znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 283/2013-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. V., K., a maloletej A. V., K., zastúpenej zákonným zástupcom Mgr. J. V., právne zastúpených obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu   rodičovstva   a   rodiny   podľa   čl.   41   ods. 1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/456/2012-66 z 5. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 2/2013 zo 6. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. V. a maloletej A. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013 doručená sťažnosť Mgr. J. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a maloletej A. V., zastúpenej sťažovateľom v 1. rade ako zákonným zástupcom (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva sťažovateľa v 1. rade na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie základného práva sťažovateľky v 2. rade na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, práva na zohľadnenie záujmu   dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   práva   na   ochranu   a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva   na   rodičovskú   starostlivosť   o   dieťa   podľa   čl.   7   Dohovoru   o   právach   dieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/456/2012-66 z 5. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 2/2013 zo 6. februára 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   1.   rade   sa   ako   otec   maloletej sťažovateľky   v   2.   rade   domáhal   vydania   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bola sťažovateľka v 2. rade dočasne zverená do jeho starostlivosti, pričom tým istým návrhom sa súčasne domáhal začatia konania o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností vo   vzťahu k   sťažovateľke v   2. rade.   Okresný   súd Košice   II   (ďalej   len „okresný   súd“) uznesením č. k. 25 P/237/2012-13 z 12. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že 10. septembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 45 P/206/2012-10 dočasne zveril sťažovateľku v 2. rade do starostlivosti jej starej matky na základe ňou podaného návrhu. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP/456/2012-66 z 5. novembra 2012 označené uznesenie okresného súdu svojím II. výrokom potvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 2/2013 zo 6. februára 2013 vo veci podané dovolanie odmietol ako neprípustné.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že „odopretím   dočasnej   ochrany   vo   forme   predbežného opatrenia“ konajúce   súdy   porušili   nimi   označené   práva.   Najvyšší   súd   mal   svojím rozhodnutím sťažovateľom odňať jednu súdnu inštanciu, keďže ani najvyšší súd v rámci svojej   právomoci   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nepreskúmal „konštatujúc,   že   konanie o výroku   II   uznesenia   KS   nie   je   postihnuté   vadou   znemožňujúcou   mi   realizáciu   mojich procesných práv, resp. že túto som ani nenamietal...

Už   pri   vzhliadnutí   na   postup   OS,   ktorý   môj   návrh   zamietol   z   dôvodu   skoršieho predbežného   opatrenia   (uznesenie   45   P/206/2012-10),   a   zároveň   na   postup   KS,   ktorý uznesenie OS potvrdzuje, ale z iného dôvodu (neexistencia naliehavosti ingerencie súdu do starostlivosti o maloleté dieťa) a napokon laxný prístup NSSR spočívajúci v bezdôvodnom odmietnutí môjho dovolania, je zrejmé závažné pochybenie poznačené vadou spočívajúcou v porušení mojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 O. s. p., ako aj čl. 6 Dohovoru. OS... môj návrh v zásade vecne neposudzoval.... Až odvolací súd ako súd druhej inštancie - ktorému však prináleží právomoc prieskumná - posúdil môj návrh z vecno- právneho hľadiska. Takýmto postupom mi však bez pochyby odňal jednu súdnu inštanciu. V odvolacom štádiu konania som už nemal možnosť k skutočnostiam odôvodňujúcim iný záver KS o naliehavosti jeho zásahu do starostlivosti o maloletú zaujímať akékoľvek stanoviská, alebo aspoň spochybňovať a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti (tomu svedčí zmysel a podstata § 213 ods. 2 a ods. 3 O. s. p.). Znemožnenie realizácie procesných práv   účastníka   v   takomto   prípade   je   prakticky   dôsledkom   nerešpektovania   ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových skutkových zistení.

NSSR vo svojej podstate takýto protiústavný postup KS svojim rozhodnutím odobril, keď konštatoval,   že konanie nie je   postihnuté   vadou   v zmysle   § 237   písm.   f)   O.   s.   p., v dôsledku čoho treba aj uznesenie NSSR považovať za protiústavné...

Napadnuté uznesenie NSSR rovnako ako aj uznesenie KS mu predchádzajúce ďalej podľa môjho názoru spočívajú na nesprávnom usúdení na otázku naliehavosti zásahu súdu do pomerov maloletého a jeho významu z hľadiska zhodnotenia záujmov maloletého dieťaťa (za situácie, keď rodič, ktorému bolo dieťa zverené, mu z objektívnych dôvodov osobnú starostlivosť   poskytovať   nemôže   a   druhý   z   rodičov   síce   fakticky   osobnú   starostlivosť vykonáva,   avšak   bez   akéhokoľvek   legálneho   rámca),   ktoré   viedlo   k   odopretiu   nám požadovanej dočasnej ochrany a dôsledkom toho aj k porušeniu namietaných rodičovských práv a práv dieťaťa.“.

Sťažovatelia   ďalej poukazujú na pozitívny   záväzok štátu   urobiť všetky   opatrenia na to, aby sa nimi každému dieťaťu zabezpečila možnosť uplatniť svoje práva zaručené dohovorom. Označené súdy však podľa ich názoru neurobili všetko, čo bolo od nich možné rozumne   očakávať,   aby   vylúčili   hrozbu   nenapraviteľnej   ujmy   na   právach   maloletého dieťaťa   prameniacej   zo   stavu   neistoty.   Vydaniu   navrhovaného   predbežného   opatrenia nemohol brániť ani test «proporcionality a pomerovania ujmy plynúcej z neposkytnutia požadovanej ochrany a ujmy spôsobenej inej dotknutej osobe v prípade jej poskytnutia, resp.   obava   z   prípadného   „zásahu   vedľa“   do   práv   tretej   osoby».   Sťažovatelia   súčasne poukazujú   na   výsledok   obdobného   súdneho   konania   vedeného   vo   veci   úpravy   práv a povinností k nevlastnej sestre sťažovateľky v 2. rade (uznesenie okresného súdu č. k. 43 P/202/2012-19 z 30. augusta 2012, uznesenie krajského súdu č. k. 7 CoP/311/2012-62 z 5. októbra 2012). S prihliadnutím na intenzitu a rozsiahlosť zásahu do základných práv a slobôd považujú sťažovatelia za dôvodné, aby na dovŕšenie ochrany ich porušených práv, ústavný súd každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že sťažovateľovi v 1. rade bolo v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 CoP/456/2012 a v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 2/2013 porušené jeho základné právo „na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd“,   a rovnako,   že   v označených   konaniach bolo porušené aj základné právo sťažovateľky v 2. rade „na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, na rodičovskú starostlivosť podľa čl. 7 Dohovoru opravách dieťaťa, na zohľadnenie záujmu dieťaťa   pri   činnosti   súdu podľa   čl.   3 ods.   1 Dohovoru   o právach dieťaťa   a   na ochranu   a starostlivosť nevyhnutnú   pre   blaho dieťaťa   podlá   čl.   3   ods.   2 Dohovoru o právach dieťaťa“. Z uvedených dôvodov navrhujú uznesenie krajského súdu a uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušiť   a   vec   sa   vrátiť   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie,   priznať im   finančné zadosťučinenie každému   v   sume 2 000 € a priznať „náhradu trov konania v sume 349,92 € na účet právneho zástupcu“ v lehote do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1.   K   sťažovateľom   v   1.   rade   namietanému   porušeniu   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny niet zásadných   odlišností   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   a   im   porovnateľného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov   medzi   účastníkmi.   Nariadením   predbežného   opatrenia   nezískava   jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy),   a   preto   ústavný   súd   ako nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný   súd   predbežným opatrením   dočasne   upravuje pomery   účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv   alebo   slobôd   účastníkov   konania,   lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia   zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012, II. ÚS 339/2012).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako iné   rozhodnutia   predovšetkým   zákonný podklad,   musí byť vydané príslušným   orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

V danom prípade ide o rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Predpokladom   na   záver   o   porušení základných   práv   a   slobôd   je   však   iba   také   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne I. ÚS 46/00).

1.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP/456/2012-66 z 5. novembra 2012 svojím prvým výrokom pripustil späťvzatie návrhu starej matky na nariadenie predbežného opatrenia, zrušil uznesenie okresného súdu z 10. septembra 2012 č. k. 45 P/206/2012-10, konanie o nariadenie   predbežného   opatrenia   v   tejto   časti   zastavil   a   druhým   výrokom   uznesenie č. k. 25 P/237/2012-13 z 12.   septembra 2012 potvrdil.   V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia okresného súdu na základe odvolania   sťažovateľa   v 1.   rade   vrátane   konania,   ktoré   mu   predchádzalo, „dospel k rovnakému   právnemu   záveru   ako   súd   prvého   stupňa,   že   neboli   splnené   zákonne podmienky   pre   vyhotovenie   návrhu   otca,   ale   nestotožnil   sa   s   dôvodmi   napadnutého rozhodnutia,   konkrétne,   ak   v   odôvodnení   uviedol,   že   návrh   otca   zamietol   preto,   že   už predbežným opatrením upravil dočasne pomery maloletej tak, že ju zveril dočasne starej matke,   pretože   jej   matka,   ktorej   bola   maloletá   doposiaľ   zverená,   sa   nachádza   v zadržiavacej   väzbe   v M.   a   stará   matka   v   plnom   rozsahu   supluje   starostlivosť   matky o maloletú v jej doterajšom výchovnom prostredí.

Odvolací súd na rozdiel od úvahy konajúceho súdu dospel k presvedčeniu, že v tomto prípade nebola preukázaná potreba dočasne upraviť pomery účastníkov konania, nakoľko nebola   osvedčená   ani   danosť   práva,   lebo   nebolo   preukázané,   že   by   mal.   A.   hrozila bezprostredná   ujma   odôvodňujúca   ingerenciu   súdu   formou   nariadenia   predbežného opatrenia. Z obsahu spisu, konkrétne z vyjadrení otca, starej matky a kolízneho opatrovníka nepochybne vyplýva, že výchova a starostlivosť o maloletú je spontánne zabezpečovaná v súčasnej   dobe   predovšetkým   jej   otcom,   u   ktorého   sa   zdržiava,   odkedy   sa   jej   matka nachádza v zadržiavacej väzbe v M. Otca v jeho výkone rodičovských práv nikto neruší, ani neobmedzuje   (stará   matka   napriek   tomu,   že   jej   maloletá   bola   zverená   do dočasnej starostlivosti   vykonateľným   rozhodnutím,   rešpektovala   vôľu   maloletej   zotrvať v starostlivosti otca a nedomáhala sa núteného výkonu rozhodnutia súdu) a je jej zákonným zástupcom,   čo   vyplýva   priamo   zo   zákona,   preto   neboli   splnené   zákonné   predpoklady nariadenia   predbežného   opatrenia,   pretože   neexistuje   naliehavosť   ingerencie   súdu do pomerov účastníkov,   Odvolací   súd   v tejto súvislosti   poukazuje na   späťvzatie návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   starou   matkou,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   nemá   ani v úmysle brániť otcovi v starostlivosti o maloletú. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil a dodáva, že predbežné   opatrenie   má   slúžiť   na   dočasné   zabezpečenie   ochrany   porušených a ohrozených práv účastníkov konania, pričom jeho použitie je namieste, ak sa vyžaduje okamžitý   zásah   súdu.   Nevyhnutným predpokladom pre   vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je naliehavosť potreby predbežnej úpravy pomerov. V konaniach starostlivosti   súdu   o   maloleté   deti   je   prioritný   záujem   dieťaťa   a   iba   v   prípade bezprostredného   ohrozenia   zdravia   dieťaťa,   či   osvedčenia   iného   závažného   dôvodu   je namieste predbežným opatrením rozhodnúť pred rozhodnutím v merite veci. Rozpory medzi rodičmi maloletej, resp. príbuznými a rodičmi maloletej nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom pre okamžitú ingerenciu súdu vo forme nariadenia predbežného opatrenia a skutočnosti uvádzané otcom v návrhu a v odvolaní proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa sú relevantné pre rozhodnutie v už začatej veci samej, nie však pre okamžitý zásah súdu. Spoľahlivé   zistenie   skutočností   tvrdených   tak   otcom   ako   aj   starou   matkou   si   vyžaduje rozsiahle dokazovanie, pripadne spoluprácu s odborníkmi z iných vedných odborov, alebo znaleckého   dokazovania   z   odboru   pedopsychológie,   o   ktorom   rozhodne   konajúci   súd v rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Pretože v tomto   prípade   otec   nepreukázal,   že   by   život   a   zdravie   maloletého   dieťaťa   bolo bezprostredne  .   ohrozené,   ani   iný   závažný   dôvod,   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého stupňa vo výroku ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Odvolací   súd   na   adresu   účastníkov   konania,   predovšetkým   otca   a   starej   matky maloletej   poznamenáva,   že   za   danej   situácie,   ktorá   pretrváva   v   rodine   a   ktorá   je nepochybne psychicky zaťažujúca pre všetkých jej členov, bude predovšetkým na nich, aby svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou vytvárali bezkonfliktné prostredie maloletej, snažili sa o jednotný výchovný postup v jej záujme, ktorý má prednosť pred všetkými ostatnými záujmami členov rodiny a v neposlednom rade udržiavali jej citový vzťah k matke, ktorá v súčasnej dobe nemá možnosť osobne sa o maloletú starať.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd dôsledne preskúmal a vyhodnotil jednotlivé   okolnosti   prípadu,   po   ktorých   zvážení   dospel   k   záveru,   že   nariadenie predbežného   opatrenia   nie   je   pre   absenciu   bezprostredne   hroziacej   ujmy   potrebné a rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia je vecne správne, aj keď z iných dôvodov. Nosný právny názor krajského súdu, že späťvzatím   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   stará   matka   sťažovateľky v 2. rade prejavila, že v starostlivosti o maloletú nemá v úmysle sťažovateľovi v 1. rade brániť a že vo výkone svojich rodičovských práv nie je rušený, pričom tieto skutočnosti neodôvodňujú okamžitú ingerenciu súdu (t. j. nariadenie predbežného opatrenia), ústavný súd vyhodnotil z hľadiska dopadu na označené základné práva ako ústavne udržateľný.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa v 1. rade smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval   vyslovenie   porušenia   uvedeného   práva.   Pokiaľ   ide   o   námietku,   že   návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol prvýkrát posúdený z vecno-právneho hľadiska až krajským   súdom,   a   nie   okresným   súdom,   čím   mala   byť   odňatá   jedna   súdna   inštancia, ústavný súd poukazuje na obsah § 221 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, rozhodnutie zruší, len ak konanie zastavuje. Krajský súd   v   dôsledku   zmeny   procesnoprávnej   situácie   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia teda   nemohol uznesenie okresného súdu   č.   k.   25   P/237/2012-13 z 12. septembra   2012   zrušiť   z   dôvodu   otvorenia   možnosti   vec   opätovne   posudzovať okresným súdom. Krajský súd v existujúcom procesnoprávnom rámci mohol zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia len potvrdiť alebo rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť, a to tak, že návrhu vyhovie. Preto vydaním namietaného uznesenia v zhode s ustanoveniami procesnoprávneho predpisu krajský súd zásadu dvojinštatnčnosti súdneho konania vyplývajúcu z obsahu základného práva na súdnu ochranu neporušil.

K námietke, že všeobecné súdy napadnutým rozhodnutím nevylúčili hrozbu vzniku nenapraviteľnej ujmy prameniacej zo stavu neistoty spočívajúcej v existencii právoplatného rozhodnutia o úprave práv a povinností k maloletej sťažovateľke v 2. rade, ústavný súd pripomína, že podľa § 28 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Teda aj po rozhodnutí všeobecného súdu o úprave výkonu týchto rodičovských práv a povinností tieto zostávajú obidvom rodičom zachované (pozri komentár k zákonu o rodine v právnej databáze ASPI) a platná právna úprava umožňuje ich výkon aj v prípade, že jeden z rodičov ich z objektívnych dôvodov vykonávať nemôže.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na vyslovenie záveru o porušení základných práv a slobôd je také pochybenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP),   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté v Občianskom   súdnom   poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Potvrdenie prvostupňového   uznesenia,   ktorým   bol   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietnutý,   však   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu, a nezakladá preto ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl.   6 ods.   1 dohovoru   na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,   pretože   nie   sú   rozhodnutiami   o   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala   neaplikovateľnosť   čl.   6   ratione   materiae   v   konaní   o   zrušení   predbežného opatrenia, resp. aj III. ÚS 59/2012 a III. ÚS 309/2012). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ   ďalej   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   napáda   predovšetkým obmedzenie   prieskumnej   právomoci   najvyšším   súdom,   pokiaľ   ide   o   namietané   odňatie možnosti konať pred súdom. Uvedené malo spočívať v porušení jeho práva vyjadriť sa k späťvzatiu návrhu starej matky na nariadenie predbežného opatrenia a jeho dôsledkom na vydanie   druhého   (potvrdzujúceho)   výroku   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj na nesprávnom posúdení otázky naliehavosti potreby zasiahnuť do pomerov maloletej.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 Cdo 2/2013 zo 6. februára 2013 dovolanie sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu krajského súdu odmietol z týchto dôvodov:

„Dovolanie   v   danom   prípade   smeruje   len   proti   jednému   z   výrokov   uznesenia odvolacieho   súdu.   Dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   je   podľa   §   239   ods.   1 O. s. p. prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ktorým   sa odmietlo odvolanie proti   rozhodnutiu súdu   prvého   stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/   ide   o   uznesenie   o   uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V § 239 ods. 3 O. s. p. sú ale uvedené uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým dovolanie nie je procesné prípustné, i keď prípadne vykazujú znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. takto spod úpravy danej § 239 ods.   1   a   2   O.   s.   p.   vyníma   určité   uznesenia   (medzi   iným   uznesenie   odvolacieho   súdu o predbežnom opatrení), proti ktorým v dôsledku toho dovolanie podľa tohto ustanovenia nieje prípustné.

Dovolanie   otca   maloletej,   ktoré   smeruje   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   o predbežnom opatrení, je preto podľa § 239 ods. 3 O. s. p. neprípustné.

Dovolanie   v   predmetnej   právnej   veci   by   -   v   dôsledku   toho   mohlo   byť   procesné prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O. s. p., ktoré vady dovolací súd skúma vždy bez ohľadu na to, Či sú v dovolaní namietané (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.).

Podľa ustanovenia § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, íl účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým   predmetom   dovolania.   Z   hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   uvedeného ustanovenia nieje predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.

Dovolateľ v danej veci nenamietal vady konania v zmysle § 237 písm. aJ až e/ a g/ O. s. p., a dovolací súd procesné vady tejto povahy ani nezistil. Otec maloletej ale tvrdí, že odvolací súd tým, že rozhodol skôr, ako mu bol zaslaný zo strany účastníka v konaní súhlas so späťvzatím návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odňal mu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolací súd poukazuje však na tú skutočnosť, že namietaná vada musí byť spojená s konaním, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého výroku odvolacieho súdu. To v danej veci nie je splnené, nakoľko ako dovolateľ výslovne uviedol, napáda druhý výrok uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania, tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie o tomto výroku napadnutého uznesenia pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemožňujúcou otcovi maloletej realizáciu jeho procesných práv a treba uviesť, že otec maloletej vo vzťahu k tomuto konaniu ani vadu podľa § 237 f/ O. s. p. nenamietal...

V   tomto   smere Najvyšší   súd Slovenskej   republiky,   vzhľadom na obsah   a   dôvody procesné neprípustného mimoriadneho opravného prostriedku otca maloletej, v ktorých nad rámec a v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky hodnotí spôsob rozhodovania dovolacieho súdu, udáva, že pokiaľ dovolateľ uplatnil aj tzv. dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p., ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom dovolacieho   súdu,   že   dovolanie   je   procesné   prípustné.   Pokiaľ   dovolací   súd   nedospeje k tomuto záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací   súd   posudzoval   opodstatnenosť   uplatnenia   jednotlivých   dovolacích   dôvodov napriek tomu, že boli uplatnené v procesné neprípustnom dovolaní, porušil, by základné právo na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj II. US 172/03). Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Prihliadal pritom na obsah námietok sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajského súdu   a   jeho   rozhodnutím   dôjsť   k   naplneniu   dovolacieho   dôvodu   zakotveného   v   §   237 písm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, resp. k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľov.

Názor dovolacieho súdu o tom, že eventuálne chybný postup a rozhodnutie súdu nižšieho stupňa musia byť spojené s konaním a výrokom, ktoré sú dovolaním napadnuté, lebo   inak   nemôžu   zakladať   záver   o   postihnutí   napadnutého   konania   procesnou   vadou odňatia   možnosti   účastníkov   konať   pred   súdom,   nie   je   v   rozpore   s   obsahom   práva na spravodlivý proces. Skutočnosť, že krajský súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí predbežného opatrenia rozhodol bez toho, aby vyčkal na vyjadrenie sťažovateľa v 1. rade k späťvzatiu návrhu starou matkou sťažovateľky v 2. rade, z čoho mal samotný krajský súd pri odvolacom prieskume napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 25 P/237/2012-13 z 12.   septembra   2012   odvodiť   neexistenciu   bezprostredne   hroziacej   ujmy   a   potreby dočasnej úpravy práv a povinností predbežným opatrením, podľa názoru ústavného súdu nie je   svojou   intenzitou   spôsobilá   viesť   k   záveru   o   ústavnej   nekonformnosti   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu.   Z   opísaného   obsahu   dovolania   v   napadnutom   uznesení najvyššieho   súdu   totiž   nevyplýva,   že   by   so   späťvzatím   návrhu   starej   matky   maloletej sťažovateľ   v   1.   rade   nesúhlasil,   o   čom   napokon   svedčí   aj   skutočnosť,   že proti   výroku o pripustení späťvzatia tohto návrhu sťažovateľ v 1. rade dovolanie ani nepodal.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu,   v konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolacích dôvodov prípustných vo vzťahu k uzneseniu o predbežnom opatrení Občianskym súdnym poriadkom [§ 237 OSP].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, pričom súčasne nezistil ani existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by bolo možné napadnuté rozhodnutie   považovať za   popierajúce zmysel   základného   práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   považuje   ústavný   súd   za   ústavne   udržateľné,   na   základe   čoho   dospel   k   záveru, že najvyšší   súd   neporušil   sťažovateľom   v   1.   rade   označené   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu nim považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2.   K   sťažovateľom   v   2.   rade   namietanému   porušeniu   základného   práva na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, na zohľadnenie záujmu dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   práva   na   ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na rodičovskú starostlivosť o dieťa podľa čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa   uznesením   krajského   súdu   a   uznesením   najvyššieho   súdu   a   obidvoma sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   rodičovstva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty...   sa   zaväzujú   zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa... má od narodenia... právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť.

Podľa   čl. 7 ods.   2 Dohovoru   o právach   dieťaťa   štáty...   zabezpečujú vykonávanie týchto   práv   v   súlade   so svojím   vnútroštátnym   zákonodarstvom   a   v   súlade   so   svojimi záväzkami vyplývajúcimi z príslušných medzinárodnoprávnych dokumentov v tejto oblasti s osobitným dôrazom na to, aby dieťa nezostalo bez štátnej príslušnosti.

V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   právach   dieťaťa),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd však nenachádza ani vecnú súvislosť medzi sťažovateľmi napadnutými uzneseniami a právom na výchovu a starostlivosť o svoje dieťa zaručeným čl. 41 ods. 4 ústavy,   keďže   napadnuté   rozhodnutia   právo   realizovať   rodičovskú   starostlivosť sťažovateľovi v 1. rade vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade neodnímajú. Rovnako ústavný súd nezistil ani žiadnu možnosť porušenia základných práv zaručených čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so   všeobecnými   právnymi   princípmi.   K   tomu   ústavný   súd   poukazuje   na   charakter predbežného   opatrenia,   ktorý   sa   vyznačuje   predovšetkým   svojou   dočasnosťou,   a   tým aj nižšou intenzitou prípadného porušenia základných práv a slobôd zaručených ústavou, resp. medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, o ktorom je oprávnený rozhodovať ústavný súd.

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľmi označených práv ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013