znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 282/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. G., T., zastúpenej JUDr. J. Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní (o návrhu na zastavenie exekúcie) vedenom pod sp. zn. 37 Er/547/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená sťažnosť Mgr. M. G., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er/547/2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v exekučnom   konaní   vedenom   exekútorom   Mgr.   J.   R., Exekútorský úrad T., pod sp. zn. EX 672/09 o vymoženie náhrady trov konania v sume 6 958,36 € v zmysle exekučného titulu – rozsudku okresného súdu č. k. 10 C/32/2007-264 z 23. apríla 2009 – vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení povinnej. Dňa 3. júna 2010 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.   b)   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z. z.   o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   o ktorom   však okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   a exekúciu   nezastavil.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   napriek sťažnosti na prieťahy v konaní zaslanej 14. decembra 2010 predsedovi okresného súdu, ako aj urgencii z 24. novembra 2011 je okresný súd v jej veci takmer tri roky nečinný. Dňa 23. januára   2012   okresný   súd   sťažovateľke   oznámil,   že „nemôže   rozhodnúť   o zastavení exekúcie“.   V rámci   tejto   exekúcie   sú   zablokované   bankové   účty   sťažovateľky,   čím   je výrazným spôsobom obmedzená vo svojom vlastníckom práve. Nečinnosť okresného súdu spôsobuje zbytočné prieťahy v predmetnom konaní, a takto sú porušované základné práva sťažovateľky zaručené čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er/547/2009 porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a zaplatiť   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 772,15 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er/547/2009 v súvislosti s nerozhodnutím o jej návrhu na zastavenie exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku (resp. s nečinnosťou okresného súdu v predmetnom konaní), čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom   môže   založiť   porušenie   základného   práva   účastníka   súdneho   konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 80/01). K porušeniu tohto základného práva zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   by   však   mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (III. ÚS 49/04).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   rovnako   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,   III. ÚS   372/09).   Ojedinelá nečinnosť   súdu   hoci   aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Ústavný súd si na účely overenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky obsiahnutých v jej sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 27 Er/547/2009 a z jeho obsahu zistil, že na základe žiadosti sťažovateľky z 31. augusta 2009 okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. 10 C/32/2007-295 z 10. mája 2010, ktorým opravil výrok exekučného titulu – rozsudku č. k. 10 C/32/2007-264 z 23. apríla 2009, pričom sumu 6 958,36 € nahradil sumou 99,58 €, čo odôvodnil tým, že pri jeho písomnom vyhotovení došlo k pochybeniu, teda k zrejmej nesprávnosti. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali žalobcovia (t. j. oprávnení)

27.   mája   2010   odvolanie,   na   základe   ktorého   Krajský   súd   v Trnave   uznesením č. k. 23 Co/199/2010-327 z 28. septembra 2011 rozhodol, že „rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti náhrady trov konania účastníkov ruší a vec sa mu v tejto časti vracia na   ďalšie   konanie“.   Následne   okresný   súd „rozhodol   uznesením   10 C/32/2007-339,   že povinná   je   povinná   zaplatiť   náhradu   trov   konania   8 124,91   €.   Krajský   súd   vydal   dňa 28. februára 2013 uznesenie, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil“; rozhodnutie odvolacieho   súdu   bolo   okresnému   súdu   doručené   28.   marca   2013.   Vychádzajúc z uvedených skutočností okresný súd uznesením č. k. 37 Er/547/2009-46 z 10. júna 2013 (vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) exekúciu zastavil, pretože dospel k záveru, že „rozhodnutie,   ktoré   bolo   podkladom   na   vykonanie   exekúcie   bolo   zrušené   a exekučné konanie musí byť zastavené“.

Po   preskúmaní   danej   veci   a   zhodnotení   všetkých   relevantných   okolností   prípadu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že exekučné konanie má špecifický charakter a jeho predmetom nie je rozhodovanie o právach a povinnostiach účastníkov ako takých (ako   napr.   v civilnom   konaní),   ale   ide   o vykonávacie   konanie,   ktorému   rozhodovanie o samotných právach, resp. povinnostiach predchádzalo. Skutočnosť, že Exekučný poriadok neustanovuje   žiadnu   lehotu   na   rozhodnutie   exekučného   súdu o   návrhu   účastníka na zastavenie   exekučného   konania,   však neznamená,   že   v exekučnom   konaní   nemôže v dôsledku nečinnosti tohto súdu dochádzať k zbytočným prieťahom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   o taký   prípad   v posudzovanom   konaní   nešlo a rozhodnutie okresného súdu č. k. 37 Er/547/2009-46 z 10. júna 2013 o zastavení exekúcie vydané po troch rokoch od doručenia mu návrhu sťažovateľky (3. júna 2010) malo svoje opodstatnenie, a to práve v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov v (základnom) konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C/32/2007, na výsledok ktorého musel okresný súd čakať, pričom konečné rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené až 28. marca 2013. Z uvedeného dôvodu nemožno zodpovednosť za predĺženie posudzovaného konania pripísať okresnému súdu. Napokon, aj sama sťažovateľka uviedla, že   o skutočnosti   (a   aj   dôvode,   pozn.),   že   okresný   súd „nemôže   rozhodnúť   o zastavení exekúcie“, bola oboznámená jeho listom z 23. januára 2012 (č. l. 31).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05). V prípade, keď ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS   126/2010, I. ÚS 96/2011).

Keďže ústavný súd v posudzovanom konaní nezistil také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a postupom   okresného   súdu   nedošlo   ani   k odopretiu   spravodlivosti sťažovateľke, čo by mohlo viesť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré   patrí   aj   základné   právo   garantujúce   ochranu majetku (napr. III. ÚS 27/08).

Po odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013