znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 283/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů, Na Pankráci 1724/129, Praha 4, zastúpenej spoločnosťou GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma, LL.M., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   3   Co   34/2013 z 15. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů, Na Pankráci 1724/129, Praha 4 (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15. mája 2013.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Dňa 21. 10. 2006 bola pri prevádzke vozidla... vo vlastníctve J. L.,... spôsobená na štátnej ceste... vedúcej z obce Kamenica nad Cirochou smerom na Valaškovce,... dopravná nehoda, v dôsledku ktorej vznikla na zdraví S. L. škoda vo výške 11.588,94 EUR. Predmetné škodiace   vozidlo   s   českou   štátnou   príslušnosťou   nebolo   ku   dňu   vzniku   hore   uvedenej škodnej udalosti poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri jeho používaní. Žalobou   podanou   dňa   14.   2.   2011   Okresnému   súdu   Humenné   sa   sťažovateľka domáhala   svojho   regresného   nároku   na   zaplatenie   sumy   vo   výške   11.588,94   EUR s príslušenstvom   z   titulu   ustanovení   §   24   ods.   8   zákona   č.   168/1999   Zb.,   o   poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla v jeho znení účinnom ku dňu vzniku škodnej udalosti, t. j. ku dňu 21. 10. 2006.

Svoj   vyššie uvedený   regresný   nárok   uplatnila   sťažovateľka u J.   L...   ako u osoby zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla... pričom pasívna legitimácia J. L. je odvodzovaná   z titulu   existencie jeho   vlastníckeho   práva ku škodiacemu   vozidlu ku   dňu vzniku škodnej udalosti.

Svoju   aktívnu   vecnú   legitimáciu   odvodzuje   sťažovateľka   na   podklade   zákona č. 168/1999   Zb.,   pretože   škodiacemu   vozidlu   bola   pridelená   registračná   značka   Českej republiky a vozidlo má tak so zreteľom na túto skutočnosť obvyklé stanovisko na území Českej republiky...

Súd prvého stupňa žalobu zamietol v plnom rozsahu a svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil poukázaním na nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne vo veci uplatnenia jej regresného nároku u žalovaného...

Ku sťažovateľkou podanému odvolaniu bol Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 5. 2013, č. j. 3 Co 34/2013-8311201416 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený, pričom zmena žaloby nebola pripustená...

Odvolací   súd dochádza   k záveru,   že pokiaľ ide o mimoriadny zákonný regresný nárok a škodnú udalosť, ktorá sa stala na území Slovenska, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu v podobe zákona č. 381/2001 Z. z., pričom tento svoj záver nijako ďalej argumentačne   nerozvádza.   So   zreteľom   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   uzavrel,   že sťažovateľka   nie   je   na   uplatnenie   regresného   nároku   proti   nároku   J.   L.   aktívne   vecne legitimovaná...

Čo   sa   týka   prípadného   posúdenia   nároku   sťažovateľky   ako   nároku   na   vydanie bezdôvodného obohatenia sa odvolací súd obmedzuje na stručnú konštatáciu, že „zmenu žaloby“   spočívajúcu   v   zmene   právnej   kvalifikácie   nároku   sťažovateľky   ako   nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nepripúšťa...

V   posudzovanom   prípade   má   byť   podľa   názoru   sťažovateľky   aplikované   hmotné právo dvoch štátov:

A. Sťažovateľka je presvedčená, že v otázke posúdenia aktívnej legitimácie žalobkyne je   nutné   aplikovať   zákon   Českej   republiky   č.   168/1999   Zb.   v   spojení   s   Internými pravidlami   prijatými   valným   zhromaždením   Rady   kancelárií   na   Kréte   dňa   30.   5. 2002,   predovšetkým   článku   3.   a   5.   týchto   pravidiel,   a   to   so   zreteľom   na   českú štátnu   príslušnosť   škodiaceho   vozidla   a   teda   so   zreteľom   na   jeho   obvyklé stanovisko na území Českej republiky.

B.   V   otázke   posúdenia   pasívnej   legitimácie   žalovaného   v   zmysle,   či   je   žalovaný osobou   zodpovednou   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   predmetného   nepoisteného vozidla, je potom nutné aplikovať právo slovenské...

Odvolacím súdom zmienená Smernica Rady č. 72/166/EHS zo dňa 24. 4. 1972 bola v zmysle článku 3 implementovaná do právneho poriadku Českej aj Slovenskej republiky formou Zákonov č. 168/1999 Zb. a č. 381/2001 Z. z...

Pre   daný   skutkový   stav   je   platná   norma   Českej   republiky,   ktorá   ho   svojimi ustanoveniami, konkrétne ust. § 24 ods. 2 písm. b) v nadväznosti na ods. 8 predvída, nie však norma Slovenskej republiky, do ktorej vecnej pôsobnosti s ohľadom na textáciu zákona daný skutkový stav evidentne nespadá.

Sťažovateľka   sa   ďalej   nestotožňuje   s   výrokom   odvolacieho   súdu,   ktorým   nebola pripustená zmena žaloby...

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   odvolací   súd   pochybil,   pokiaľ   na   posudzovaný prípad v otázke poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla s českou štátnou príslušnosťou a nepoisteného pre prípad zodpovednosti za škodu aplikoval zákonnú normu Slovenskej republiky v podobe zákona č. 381/2001 Z. z., čím dospel k nesprávnemu záveru   o   nedostatku   aktívnej   legitimácie   sťažovateľky   vo   veci   uplatneného   regresného nároku na zaplatenie.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   odvolací   súd   pochybil,   pokiaľ   argumentáciu sťažovateľky   vznesenú   v   odvolacom   konaní   v   reakcii   na   záver   súdu   prvého   stupňa o nedostatku   pasívnej   legitimácie   sťažovateľky   vo   veci   regresného   nároku   posúdil   ako zmenu žaloby a túto zmenu nepripustil...

Túto   svojvôľu   možno   označiť   za   zneužitie   súdneho   uváženia   v   neprospech sťažovateľky   a   porušenie   jej   ústavne   garantovaného   práva   na   spravodlivý   proces zakotveného článkom 36 Listiny základných práv a slobôd.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Co   34/2013   z 15.   mája   2013   (v   petite   sťažnosti   nesprávne   uvedené č. k. 3 Co 34/2012-83 z 15. mája 2013, pozn.) bolo porušené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03, III. ÚS 75/2012).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ťažiskovými   dôvodmi,   pre   ktoré   sťažovateľka   považovala   namietaný   rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15. mája 2013 za ústavne nekonformný, je to, že podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   pri   posúdení   jej   aktívnej   legitimácie   nesprávne aplikoval slovenský právny predpis, hoci v danom prípade mal vychádzať z českej právnej úpravy. Sťažovateľka súčasne namietala nesprávnosť postupu krajského súdu v súvislosti s nepripustením zmeny žaloby. Okrem toho sťažovateľka považovala rozsudok krajského súdu za svojvoľný a nedostatočne odôvodnený.

Aj   keď   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   v petite sťažnosti   nesprávne   označila   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   tak,   že   namiesto sp. zn. 3 Co   34/2013   z 15.   mája   2013   uviedla   č.   k.   3   Co   34/2012-83   z 15.   mája 2013, ústavný súd vzhľadom na ďalší obsah sťažnosti, ako aj prílohy k nej pripojené jednoznačne vyhodnotil, že sťažovateľka namieta rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15. mája   2013.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   nepovažoval   za   právne   významné   vyzývať sťažovateľku na odstránenie uvedeného nedostatku podania.

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   34/2013 z 15. mája 2013 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 103/2011-264 z 10. októbra 2012 v konaní o zaplatenie sumy 11 588,94 € s príslušenstvom vyslovil svoj právny názor a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, na základe ktorých potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby. Zároveň krajský súd uviedol dôvody, ktoré ho viedli k záveru o nepripustení zmeny žaloby.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   3   Co   34/2013 z 15. mája 2013 okrem iného uviedol:

«Odvolací   súd sa   stotožňuje   s   názorom   súdu prvého stupňa,   že   na   posudzovaný právny   vzťah   je   potrebné   aplikovať   slovenskú   právnu   úpravu,   a   to   s   ohľadom,   že k dopravnej nehode došlo na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje   na   Dohovor   oprave   použiteľnom   na   dopravné   nehody,   ktorý   bol   podpísaný 04. mája 1971 v Haagu. Dohovor ratifikovala Slovenská republika, Česká republiky, ďalšie členské štáty   Európskej   únie,   ako aj   niektoré nečlenské štáty   Únie,   Dohovor stanovuje najmä:

„Článok 3 Rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Článok 8 Rozhodné právo určuje najmä:

1. podmienky a rozsah zodpovednosti,

2.   dôvody   vylučujúce   zodpovednosť,   akékoľvek   obmedzenie   zodpovednosti   a   jej delenie,

3. vznik a povahu škody, ktorá sa má nahradiť,

4. spôsob a rozsah náhrady škody,

5. možnosť prechodu práva na náhradu škody,

6. osoby, ktoré škodu utrpeli a ktoré majú nárok na jej náhradu,

7. zodpovednosť pre prevádzkovateľa vozidla za jeho zamestnanca,

8. premlčanie a zánik práva uplynutím času, včítanie pravidiel počítania začiatku porušenia alebo zastavenia tohto času“.

Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti stanovuje:

„Článok 3

Každý členský štát príjme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil,   že   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   vozidiel   obvykle   sa nachádzajúcich   na   jeho   území   je   pokrytá   poistením.   Rozsah   krytia   zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení“.

Tretia   smernica   Rady   90/232/EHS   zo   14.   mája   1990   o   aproximácii   právnych predpisov   členských   štátov   týkajúcich   sa   poistenia   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel stanovuje:

„Článok 1 Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku 2 ods. 1 smernice 84/5/EHS, poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS bude pokrývať zodpovednosť za ujmu   na   zdraví   spôsobenú   všetkým   cestujúcim,   okrem   vodiča,   vyplývajúce   z   prevádzky vozidla“.

Obe   vyššie   uvedené   smernice   zrušila   smernica   Európskeho   parlamentu   a   Rady 2009/103/ES   zo   16.   septembra   2009   o   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú prevádzkou   motorových   vozidiel   a   o   kontrole   plnenia   povinnosti   poistenia   tejto zodpovednosti, ktorá v zmysle svojho odôvodnenia (článok 1) predstavuje kodifikáciu oboch uvedených   smerníc.   Toto   zrušenie   sa   však   stalo   účinným   v zmysle   článku   29   smernice 2009/103/ES v spojení s jej článkom 30 až 27. októbra 2009. Keďže dopravná nehoda, ktorá je premetom prejednávanej veci sa stala dňa 21. 10. 2006, na prejednávanú vec sa použijú ešte pôvodné smernice.

Z   vyššie   uvedeného   je   nepochybné,   že   podľa   skutkového   stavu   zisteného   súdom prvého stupňa rozhodujúcim právom sú predpisy Slovenskej republiky, lebo nehoda sa stala na území Slovenskej republiky a podľa článku 3 Haagskeho dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody, je v takto prípade rozhodným právom právo miesta, kde sa stala nehoda.

Zo znenia článku 3 ods. 1 smernice 76/166/EHS vyplýva, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich   na   jeho   území   bola   pokrytá   poistením.   Rozsah   krytia   zodpovednosti a podmienky   tohto   krytia   sa   určia   na   základe   týchto   opatrení.   Článok   3   smernice 90/232/EHS   stanovuje,   že   táto   zodpovednosť   musí   pokrývať   zodpovednosť   za   ujmu   na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky vozidla. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že je potrebné rozlišovať v prejednávanej veci   tak   aj   vo   všeobecnosti   v   kontexte   povinného   poistenia   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   prevádzkou motorového   vozidla   medzi dvoma odlišnými právnymi   inštitútmi. Na jednej   strane   stojí   občianskoprávna   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového   vozidla,   na   druhej   strane   stojí   pokrytie   tejto   zodpovednosti   povinným poistením.   Tieto   dva   právne   inštitúty   sú   síce   úzko   spojené,   ale   zároveň   sú   upravené odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu.

Žalobcom v predmetnom konaní uplatnený nárok na vyplatenie poistného plnenia nie je nárokom na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 420, § 427 Občianskeho zákonníka), ale ide o zvláštny nárok poisťovne vyplývajúci zo špeciálneho právneho predpisu. Uvedené právo poisťovne je osobitným originálnym nárokom poisťovne, t.   j.   špecifickým   právom   poisťovne   upravené   špeciálnym   právnym   predpisom   v   Českej republike (zákon č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za újmu způsobenou provozem vozidla   a   o   změně   některých   souvisejících   zákonů).   Na   území   Slovenskej   republiky   je uvedené právo poisťovne upravené špeciálnym právnym predpisom platným v Slovenskej republike (zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov). Keďže k dopravnej nehode, z ktorej vznikla škoda došlo na území Slovenskej republiky, rozhodným   právom   na   posudzovaný   právny   vzťah   sú   vnútorné   predpisy   Slovenskej republiky.

Regresný   nárok   žalobcu   ako   prechod   práva   poisteného   na   náhradu   škody   na poisťovňu (cesia) podľa zákona č. 168/1999 Sb. by mohol byť posudzovaný len v prípade, ak by k dopravnej nehode došlo na území Českej republiky. Keďže v posudzovanej veci k dopravnej nehode došlo na území Slovenskej republiky, nie je možné na daný právny vzťah aplikovať zákon Českej republiky č. 168/1999 Sb.. Na posudzovaný právny vzťah by bolo možné aplikovať zákon č. 381/2001 Z. z., ale len v prípade, ak by žalobcom bola Slovenská kancelária poisťovateľov a táto   by preukázateľne vyplatila   poistné   plnenie z garančného fondu poškodeného, čo však nie je prípadom prejednávanej veci...

K odvolacej námietke žalobcu, že v predmetnom konaní je potrebné vysporiadať sa s právnou kvalifikáciou nároku žalobcu ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý podľa tvrdenia žalobcu je daný tým, že žalovaný za škodu spôsobenú prevádzkou predmetného nepoisteného vozidla zodpovedá, odvolací súd v zmysle ust. § 95 ods. 2 O. s. p. nepripustil zmenu žaloby, lebo výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V zmysle ust. § 95 ods. 2 O. s. p. dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť návrh je obmedzená iba súhlasom   súdu.   Odvolací   súd   pri   úvahe   o   tom,   či   bude   súhlasiť   so   zmenou   návrhu, vychádzal a zaväzoval iba to, že výsledky doterajšieho konania (ako celku) nemôžu byť podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu,   nakoľko   žalobca   až   v   odvolacom   konaní žiadal,   aby   jeho   nárok   bol   právne   kvalifikovaný   ako   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia.»

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ ide   o prvú námietku   sťažovateľky smerujúcu voči   určeniu rozhodného práva, touto   sa   krajský   súd   náležite   zaoberal   a svoje   právne   úvahy   a myšlienkové   pochody dostatočne ozrejmil. Krajský súd pri posudzovaní mimozmluvného záväzkového vzťahu (súkromnoprávneho vzťahu) s medzinárodným prvkom, ktorý vznikol z dopravnej nehody, ku   ktorej   došlo   21.   októbra   2006   na území Slovenskej   republiky   motorovým   vozidlom evidovaným   v Českej   republike   vo   vlastníctve   žalovaného,   vyriešil   kolíziu   slovenského právneho poriadku a českého právneho poriadku uplatnením čl. 3 medzinárodnej zmluvy – Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody (tzv. Haagský dohovor). Krajský súd vychádzal   z toho,   že   za   rozhodné   právo   v tomto   prípade   stanovil   právny   poriadok Slovenskej republiky, čo znamená, že rozhodné preň bolo miesto, kde sa stala dopravná nehoda. Okrem toho, že krajský súd v rámci svojich úvah nevynechal relevantné predpisy sekundárneho práva Európskej únie o aproximácii právnych predpisov, sťažovateľke veľmi zrozumiteľne vysvetlil, že nárok, ktorý si v rámci konania uplatňovala, nemožno chápať ako nárok na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale že v danom prípade ide o špecifický nárok vychádzajúci z lex specialis, ktorým je v Slovenskej republiky zákon č.   381/2001   Z.   z.   o   povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú prevádzkou   motorového   vozidla   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov,   a   v Českej republike zákon č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za újmu způsobenou provozem vozidla   a   o   změně   některých   souvisejících   zákonů   (zákon   o   pojištění   odpovědnosti z provozu   vozidla).   Krajský   súd   v tomto   prípade   vyhodnotil,   že zo   strany   sťažovateľky nešlo   o nárok   na   náhradu   škody,   ale   o   špecifické   právo   postihu   voči   zodpovednému subjektu, a keďže tento mimozmluvný záväzok s medzinárodným prvkom   mal primárny pôvod pri vzniku dopravnej nehody, ktorá sa stala na území Slovenskej republiky, krajský súd určil ako rozhodný slovenský právny poriadok (lex loci delicti). Použitím slovenskej právnej   úpravy   potom   krajský   súd   odôvodnil   nedostatok   aktívnej   vecnej   legitimácie sťažovateľky v tomto spore.

Pokiaľ   ide   o druhú   z námietok   sťažovateľky   týkajúcu   sa   nesúhlasu   s výrokom krajského súdu o nepripustení zmeny žaloby, ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je v tomto prípade už na prvý pohľad legitímne. Krajský (odvolací) súd rozhodol spôsobom, ktorý mu dovoľuje ustanovenie § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čo plne zodpovedá materiálnej požiadavke právneho štátu. Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   dôvody   svojho   postupu   krajský   súd   aj   v tomto   smere odôvodnil.

Podľa názoru ústavného súdu krajský (odvolací) súd zrozumiteľne objasnil skutkový a právny základ svojho rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne   realizované   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   jej   právo na spravodlivé súdne konanie.

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014