znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 283/08-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti A. Š., D., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Základné právo A. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99 p o r u š e n é   n e b o l o.

5.   Okresný   súd   Žilina   je p o v i n n ý   uhradiť   A.   Š.   trovy   právneho   zastúpenia v sume   265,92   €   (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a deväťdesiatdva   centov)   na účet   jej právnej   zástupkyne   JUDr.   J.   F.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 283/08-10 z 24. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99 o náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   okresný   súd,   aby   sa k sťažnosti vyjadril, oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, a aby zaslal súdny spis.

Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   1SprS/347/08 z 12. novembra 2008 doručenom ústavnému súdu 27. novembra 2008 okrem iného uviedol: „Podľa sťažnosti bola žaloba podaná dňa 24.8.1999. Napriek uplynutiu už takmer 9 rokov   vo   veci   nebolo   vydané   rozhodnutie.   Navrhovateľka   sa   opakovane   aj prostredníctvom   predsedu   Okresného   súdu   v Žiline   domáhala   odstránenia   prieťahov v konaní.

Podľa   vyjadrenia konajúceho sudcu sa jedná o návrh navrhovateľky na náhradu škody   spôsobenú   prevádzkou   motorových   vozidiel.   Navrhovateľka   bola   ešte   v r.   1997 účastníčkou dopravnej nehody, pri ktorej utrpela rôzne zranenia. Vec je skutkovo jasná, avšak odporca je občanom ČR, čo veľmi sťažuje komunikáciu z ním... Zo strany súdu mala byť   pri   vedení   konania   ráznejšia   komunikácia   voči   znalcovi,   ktorý   si   spis   vyzdvihol oneskorene a nevypracoval posudok v stanovenej lehote. Problémy boli tiež s doručovaním odporcovi a spis sa takmer nachádzal na Krajskom súde v Žiline.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno hodnotiť podanú ústavnú sťažnosť ako   čiastočne   dôvodnú.   Vo   veci   došlo   k určitému   zdržaniu,   ktoré   bolo   spôsobené   tiež činnosťou tunajšieho súdu. Z prehľadu jednotlivých úkonov je zrejme, že súd vo veci konal. Bolo však potrebné zabezpečiť ráznejší postup voči znalcovi, ktorý nereagoval na výzvy súdu, aby prevzal spis, a ktorý nedodržal stanovené lehoty na vypracovanie znaleckého posudku. Postup súdu bol komplikovaný tiež skutočnosťou, že odporca je z ČR. Bolo preto potrebné vykonávať výsluch tohto odporcu cestou dožiadaných súdov a vznikali problémy s doručovaním zásielok tomuto odporcovi. K zdržaniu pri rozhodovaní tejto veci prispela tiež skutočnosť, že spis sa takmer rok nachádzal na Krajskom súde v Žiline.“

V závere podpredseda okresného súdu súhlasil, aby ústavy súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Súčasťou   vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   z 12.   novembra   2008   je   aj vyjadrenie vo veci konajúceho sudcu s prehľadom procesných úkonov v sťažovateľkou napadnutom konaní okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:„Súd o veci konal nasledovne: žaloba napadla na súd 24.8.99. Dňa 30.11 1999 bol podaný návrh na rozšírenie žaloby. Prvý úkon urobil sudca dňa 27.2. 00 a to bolo dožiadanie – výsluch odporcu v ČR. Spis sa vrátil v apríli 2000.

Ďalší   úkon   bol   urobený   sudcom   dňa   14.4.   2000.   Opäť   dožiadanie   –   výsluch   odporcu. K rozšírenému návrhu. Spis sa vrátil v mesiaci júl 00. Dňa 25.10.00 bolo stanovené pojednávanie na deň 11.12.00. Nedostavil sa navrhovateľ. Dňa 5.2. 01 ďalšie pojednávanie. Odročené. Opätovné rozšírenie návrhu. Zaslané všetkým účastníkom konania k vyjadreniu. Nariadenie znaleckého dokazovania. Uznesenie zo dňa 24.10.03.. Znalec si prevzal spisový materiál až 30.12.03 Urgencia zo dňa 7.7. 04 a zo dňa 2.11. 04 o zaslanie znaleckého posudku. Dňa 15.12. 04 po obdŕžaní posudku zaslaný posudok na vyjadrenie procesným stranám. Dňa 12.1. 05 vypracované uznesenie o priznaní znalečného. Dňa 12.1. 2005 konanie zastavené. Podané odvolanie zo strany navrhovateľky. Medzičasom vypovedaná plná moc právneho zástupcu odporcu. Dňa   17.5.   05   spis   zaslaný   Krajskému   súdu   v Žiline.   Po   viacerých   vrátení   spisového materiálu, pretože uznesenie o zastavení nebolo doručené odporcovi. Ten na svojej adrese bol neznámy, bol spisový materiál vrátený z Krajského súdu 30.3. 2006. Dňa 10.4. 2006 bolo doručené rozhodnutie KS v ŽA poslednému účastníkovi. Na deň7.12. 06 bol stanovený termín pojednávania. Pojednávanie odročené na deň 26.2. 07 za účelom vypracovania uznesenia o pripustení zmeny návrhu a predvolanie znalca. Pojednávanie odročené na deň 19.4. 07 pre neprítomnosť znalca. Pojednávanie opätovne odročené   pre   neprítomnosť   znalca,   písomne   sa   ospravedlnil.   Za   účelom   doplnenia znaleckého posudku výšku bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia. Dňa   6.6.   07   vypracované   uznesenie   o doplnení   znaleckého   posudku.   Aj   po   viacerých urgenciách zo strany súdu si znalec prevzal spis až 28.12. 07 Posudok vrátený 22.7. 08. Súd opakuje, že urgoval znalca a to dňa 5.5. 08...“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil rovnaké skutočnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99

  Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).  

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 1487/99 je žaloba o náhradu   škody   spôsobenej   prevádzkou   motorových   vozidiel.   Pokiaľ   ide   o   právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zastáva názor, že predmet konania tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a preto vec nemožno posúdiť ako právne zložitú. Neprimerane dlhú dobu konania od podania žaloby (24. augusta 1999) do podania sťažnosti ústavnému súdu (15. júna 2008, t. j. takmer   9 rokov) a jeho priebeh nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prerokúvanej veci. Doterajšia dĺžka súdneho konania nemôže byť akceptovaná najmä z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o nárok sťažovateľky   na   náhradu   ujmy   na   zdraví   (náhrada,   resp.   zvýšenie   náhrady   za   stratu spoločenského uplatnenia) spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní súvisiaceho spisu nezistil žiadnu okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľka   prispela   k zbytočným   prieťahom   v konaní.   Za   takúto okolnosť nemožno považovať ani neúčasť sťažovateľky na pojednávaní 11. decembra 2000, keďže sťažovateľka svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu hospitalizácie v zdravotníckom zariadení.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   v   určitých obdobiach nečinný, resp. konal neefektívne a nesústredene.

Nečinnosť   ústavný   súd   zistil   v období   od   5.   februára   2001,   keď   sa   vo   veci uskutočnilo   pojednávanie,   do   24.   októbra   2003,   keď   okresný   súd   uznesením   nariadil znalecké dokazovanie (nečinnosť 2 roky a 8 mesiacov). V uvedenom období okresný súd bol nečinný, a to napriek tomu, že sťažovateľka opakovane žiadala o nariadenie znaleckého dokazovania   (24.   júna   a 21.   augusta   2003),   pričom   poukázala   na   skutočnosť,   že pojednávanie z 5. februára 2001 bolo odročené práve z tohto dôvodu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne I. ÚS 376/06).

Za   nesústredený   a neefektívny   ústavný   súd   považoval   postup   okresného   súdu v súvislosti s nariadeným znaleckým dokazovaním a doplnením znaleckého posudku.

Okresný súd uznesením z 24. októbra 2003 nariadil znalecké dokazovanie, pričom lehota na vypracovanie znaleckého posudku bola 3 mesiace od prevzatia spisu znalcom. Následne okresný súd 5. decembra 2003 urgoval prevzatie spisu u ustanoveného znalca. Sťažovateľka   2. júla 2004 žiadala okresný súd o doručenie znaleckého posudku,   keďže znalec ju koncom mája 2004 vyšetril, a v prípade, ak znalec nedoručil posudok okresnému súdu,   žiadala   o urgenciu   znalca.   Okresný   súd   7.   júla   2004   zisťoval   stav   znaleckého dokazovania u znalca (zistil, že spis prevzal 30. decembra 2003) a opätovne ho vyzval 2. novembra   2004,   keďže   na   predchádzajúcu   výzvu   znalec   nereagoval.   Okresný   súd znalecký posudok po jeho doručení zaslal 15. decembra 2004 na vyjadrenie procesným stranám.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu ďalej zistil, že okresný súd uznesením zo 6. júna 2007 nariadil doplnenie znaleckého posudku. Následne vyzval 25. septembra 2007 znalca na prevzatie spisu. Opätovne vyzval znalca 5. mája 2008 pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Sťažovateľka 2. mája 2008 doručila okresnému súdu podanie, v ktorom navrhla   vzhľadom   na   to,   že   od   uloženia   znaleckej   úlohy   uplynulo   už   11   mesiacov, nariadenie znaleckého dokazovania iným znalcom. Dňa 22. júla 2008 bolo okresnému súdu doručené doplnenie znaleckého posudku.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   vzhľadom   na   jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   vrátane   správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy (III. ÚS 111/01). O prieťahoch v súdnom konaní možno podľa názoru ústavného súdu hovoriť aj vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“   ochrany práv   účastníkov   súdneho   konania,   prípadne   ak k   ich   použitiu   siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postup okresného súdu v súvislosti s nariadeným znaleckým   dokazovaním,   ako   aj   s doplnením   znaleckého   posudku   vyhodnotil   ako nesústredený a neefektívny. Podľa názoru ústavného súdu namietané konanie v uvedených obdobiach   nevykazovalo   znaky   plynulého,   sústredeného   a   efektívneho   konania,   a   teda v konečnom dôsledku bolo konaním so zbytočnými prieťahmi (v trvaní dvoch rokov).Uvedené časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom. Zbytočné prieťahy v predmetnom konaní, ktoré ústavný súd zistil, celkovo predstavujú štyri roky a osem mesiacov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.   2   C   1487/99   v ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1487/99

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v petite sťažnosti), avšak osobitne nešpecifikovala, v čom   by   malo   spočívať   porušenie   tohto   označeného   práva.   Ústavný   súd   vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti je toho názoru, že skutkovým základom namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ústavy je nečinnosť okresného súdu v predmetnom konaní. V súlade s uvedeným ústavný súd preskúmal napadnuté konanie a postup okresného súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade   okresného   súdu),   ktorá   viedla   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na to, aby nečinnosť všeobecného súdu mala za následok porušenie práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku znamenala odmietnutie reálneho prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu v zmysle porušenie zákazu denegatio iustitiae, teda musí ísť o dlhotrvajúcu a súvislú nečinnosť, ktorá v čase podania sťažnosti ústavnému súdu pretrváva.

Po preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu a postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   porušené   nebolo.   Napriek   skutočnosti,   že   okresný   súd   postupoval v sťažovateľkou   napadnutom   konaní   so   zbytočnými   prieťahmi,   a tým   porušil   jej   právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu), ich intenzita nedosiahla taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver o porušení jej práva na súdnu ochranu v posudzovanom konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť a povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. J. F. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 3 176 Sk, t. j. spolu 6 352 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 732 Sk. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „ DPH “), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 8 011 Sk, čo predstavuje sumu 265,92 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009