znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 282/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   v spojení   s   čl.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   47   ods.   3   a čl.   152   ods. 4   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/26/2010 a postupom Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2010 doručená sťažnosť (doplnená 9. júna 2011) J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu   odňatia   slobody   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia «základného práva vlastniť majetok a práva na zákonný obsah a ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, práva na právnu pomoc a práva na rovnosť účastníka konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy, práva na prístup k súdnej ochrane, práva na súdnu ochranu, práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa čl. 46 ods. 1,2 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy, práva na súd a prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces, práva na prejednanie záležitosti (veci) v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   („Dohovor“),   práva na majetok,   jeho   ochranu   a pokojné   užívanie   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1 k Dohovoru» postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/26/2010 a postupom Mesta D. (ďalej aj „odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa obrátil na odporcu v zmysle ustanovení zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   191/1950   Sb.“)   so   žiadosťou   (objednávkou)   o vyhotovenie   zmenkového   protestu. Odporca však jeho žiadosť vybavil listom z 9. marca 2010 sp.zn. 3981/2010, v ktorom ho vyrozumel   o skutočnosti,   že   v zmysle   ustanovení   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom zriadení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o obecnom   zriadení“)   nemá kompetenciu vyhotoviť protestnú listinu podľa ustanovenia § 79 zákona č. 191/1950 Sb., pretože táto kompetencia patrí len notárom a súdom.

Sťažovateľ následne podal na krajskom súde v zmysle ustanovení § 250t zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) návrh vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby bola odporcovi vo veci zmenkového protestu uložená povinnosť konať.

Sťažovateľov návrh bol uznesením krajského súdu sp. zn. 13 S/26/2010 z 25. augusta 2010 zamietnutý v zmysle ustanovenia § 250t ods. 1 OSP ako neprípustný s odôvodnením, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie mu umožňuje osobitný predpis, a to citované ustanovenie § 79 zákona č. 191/1950 Sb., podľa ktorého protest musí byť urobený súdom, notárom alebo miestnym národným výborom.

Podľa názoru sťažovateľa „právny názor krajského súdu je vadný, zjavne arbitrárny a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný,   v dôsledku   ktorého   bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom“. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu považuje   sťažovateľ   za „zmätočné   a nepresvedčivé   v nesúlade   s výrokom   o zamietnutí, a rovnako tak nedostatočné a nelogické“. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že pokiaľ aj krajský   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   relevantné   prostriedky,   ktorých použitie mu umožňuje osobitný predpis, za ktorý súd správne považoval zákon č. 191/1950 Sb., mal postupovať podľa ustanovenia § 104 ods. 1 OSP, teda konanie zastaviť a následne postúpiť   vec   orgánu,   do   právomoci   ktorého   patrilo   rozhodovať   o tomto   nevyčerpanom prostriedku v zmysle osobitného predpisu.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd tvrdiac, že postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   označených   základných   práv zaručených   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ   vidí   porušenie   týchto   základných   práv   zaručených   ústavou   a práv zaručených   dohovorom   aj   v „nesprávnom   postupe   mesta“,   pretože   podľa   ním prezentovaného   názoru „protestná   agenda“ prešla   na   základe   ustanovenia   §   28   ods.   1 zákona o obecnom zriadení z bývalých miestnych národných výborov aj na obce a mestá v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Sťažovateľ argumentuje citáciou predmetného ustanovenie zákona   o obecnom zriadení, podľa ktorého na obce prechádzajú pôsobnosti, ktoré   ku   dňu   účinnosti   zákona   o obecnom   zriadení   patrili   podľa   osobitných   predpisov miestnym a mestským národným výborom, ak ich osobitný zákon nezveruje orgánom štátu. Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   takýmto   osobitným   zákonom   je   zákon   č.   222/1996   Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov,   ktorý   však   kompetenciu   vo   veciach   protestácie   zmeniek   vôbec neupravuje. Sťažovateľ je preto toho názoru, že obciam a mestám je „protestná agenda“ zverená a tieto sú povinné na základe žiadosti vyhotoviť protestnú listinu.

Na základe prezentovaných záverov sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie «základného práva vlastniť majetok a práva na zákonný obsah a ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, práva na právnu pomoc a práva na rovnosť účastníka konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy, práva na prístup k súdnej ochrane, práva na súdnu ochranu, práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa čl. 46 ods. 1,2 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy, práva na súd a prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces, práva na prejednanie záležitosti (veci) v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   („Dohovor“),   práva   na   majetok,   jeho   ochranu a pokojné   užívanie   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k Dohovoru» postupom a uznesením   krajského   súdu   z 25.   augusta   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 S/26/2010 a postupom Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010, uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, Mestu D. prikázal   vo   veci   zmenkového   protestu   konať,   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie a uložil odporcom povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

V úvode   chce   ústavný   súd   poukázať   na   nedostatok   sťažnosti   spočívajúci v nekvalifikovanej   špecifikácii   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru, ktorých sa argumentačné námietky sťažnosti týkajú.

Uvedenú   skutočnosť   preklenul   ústavný   súd   bez   toho,   aby   sťažovateľa   vyzýval na odstránenie označených nedostatkov, a vychádzajúc z obsahu relevantnej argumentácie sťažnosti vymedzil predmet konania pred ústavným súdom tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

1. K námietke   porušenia   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa postupu Mesta D. poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého je ochrana   ústavnosti   prioritne   zverená   do   rúk   orgánov   verejnej   moci.   Vo vzťahu   k takto chápanej ochrane predstavuje ústavný súd ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V prípade nečinnosti orgánov verejnej správy takúto ochranu poskytujú všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva, v osobitnom konaní upravenom ustanoveniami   § 250t a §   250u   OSP,   ktorá   umožňuje   dotknutým   subjektom   domáhať   sa   podaným   návrhom uloženia povinnosti orgánu verejnej správy smerujúcej k odstráneniu jeho pasivity.Takto vymedzenú zákonnú možnosť sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným základným právam podľa ústavy a právam podľa dohovoru mal poskytnúť krajský súd, čo vylučuje duplicitné preskúmanie postupu Mesta D. zo strany ústavného súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom postupom Mesta D., odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K námietke   porušenia   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom a uznesením   krajského   súdu   z 25.   augusta   2010   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 S/26/2010

Ťažiskovým argumentom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o nesprávnosti právneho záveru   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   po   konštatovaní   nevyčerpania   dostupných prostriedkov nápravy návrh sťažovateľa ako neprípustný zamietol.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/26/2010 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

  Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel k týmto čiastkovým záverom:

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   v prvom   rade   citoval   a stručne   interpretoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia § 250t ods.   1 OSP vymedzujúce predmet osobitného   konania zahrnutého do   právnej   úpravy   správneho súdnictva   –   konania proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   stanovujúce   tiež   podmienku   prípustnosti   žaloby o nečinnosť orgánu verejnej správy a takisto ustanovenie § 79 zákona č. 191/1950   Sb. vymedzujúce protestné orgány, ktorým je zverená kompetencia protestácie zmeniek.

Krajský   súd   konštatoval,   že   v prerokúvanej   veci   sťažovateľa   ide   o plnenie   úloh spojených s výkonom miestnej štátnej správy prenesených na orgán územnej samosprávy, v prípade sťažovateľa na mesto, tak ako to predpokladá čl. 71 ods. 1 ústavy. Krajský súd teda uznal pasivitu odporcu, ktorý vybavil žiadosť sťažovateľa o protestáciu zmenky listom, v ktorom tvrdil nedostatok svojej právomoci.

Držiac sa princípu subsidiarity správneho súdnictva, účelom ktorého je predchádzať situáciám, keď by správny súd suploval iné účinné prostriedky nápravy, ktorými dotknutý subjekt   disponuje,   krajský   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Poukázal   na   nevyčerpanie spomínaných prostriedkov, ako na dôvod neprípustnosti návrhu sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmaním odôvodnenia   namietaného rozhodnutia   krajského súdu zistil, že ťažiskovému záveru o neprípustnosti návrhu, ku ktorému krajský súd vo svojom rozhodnutí   dospel,   predchádzala   dostatočne   náležitá   interpretácia   právnej   úpravy aplikovateľnej na skutkový stav prerokúvanej veci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť konečného záveru   rozhodnutia   krajského   súdu   o neprípustnosti   návrhu   sťažovateľa   z dôvodu

nevyčerpania účinných primárnych prostriedkov právnej ochrany ako sú napr. sťažnosť podľa   ustanovení   §   2   a   nasledujúcich   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) v spojení s ustanovením § 24 ods. 2 s odkazom na ustanovenia § 16 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, príp. sťažnosť podľa

ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o sťažnostiach.

Sťažovateľ   teda   stále   disponuje   možnosťou   domôcť   sa   vo   vzťahu   k namietanej nečinnosti   orgánu   verejnej správy   právnej   ochrany   prostredníctvom   správnej   žaloby, ak zákonom požadované vyčerpanie primárnych prostriedkov nápravy neprinesie želaný efekt –   odstránenie   pasivity   odporcu.   Na realizáciu   ústavou   zaručeného   sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany všeobecného súdu existuje stále dostatočný priestor.

Uznesenie   krajského   súdu   tak   ústavný   súd   hodnotí   ako   zodpovedajúce   limitom garancií čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, čo   súčasne   vylučuje   sťažovateľom   namietané   porušenie   jednotlivých   ústavnoprávnych princípov obsiahnutých v čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj sekundárne porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru.V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či návrhu sťažovateľa malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel   zaujať   stanovisko   k   tomu,   či   rozhodnutie   o ňom   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti spočívajúcu   predovšetkým   v ústavne konformnom   výklade   dotknutej   právnej   úpravy a náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa v označenej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011