znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 283/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. O., B., a MVDr. R. P., R., toho času bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4, s čl. 13 ods. 4 a s čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 115/00 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 155/05, ako aj postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 255/01 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 263/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. O., a MVDr. R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2006 podaná sťažnosť z 20. januára 2006 Ing. P. O., B. (ďalej aj „sťažovateľ 1“) a MVDr. R. P., R., toho času bytom B. (ďalej aj „sťažovateľ 2“), zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a ods.   4, s čl. 13 ods.   4 a s čl. 19 ods. 1 ústavy, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 115/00 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 155/05, ako aj postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 255/01 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 263/05.

Z obsahu   sťažnosti   a z k nej   pripojených   listín   vyplýva,   že 20.   marca   1996   bola medzi S., a. s., ako poistníkom a U., a. s., ako poistiteľom uzatvorená poistná zmluva č. 1010000367 (ďalej len „poistná zmluva z 20. marca 1996“). Jej predmetom bolo skupinové životné poistenie pre prípad smrti a dožitia s poistnou dobou 3 roky a poistným plnením 2 000 000 Sk vrátane podielu na výnosoch z poistných rezerv (v prípade dožitia) v prospech tretích   osôb   (riadiacich   pracovníkov   S.,   a.   s.).   Sťažovatelia   1   a 2   požiadali   poistiteľa o plnenie   z poistnej   zmluvy   po   21.   marci   1999.   Pretože   ich   žiadosti   o   plnenie   neboli akceptované, domáhali sa uspokojenia uplatnených práv žalobou na súde.

Sťažovateľ   1   podal   2.   augusta   2000   Okresnému   súdu   Bratislava   I žalobu   proti poistiteľovi   a poistníkovi,   ktorou   sa   domáhal   alternatívneho   plnenia   z poistnej   zmluvy z 20. marca 1996 alebo náhrady škody (poistiteľ a poistník uzavreli 4. marca 1999 dohodu o zrušení poistnej zmluvy z 20. marca 1996). Konanie bolo vedené pod sp. zn. 18 C 115/00.

Sťažovateľ   2   podal   25.   júna   2001   Okresnému   súdu   Bratislava   II žalobu   proti poistiteľovi a poistníkovi, ktorou sa domáhal určenia platnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996, ako aj plnenia z poistnej zmluvy z 20. marca 1996. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 12 C 255/01.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   1   a 2   uviedla,   že   tak   Okresný   súd Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, ako aj Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01 spôsobovali prieťahy. Následne poistník – S., a. s., podala Okresnému súdu Bratislava   II   proti   poistiteľovi   (po   zmene   obchodného   mena   –   W.,   a.   s.,   ďalej   len „poistiteľ“) žalobu o určenie neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996. Žaloba bola podaná 24. marca 2003. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 okrem iného určil, že poistná zmluva z 20. marca 1996 uzavretá medzi S., a. s., a poistiteľom je neplatná. Sťažovateľ 2 sa počas konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 18 C 49/03 podaním z 10. októbra 2003 domáhal vstupu do konania „ako vedľajší účastník“ na strane žalovaného. O jeho návrhu Okresný súd Bratislava II vôbec nerozhodol, vysporiadal sa s ním iba v odôvodnení rozsudku zo 17. marca 2004.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 nadobudol právoplatnosť 12. júla 2004. Okresný súd Bratislava I následne rozsudkom č. k. 18 C 115/00-255 z 21. decembra 2004 zamietol žalobu sťažovateľa 1. Rozsudkom č. k. 12 C 255/01-85 z 18. januára 2005 Okresný súd Bratislava II zamietol žalobu sťažovateľa 2 v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na plnenie z poistnej zmluvy z 20. marca 1996 a v časti   týkajúcej   sa   návrhu   na   určenie   platnosti   poistnej   zmluvy   z   20.   marca   1996 a zastavil konanie. Podstatným z hľadiska meritórneho rozhodnutia oboch súdov v právnych veciach sťažovateľov 1 a 2 bol pritom právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 o predbežnej otázke týkajúcej sa platnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996. Z tohto rozsudku vychádzal Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 115/00, ako aj Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 255/01.

Sťažovatelia 1 a 2 podali proti rozsudkom súdov prvého stupňa odvolania. Odvolanie sťažovateľa 1 krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 155/05–300 z 25. októbra 2005 zamietol, potvrdiac rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 C 115/00-255 z 21. decembra 2004 v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej. Odvolanie sťažovateľa 2 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 263/05-108 z 29. septembra 2005 odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. d) v spojení s § 205 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s odôvodnením, že rozsah, v ktorom napádal rozsudok prvého stupňa a dôvody odvolania doplnil sťažovateľ 2 až po uplynutí lehoty na jeho podanie (§ 205 ods. 3 OSP).

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 C 115/00-255 z 21. decembra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 155/05-300 z 25. októbra 2005 nadobudol právoplatnosť 23. januára 2006. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C 255/01-85   z 18.   januára   2005   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   263/05-108 z 29. septembra 2005 nadobudol právoplatnosť 12. decembra 2005.

1.2   Sťažovatelia   1   a 2   namietajú,   že   k porušeniu   ich   základných   práv   zo   strany Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01, ako aj zo strany krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 155/05 došlo   znemožnením   riadne   sa   k veci   vyjadriť,   neposkytnutím   primeranej   lehoty   na vyjadrenie   k predloženým   dôkazom   a k   príprave   na   vypočutie   predvolaných   svedkov, odmietnutím   vykonať „...akýkoľvek   dôkaz   požadovaný   sťažovateľmi...“, nezaprotokolovaním právne relevantnej argumentácie právnej zástupkyne sťažovateľa 1 na pojednávaní pred krajským súdom 25. októbra 2005, ako aj pojednávaním a rozhodnutím vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 12 C 255/01 dňa 18. januára 2005 v neprítomnosti sťažovateľa 2, ktorý sa riadne ospravedlnil.

Sťažovatelia v tejto súvislosti prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedli, že označené súdy: «...im nedoručovali listinné dôkazy, vyjadrenia S. a. s. a W. a. s., ktoré spoločnosti vystupovali v napadnutých rozhodnutiach ako odporcovia, ba nedoručili im ani tak závažný doklad nimi predložený, ako rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 18 C 49/03... Týmto postupom súdu bola u sťažovateľov porušená zásada rovnosti v právach tým, že postupom porušovateľov bolo im znemožnené riadne sa k veci vyjadriť... Taktiež prvostupňové súdy porušili právo navrhovateľov tým, že im neposkytli primeranú lehotu na vyjadrenie sa k predloženým dôkazom a sťažovateľ v 1. rade si zadovážil listiny jeden deň pred rozhodnutím prvostupňového súdu a sťažovateľovi v 2. rade neboli doručené vôbec.   (...)  ...   porušitelia   odmietli   vykonať   akýkoľvek   dôkaz   požadovaný   sťažovateľmi (výsluch svedkov,   listinný dôkaz o vyplatení odkupnej   hodnoty v roku 1999 po údajnej dohode o zrušení poistných zmlúv) - viď príloha č. 6, pričom napr. Okresný súd Bratislava I. v konaní 18 C 115/00 akceptoval výlučne dôkazy predložené odporcom, ba dokonca vypočúval ako svedkov osoby, ktoré pri uzatváraní ani pri ukončení alebo údajnom zrušení zmlúv neboli, ba dokonca časť z nich v čase dojednania zmluvy u S. a. s. ani nepracovala, pričom súd sťažovateľa v 1.   rade ani jeho právneho zástupcu neupovedomil o tom, že predvolal svedkov a tak znemožnil sťažovateľovi v 1. rade kvalifikovane klásť svedkom otázky - viď príloha č. 7. (...)...1 mesiac pred vydaním rozsudku, porušovateľ v 2. rade vyzval uznesením právnu zástupkyňu sťažovateľa v 1. rade, aby doplnila alternatívny petit o tam uvedené skutočnosti, pričom tak závažný dôkaz ako rozsudok OS BA II. sp. zn. 18 C 49/03 o zrušení platnosti poistných zmlúv právnej zástupkyni nedoručil, čím jej znemožnil sa relevantným spôsobom k veci a predloženým dôkazom i samotnému návrhu na náhradu škody vyjadriť. Zásada rovnosti bola porušená i v konaní porušovateľa v 3. rade, keď na pojednávaní dňa 25. 10. 2005 neprotokoloval vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa v 1.   rade,   ktoré   bolo   dosť   obsiahle   a   iba   skrátene   do   zápisu   uviedol,   že   vyjadrenie   „v podstate" predniesla ústne a súhlasne s písomným odvolaním, hoci práve tu poukázala na dôvodovú správu O. s. p., podľa ktorej je súd nanovo povinný skúmať platnosť poistnej zmluvy vzhľadom na rozdielny okruh účastníkov i uplatnených práv. (...) U sťažovateľa v 2. rade boli porušené jeho práva i tým, že Okresný súd Bratislava II. rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 18. 01. 2005, hoci sa na toto pojednávanie riadne ospravedlnil z dôvodu neodkladnej   služobnej   cesty.   Porušovateľ v 1.   rade   toto   ospravedlnenie   neakceptoval z dôvodu, že o neodkladnosti služobnej cesty nebol predložený dôkaz (...) na pojednávanie bol jeho právny zástupca riadne ospravedlnený, (...) súd takmer 3 a pol roka nekonal a vo veci s   mimoriadnou   razantnosťou   začal   konať   zrejme   po   doručení   rozsudku,   ktorý   určil neplatnosť poistnej zmluvy a to napriek tomu, že deň pred pojednávaním sťažovateľ v 2. rade   prostredníctvom   právneho   zástupcu   požiadal   o   prerušenie   konania   do   vybavenia podnetu   na   mimoriadne   dovolanie.   Súd   tým,   že   o   tomto   návrhu   nerozhodol   v   zmysle ustanovenia   §   167   ods.   1   O.   s.   p   a   to   ani   v   konečnom   rozsudku,   zasiahol   do   práv sťažovateľa v 2. rade...»

1.3   Sťažovatelia   taktiež   tvrdia,   že   im   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I a Okresného súdu Bratislava II, ako aj postupom krajského súdu v označených konaniach bola odňatá   možnosť   domáhať sa   svojho práva   na nezávislom   a nestrannom súde,   keď poistník – S., a. s., podal Okresnému súdu Bratislava II proti poistiteľovi žalobu o určenie neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996 výlučne z toho dôvodu, aby prejudikoval výsledok   sporov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   1   a 2   domáhali   plnenia   na   základe   poistnej zmluvy z 20. marca 1996 a v ktorých boli účastníkmi na strane žalovaných tak poistník, ako aj poistiteľ. Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, Okresný súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01, ako aj krajský súd v konaniach o odvolaní sa predbežnou otázkou platnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996 odmietli zaoberať, vychádzajúc iba z rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 v konaní o návrhu na určenie neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996, hoci sťažovatelia 1 a 2 účastníkmi   konania   o návrhu   na   určenie   neplatnosti   poistnej   zmluvy   z 20. marca   1996 neboli (sťažovateľovi 2 neumožnil Okresný súd Bratislava II vstup do tohto konania ani ako vedľajšiemu účastníkovi) a nemohli sa tak k tejto otázke, ktorá sa dotýkala ich právneho postavenia, právne relevantným spôsobom vyjadriť, resp. uplatňovať ochranu svojich práv. Sťažovateľom tak bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k znevýhodneniu ich postavenia   v označených   konaniach   (v ktorých   sa   domáhali plnenia   na   základe   poistnej zmluvy z 20. marca 1996, resp. určenia jej platnosti).

1.4 K porušeniu základných práv sťažovateľov postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00 a postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01 malo dôjsť aj v dôsledku zbytočných prieťahov: «...zdĺhavým konaním súdy prvého   stupňa   „vyčkávali“   na   rozhodnutie   iného   súdu,   aby   mohli   žaloby   oboch sťažovateľov zamietnuť... U sťažovateľa v 1. rade, ktorý podal návrh v roku 2000 boli vytýčené v roku 2001 dve pojednávania a ďalšie až v roku 2004, tesne po doručení iného rozhodnutia o určení neplatnosti poistnej zmluvy, z ktorej plnenia sa domáhal a to i napriek tomu, že sťažovateľ v 1. rade cestou právnej zástupkyne podal žiadosti zo dňa 13. 02. 2002, 02. 04. 2003, 03. 09. 2003, 14. 04. 2004, 09. 06. 2004 o vytýčenie termínu pojednávania (viď príloha č. 16). U sťažovateľa v 2. rade, ktorý podal návrh v roku 2001, bolo prvé pojednávanie   vytýčené   zrejme   až   28.   10.   2004   a   hneď   na   to   ďalšie   dve,   pričom   na poslednom bolo rozhodnuté vo veci... (...) U sťažovateľa v 1. rade ako som už vyššie uviedla po   podaní   návrhu   porušovateľ   v   2.   rade   až   po   roku   doručil   S.   a.   s.   a W.   a.   s.   (resp. predchodcovi) žalobu, potom síce v roku 2001 vytýčil dve pojednávania a následne chybne rozhodol o zaplatení súdneho poplatku z alternatívneho petitu, avšak zásadné prieťahy v konaní   spočívajú   v   tom,   že   po   vrátení   spisu   z krajského   súdu,   ktorým   bolo   napadnuté uznesenie   zrušené,   od   30.   07.   2002   nekonal,   ba   dokonca   toto   uznesenie   súdu   doručil sťažovateľovi v 1. rade až v decembri 2003 a to po opakovaných výzvach. Porušovateľ v 2. rade ignoroval množstvo prípisov sťažovateľa v 1. rade, ktorými sa domáhal vytýčenia termínu pojednávania... (...)

U sťažovateľa v 2. rade, ktorý podal návrhu v roku 2001 sa vôbec nekonalo až do roku 2004, pričom návrhy zrejme porušovateľ v 1. rade doručil obom žalovaným po viac ako roku, čím došlo k porušeniu čl. 48 Ústavy SR...»

1.5 Sťažovatelia sa domnievajú, že ich základné práva „...boli v konečnom dôsledku porušené i tým, že návrhy oboch sťažovateľov súdy zamietli nepriamo i z toho dôvodu, že akceptovali tvrdenie odporcov, že k dobrovoľnému plneniu z dojednanej poistnej zmluvy č. 1010000367 z ich strany nedošlo, preto lebo citovaná poistná zmluva trvala až do 21. 03. 1999, t. j. ukončila platnosť po voľbách, pričom z obdobnej poistnej zmluvy č. 1010000084 sa plnilo pred voľbami a preto údajne aj nežiadali vysloviť neplatnosť tejto zmluvy (viď prílohu č. 1, príloha č. 2). Pretože zo zmluvy, z ktorej sa plnilo tam uvedeným osobám, niektoré z nich sú i dnes vo vyššom spoločenskom postavení, ako aj z dôvodu, že k neplneniu zmluvy došlo s odôvodnením, že k nároku na plnenie došlo u sťažovateľov až po voľbách a po   výmene   štatutárnych   orgánov   v S.   a.   s.,   boli   porušené   práva   sťažovateľov,   ktoré zaručujú všetkým rovnaké práva bez ohľadu na politické či iné zmýšľanie, prípadne iné postavenie. (...) Sťažovatelia majú za to, že konaním súdov došlo k zásahu do ich ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a v konečnom dôsledku i do zásahu na ochranu mena (...) akceptovaním rozhodnutia okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18 C 49/03 a nepriamo   i   vyjadrením   odporcov,   podľa   ktorých   k   zrušeniu   zmlúv   došlo   z   dôvodu,   že koncom   roka   1998   po   zmene   v   orgánoch   spoločnosti   S.   a.   s.,   ktorého   vrcholovými zamestnancami boli i sťažovatelia, bolo údajne vnútorným auditom dané do pozornosti prípady   nehospodárneho   nakladania   s   finančnými   prostriedkami,   na   základe   čoho   im plnenie z poistnej zmluvy bolo odmietnuté......zo strany porušovateľov došlo tým nielen k pochybeniu a nesprávnemu rozhodnutiu, ale i k zásahu do ich ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,   dobrej   povesti   a   zásahu   do   ochrany   mena,   pretože   ako   bývalí   vysoko   postavení zamestnanci S. a. s. a i v dnešnom čase osoby, ktoré požívajú v spoločnosti značnú vážnosť, sa cítia byť i vzhľadom k tomu, že predmetné poistné zmluvy boli predmetom riešenia v širokom okruhu zamestnancov, kontrolných orgánov, i ďalších inštitúcií napr. tých, ktoré rozhodovali o privatizácii S. a. s., ponížení, diskriminovaní...“

1.6 Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia 1 a 2 v konaní pred ústavným súdom domáhali rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4, s čl. 13 ods. 4 a s čl. 19 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím Okresného súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   115/00   a   postupom a rozhodnutím krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   155/05, porušenie základných práv sťažovateľa 2 podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4, s čl. 13 ods. 4 a s čl. 19 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 255/01 ako aj postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 263/05, aby ústavný   súd   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   18 C 115/00-255 z 21. decembra 2004 ako aj rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 155/05-300 z 25. októbra 2005 a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a aby ústavný súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C 255/01-85 z 18. januára 2005, ako aj uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   263/05-108   z 29.   septembra   2005   a   vrátil   vec Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   taktiež   žiadali,   aby   ústavný   súd   uložil   Okresnému   súdu Bratislava I a krajskému súdu zaplatiť sťažovateľovi 1 z dôvodu primeraného finančného zadosťučinenia spoločne a nerozdielne 250 000 Sk a Okresnému súdu Bratislava II zaplatiť sťažovateľovi 2 primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk, zároveň žiadali priznanie náhrady trov v konaní pred ústavným súdom.

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2   Sťažovateľ   1   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 115/00. Sťažovateľ 2 namieta porušenie uvedeného základného práva postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 255/01.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05,   III.   ÚS   159/06)   sa   ochrana   základnému   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že táto   sťažnosť   zohráva   aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy je   účelné   a v zásade   prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03).

Sťažovateľ   1   sa   na   ústavný   súd   obrátil   v deň   právoplatného   skončenia   konania vedeného   v prvom   stupni Okresným   súdom   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   18   C   115/00 (23. januára   2006).   Sťažovateľ   2 sa   na   ústavný   súd   obrátil   po   právoplatnom   skončení konania vedeného v prvom stupni Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 12 C 255/01 (12. decembra 2005).

V čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu podaná, t. j. 23. januára 2006, už bol odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovatelia   1   a   2   nachádzali   pred právoplatným   skončením   príslušných   súdnych   konaní,   a   k   porušovaniu   označeného základného práva už nedochádzalo.

Zistený   skutkový   stav   bol   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľov 1 a 2 je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej časti odmietol.

2.3   Sťažovatelia   1   a 2   tvrdia,   že   k porušeniu   ich   základných   práv   zo   strany Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01, ako aj zo strany krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 155/05 došlo   znemožnením   riadne   sa   k veci   vyjadriť,   neposkytnutím   primeranej   lehoty   na vyjadrenie   k predloženým   dôkazom   a na   prípravu   na   vypočutie   predvolaných   svedkov, odmietnutím   vykonať „...akýkoľvek   dôkaz   požadovaný   sťažovateľmi...“, nezaprotokolovaním právne relevantnej argumentácie právnej zástupkyne sťažovateľa 1 na pojednávaní pred krajským súdom 25. októbra 2005, ako aj pojednávaním a rozhodnutím vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 12 C 255/01 dňa 18. januára 2005 v neprítomnosti sťažovateľa 2, ktorý sa riadne ospravedlnil.

Taktiež tvrdia, že postupom označených súdov im bola odňatá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, keď sa Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, Okresný súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01, ako aj krajský súd   v konaniach   o odvolaní   odmietli   zaoberať   predbežnou   otázkou   platnosti   poistnej zmluvy z 20. marca 1996, vychádzajúc iba z rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112   zo   17.   marca   2004   v   konaní   o návrhu   na   určenie   neplatnosti   poistnej zmluvy z 20. marca 1996, hoci sťažovatelia 1 a 2 účastníkmi konania o návrhu na určenie neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996 neboli a nemohli sa tak k tejto otázke, ktorá sa dotýkala ich právneho postavenia, právne relevantným spôsobom vyjadriť, resp. uplatňovať ochranu svojich práv.

Ústavný súd už v uznesení č. k. III. ÚS 272/05-14 z 5. októbra 2005 v súvislosti s predchádzajúcou sťažnosťou sťažovateľov 1 a 2 uviedol, že ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy   limituje jeho právomoc   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   ústavnej   kompetencie   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   občianskoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), za súčasnej viazanosti sudcov ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy), ako aj z judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   79/02)   vyplýva,   že   nie   je   iba   povinnosťou ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej rozhodovacej   právomoci   ochranu   základných   práv   a slobôd   účastníkov   konania.   Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti.

Právna   úprava   občianskeho   súdneho   konania   umožňuje   účastníkom   v sporovom konaní napadnúť rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním (§ 201 až § 227 OSP), a tak sa využitím uvedeného opravného prostriedku právne účinným spôsobom domáhať ochrany svojich práv pred príslušným odvolacím súdom.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak (...) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (...).

Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba rozumieť chybný procesný postup alebo nezákonné rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 182/2005).

Proti   označeným   pochybeniam   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   sp.   zn. 18 C 115/00,   pochybeniam   Okresného   súdu   Bratislava   II v   konaní   sp.   zn.   12 C   255/01 a pochybeniam krajského súdu v konaní   sp.   zn.   5 Co 155/05,   ktorých   podstata   spočíva v námietke odňatia možnosti sťažovateľom 1 a 2 konať pred súdom, priznáva teda platná procesnoprávna úprava obsiahnutá v OSP dostupné a účinné právne prostriedky nápravy – odvolanie ako riadny opravný prostriedok vo vzťahu k rozhodnutiam súdov prvého stupňa a dovolanie,   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   postupu   a rozhodnutiu   súdu v odvolacom konaní. Sťažovatelia ako účastníci konania mohli tieto opravné prostriedky zákonom   predpísaným spôsobom   uplatniť,   v dôsledku   čoho by bol ochranu ich právam napokon oprávnený ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v danom   prípade   v rámci   dovolacieho konania rozhodnutia krajského súdu vydané v odvolacom konaní (s možnosťou ich zrušenia a vrátenia   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   v prípade   uznania   opodstatnenosti argumentácie sťažovateľov) vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne vo vzťahu ku krajskému   súdu,   prípadne   k   Okresnému   súdu   Bratislava   I alebo   ku   Okresnému   súdu Bratislava II, v tejto veci.

Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že sťažovateľ 2 neuplatnil dostupný opravný prostriedok zákonom stanoveným spôsobom v dôsledku čoho sa krajský súd jeho odvolacími námietkami proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C 255/01-85 z 18. januára 2005 vecne nezaoberal, ale odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. d) OSP odmietol.

Právna zástupkyňa sťažovateľa 2 v tejto súvislosti s poukazom na § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadala ústavný súd, aby „...sťažnosť pripustil u oboch sťažovateľov a teda i   u   sťažovateľa   v   2.   rade...“ uvedúc   ako   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa,   že   právne zastúpenie sťažovateľa 2 v konaní sp. zn. 12 C 255/01 pred Okresným súdom Bratislava II „...prevzala (...) 7 dní pred uplynutím lehoty na podanie odvolania. (...) v čase od februára 2005 do augusta 2005, kedy zomrel, som sa starala o svojho bezvládneho otca takmer denne som cestovala do miesta jeho trvalého bydliska, t. j. do Nitry, kde som striedala súrodencov a opatrovala ho do ďalšieho dňa vrátane dní, keď som nemala pojednávania a mohla som pri ňom zostať i dlhší čas. Vzhľadom k tomu, že išlo o bezvládnu osobu, bola som dlhodobo unavená, nevyspatá, do krajnosti vyčerpaná a vzhľadom na množstvo zmien a noviel O. s. p., som zmenu týkajúcu sa predĺženia 30 dňovej lehoty postrehla, vrátane toho, že do uvedenej lehoty treba odvolanie i odôvodniť, avšak v prípade sťažovateľa v 2. rade mi táto   skutočnosť   úplne   vypadla,   čo   bolo   jediným   dôvodom,   že   som   nepožiadala   súd   o odpustenie zmeškania lehoty nielen v čase, keď som lehotu zmeškala, ale ani neskôr, hoci podľa môjho názoru nastali u mňa i dôvody pre odpustenie zmeškania lehoty. Dodatočne som takúto žiadosť po doručení uznesenia porušovateľa v 3. rade sp. zn. 5 Co 263/05-108 o odpustenie zmeškania lehoty som nepodala, jednak z toho dôvodu, že uplynula lehota, kedy prekážka   odpadla   (môj   otec   ktorého   som   opatrovala   zomrel   koncom   augusta   2005), zmeškaný úkon bol vykonaný (dôvody odvolania som doručila súdu cca 6 dní po podaní odvolania bez uvedenia dôvodov). Podotýkam, že vo veci rozhodoval ten istý senát, ako u sťažovateľa v 1. rade a preto sa dá predpokladať, že i rozhodnutie odvolacieho súdu by bolo zhodné ako u sťažovateľa v 1. rade...“

Ústavný súd dospel pri posúdení žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľov k záveru, že ňou uvádzané dôvody aj napriek ich závažnosti nie sú dostatočné na postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to predovšetkým z dôvodu, že aj v prípade meritórneho preskúmania odvolania sťažovateľa 2 krajským súdom, by preskúmanie jeho procesného postupu a rozhodnutia v odvolacom konaní patrilo vzhľadom na okolnosti tohto prípadu a dôvody, na základe ktorých namietajú sťažovatelia 1 a 2 porušenie svojich základných práv,   do   právomoci   dovolacieho   súdu.   Za   situácie,   keď   sťažovateľ   2   neuplatnil   riadny opravný   prostriedok   v súlade   s príslušným   procesným   predpisom,   pričom   ani   nevyužil možnosť požiadať o odpustenie zmeškania lehoty (§ 204 ods. 3 v spojení s § 58 OSP), nemožno tento procesný nedostatok konvalidovať nahradením právomoci dovolacieho súdu prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.4 Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   aj   tú   časť   sťažnosti   sťažovateľov   1   a 2, v ktorej   namietali porušenie   svojich   základných   práv   na   rovnosť   pred   zákonom   a na ochranu   pred   diskrimináciou   z dôvodu politického   či   iného   zmýšľania,   prípadne   iného postavenia, ako aj základného práva na zachovanie ich ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

K zásahu   do   uvedených   základných   práv   malo   dôjsť   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01 a postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 155/05 tak, že „... návrhy oboch sťažovateľov súdy zamietli nepriamo i z toho dôvodu, že akceptovali tvrdenie odporcov, že k dobrovoľnému plneniu z dojednanej poistnej zmluvy č. 1010000367 z ich strany nedošlo, preto lebo citovaná poistná zmluva trvala až do 21. 03. 1999, t. j. ukončila platnosť po voľbách, pričom z obdobnej poistnej zmluvy č. 1010000084 sa plnilo pred voľbami a preto údajne aj nežiadali vysloviť neplatnosť tejto zmluvy (...) zo zmluvy, z ktorej sa   plnilo   tam   uvedeným   osobám,   niektoré   z   nich   sú   i   dnes   vo   vyššom   spoločenskom postavení, (...) k neplneniu zmluvy došlo s odôvodnením, že k nároku na plnenie došlo u sťažovateľov   až   po   voľbách   a   po   výmene   štatutárnych   orgánov   v S.   a. s.,   (...) akceptovaním rozhodnutia okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18 C 49/03 a nepriamo i vyjadrením odporcov, podľa ktorých k zrušeniu zmlúv došlo z dôvodu, že koncom roka 1998 po zmene v orgánoch spoločnosti S. a. s., ktorého vrcholovými zamestnancami boli i sťažovatelia, bolo údajne vnútorným auditom dané do pozornosti prípady nehospodárneho nakladania s finančnými prostriedkami, na základe čoho im plnenie z poistnej zmluvy bolo odmietnuté (...) i vzhľadom k tomu, že predmetné poistné zmluvy boli predmetom riešenia v širokom okruhu zamestnancov, kontrolných orgánov i ďalších inštitúcií napr. tých, ktoré rozhodovali o privatizácii S. a. s. (...)“

Z obsahu listín, ktoré sťažovatelia 1 a 2 k sťažnosti podanej ústavnému súdu pripojili (vrátane kópií na vec sa vzťahujúcich súdnych rozhodnutí) však vyplýva, že výroky alebo skutkové   tvrdenia   o dôvode   neplnenia   poistnej   zmluvy   z 20.   marca   1996,   o dôvode   jej zrušenia   (vzájomnou   dohodou   poistníka   a poistiteľa),   o hospodárnosti   nakladania s finančnými   prostriedkami   poistníka   a výsledkoch   jeho   „vnútorného   auditu“   boli   síce súčasťou argumentácie žalovaných (poistníka a poistiteľa) v označených konaniach pred Okresným súdom Bratislava I, Okresným súdom Bratislava II, resp. pred krajským súdom, neboli však dôvodmi, na ktorých by boli založené meritórne rozhodnutia uvedených súdov v predmetnej   veci.   Rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k.   18   C   115/00-255 z 21. decembra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 155/05-300 z 25. októbra   2005,   ako   aj   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II č.   k.   12 C   255/01-85 z 18. januára 2005 sú jednoznačne založené na závere, že v zmysle výroku právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 je poistná zmluva z 20. marca 1996 absolútne neplatným právnym úkonom, na základe ktorého sa sťažovatelia   1   a 2   nemôžu   s úspechom   domáhať   plnenia   ani   prípadnej   náhrady   škody v dôsledku nesplnenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaných.

Sťažovatelia   v sťažnosti   sami   uvádzajú   (v   súlade   s odôvodnením   sťažnosťou napádaných rozhodnutí), že Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01, ani krajský súd v odvolacích konaniach dôvody neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996 vyslovenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004, bližšie neskúmali.

Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 115/00, Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 12 C 255/01 a krajského súdu v odvolacích konaniach sp. zn. 5 Co 155/05 a 5 Co 263/05 nemohlo preto dôjsť k zásahu do základných práv sťažovateľov 1 a 2 na rovnosť pred zákonom a na ochranu pred diskrimináciou, ako aj na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena spôsobom uvedeným v sťažnosti pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2006