znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 283/03-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základných   práv   zaručených v čl. 39, čl. 40 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 S 170/02-15 z 22. januára 2003, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 So 57/03-33 z 30. júla 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2003 doručená sťažnosť J. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   V.   D.,   Advokátska   kancelária,   B..   Uvedená   sťažnosť   z 3.   novembra   2003   bola ústavnému   súdu   zaslaná   4.   novembra   2003.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu z 18. novembra   2003   ju   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   doplnil podaním z 2. decembra 2003 doručeným ústavnému súdu 8. decembra 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Sociálna poisťovňa svojím rozhodnutím č. 540 320 4026 zo 14. mája 2002 zamietla jeho žiadosť o priznanie invalidného dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   sa   návrhom   zo   7.   júna   2002   domáhal   preskúmania   uvedeného rozhodnutia   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   dôvodiac: „Môj doterajší   chorobný   dlhodobo   pretrvávajúci   stav   zvýšenej   nepravidelnej   únavy,   bolesti svalov a kĺbov a potenia sa nezmenil a nenastali počas mojej liečby žiadne zmeny ani úľavy. Neustále   sa   meniaci   zdravotný   stav   je   najčastejšou   príčinou   aj   môjho   nástupu   do zamestnania a zotrvania v ňom. Odporúčam preto hlbšie prehodnotenie môjho dlhodobo trvajúceho zdravotného stavu s možnosťou zaradenia aspoň do čiastočnej invalidity.“

Krajský súd však rozsudkom č. k. 18 S 170/02-15 z 22. januára 2003 rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 540 320 4026 zo 14. mája 2002 potvrdil (§ 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ   napadol   rozsudok   krajského   súdu   odvolaním   z 18.   februára   2003, v ktorom uviedol, že krajský súd „neprihliadol ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré som uvádzal“, v dôsledku čoho nezistil úplne skutkový stav a rozhodol nesprávne. Uviedol tiež, že   jeho   zdravotné   ťažkosti   naďalej   pretrvávajú,   a poukázal   na   zdravotnú   dokumentáciu pripojenú   k žiadosti   o priznanie   invalidného   dôchodku.   Poznamenal,   že   posudky posudkovej   komisie   Sociálnej   poisťovne,   z ktorých   krajský   súd   vychádzal,   považuje za „neúplné, nedostatočné, pričom s obsahom posudku zo dňa 10. 12. 2002 som nebol vôbec oboznámený“. Krajský súd sa navyše nevysporiadal ani s „odporúčaním odborného lekára ohľadne priznania mojej invalidity“.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   č.   k. 1 So 57/03 – 33 z 30. júla 2003 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Oba rozsudky nadobudli právoplatnosť 5. septembra 2003.

Sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   namietal,   že   najvyšší   súd   potvrdil rozhodnutie krajského súdu napriek spochybneniu jeho správnosti, pričom neprihliadol ku „skutočnostiam a dôkazom“ uvedeným v odvolaní. Najvyšší súd tak nezistil úplne skutkový stav,   v dôsledku   čoho   rozhodol   predčasne   a nesprávne,   čím   porušil   základné   práva a slobody sťažovateľa.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   ako   dôkazy   predložil   v konaní   svoju   zdravotnú dokumentáciu – „zdravotné záznamy k žiadosti o invalidný dôchodok a nálezy vykonané odbornými lekármi“.

Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   ani   najvyšší   súd   dostatočne   nezaoberali opodstatnenosťou jeho námietok. Sťažovateľ zdôraznil, že jeho zdravotné ťažkosti naďalej pretrvávajú a jeho zdravotný stav   sa   nezlepšuje aj napriek „naďalej   trvajúcej neustálej liečbe s rôznymi kombináciami podávaných liekov“, čo nakoniec uviedol aj v konaní pred oboma označenými súdmi.

Oba   súdy   sa   však   uspokojili   iba   s posudkami   posudkovej   komisie   Sociálnej poisťovne,   ktoré   sťažovateľ   považuje   za „neúplné   a nedostatočné“,   pričom   s obsahom posudku z 10. decembra 2002 nebol vôbec oboznámený.

Krajský súd a najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s odporúčaním jeho odborného lekára ohľadne „priznania invalidity“.

Oba   súdy   mali   podľa   sťažovateľa   v zmysle   čl.   46   ústavy   preskúmať   zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 540 320 4026 zo 14. mája 2002 na základe dôkazov, ktoré im boli predložené, a v prípade pochybností, ktoré sťažovateľ (ako uvádza) „stále predkladal“, mali doplniť dokazovanie.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej právnej zástupkyne navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné práva J. B. podľa čl. 39, 40 a 46 Ústavy SR rozsudkami Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 S 170/02 – 15 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. k. 1 So 57/03 boli porušené.

J.   B.   sa priznáva finančné   zadosťučinenie vo výške 1.597   320,-   Sk,   ktoré   mu   je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť J. B. trovy právneho zastúpenia do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia do rúk advokátky JUDr. V. D., vo výške 41 246,- Sk.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 39, čl. 40 a čl. 46 ústavy, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 18 S 170/02-15 z 22. januára 2003, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 So 57/03 – 33 z 30. júla 2003.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy, v dôsledku ktorého malo dôjsť k zásahu aj do ďalších jeho základných práv a slobôd.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že porušenie svojho   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   a v   dôsledku   toho   aj   zásah   do základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu v zmysle čl. 39 ústavy a zásah do základného práva na ochranu zdravia v zmysle čl. 40 ústavy vidí predovšetkým v nedostatočnom zistení skutkového stavu a vyvodení nesprávnych právnych záverov oboma označenými súdmi v predmetnej veci.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   sa   možno domáhať v medziach   a za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   18 S   170/02-15   z 22.   januára 2003   vyplýva, že krajský súd preskúmal podľa § 250 a nasl. OSP napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 14. mája 2002, pričom vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania (sťažovateľa a orgánu   Sociálnej   poisťovne,   ktorý   napadnuté   rozhodnutie   vydal),   ako   aj   posudkom posudkovej komisie Sociálnej poisťovne z 22. apríla 2002, posudkom odvolacej posudkovej komisie č. II Sociálnej poisťovne z 3. septembra 2002 a z 10. decembra 2002, obsahom celého posudkového spisu a zistil, „že pre polymorfné ťažkosti bol navrhovateľ vyšetrený psychiatrom,   ktorý   zisťuje   somatoformnú   depresívnu   poruchu   a špecifickú   poruchu osobnosti,   ktorá   nepodmieňuje   žiadny   stupeň   invalidity.   Recidivujúce   bolesti   krčnej a driekovej časti chrbtice sú na podklade funkčných a degeneratívnych zmien. Navrhovateľ je nadmernej výživy, reflexy a svalový tonus sú živé, symetrické, ľahko napriamená krčná chrbtica bez obmedzenia pohybov, tak isto Th a LS úsek sa dobre rozvíja a nie je prítomný spazmus   svalov.   Zdravotný   stav   nepodmieňuje   žiadny   stupeň   invalidity,   je   potrebná redukcia nadváhy“.

Krajský súd poukázal na to, že posudky posudkových komisií Sociálnej poisťovne boli   vypracované   na   základe   zdravotnej   dokumentácie   sťažovateľa,   ktorý   pri   výsluchu neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti   spochybňujúce   závery   v nich   uvedené.   Krajský   súd považoval   naopak   závery   uvedených   posudkov   za   presvedčivé   a náležite   zdôvodnené, pričom nezistil rozpor medzi „ich závermi a zisteným skutočným stavom“.

Vychádzajúc   z uvedeného   mal   krajský   súd   za   preukázané,   že   sťažovateľ   trpí   na somatoformnú depresívnu poruchu a špecifickú poruchu osobnosti a recidivujúce bolesti krčnej a driekovej časti chrbtice v dôsledku funkčných a degeneratívnych zmien, no napriek tomu nespĺňa zákonné podmienky v zmysle § 29 ods. 3 a § 37 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov na priznanie invalidného alebo čiastočne invalidného dôchodku.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku č. k. 1 So 57/03-33 z 30. júla 2003 okrem iného uviedol: „(...)   zhodné   závery   posudkových   komisií,   ktoré   preskúmali   zdravotný   stav navrhovateľa,   považuje   odvolací   súd   za   dostatočne   podložené   odbornými   vyšetreniami a nálezmi,   bez   nejasností   a vnútorných   rozporov.   Navrhovateľ   ani   v odvolacom   konaní nepredložil dôkazy, ktoré by tieto posudky spochybnili alebo ktoré by potvrdili iný rozsah zdravotného poškodenia, než bol posudkami ustálený. Pokiaľ k odvolaniu pripojil niektoré aktuálne   doklady   o jeho   zdravotnom   stave   (výsledky   z kontrolných   prehliadok   na neurologickej   ambulancii   13.   februára   2003,   12.   marca   2003   a 30.   júna   2003,   správu ošetrujúceho   lekára   zo   14.   marca   2003   odporúčajúcu   jeho   hospitalizáciu,   predbežnú prepúšťaciu   správu   Pinelovej   nemocnice   v Pezinku   o navrhovateľovej   hospitalizácii   od 18. marca 2003 do 6. júna 2003 a potvrdenie o jeho dočasnej pracovnej neschopnosti), ide o dôkazy, ktoré potvrdzujú len existenciu jeho zdravotných ťažkostí, nie však pokles jeho pracovného potenciálu na právne významný stupeň. Nedokazujú ani, že posudkové komisie nesprávne   alebo   neúplne   zistili   a vyhodnotili   jeho   zdravotný   stav.   Na   navrhovateľom v odvolaní uvádzaný stav zvýšenej únavy, bolestivosti svalov a kĺbov, potenie a problémy alergologickej   povahy   bolo   už   v konaní   prihliadnuté   a posudkové   komisie   sociálneho zabezpečenia   nevyvodili   z týchto   ťažkostí   záver   o invalidite   alebo   čiastočnej   invalidite navrhovateľa.

Odvolací súd považuje za sčasti opodstatnenú námietku navrhovateľa, že posudkové komisie sa v posudkoch osobitne nezaoberali nálezom odborného lekára, ktorý ho odporučil „ponechať   v invalidite“   (navrhovateľ   mal   zrejme   na   mysli   správu   neurologičky MUDr. M. D.   z 27.   marca   2002).   Za   situácie,   že   všetky   posudkové   komisie   sociálneho zabezpečenia dospeli pri vyšetrení zdravotného stavu navrhovateľa k rovnakým zisteniam a posudkovým záverom a predmetné odporúčanie menovanej lekárky je ojedinelé a bližšie nevysvetlené, nepovažoval odvolací súd uvedený nedostatok v postupe posudkových komisií za vadu takého významu a dôsledkov, ktorá by spochybňovala správnosť a jednoznačnosť zaujatých posudkových záverov. (...)

So zreteľom na vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nesplnil zdravotnú podmienku pre invalidný dôchodok alebo   pre   čiastočný   invalidný   dôchodok,   preto   napadnutý   rozsudok   potvrdil   ako   vecne správny podľa § 219 O. S. P.“

Z rozhodnutí   oboch   súdov   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavné,   že   tieto   sa zaoberali   námietkami   a argumentáciou   sťažovateľa   ako   v prvostupňovom,   tak   aj v odvolacom konaní.

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   18   S   170/02-15 z 22. januára   2003,   ako   aj   s obsahom rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   So   57/03-33 z 30. júla   2003   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   oba   súdy   svoje   rozhodnutia   náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov zakotvený   v zákonnej   právnej   úprave   konania pred   súdmi,   ktorá   ustanovuje   podmienky uplatňovania   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   v spojení   so   zásadami   spravodlivého procesu   a zásadou   spravodlivého   rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   vykonať   len   tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (obdobne napr. II. ÚS 84/02). Inak povedané, súd nemá povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania najavo“, vrátane   skutočností   uvádzaných   účastníkmi   konania   dospeje   k záveru,   že   ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a následné zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné.

V tomto   smere   sa   oba   označené   súdy,   najmä   však   najvyšší   súd,   dostatočne vysporiadali   s otázkou   ďalšieho   doplnenia   dokazovania   (predovšetkým   pokiaľ   ide o prípadné   ďalšie   znalecké   dokazovanie),   pričom   sťažovateľ   v sťažnosti   neuviedol   také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že ich postup bol ústavne neakceptovateľný. S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti   ani   z k nej   pripojených   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených   označenými   všeobecnými   súdmi   a v súvislosti   s tým   o   možnosti   porušenia sťažovateľom označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a v nadväznosti na to aj prípadného porušenia ďalších jeho základných práv alebo slobôd. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003