14. 1. 2002.

Dňa 18. 11. 2002 oznámila notárka JUDr. T. Š. na žiadosť súdu okruh dedičov po Š. F. Odvtedy súd vo veci nekonal, až do nariadenia pojednávania na deň 27. 11. 2003 úpravou   zo   dňa   1.   10.   2003,   takže   prieťah   v konaní   môžem   konštatovať   v období   od oznámenia okruhu dedičov notárkou do nariadenia pojednávania, čo som aj konštatoval vo svojej   odpovedi   zástupkyni   odporcu   na   sťažnosť   týkajúcu   sa   prieťahov   v konaní   listom Spr. 2112/03 zo dňa 15. 3. 2004.

Dňa   25.   11.   2002,   teda   dva   dni   pred   pojednávaním   zástupkyňa   odporcu   opäť vzniesla námietku zaujatosti sudkyne a zároveň podala návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Dňa 8. 3. 2004 bol odvolacím súdom vrátený spis veci, odvolací súd rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci a návrhu na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa nevyhovuje.

Na záver môžem konštatovať, že okrem dvoch uvedených prieťahov sa vo veci konalo riadne,   mám za to,   že predlžovaniu   konania „prispela“   i zástupkyňa   odporcu podaním dvoch   neopodstatnených   námietok   zaujatosti   sudkyne.   (...)   Na   ústnom   pojednávaní netrvám.»

Okresný súd súčasne so svojím vyjadrením k sťažnosti predložil ústavnému súdu na základe jeho žiadosti spis týkajúci sa označeného konania.

V podaní z 1. marca 2004 doručenom ústavnému súdu 4. marca 2004 sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne ústavnému súdu oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci, a podaním zo 14. mája 2004 doručeným ústavnému súdu 17. mája 2004 uplatnil náhradu trov konania.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 29. mája 1997 bola na okresnom súde žalobcami: 1. M. J., 2. A. T., 3. K. P., 4. M. C., 5. E. J., 6. J. J., 7. M. J., 8. F. J., 9. J. K., 10. Š. F., 11. M. D., 12. C. F. a 13. F. F. (ďalej len „žalobcovia“) podaná proti sťažovateľovi žaloba o určenie neplatnosti závetu. Predmetná vec je na okresnom súde vedená pod sp. zn. 12 C 4/97.

Okresnému   súdu   bol   18.   júla   1997   doručený   aj   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 6 Nc 548/97 a neskôr na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne z 28. júla 1997 pripojený k spisu sp. zn. 12 C 4/97 týkajúceho predmetnej veci.

Okresný súd 2. októbra 1997 pripojil k spisu sp. zn. 12C 4/97 aj spis okresného súdu sp. zn. D 942/96 týkajúci sa súvisiaceho dedičského konania. Pokynom z toho istého dňa nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vyzvať   sťažovateľa   na   zaslanie   listu   vlastníctva týkajúceho sa nehnuteľnosti, ohľadne ktorej sa domáhal vydania predbežného opatrenia. Sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   vyžiadaný   list   vlastníctva   13.   októbra   1997,   no podaním z 15. októbra 1997 (doručeným okresnému súdu 16. októbra 1997) vzal svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia späť.

Uznesením   č.   k.   12   C   4/97-13   z 21.   októbra   1997   bolo   konanie   o vydanie predbežného opatrenia v predmetnej veci zastavené. Pokynom z 21. októbra 1997 vo veci konajúca   sudkyňa   nariadila   termín   pojednávania   na   13.   november   1997   a nechala   naň predvolať účastníkov konania.

Pojednávanie   konané   13.   novembra   1997   okresný   súd   po   vypočutí   prítomných žalobcov odročil na 2. december 1997. Dňa 2. decembra 1997 pojednávanie v predmetnej veci odročil na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.

Pokynom z 20. marca 1997 vo veci konajúca sudkyňa nariadila termín pojednávania na 7. máj 1998 a nechala naň predvolať účastníkov konania a notára, ktorý formou notárskej zápisnice   spísal   testament,   platnosť   ktorého   bola   napadnutá.   Na   pojednávaní   konanom 7. mája   1998   okresný   súd   vypočul   notára   a následne   odročil   pojednávanie   na   neurčito, uložiac žalobcovi v prvom rade povinnosť predložiť listiny týkajúce sa predmetnej veci, na ktoré   sa   odvolával   na   pojednávaní.   Uvedenú   povinnosť   si   žalobca   v prvom   rade   splnil 25. mája 1998.

Listom   z 18.   decembra   1998   požiadal   žalobca   v prvom   rade   okresný   súd „o pokračovanie v konaní“.

Pokynom z 27. januára 1999 nariadila vo veci konajúca sudkyňa pojednávanie na 23. február   1999   a nechala   naň   predvolať   účastníkov   konania,   súčasne   nechala   doručiť sťažovateľovi kópiu písomných listín predložených žalobcom v prvom rade, aby sa k nim v lehote 10 dní vyjadril.

Pojednávanie konané 23. februára 1998 okresný súd uznesením odročil na 18. marec 1999   s tým,   že   žalobcom   uložil   povinnosť   oznámiť   okresnému   súdu,   kde   sa   nachádza zdravotná dokumentácia po poručiteľke. Žalobca v prvom rade listom z 28. februára 1998 túto povinnosť splnil.

Podaním z 26. februára 1999 (doručeným 11. marca 1999) sa   k predmetnej veci, predovšetkým k výpovediam žalobcov a svedkov na jednotlivých pojednávaniach vyjadril prostredníctvom svojej právnej zástupkyne sťažovateľ.

Okresný   súd   18.   marca   1999 pojednávanie   po   doplnení   dokazovania   odročil   na neurčito za účelom zváženia ďalšieho postupu v dokazovaní.

Jednotliví   žalobcovia   sa k predmetu   konania   vyjadrili   následne   v podaniach doručených súdu v priebehu marca 1999.

Pokynom z 2. júna 1999 vo veci konajúca sudkyňa nariadila termín pojednávania na 1.   júl   1999   a nechala   naň   predvolať   účastníkov   konania,   ako   aj   právnu   zástupkyňu sťažovateľa. Okresný súd na pojednávaní konanom 1. júla 1999 vyhlásil v predmetnej veci rozsudok (č. k. 12C 4/97-121), ktorým určil, že závet je neplatný.

Dňa 24. júla 1999 požiadala vo veci konajúca sudkyňa predsedu okresného súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku do 16. augusta 1999 z dôvodu náročnosti veci. Uvedená   lehota   jej   bola   predsedom   okresného   súdu   predĺžená.   Písomné   vyhotovenie rozsudku   bolo   dané   súdnej   kancelárii   na   opis   25.   októbra   1999   a   účastníkom   konania zaslané začiatkom novembra 1999.

V spisovom   materiáli   bola   ďalej   založená   odpoveď   predsedu   okresného   súdu č. Spr. 2103/99   z 12.   októbra   1999,   ktorou   bola   sťažovateľova   sťažnosť   na   prieťahy v konaní zo 4. októbra 1999 vyhodnotená ako dôvodná.

Podaním   z 15.   novembra   1999   (doručeným   18.   novembra   1999)   sťažovateľ prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   podal   v predmetnej   veci   odvolanie.   Dňa 23. novembra 1999 sťažovateľ uhradil súdny poplatok za podanie odvolania.

Vo veci konajúca sudkyňa nechala pokynom zo 6. decembra 1999 zaslať podané odvolanie žalobcom, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 10 dní.

Žalobcovia sa k podanému odvolaniu vyjadrili listami doručenými okresnému súdu 20. decembra 1999, 21. decembra 1999, 23. decembra 1999, 27. decembra, 28. decembra 1999 a 31. decembra 1999.

Notárka   JUDr.   E.   I.   listom   z 10.   januára   2000   (doručeným   11.   januára   2000) požiadala okresný súd o zaslanie právoplatného rozhodnutia v predmetnej veci.

Pokynom súdnej kancelárii z 20. januára 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa zaslať odpoveď notárke JUDr. E. I. a súčasne doručiť opakovane odvolanie v predmetnej veci žalobcom, ktorým sa ho prvýkrát doručiť nepodarilo.

Pokynom z 3. marca 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyhotoviť predkladaciu správu pre Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 23. marca 2000.

Listom z 9. augusta 2000 (doručeným 14. augusta 2000) H. Z., rod. F., krajskému súdu   oznámila,   že   žalobca   v dvanástom   rade   zomrel, jeho   dedičmi   sú   jeho   deti   (H.   Z. a V. F.) a dedičské konanie prebieha u notárky JUDr. E. I. pod sp. zn. Not 80/2000.

Krajský súd na pojednávaní konanom 13. decembra 2000 po vypočutí účastníkov konania   a ich   právnych   zástupcov   uznesením   č.   k.   18   Co   106/00-195   rozsudok prvostupňového   súdu   zrušila   a vec   mu   vrátila   na   ďalšie   konanie.   Spisový   materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 30. januára 2001.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   okresného   súdu   nechala   pokynom   z 1.   februára   2001 doručiť účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pokynom z 20. júna 2001 vo veci konajúca sudkyňa nariadila termín pojednávania na 28.   august   2001   a nechala   naň   predvolať   účastníkov   konania,   ako   aj   ich   právnych zástupcov. Predvolanie sa nepodarilo doručiť právnej zástupkyni sťažovateľa. V súvislosti s doručovaním   predvolania   V.   F.   bolo   okresnému   súdu   oznámené,   že   bol   pozbavený spôsobilosti na právne úkony a že mu bol ustanovený opatrovník. Pokynom z 24. júla 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa oznámiť účastníkom konania a ich zástupcom zmenu termínu pojednávania na 11. október 2001.

Pojednávanie konané na okresnom súde 11. októbra 2001 bolo uznesením odročené na 22. november 2001 za účelom doplnenia dokazovania vypočutím svedkov podľa návrhov z pojednávania.   Okresný   súd   si   zároveň   vyžiadal   ďalšie   podklady   k uvedenej   veci   od Okresného   úradu   Bratislava   III.   Žiadané   podklady   mu   boli   doručené   31.   októbra   2001 a následne 5. novembra 2001.

Okresný súd pojednávanie konané 22. novembra 2001 po vypočutí predvolaných svedkov uznesením odročil na 10. január 2002 za účelom predvolania ďalšieho svedka.

Okresný   súd   zabezpečoval   22.   novembra   2001   ďalšie   podklady   potrebné   na doplnenie   dokazovania   výzvami   Okresnému   úradu   Bratislava   III,   sociálnemu   odboru, a Miestnemu úradu Bratislava Vajnory a zisťoval trvalý pobyt sťažovateľa a navrhnutého svedka.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila pokynom z 22. novembra 2001 v predmetnej veci pojednávanie na 10. január 2002 a nechala naň okrem účastníkov konania predvolať aj navrhnutého svedka.

Pojednávanie konané 10. januára 2002 okresný súd po vypočutí svedka a právnych zástupcov   účastníkov konania odročil   na 28.   február 2002. Pokynom   z toho   istého dňa nechala vo veci konajúca sudkyňa predvolať na pojednávanie ďalších svedkov navrhnutých právnymi zástupcami účastníkov konania na pojednávaní.

Právna zástupkyňa žalobcov v podaniach doručených okresnému súdu 10. januára 2002 a 15. januára 2002 navrhla vypočutie ďalších svedkov (uviedla aj ich identifikačné údaje).

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 29. januára 2002 doručenom okresnému súdu 1. februára 2002 vzniesla námietku zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne.

Svedkyňa Ing. O. S., B., listom z 29. januára 2002 ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní, pretože „o uvedenom nemám žiadne vedomosti“.

Pokynom z 27. februára 2002 nechala vo veci konajúca sudkyňa zistiť okruh dedičov po zomrelom žalobcovi v desiatom rade (Š. F.).

Na   pojednávaní   konanom   28.   februára   2002   okresný   súd   prítomných   účastníkov konania   a ich   právnych   zástupcov   oboznámil,   že   zo   strany   sťažovateľa   bola   podaná námietka   zaujatosti   zákonného   sudcu,   v dôsledku   čoho   bude   predmetná   vec   predložená krajskému súdu na rozhodnutie.

Vo veci konajúca sudkyňa sa k námietke zaujatosti vyjadrila 4. marca 2002. Zároveň nechala predložiť spis krajskému súdu, ktorému bol doručený 14. marca 2002.

Krajský súd uznesením č. k. 9 Nc 16/02-264 z 29. apríla 2002 rozhodol, že namietaná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Okresnému súdu bolo toto rozhodnutie spolu so spisovým materiálom doručené 14. júna 2002.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo   17.   júna 2002   vo   veci   konajúca   sudkyňa   nechala doručiť uznesenie č. k. 9 Nc 16/02-264 z 29. apríla 2002 účastníkom konania a súčasne nariadila   termín   pojednávania   na   31.   október   2002.   Uložila predvolať   naň   účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Z úradného záznamu spísaného 31. októbra 2002 súdnou   tajomníčkou okresného súdu   bolo   zistené,   že dedičské   konanie po   Š.   F.   je vedené   na tomto   súde   pod   sp.   zn. 31 D 211/02 a nebolo ešte skončené.

Pojednávanie konané 31. októbra 2002 okresný súd uznesením odročil na neurčito s tým,   že   právna   zástupkyňa   žalobcov   oznámi   okresnému   súdu   v lehote   10   dní   okruh dedičov po zomrelom žalobcovi v desiatom rade. Pokynom z toho istého dňa okresný súd nechal zistiť okruh dedičov v dedičskom konaní sp. zn. 31 D 211/02 u notárky, ktorá bola poverená prejednaním a rozhodnutím v tejto dedičskej veci.

Právna zástupkyňa žalobcov podaním   z 8.   novembra   2002 (doručeným   v ten   istý deň) okresnému súdu oznámila mená a adresy dedičov po zomrelom žalobcovi v desiatom rade. Súdna komisárka oznámila mená a adresy dedičov po zomrelom žalobcovi v desiatom rade okresnému súdu listom z 12. novembra 2002 (doručeným 18. novembra 2002).

Pokynom z 1. októbra 2003 okresný súd vyzval dedičov   po zomrelom žalobcovi v desiatom rade na zaslanie riadneho plnomocenstva na ich zastupovanie v konaní sp. zn. 12 C 4/97 a nariadil pojednávanie na 27. november 2003.

Právna zástupkyňa sťažovateľa podala 7. októbra 2003 na okresnom súde opakovanú sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom   konaní   a v   liste   z 21.   novembra   2003   doručenom okresnému   súdu   25.   novembra   2003   vzniesla   opätovne   námietku   zaujatosti   zákonnej sudkyne. Súčasne požiadala krajský súd, aby prikázal vec inému súdu.

Okresný   súd   pojednávanie   27.   novembra   2003   uznesením   odročil   na   neurčito z dôvodu   sťažovateľom   podanej   námietky   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   a návrhu   na prikázanie   veci   inému   súdu.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku z návrhu na prikázanie veci inému súdu. Sťažovateľ predmetný poplatok zaplatil v kolkoch 11. decembra 2003.

Vo veci konajúca sudkyňa sa k podanej námietke zaujatosti vyjadrila 2. decembra 2003   a pokynom   z toho   istého   dňa   nechala   predložiť   spisový   materiál   krajskému   súdu. Krajskému súdu bol spisový materiál doručený 19. decembra 2003.

Krajský súd uznesením č. k. 3 Nc 53/03-301 z 30. januára 2004 rozhodol, že vo veci konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodnutia predmetnej veci a súčasne návrhu sťažovateľa na prikázanie predmetnej veci inému súdu nevyhovel. Spisový materiál bol okresnému súdu doručený 8. marca 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (III.   ÚS   28/03, III. ÚS 29/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 9/04).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je určovacia žaloba o neplatnosť závetu. Uvedenú vec nemožno považovať za právne zložitú. Obsah na vec sa vzťahujúceho   spisu   predloženého   okresným   súdom   svedčí   o tom,   že   na   dĺžku posudzovaného konania môže mať vplyv iba skutková zložitosť veci vzhľadom na potrebný rozsah   dokazovania   vyplývajúci   zo   sporných   tvrdení   účastníkov   ohľadne   okolností,   za ktorých došlo k realizácii právneho úkonu, ktorého platnosť bola napadnutá, resp. okolností, ktoré   tomuto   právnemu   úkonu   predchádzali,   a mohli   by   byť   právne   významné   pre posúdenie predmetu sporu. Aj v tomto smere však okresný súd musí dbať na zachovanie rovnováhy medzi záujmom na dôslednej ochrane práv účastníkov konania na jednej strane a požiadavkou   prerokovania   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v primeranej   dobe vyplývajúcou   z ústavou   garantovaného   základného   práva   účastníkov   súdneho   konania zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy na strane druhej, prihliadajúc na procesnú zodpovednosť účastníkov   súdneho   konania   (za   označenie   relevantných   dôkazov   na   podporu   svojich tvrdení)   a dôkazné   bremeno   zaťažujúce   strany   sporového   konania.   V tomto   kontexte ústavný súd prihliadol (v rámci posudzovania postupu okresného súdu v predmetnej veci) aj na samotný predmet a účel posudzovaného sporového konania, v ktorom sa rieši predbežná otázka   právne   významná   pre   ďalší   postup   a rozhodovanie   v dedičskom   konaní   po poručiteľke, ktorá zomrela ešte v roku 1996.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (žalovaného), resp. jeho právnej zástupkyne podľa názoru ústavného súdu ovplyvnilo celkovú dĺžku posudzovaného konania v dôsledku   opakovaného   vznesenia   námietky   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   a návrhu   na prikázanie veci inému súdu (1. februára 2002 a 25. novembra 2003). Uvedené procesné návrhy,   o ktorých   rozhodoval   nadriadený   súd,   prispeli   k predĺženiu   celkovej   doby posudzovaného konania v období od 28. februára 2002 do 14. júna 2002 a v období od 25. novembra 2003 do 8. marca 2004 (spolu viac ako pol roka).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že obdobie, o ktoré   sa   predĺži   konanie   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka   konania, nemožno   spravidla   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v danom   konaní.   Využívanie uvedených procesných prostriedkov sťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré malo za následok   spomalenie   postupu   okresného   súdu   v konaní,   však   nemožno   pripísať   ani   na ťarchu tohto súdu (obdobne napr. I. ÚS 41/03, III. ÚS 8/04).

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval namietanú existenciu zbytočných prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ten bol v konaní neodôvodnene nečinný v období od 25. mája 1998, keď mu boli žalobcom v prvom rade predložené listiny podľa uznesenia z pojednávania konaného 7. mája 1998, do 27. januára 1999, keď nariadil ďalšie pojednávanie vo veci (viac ako osem a pol mesiaca), a v období od 18. novembra 2002, keď bol okresnému súdu príslušným notárom oznámený okruh právnych nástupcov (dedičov) po jednom z účastníkov konania, do 1. októbra 2003, keď okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci a realizoval procesný úkon smerom k právnym nástupcom žalobcu v desiatom rade (približne desať a pol mesiaca).

Obsah predloženého, na vec sa   vzťahujúceho spisu   okresného súdu   nepotvrdzuje tvrdenie právnej zástupkyne sťažovateľa, podľa ktorého „za obdobie viac ako 6 rokov bol na úrovni odporcu (okresný súd v konaní pred ústavným súdom, pozn.) vykonaný jediný dôkaz – výpoveď svedka, a to notára, ktorý spisoval notársku zápisnicu“. Z obsahu spisu okresného súdu   sp.   zn. 12 C 4/97   vyplýva, že   okresný   súd vykonal v predmetnej   veci dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania   (§   131   Občianskeho   súdneho   poriadku), výsluchom svedkov a ďalšími listinnými dôkazmi. Na druhej strane je však nesporné, že podstatnú   časť   rozsahu   vykonaného   dokazovania   ohľadne   sporných   skutkových   tvrdení účastníkov realizoval až po zrušení jeho rozsudku z 1. júla 1999 a vrátení veci na ďalšie konanie   odvolacím   súdom   (30. januára   2001),   ktorý   mu   okrem   iného   vytkol,   že   sa podstatnou   časťou   relevantných   tvrdení   účastníkov   konania   nezaoberal   a čiastočne vychádzal zo skutkových zistení, ktoré nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že dokazovanie realizované okresným súdom v období do 1. júla 1999   nesmerovalo   plynulo,   účelne   a efektívne   k zisteniu   všetkých   skutkových   okolností významných pre rozhodnutie.  

Uvedené nedostatky v postupe okresného súdu spolu s označenými obdobiami jeho nečinnosti boli hlavnou príčinou súčasného stavu, keď posudzované konanie nie je dosiaľ právoplatne   skončené.   Celkovú   dobu   predmetného   konania   (viac   ako   šesť   rokov   pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa) nemožno považovať za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto, berúc do úvahy predmet konania, ktorým je posúdenie platnosti závetu ako predbežnej otázky významnej pre ďalší postup v dedičskom konaní po poručiteľke B. G., zomrelej v roku 1996, a v tejto súvislosti berúc do úvahy neprimeranosť dĺžky posudzovaného konania, s prihliadnutím na označené obdobia nečinnosti okresného súdu v uvedenej veci (spolu viac ako jeden a pol roka) dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v posudzovanom konaní bolo porušené (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že o príkaze orgánu verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa nečinnosťou,   aby vo veci   konal, a o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhoduje   ústavný   súd   z úradnej   povinnosti. V zmysle čl. 140 ústavy v spojení s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd preto o príkaze orgánu verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa nečinnosťou, aby vo veci konal, a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia   sťažovateľovi,   ktorého   základné   práva   alebo   slobody   boli   porušené, rozhoduje iba na návrh sťažovateľa.

Pretože   sťažovateľ   sa   ani jedného   z uvedených   výrokov   v konaní pred   ústavným súdom   v uvedenej   veci   nedomáhal,   ústavný   súd   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia sťažovateľovi ani o príkaze okresnému súdu, aby v posudzovanej veci konal bez zbytočných prieťahov, nerozhodoval. Aj napriek uvedenému je okresný súd viazaný ústavnou povinnosťou vyplývajúcou priamo z čl. 48 ods. 2 ústavy postupovať v danej veci v budúcom období bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila trovy právneho zastúpenia   za   dva   úkony   právnych   služieb   vykonané v roku   2003   (prevzatie   a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie vo veci samej) vo výške 1 120 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri posúdení uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č.   163/2002   Z.   z.“)   s tým,   že   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   o sťažnosti v zmysle   čl.   127   ústavy   je   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto konania   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným finančným   zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska výšky trov   právneho   zastúpenia   v danom   prípade   neprevyšuje   sumu   prípustnú   podľa   platných právnych   predpisov.   Ústavný   súd   preto   v súlade   s ustanovením §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľa (bod 2 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 19. mája 2004